Epikuros

Rovnako ako u Demokrita a Leukipa jestvujú iba atómy a prázdno. Prázdno nie je nebytie, ale priestor. Samo prázdno umožňuje pohyb atómov. Prázdno je nedotknuteľné, nemá schopnosť konať a je netelesné. To čo jestvuje je telesné, hovoriť o netelesných veciach je absurdita. Okrem telies a prázdna nejestvuje nič iné. Realita je ako celok nekonečná, proste atómy a prázdno sú tu od začiatku. Je to vlastne prevzaté od Leukipa a Demokrita a taktiež od Melissa. Atómy sú nedeliteľné a kompaktné. Ich základné vlastnosti sú tvar, hmotnosť a veľkosť. Je to inak ako u atomistov, ktorí za základné vlastnosti uznávajú tvar, poriadok a miesto. Toto sú primárne vlastnosti a ostatné sú sekundárne. Epikurovi šlo o statické vlastnosti atómov, nezávislé od pohybu. Statický bol u starých atomistov iba tvar. Atómy majú večný pohyb, no nemajú v sebe počiatok pohybu, pohyb je od večnosti. Oproti atomistov je tu jedna novinka. Kým atómy atomistov Demokrita a Leukipa sa pohybujú priamočiaro, Epikurove atómy majú možnosť samy od seba odkloniť sa od priamej dráhy, aspoň na malý čas. Majú aj časti, ale nemožno ich ontologicky deliť, iba v mysli. Atómy sú nevnímateľné, pretože sú malé. Sú síce veľmi malé, ale nie nekonečne malé. Veľkosť je limitovaná nahor i nadol. Je ich nekonečne veľa. Nie je ich nekonečne veľa druhov, len nekonečný počet. No druhov je tak veľa, že to človek nemôže spočítať prakticky, no nie nekonečne veľa.

Vnímateľné minimum, to čo je vnímateľné voláme homoioméria, čo sa dá ešte človekom vnímať ako najmenšie vnímateľné. Z predmetov sa odlupujú obrázky, jedna vrstva atómov a takto je možné vnímanie, oko zachytí obrázky. Duša, zložená takisto z atómov si to musí potvrdiť, v duši je nejaký pohyb podobný predstavivosti, duša si to potvrdí či sa to zhoduje s ďalšími predstavami, aj tie pochádzajú iba z vnemov. Duša to potvrdí alebo vyvráti, vtedy je to klam, ak to len nevyvráti, považuje to za dostatočný dôvod na pravdu. Vo svete blúdi plno zablúdených eidola- obrázkov a to sú klamy- strašidlá, fata morgana etc.. Môžu jestvovať aj iné druhy klamov, ak pridáme do vnímania niečo zo svojich predstáv. Epikuros pripúšťa existenciu bohov. No títo bohovia sú materiálni a žijú v tak ďalekých priestoroch vesmíru, že nemôžu nijako ovplyvniť život na zemi. Bohovia sú telesne podobní ľuďom. Vesmír považoval za nekonečný. Nekonečný je aj počet svetov, sú svety podobné nášmu svetu aj nepodobné.

Cieľom človeka je rozkoš. Epikuros nehovorí presne čo si pod tým pojmom predstavuje. Rozkoš je cieľom blaženosti. Na rozdiel od Platóna ktorý ide presne po podstate pojmu Epikuros podstatu pojmu rozkoš neopisuje. Rozlišuje rozkoš tela a duše. Telesná rozkoš pociťuje iba prítomné pocity, duševná rozkoš vníma i budúce a minulé rozkoše. Rozkoše poznáme trojaké. Prirodzené a nevyhnutné- jedlo, pitie; prirodzené a nie nevyhnutné- dobré jedlo, dobré auto; neprirodzené a nie nevyhnutné- prehnaná túžba po sláve, túžba po moci, úchylky etc...

Epikuros nepovažuje rozkoš za slasť. Nie je hedonista! Samotnou rozkošou je aj neprítomnosť bolesti. Rozum sám určuje, ktoré rozkoše prinášajú úžitok a ktoré nie. Na bolesti je dobré to, že málokedy je dlhá a trvalá. Obyčajne je trvalá a málo intenzívna, alebo intenzívna, no relatívne krátka. Človek sa má riadiť rozumom. Mal by pestovať také rozkoše, ktoré sú ľahko dosiahnuteľné a nie sú nijako škodlivé. Toto vyberanie rozkoší závisí od praktickej múdrosti- fronésis. Praktická múdrosť je podľa neho najvyššou cnosťou. Cnosť je spôsob ako prežiť šťastne. Nemožno žiť príjemne, ak nežijeme rozumne ani rozumne, ak nežijeme príjemne. Človek má najcennejšie puto- priateľstvo. Sú rozličné druhy priateľstva, ale najvýznamnejšie je čisté, nezištné priateľstvo. Smrť neprežívame, nezažijeme, preto sa jej netreba báť. Stav nebátia sa- smrti ani iného nazývame ataraxia. Spravodlivosť je neškodiť si pri vzájomných zmluvách. Človek sa nemá zaujímať o politiku.