Budhizmus v Číne

Budhizmus v Číne

Budhizmus prenikol do Číny priamo z Indie. Stalo sa to okolo zmeny letopočtu, no literatúra budhistického zamerania v Číne vznikla až v 3. storočí. Už v 4. a 5. storočí je v Číne pevne zakorenený. Už v 3. storočí sa čínsky budhizmus rozdeľoval na hínajánu a máhajánu. Už v 4. storočí je doložených 7 budhistických škôl v Číne. Situácia v tejto dobe bola dokonca taká, že miesto taoizmu a konfucianizmu dominuje budhizmus! Tieto školy nadväzujú na čínsku tradíciu a sú ňou dosť ovplyvnené, najmä neotaoizmom.

Z týchto škôl je významný Tao-an, autor učenia o prvotnom nebytí. Je to čínska šunjaváda, hovorí že svet je mája /klam/ a všetko je prázdne. Nebytie jestvovalo pred všetkými vecami- aktuálne nekonečno, klasická predstava čínskeho myslenia. Ďalšia významná škola je tá, ktorej predstaviteľom je Č Tao-lin. Je to teória o hmote takej aká je. Je to skôr nejaká konkrétna hmota než abstraktná filozofická kategória. Hmota je sled jednotlivých konkrétnych entít vo veľmi krátko časovom okamihu- hneď vzniknú a okamžite zaniknú. Ich podstata je prázdno. Takisto duch je prázdny a to je najvyššia pravda.

Prázdnota však nie je nebytie, lebo potom by prvotné nebytie trvalo a nevzniklo by bytie- hoci jeho podstatou je prázdno. Č Tao-lin videl nekonzistentnosti medzi taoizmom a budhizmom. Vyjadril názor, že nie je dobré sledovať iba vlastnú prirodzenosť, odstrašujúcim príkladom sú vrahovia a tyrani. Oproti tomuto taoistickému názoru stavia budhistický, kde miesto vlastnej prirodzenosti sa sleduje najvyšší cieľ, stať sa osvieteným. Podobnými sú školy – teória o neexistencie mysle.

Iba v prebudenej mysli sa veci vyprázdňujú, ukazujú sa ako prázdne. Ďalej je to škola fenomenálnej ilúzie, všetky svetské pravdy sú ilúzie, okrem ducha, lebo by nebolo možné hlásať náuku a ani by nebolo komu. Známa je aj škola uskladnených pojmov, resp. vedomia obsiahnutého v duchu. Svet je dlhá noc a vedomie je zdroj veľkého sna. Až sa prebudíme, vedomie a svet bude prázdny.

Známy čínsky budhista bol Seng-čao. Jeho učiteľ bol Kumaradžíva, veľký prekladateľ budhistických spisov do čínštiny. Dokazuje neexistenciu pohybu. Dharmy, základné zložky skutočnosti majú iba okamihové trvanie a preto nemôže jestvovať pohyb. Veci sa neprenášajú do budúcna a minula, ako dharmy a sú nemenné. Pre veci neplatí, že jestvujú ale ani to že nejestvujú.

Keby existencia vecí bola pravou existenciou, nebola by závislá na príčinách. Keby bola neexistencia absolútnou neexistenciou, nezávisela by na príčinách. No ak je existencia závislá na príčinách, potom to nie je absolútna existencia, podobne je to s neexistenciou. No fakt je taký, že existencia i neexistencia závisia na príčinách, preto nie je ani skutočná existencia a neexistencia, všetko súčasne existuje aj neexistuje a to je tá prázdnota vecí.

Žiakom Kumaradžívu je aj Tao-šeng. Je to máhajanista, obhajuje nesmrteľnosť duše ako budhistickú náuku, je to nepôvodné v budhizme. Všetky bytosti, aj tie najprízemnejšie majú v sebe budhovskú prirodzenosť a práve tá sa oslobodí v nirváne, to je to pravé ja čo vstupuje do nirvány. Uznáva teóriu okamžitého osvietenia, osvietenie prichádza náhle a nie po stupňoch. Hovorí, že Indovia sa rýchlo učia ale pomenšie prenikajú k pravde ale Číňania opačne.

Významná je škola Čistej zeme. Pôvodne sa volala škola bieleho lotosu. K dosiahnutiu vlastnej spásy nikto nepríde pomocou vlastných zásluh, aj keby robil hocičo. Ten, ktorý pomáha je Buddha Amitábha /Buddha zo západu/ a jeho milosť. Má sa mnohokrát hovoriť Buddhovo meno, celé hodiny, ba mesiace aj roky, až sa človek dostane do stavu bezmyšlienkovitosti a vytrženia. Buddha pomáha každému, aj veľkým hriešnikom.

Jestvuje aj škola Tien-tchaj. Podľa nej jediné čo jestvuje je absolútna myseľ. Svet jednotlivín môže jestvovať iba ako dharmy, ktoré myseľ obsahuje. Dharmy sú však prázdne a to že existujú je proste klam.