Máhajána

Samotná máhajána sa líši od hínajány tým, že kým hínajána počíta s trvajúcimi sansárami, ktoré trvajú veľmi dlho a sú mnohopočetné, máhajána sľubuje proste po smrti okamžitú blaženosť a nie ďalšie životy. Názov vlastne znamená veľké vozidlo, čiže pre masy a nie malé vozidlo, iba pre jednotlivcov. Prof. Bondy hovorí, že máhajána vznikla najmä tým faktorom, že ľud proste i v budhizme potreboval religiozitu. Spočiatku, najmä nečlenovia filozofie ju nazývali bódhisattvajána. Máhajána je mladšia a niektoré prvky sa vyskytujú už v niektorých školách hínajány. No máhajána aj tak mimo niektorých škôl iba prehodila dôraz na niektoré body učenia a základné body budhizmu ostali zachované- nejestvovanie osoby boha, nejestvovanie duše, nejestvovanie substancie.

Religionizácia sa v máhajáne, prejavila v tom, že mnohí buddhovia a bódhisattvovia sú uctievaní analogicky ako kresťanskí svätci. Nie sú pokladaní za bohov, ale ich uctievanie má zo sociologického hľadiska náboženské rysy. Z prísne filozofického hľadiska však osoba boha nejestvuje, hoci buddhovia a bódhisattvovia sú na takej úrovni poznania a osvietenia, ako sám zakladateľ historický Buddha. Sám bódhisattva pomáha ľuďom a obetuje sa pre nich, robí pre nich maximum. Praktický ateizmus budhizmu, ktorý stále ostáva je zabudnutý. Kým v hínajáne je cieľom ďaleká nirvána, ktorá nie je nič iné ako večná smrť, v máhajáne sú skôr cieľom raje a stavy blaženosti, ktoré nastanú hneď po smrti. A vzdialená nirvána, pokiaľ k nej človek dôjde je skôr blaženosť než predstava večnej smrti. Pokleslé formy máhajány sú dokonca preplnené šamanizmom, tantrizmom a dostávajú už skutočne teistický ráz. No toto už nie je oficiálne učenie, ale naozaj úpadkové formy, ktoré intelektuáli nevyznávajú a nerozvíjajú.

Máhajána čerpá z praddžňapáramitového písomníctva, /pradžňápáramitá- dokonalosť poznania/. Tieto texty majú inú literárnu formu než autentické Buddhove spisy, ale sa za Buddhove spisy vydávajú- sú to také apokryfné spisy Buddhu. Máhajána hovorí, že všetko je prázdne, podstata všetkého je prázdnota. Aj keď sú ľudia vedení k spáse, nejestvuje nijaké spasenie a nejestvuje nič, podstata je prázdno a všetko je iba prelud. Tu sa ako veľký filozof máhajány objavuje Nágardžuna. Svoje učenie nazýva stredná cesta, sanskrtsky mádhjamamárga, zostručnene mádhjamika. Je to stredná cesta medzi tými, čo hlásali plné jestvovanie bytia a úplné nebytie morálnych zákonov. Jeho hlavné diela sú Mádhjamikasútra a Mádhjamikašástra. Jeho spisy sú originálne, inšpirované sú pradžňapáramitovými textami.

Základom všetkého je šúnja, čiže prázdnota. Preto sa táto Nágardžunova filozofia volá aj šúnjaváda. Reálne ontologicky je všetko prázdne, aj dharmy, nie ako hovorí hínajána. A nič nejestvuje ani v zmysle hodnôt, hodnoty nejestvujú. Aj nirvána nie je, proste ontologická prázdnota je dôsledná. Nejestvuje žiadne čosi, čoho by sa mohol človek zachytiť. No zasa nič nie je žiadna ontologická kategória. Ako to teda nakoniec je s tým bytím? Nie je ani bytie a ani nebytie. Ak si zoberieme tri Parmenidove cesty, toto je štvrtá možnosť riešenia. Nejestvuje žiadna ontologická substancia, entity nemajú ontologickú substanciu. Veci sú ontologicky prázdne, nevieme ani axiologicky ani ontologicky o nich nič povedať, pretože sú proste bez určenia.

Samotná prázdnota nie taká, že je len ničota, len nebytie. Entity sú proste ontologicky prázdne. Nie je a ani nemôže byť nijaké vznikanie, ako hovorí Nágardžuna „ani zo seba, ani z iného, nie z oboch, ani bez príčiny nikde nikdy nepovstali žiadne veci.“ Rovnako ako Hume vyvracia aj Nágardžuna kauzalitu. Vznikanie nemôže teda jestvovať v metafyzickom zmysle. Keďže každá dharma nepovstala a nemá žiadnu príčinnú nadväznosť, je potom úplne prázdna. Nemôže byť súcno, a ani bytie. No keďže párová kategória je nesúcno a nebytie, nemôže byť ani to. To je základná myšlienka Nágardžunovej filozofie.