David Hume

Žil 1711- 1776. Niektorí ho považujú  za najväčšieho anglického filozofa. Napísal jednu knihu a celý čas ju prepracúval. Ale písal i menšie práce a aj mnohozväzkové Dejiny Anglicka, veď bol historik aj filozof. V boji za nezávislosť fandil severoamerickým kolóniám. Jediné, o čom môžeme podľa Huma hovoriť, sú naše idey. Tie povstávajú a sú zložené z dojmov, ktoré získavame zmyslami. Ale zmysly sú na verifikáciu nedostatočné, treba zistiť, či nie je niečo v rozume, čo by mohlo zmyslové poznanie verifikovať, alebo ho nejako doložiť. To nie sú matematické axiómy a z nich vyvodené zákonitosti.
Hume sa stavia na stanovisko dôsledného skepticizmu. Dovolávať sa pravdivosti najvyššej bytosti pokladá za nezmysel. Uznáva, že sú veci mimo nášho vedomia, ale nemáme ani len ich odraz. V našom vedomí, nie ešte nevyvrátiteľnosť ich existencie. A to sú ešte empiricky vnímateľné veci, a čo tak boh, duša, anjeli. To môžu byť fantómy, ktoré vznikli z neoprávneného používania ideí. Môžeme veriť, ale nedá sa to dokázať. Hume sa priamo nevyjadril, či je veriaci alebo nie. Deštruuje kategóriu substancie. Ak deštrukcia kategórie substancie postihuje rovnako teizmus, mechanický materializmus, Spinozov panteizmus a pluralizmus, z toho plynie nutne ako východisko agnosticizmus.

Najväčší prínos Huma do filozofie je deštrukcia pojmu kauzalita - príčinnosť. Rozum v žiadnej operácii nedokáže zistiť, že jestvuje nejaký vzťah príčiny a účinku medzi čímkoľvek. Napríklad citrodeko a kyslý čaj. Zmyslové vnemy samy osebe nemajú v sebe vôbec nič, čo by zdôvodňovalo existenciu nejakej príčiny alebo účinku. Zmyslové vnemy vypovedajú o konkrétnych faktoch a nehovoria nič o súvislostiach medzi konkrétnymi faktami. Ani mnohonásobnými opakovaniami empirických skúseností sa nič nepotvrdí v zmysle záväznosti. Zvykli sme si, že chleba nasýti, ale ako vieme že sa to bude opakovať? Máme zvyk, zajtra vyjde Slnko ale veta zajtra vyjde Slnko má rovnakú rozumovú hmotu ako že zajtra nevyjde. Skúsenosť nám nemôže ukázať, čo bude zajtra.

Je to iba zvyk, viera a nedá sa to ani racionálne, ani empiricky dokázať. To nie je iba opakovanie toho, že nesmieme zamieňať post hoc ergo propter hoc- potom teda preto. Vo svete nie je náhoda, všetko je prísne deterministické, ale kauzalita nejestvuje. Celý chod univerza je večnou hádankou, ktorú človek nemôže rozriešiť. Univerzum ako celok, ale aj každá jej čiastočka je nepoznateľná. V praxi sa tak dá žiť, ale teoreticky nevieme celkom nič. Môžeme konštatovať fakty, ale nemáme možnosť dokázať, ako a prečo sú fakty spojené. Nejestvuje náhoda, ale nemáme možnosť ani zistiť tú nutnosť, zákonitosť nejestvuje, ale ani náhoda nie. Poznávame iba to, čo je v našom vedomí. Nejestvujú v ňom žiadne vrodené idey, iba dáta našich zmyslov. Z toho sa nedá vyvodiť ani to, že dačo jestvuje mimo nášho vedomia, ani to, že sa obrazy nášho vedomia spájajú podľa nejakej nutnej zákonitosti. Jediné, čo môžeme badať je to, že sa isté asociácie často opakujú. Z toho môžeme určiť iba to, že idey v rozume sa spájajú podľa troch princípov: súmedznosť v čase a priestore, podobnosť a príčina alebo účinok. No toto je len v zdaní človeka, takto sa mu to javí, ale nie je to tak. Vierohodnosť nášho vedomia je rovná nule. Platné sú iba matematické axiómy.

Sloboda je iba v pocite, inak nie. Každý človek je rovnako čistý, i novorodenec i ten najväčší zločinec. Zločiny nevypovedajú nič o povahe konateľa. Žiadnem ľudským činom nemôžeme priznať mravné kvality. V etike sa Hume spolieha na cit sympatie k druhým Zdôrazňoval, že polyteizmus prechádza do monoteizmu, ale nie naopak. Náboženstvo nevzniká z pozitívnych, vitálnych pocitov, ale z melanchólie.