Schelling

Schellingov systém sa dosť vyvíjal. Jeho pôvodný systém, pôvodné stanovisko sa nazýva filozofia identity. U Fichteho bola príroda, Ne-Ja produktom Ja. Schelling s tým nesúhlasí. Príroda nie je výtvorom ducha, ale duch je výtvorom prírody. Základné tvrdenie filozofie identity hovorí: Všetko čo je, je o sebe jedno. Základný Schellingov problém je jednota protikladov subjektu a objektu, Ja a Ne-Ja, ideálneho a reálneho. Vedenie je zhoda subjektu a objektu, Ja a Ne-Ja a to treba vyložiť. Už sa nepýtame, ako Fichte že ako Ja vytvára prírodu, ale ako je možný duch v prírode. Duch v prírode je možný preto, lebo príroda a duch sú v podstate identické. /Pripomína to Spinozu/. „Príroda má byť viditeľným duchom, duch má byť neviditeľnou prírodou. Tu, v absolútnej identite ducha v nás a prírody mimo nás sa teda musí vyriešiť problém, ako je možná existencia prírody mimo nás.“

Prírodu najprv chápe ako identickú so subjektom, pričom príroda je v myslení objektom, teda sebavedomie produkuje objekty nevedomo. To ešte trocha pripomína Fichteho, no pozdejšie sa prepracoval k názorom, sama príroda je aj produkujúca, aj produkovaná /ako Spinoza alebo Eriugena/. Nemôže tu byť čistá produktivita, lebo by to produkované nemohlo vzniknúť s nejakými konkrétnymi vlastnosťami, ale príroda musí byť produkujúcou, i produktom /ako substancia a modus u Spinozu/. Príroda sama, aby bol v nej nejaký pokrok, zdokonaľovanie si kladie prekážky, bráni sa produkovaniu. Teda aj funguje aj vznik, ale príroda sa aj bráni, teda sa v prírode niečo deje. Je to stála reprodukcia, stále sa tvorí niečo nové. Samozrejme, sú v tom protiklady vytvárania sa a bránenia sa. Sám Schelling to pripodobňuje k vírom. Veril v evolúciu, ktorá prebieha, aj anorganickú prírodu pokladal potenciálne za živú. Najhlbšou podstatou prírody je žijúca prasila. Činnosť tejto prasily je badateľná vo dvoch rovinách. V jednej rovine je to mŕtva hmota, v druhej rovine filozofia a umenie. No tieto dve roviny sa kompenzujú, vyskytujú sa spolu, raz prevažuje jedna raz druhá rovina. Príroda sa teda vyvíja, sebauvedomuje sa.

Samotná sloboda človeka umožňuje voliť dobro i zlo. Boh je zdvojený- znova to pripomína Spinozovu či Eriugenovu natura naturans a natura naturata. Boh je v sebe aj z hľadiska absolútneho, ale aj hľadiska toho, že je od Boha neoddelený, ale predsa od neho odlišný- je prírodou. No sama príroda je už v rozvinutom stave, ešte predtým sa však musí z toho Boha rozvinúť. No v ňom nejestvuje ako príroda, no ani ako Boh z hľadiska absolútnom, musí mať svoje špecifikum už v základe Boha. A tu sa to nazýva temnota, je to jeho tmavá, nevedomá hlbina. Je to nejaká svojvôľa v Bohu, ktorá sa musí premeniť na usporiadanie, rozum, univerzálnu vôľu. No v Bohu to je základ-nevedomá hlbina- temnota neoddeliteľná od existencie. V Bohu to nemôže viesť k ničomu zlému, svojvôľa v Bohu môže končiť iba dobre. Svojvoľný čin Boží je vždy dobrý. Ale u človeka vždy nie! U človeka sa nevedomá hlbina a existencia ako človeka z prírody čiže z Boha oddeľujú- a preto je možné aj zlo. Zlo nevzniká nijako, je to proste deprivácia /ako u Plotina/, je to odpadnutie od dobra, od svetla. No v Bohu je nevedomá hlbina a existencia nie rozdelená, ale spojená, je tam spoločný prazáklad.
Umelecké dielo je preto dokonalé, lebo vyjadruje to, čo sa nedá plne intelektuálne vyjadriť- jednotu ducha a prírody. Umenie je tvoriaci nástroj filozofie, dokumentuje to, čo filozofia nemôže ukázať. Ono potvrdzuje filozofiu identity.