Stoa

Stoická filozofia sa v podstate delí na logiku alebo teóriu poznania, stoici ju nazývajú kanonika, fyziku a etiku. Človek vníma cez predstavy, vnemy. Vnemy sú čosi ako odtlačky v duši, odtlačia sa ako do vosku. Predstavy poznáme jasné a nejasné. Nejasné sú tie, ktoré nevznikli z vecí alebo sú matné. Predstavy ešte delil na zmyslové a rozumné. Stoici hovoria o vyvracaní a kontrole rozumom. Vedenie je to, ak čosi neviem vyvrátiť, hlásajú tu falzifikacionizmus, poznatok treba sfalzifikovať a ak to nevyjde, je to záruka platnosti. Domnienka je nepevná- podobná omylu. Rozumné bytosti majú racionálne a nerozumné poznanie. Vnímaním nazývajú stoici všetko, čo s vnímaním súvisí, napr. časť duše. Pojem je podobný ako to čo predstavuje, ale nie je reálny, stoici tu hlásajú nominalizmus. Poznanie ide cez predstavu, súhlas, chápanie po vedenie. Hlas je rozochvený vzduch. Anticipoval tu mechanistickú fyziku. Rovnako uznávali ako Aristoteles druh a rod.
V logike uznávali súd a úsudok, zlé úsudky neplatia, alebo ani také ktoré vychádzajú zo zlých premís. No vymysleli nový typ usudzovania- výrokovú logiku. Táto už nepodraďuje a nenadraďuje, ale operuje s výrokovými spojkami /implikácia, konjunkcia, disjunkcia etc./, napr. 1. p implikuje q, 2. p; Záver: q.

Vo fyzike ide o princíp látky. Logos je božskej povahy, tvorivá moc je uplatňovaná v látke. Teleso je jednoducho trojrozmerné- plocha, čiara a bod. Boh je logos, premýšľajúci. Boh ako logos vytvoril svet, preniká všetkým a má mnoho mien. Stoicizmus je v podstate panteizmus, boh je rozpustený vo svete. Podstata sveta i boha je telesná, látková, je to i podstata vecí. Zeus, boh, rozum a osud je všetko jeden vesmír. Svet je konečný, obkolesený nekonečným priestorom- je iba jeden svet. Svet bol stvorený. Stvorenie sveta prebiehalo tak, že boh jestvoval osebe a pomocou vzduchu menil všeobecnú podstatu na vodu, usadil sa vo vlhkosti a potom zárodočné idey /logoi spermatikoi/. Takto vznikali vo vlhkosti štyri živly: voda- vlhká, zem- suchá, oheň- teplý, vzduch- studený. Diogenes Laertios hovorí ešte aj o tom, že pridávajú éter totožný s ohňom. Z ohňa je sféra planét. Božstvo obsahuje činné princípy vecí- logoi spermatikoi.

Svet má určitú dobu trvania, je to 365 x 18 000 rokov. Potom nastane ekpyrósis, svet zhorí a ostanú iba logoi spermatikoi. A potom vznikne do detailu v tej istej podobe a všetko sa bude opakovať do nekonečna práve tak isto- aj s písaním tohto textu. Z toho vyplýva fatalizmus, človek nič nezmení a všetko sa stalo ako sa stať muselo. Zlo je dokonalý prostriedok na sebacvičenie, neúplná zhoda boha a osudu. V etike platí že časť má byť obetovaná pre celok. Základný pud živočíchov je pud sebazáchovy. Rozum je od prírody, v súlade s prírodou je žiť rozumne. Cnosť je harmonický stav duše, harmónia je základ šťastia, príroda sama poháňa človeka ku šťastiu. Zvrátenosť je iba z rozumnej mysle, zviera nemôže byť zvrátené. Stoa uznáva 4 platónske cnosti. Dobro je chápané utilitaristicky- ako to čo prináša úžitok. Je prameňom i prostriedkom úžitku. Tento pojem /dobro/ možno používať so všetkým čo s tým súvisí- dobrý liek, dobrý žiak, dobrá tráva, dobro ako užitočná vec.

No je tu problém - čo je dokonalé dobro? Je to dobro o vlastnostiach štyroch platónskych cností, ich rovnaká prítomnosť je chápaná ako krása. Možno to dokonalé dobro chápať osebe? Rozumné konanie v zhode s prírodou je povinnosť. Stoik má povinnosť ctiť si rodičov, štát, kozmos. Stoicizmus ako prvý smer v etike zdôrazňuje princíp povinnosti. Vášeň je nadmerný pud /strach, rozkoš, túžba/. Mudrc niečo proste musí urobiť, má to urobiť z rozumu. /ako Platón/. Láska je snaha priateliť sa, vyvolaná viditeľnou krásou, nie je vecou sexu, ale priateľstva. Za prejav slobodnej vôle a nezávislosti je považovaná exagogé- samovražda.

Predstavitelia: Zenón z Kítia, Chryssipos zo Soloi, Epiktétos, Marcus Aurelius, Lucius Aeneus Seneca.