Taoizmus

V taoizme hrá veľkú úlohu láska k prírode. Taoizmus ju berie ako prostú prírodu a vníma ju čisto naturalisticky. S tým súvisí láska k umeniu. Umenie je spolutvorba s prírodou. Príroda v nás s nami vytvára nové umelecké dielo. Skutočný taoistický umelec sa rozplynul v prírode, stal sa jedným z prírodou a takto je vnímaný ako svätec. Obyčajne je námetom taoistického umenia príroda. Láska k prírode vedie aj k záujmu o prírodu, preto je väčšina činskych prírodovedcov z okruhu taoizmu.

Základné dielo taoizmu je Tao te ťing. Autorom je Lao-c´, ale to je prezývka, volal sa asi Lao- tan. Tá báseň je myšlienkovo dosť jednotná. Zrejme je pravdou, že ju napísal Lao-c´ a asi to bolo v VI. storočí p.n.l.. Text Tao te ťingu nie je jasný. Je písaný v starej čínštine a tá je od modernej veľmi vzdialená. Ťažko sa to prekladá do iných jazykov. Ústredný bod celej básne je kategória tao. Znamená to jednoducho cesta a je to termín známy v čínskej filozofii od počiatku. Tao znamená pohyb univerza, jeho dialektickú jednotu. Takéto je poňatie najvyššej ontologickej kategórie. Tao nie je niečo, ale musí byť pochopené ako pohyb. Tau dáva Lao c´ viacero adjektív- bezmenné, to čo sa nedá pomenovať, temné, skryté, neurčiteľné, večné, nebadateľné, neuchopiteľné, nepočuteľné, tvar beztvarého, najnižšie, nepatrné, najvzácnejšie, hmlisté a beztvaré, matné a bez chuti, zvrchované, matka živiteľka, bezpečné spočinutie tvorstva, povstalé pred nebesami etc., opisuje ho rôzne.

Základným princípom taoizmu je jeho návratnosť. Tao sa neustále vracia k svojmu zdroju a tým je ono samo. Návratnosť je pohybom tao, zdá sa že pohyb tao je večný a má zdroj v sebe samom. Stredná miera, čo by bolo zastavenie napätia i pohybu by zastavila celý svet a znamenalo by to zánik univerza. Tao koná, realizuje sa a príroda tao užíva. No realizovaním sa sa tao nikdy nevyčerpá. Nehrozí mu energetická smrť ako fyzikálnemu univerzu. Tao te ťing uvádza pekné dialektické príklady- dobré a zlé- aký je medzi nimi rozdiel?; Akonáhle ľudia spoznajú to krásne, okamžite sa zjaví aj škaredé. Lao c´ovo tao je pojem na ktorý prišiel racionálnou intuíciou.

Tao pôsobí vo svete, ale pritom nekoná. Je to wu-wej, konanie nekonania. Je to konanie, ktoré je v súlade s dianím a s procesom tao. To nieje násilné presadzovanie nič nerobenia, ako to pozdejšie pochopili niektorí. Veď vedľa môže byť niekto komu treba pomôcť a je prirodzené pomôcť mu. Brzdenie procesu tao, snaha obrátiť dianie podľa vlastného priania, to je konanie proti tao. Má to veľký význam v pozdejšej čínskej politológii. Zvláštnu pozornosť venuje Lao-c´ násiliu. Je vždy zavrhnutia hodné. Štát je organizované násilie a je proti tao, je to dosť veľká prekážka cesty tao. Cnosti ako také sú iba v štáte. Samotné cnosti by nemali význam, pokiaľ by nejestvovala všeobecná skazenosť.

Všetky cnosti- to už nie je prirodzené wu-wej, ale iba snaha o niečo, no v konečnom dôsledku to iba podopiera morálne zdevastovanú spoločnosť v podobe štátu. Jeho ideál spoločnosti je veľmi konzervatívny. Treba zrušiť všetky technické a kultúrne vymoženosti, nech ostane všetko ako v dávnoveku, nech nejestvujú zbrane ani železné nástroje a ani spoločenská organizácia, ale iba obce ktoré sa budú starať o vlastnú obživu, a nech ľuďom ani nenapadne ísť sa pozrieť z jednej obce do druhej. To je prirodzený a správny stav spoločnosti. Najväčším úpadkom je formalizmus a obrady, to je už úplne proti tao. Mudrc má hľadať správnu a včasnú umiernenosť, má ustupovať, pretože poddajnosť je väčšia sila než tvrdosť. Múdry sa neusiluje o silu a slávu, o veľkosť, moc a vyznamenanie ale ide mu o pravý opak. Najvyššia životná múdrosť je, že slabé premôže vždy silné. To čo je pri moci je odsúdené na zánik a ako sa objaví niečo krehké a bezbranné, to ho po čase porazí.

Pre taoistického mudrca je svet prostá danosť. Nehľadá čo je ontologicky za ním. Taoizmus hľadá zákony sveta a nie skutočnosť za týmto svetom. Všetko má svoje te. Je to sila, je to odraz všeobecného tao, stav tao v konkrétnom príklade. Nie je to cnosť!