Rozdelenie kresťanskej gnózy

Napriek nepochybne jestvujúcim spoločným rysom nebola gnóza jednoliatym prúdom. Veď nie každá bola kresťanskej proveniencie. Ani tie kresťanské gnostické smery neboli homogénne. I tu je heterodoxnosť dosť značná.

Všeobecne je za najstaršieho gnostika považovaný Šimon Mág, dobre známy z Nového Zákona. Podľa neho jestvuje mnoho bohov, no nad nimi je neznámy a nepochopiteľný Boh. Postavenie zla má hmota, Helena- jeho družka ktorá predtým pracovala ako prostitútka má byť gnostická bohyňa- Duch Svätý ako žena, ktorá klesla do matéria. Šimon, vtelený Otec mal byť jej i celosvetovým spasiteľom. U Basileida v interpretácii Eirenaia nezrodený Otec posiela Syna zvaného Kristus ako spasiteľa. V tejto interpretácii sa namiesto Krista nechal ukrižovať Šimon Kyrenejský, ktorý podľa NZ niesol chvíľu kríž. Ježiša neukrižovali, ale sa vzniesol k Otcovi.

Zlo vzniká mocou anjelov, ktorí sú 371. generáciou Sú stvoriteľmi všetkého, i človeka. Sú nahnevaní na svojho vodcu, židovského Boha, ktorý chcel všetko podriadiť Židom. Preto sa vedie proti Židom boj- je to gnostický antisemitizmus- unikát v dejinách myslenia. Druhá generácia, Syn Nús chce zničiť dielo posledných anjelov, telesný svet. Spasená bude len duša, telo je zlé. Okrem mágie je prostriedkom na spásu vedomosť o zložitej kozmologickej hierarchii. Podľa Hipollyta je Boh nesúcnom, nijaké pomenovanie ho nevystihuje. Stvoril 3 synovstvá –ľahké- to vystúpilo k Bohu a ostalo tam, hrubé- je to Duch Svätý- žena- vystúpilo k Bohu, ale kleslo nadol a tak sa zrodil svet i hmota. Zrodili sa i dvaja synovia nižších svetov- vyšší Kristus, ktorého stvoril veľký archón a Ježiš, syn kniežaťa anjelov Židov a ten sa vtelil do Márie. Utrpenie Ježiša má zaháňať Demiurga, hlavu najnižšieho sveta. Človeka stvorili archonti.

U Satornila je jeden z anjelov židovský boh, ktorý sa postavil proti Otcovi. Ježiš ako zdanlivý človek má v jeho náuke úlohu spasiteľa. U karpokratovcov vystupuje Otec, jediný a dobrý boh. Demiurgos a zlí duchovia sú premnožení Ježišom, človekom s iskrou od Otca. Zlo nejestvuje samo osebe, ale je to iba ľudská umelo vymyslená mienka. Veľmi zložité sú ofitské sústavy, nejako uznávajúce hada ako dôležitú osobu vo svojich systémoch. Vysvetľovanie celého komplexu ofitských sústav je témou na samostatnú prednášku- preto iba všeobecná charakteristika. Zlo je tradične vo svete a je hmotou, a spasiteľom je tu Kristus, niekedy chápaný ako dobrý had. Vo väčšine ofitských škôl má had pozitívnu úlohu, ako múdry priateľ človeka, ktorý otvorí oči človeku a ponúkne mu ovocie zo stromu poznania. Človek uvidí pravú podstatu demiurga Jaldabaotha. Niekedy had vystupuje aj ako Set /u setovcov/. Niektoré smery ofitov, napr. kainovci majú úplne prevrátené hodnoty, velebia Kaina, lebo neposlúchal demiurga, starozákonného Boha. Len v málo ofitských systémoch hrá had negatívnu úlohu. Niektorí ofiti prispôsobili aj liturgiu, prijímali oblátky, ktoré boli olízané hadom.
Barbelognostici majú členitú sústavu, bezmenný Otec, Duch- Barbeló a Kristus sú iba členmi celého radu eónov, ktorých je asi 20. Vria, že každé súcno je stvoreninou dobrého aj zlého, mužského i ženského eónu. Ich spojením vzniká harmónia.

Najvplyvnejším gnostikom bol známy Valentín. U neho sa interpretácia Eirenaia i Hipollyta vzácne zhoduje. Vo večnom eóne sa vyčlenil Otec, ktorý splodil Syna. Blízki sú im Logos a Pračlovek. Syn a jemu blízky Logos sa stali telom. Syn potlačil ľudskú prirodzenosť v sebe a preto je v zjavení len božskej podstaty (anticipácia monofyzitizmu!). Sú vlastne eóni. Eónov je mnoho, asi 80. Demiurgos, boh SZ usporiadal svet. V Synovi sú Kristus a Ježiš ako dve bytosti, Ježiš je spoločným dieťaťom eónov v plnosti. Kristus je čistý duch ktorý prišiel zhora a prešiel cez Máriino telo ako cez kanál. Svoje zdanlivé telo pred smrťou opustil, nezomrel ako Syn Boha, ale iba ako človek Ježiš. Duch svätý je jedným z eónov, Eirenaios a Hipollytos sa na jeho úlohe a postavení nezhodujú. Univerzum je rozdelené na oblasť Ducha, Duše a Hmoty. Hmota je zlá, duša je medzi dobrom a zlom. Pneumatici- gnostici sú spasení, vierou sa dá dosiahnuť spása, ale to poznanie je nižšie. Neveriaci sú väznení v hmote. Všade sú prítomné čiastočky dobra, svetelné čiastočky ktoré po dozretí vystúpia k plnosti a hmota prestane existovať. Prítomné sú tieto čiastočky len vďaka milosti Božej. Valentín odporúča askézu, dáva duchovnú lásku ako duchovnú svadbu s vyšším princípom.

Ptolemaios sa domnieva, že Starý Zákon proste pochádza od demiurga. Markos hovoril o zlej podstate človeka, do ktorej bol od dobrého Boha vštiepený duch a ten môže byť i spasený. Mgethios zas podriadil dobrému Bohu kresťanov, demiurgovi Židov a diablovi pohanov. Podľa Apellésa bol svet stvorený anjelom, no z poverenia dobrého Boha. Keďže to neurobil Boh osobne, svet je nedokonalý. No iný anjel odpadol od Boha a to je knieža zla a od neho pochádza hriech. Veľmi známou gnózou je manicheizmus. Mání, ktorý sa vyhlasoval za Ducha svätého uznáva 2 princípy: dobro-svetlo a zlo-tmu. V rámci podrobne spracovanej filozofie dejín sú v staršom období dejín univerza 2 princípy oddelené, pričom tma sa riadi hlúposťou a svetlo múdrosťou. V strednej dobe bude prebiehať ich boj. Tento aktívne prebiehajúci boj musí byť dobojovaný v prospech dobra. No otvorenie hriešnosti je možné až po styku s učením Spasiteľa. Je to cesta k spáse vrátane absolvovania hriechu. Nejestvuje poznanie hriechu, kým sa nespozná Kristovo učenie. Hranice dobra a zla sa chorizmaticky uzavrú až na konci tretej epochy. Z toho vyplýva, že dialektické prvky sa nevyskytujú iba v gnostickej soteriológii, ale i v gnostickej filozofii dejín.

Markión mal síce učenie podobné gnóze, no gnostikom nebol, i keď tak býva diletantsky označovaný. Gnostikom bol i zrejme jediný gnostický spisovateľ radený medzi otcov- Klement Alexandrijský.