Poslední Rimania - prechod od patristiky k encyklopedistom

V 5. storočí barbari obsadili celý západ. Síce mali úctu k antickému vzdelaniu, ale na tvorivý rozvoj to už nestačilo. Taktiež to platí pre prácu svätých otcov. Podmienky pre nové využívanie antických pojmov a vzorov sa strácali. Už Augustín mal veľké potiaže s gréčtinou a čítanie Platóna a Aristotela v originále bolo pre západných otcov stále ťažšie. Živá znalosť gréčtiny a základných antických diel sa stávala na západe čoraz vzácnejšou. Už počiatkom prelomu letopočtu a pozdejšie jestvovali staré latinské encyklopédie /Varro, Celsus/. V 5. storočí po páde Ríma sa síce barbari povrchne romanizovali, no nastal skutočný úpadok gréčtiny a krátko na to i klasických diel latinčiny. Otcovia ešte pracovali na východe, no na západe nastal prechodný útlm až do doby karolínskej renesancie. Teda opíšme z hľadiska dejín filozofie toto temné obdobie.

V II. polovici 5. storočia píše v Afrike Martianus Minneius Capella svoje dielo o svadbe Filológie a Merkúra. Týmto zavŕšil pre latinskú Európu systém slobodných umení, pozdejšie to už bolo považované za samozrejmé. Capella vylúčil zo systému architektúru a medicínu /vraj sa venujú iba prízemným veciam/ a ustálil ho ako trívium /gramatika, rétorika, dialektika/ a quadrivium /aritmetika, hudba, geometria, astronómia/. Trivium je známe z Platónovej Ústavy kde sa spolu vyskytuje, quadrivium sa sem- tam vyskytuje spolu za helenistického obdobia. Takto to rozčlenil, usporiadal a pomenoval práve Martianus Capella a nazval to 7 slobodných umení. Od tých čias to každý bral za samozrejmosť. Kniha opisuje námluvy a svadbu Merkura a bytosti zvanej Filológia, toto slovo je symbolom pre všetky slobodné umenia. Teda ide o Merkúra ako antického boha šikovnosti a personifikovaný symbol siedmych umení- byť úspešný a zároveň poznať staré antické veci znamená poznať 7 umení. Spis je písaný tzv. šróbovaným africkým štýlom, po najzaujímavejšej časti- „námluvách“ sa sucho opisujú základy siedmych slobodných umení. On je pôvodcom termínu logický štvorec.

Zaujímavým človekom je Cassiodorus /asi 480-580/. Písal encyklopedické príručky s pedagogickým úmyslom ako Capella. Založil kláštor, v ktorom počas života vytvoril stredisko niekoľkých nadšencov, a tu sa dalo počas zmätku gótskych vojen ako- tak intelektuálne pracovať. Napísal spis O duši, dokazoval jej imateriálnosť a to, že je rozložená v celom tele. Poznal Aristotela a pomohol preniesť jeho znalosť do stredoveku. Z tohto obdobia je známe meno Boethius. Tento človek mal na západe úplné helenistické vzdelanie a takých ľudí bolo úplné minimum v jeho dobe /3?/. Boethius prekladal a preložil toho pomerne dosť. Preložil Aristotelovo Organon /logické spisy/, Porfyriov komentár k Aristotelovým Kategóriám. Napísal niekoľko komentárov k Organonu, a napísal niekoľko spisov venujúcich sa logike /Dve knihy o kategorickom sylogizme, O delení/, napísal výklady o quadriviu, teologické spisy a známe dielo Filozofia utešiteľka. Presne rozlišoval medzi filozofiou a teológiou.

Ďalšou vplyvnou osobou je Izidor zo Sevilly. Na západe je jedinou svetlou postavou najtemnejšieho 7. storočia. Vypracoval veľkú encyklopédiu, ktorú nazval Etymológie, no dal jej i pracovný názov Origenes. Ide o encyklopédiu dovtedajších znalostí 7 slobodných umení. Do 13. storočia bolo toto dielo považované za základ na všeobecné vedomosti, po ktorých sa klerik mohol pustiť do štúdia teológie. O poslaní svojho diela sám hovorí: „Znalosť etymológie je často nezbytná k výkladu slov. Ak spoznáš, aký je pôvod slova, pochopíš rýchlejšie jeho význam, veď skúmanie každého predmetu je jednoduchšie ak je známa etymológia jeho názvu.“ Vždy sa snaží ukázať zmysel skutočnosti, ktorú slovo označuje. Etymológie sú nevyhnutnou bránou k tomu, aby sa ktokoľvek mohol stať služobníkom viery a cirkvi. Posledným západným oficiálnym cirkevným otcom je Gregor Veľký. Je prívrženec Augustína Aurelia. No tu sa už teológia oddeľuje od filozofie, on bol čistým teológom.

Ďalším človekom, po ktorom čosi zostalo bol Beda Venerabilis, v Anglicku v 8. storočí písal encyklopédie a kroniky. Je významný ako učenec, no nie ako samostatný mysliteľ. Na východe musíme spomenúť významného človeka, je ním Ján Damascénsky. /8. st./ Je jedným z mála ľudí, ktorí v tejto dobe písali čosi o filozofii. Jeho hlavné dielo je suma Prameň vedomosti. Zaoberá sa vymedzením filozofických pojmov bytie, hypostáza, podstata etc. v aristotelovskom duchu, opisom heréz a výkladom správnej viery. Ide o prvú sumu filozofie i teológie, ktorá sa stáva predchodcom- predobrazom- akousi prvou lastovičkou pozdejších stredovekých súm. Veľmi zdôrazňuje, že Duch Svätý je duch Otca i Syna, ale nepochádza od Syna, ale od Otca a to od Otca cez Syna.

Posledným človekom, ktorý vekovo patrí už inam, no čiastočne ostáva ešte dieťaťom encyklopédií je Hrabanus Maurus, zvaný učiteľ Nemecka, uvádzame ho hlavne pre porovnanie. Založil známu školu vo Fulde. Augustín mu je autorita nado všetko. Z kompilátov z Izidora zo Sevilly napísal spis O svete, kde píše, že sa možno zaoberať aj pohanskou filozofiou. No už pracuje i samostatne, veď je i dieťaťom novej doby, no posledný kto ešte píše encyklopédie, ktoré ešte majú čosi spoločné s antikou. V komentári ku /Porfyriovmu/ komentáru ku Kategóriám /Aristoteles/ sa blíži k nominalizmu, je proti realistickému poňatiu kategórií. Podáva dôkaz existencie božej- jeden z prvých. Vesmír má 3 triedy, najvyššou je človek. No ak aj je človek najvyššou triedou ale všetkému nevládne. Nie je najmocnejší. A kto všetkému vládne? Boh, nik iný. Jeho encyklopédia De rerum naturis je písaná z inej pozície ako Izidorova. Pokúšal sa napísať čosi lepšie než Izidorovo dielo Etymológie. Sleduje výklad ako líniu vychádzajúcu z Boha ako žriedla kozmu a odtiaľ zostupoval cez stupne nebeskej hierarchie a pozemskej hierarchie cez anjelov, svätcov, biblické postavy, cirkevné úrady do neživej a živej prírody a človeka. Vidieť tu vplyv novoplatonizmu, do sféry ľudskej kultúry došiel až na záver a slobodné umenia si všímal málo. Jeho encyklopédia nebola úspešná.