Čuang - c´

Na začiatku bolo nebytie. Nemalo ani bytie ani mená. Potom povstalo jedno, malo jednosť, ale nie fyzikálnu formu. Ak veci získávajú fyzikálnu formu, voláme ich te. Ak fyzická forma udržuje ducha, je to prirodzenosť.

Takto sa pokúša Čuang- c´ vystihnúť tao. Tao má viesť k osobnej dokonalosti. Uvádza aj kategóriu nebytia. Tu je rozdiel oproti tomu ako to berie Lao- c´. V Tao-te ťingu je tao myslené nesubstančne, tu áno, tao sa vykladá v kontexte priamo substančnom. Všetko sa transformuje a nič nezaniká. Po smrti nezanikne nič, ale človek už prestáva jestvovať, kvôli dezintegrácii, premení sa na iné látky. Keďže všetko sa transformuje na niečo iné, smrť prestáva byť desivou. Čuang- c´sa na smrť nedíva vôbec pesimisticky, hovorí o dialektickej jednote života a smrti.

Najdôležitejšou stránkou učenia je u neho práve dialektika. „Nejestvuje nič, čo by nebolo ono, nejestvuje nič, čo by nebolo toto. Veci nevedia, že sú ono z hľadiska iných vecí, vedia len to čo sami vedia. Ono je vytvárané týmto a toto má tiež svoju príčinu ono. Je to učenie o vzájomnom vytváraní. Keď existuje život, je smrť a naopak. Keď je možnosť, je nemožnosť- a naopak. Ak existuje správne, existuje chybné. Toto aj ono má svoju formu správneho aj chybného. Je rozdiel medzi týmto a oným, alebo tento rozdiel nie je?“
Toto je pomaly vedené až k téze o identite protikladov, čo zatiaľ samostatne vyslovil iba Lenin. Dominantná je u neho téma relatívnosti všetkého. Nie je možné rozhodnúť, či som Čang- c´, ktorému sa zdá, že je motýľ, alebo som motýľ, ktorému sa zdá, že som Čuang-c´. Všetky kategórie sa premieňajú na svoj protiklad. Preto sa múdry človek zdržiava zasahovania do akýchkoľvek sporov a dianí. Najväčšia užitočnosť je neužitočnosť. Vo fingovanom rozhovore Konfucia so žiakom žiak oznamuje, ako postupne zabúda všetko čo sa naučil, až nakoniec zabúda na seba. „Sedel som, odložil svoje telo, zbavil sa myslenia, oddelil sa od tela i od vedomia až nakoniec som sa stal jedným s veľkou všeobecnosťou tao.

Toto je skutočný postoj mystického zážitku. Chýba tu emociálna upätosť. Nie je to totiž náboženstvo. Toto mystické poznanie je úplne v súlade so zapojením sa do úplne normálneho života. Je to dôsledne individualistická filozofia, no nie egocentrická. Stred tao je všade, všetko má rovnakú individuálnu hodnotu. K individuálnemu šťastiu sa dá dostať cez rozvíjanie a uspokojovanie individuálnych potrieb. Spočinutie v tao vedie k poznaniu, že ja sám som tao, nebesia a zem povstali súčasne so mnou. Všetko čo je na svete, aj kopa smetí, aj kopa briliantov, aj kopa filozofických kníh je úplne rovnaké, lebo je to všetko tao. Právo na individualitu je takto dané ontologicky.

Čuang- c´ kritizuje štát vôbec. Žiadna vláda nie je potrebná, každá vláda je zlá, jediná dobrá vláda je žiadna vláda. Ak sú lupiči a vrahovia trestaní, prečo? Ak je všetko rovnaké, čím sú potom ich hriechy? Najlepšia je pôvodná, prirodzená spoločnosť bez štátu, vlády, odmien a trestov. Človek má mať možnosť rozvíjať sa podľa vlastnej, individuálnej prirodzenosti. Je tu averzia voči akejkoľvek uniformite a normám pre každého. Ideálom je človek, ktorý má jasný náhľad na prirodzenosť tao. K životu netreba nič pridávať. Tao mu dá jeho podobu, nebesia svoj tvar. Treba žiť pasívne, najlepšie je nemať žiadne city a pocity. Táto filozofia môže vyhovovať plytkým individualitám. Nie je to veľmi dôležité, ako sa čo deje a všetko je niekedy iba uhol pohľadu, ako hovorí príbeh o opiciach. Chovateľ povedal opiciam: dostanete tri orechy ráno a štyri večer. Opice sa veľmi hnevali. Potom im povedal- dostanete štyri orechy ráno a tri večer- a opice boli spokojné.