Menej známi filozofi klasického novoveku

Christan Wolff - Bol do značnej miery málo pôvodný a hodne závislý na Leibnizovi. Hlavná jeho úloha, o čo mu šlo bola klasifikácia vied. Delí vedy na filozofické a historické, opierajúc sa o Leibnizovu teóriu právd rozumu a právd faktu. Filozofické vedy sa zaoberjú pravdami, ktorých protiklad nie je možný /matematika/, historické vedy iba opisujú, v podstate triedia. Wolff vôbec neuznáva indukciu, hovorí že taká fyzika iba triedi, ale nič nové neprinesie, alebo napr. dejepis či biológia. Vedy ešte delí na teoretické a praktické. Leibniz hovoril o zákone dostatočného dôvodu, teda že všetko čo je má svoj dôvod aby to bolo tak. Wolff to ešte zosilnil, všetko má svoj dôvod a ak si zoberieme, že všetko má svoj dôvod a platí Aristotelova zásada sporu, máme dva najzákladnejšie zákony sveta.

Teda Leibnizov zákon dostatočného dôvodu a Aristotelovu zásadu sporu dáva na miesto dvoch univerzálnych zákonov. Bol to taký tvrdý racionalista, že vylúčil nielen indukciu, ale aj intuíciu a cit. Aj náboženské dogmy treba racionalisticky vysvetľovať a veril tomu že je to možné. Podobne ako Leibniz  poznal dobre čínsku filozofiu. No v niektorých veciach sa vracia do scholastiky. Sám hovorí, ako to už povedal Aristoteles, že metafyzika sa rozdeľuje na oblasť ktorá sa zaoberá skúmaním súcna /ontológia/, on ju nazýva metafyzica generalis a oblasť, ktorá sa zaoberá bohom, prirodzená teológia- on ju volá metafyzica specialis.

Giambatista Vico - O svete nemôžeme mať presné poznanie, človek môže presne poznať to čo vytvoril, ale svet nevytvoril tak ho presne nepozná. Jediné, čo presne poznávame sú naše dejiny. Pomocou dejín sa poznávame ako ľudstvo. Z dejín sa ľudstvo môže aj poučiť. V dejinách je možná určitá zákonitosť, dá sa zbadať že pôsobí. Civilizácie sa rútia do úpadku a postupne vznikajú nové. Doba úpadku je horšia než barbarstvo. Hovoril teda o filozofii dejín, dejiny majú svoje zákonitosti, teda filozofia dejín je oprávnená.
Blaise Pascal- Tento filozof bol silným zástancom viery. Bál sa skepticizmu, že smeruje k ateizmu. Človek je úbohý, má rozum a cit a nijaké dokonalejšie nástroje na poznanie. Človek je hodný nenávisti, samá pretvárka a lož. Túžime po pravde, a nájdeme iba neistotu.

Hľadáme šťastie, ale ho nenachádzame. Vidíme, ako sme hlboko klesli. Situácia je takáto- Jer jedno väzenie a v ňom sú zatvorení ľudia. Každý deň niekoho popravia a ostatní len čakajú, aby to nebolo ešte dnes. No veľkosť človeka je v tom, že si túto svoju úbohosť uvedomuje. Človek je uprostred medzi nekonečnom a ničím, nie je zďaleka nekonečný, ale zas nie je ani nič. Ateista by si uvedomoval iba úbohosť človeka, ale človek má predstavu, že musí jestvovať niečo dokonalé, niečo veľké. Hovorí, že rozum je v úvahach o bohu v koncoch. Človek sa musí pokoriť a uzmieriť sa, že rozum má hranicu. Nedá sa to dokázať, či boh je alebo nie je. Hoci by sa to človeku žiadalo, keďže je v takej situácii. Dobré je urobiť jedno: Treba veriť. Ak veríme a boh jestvuje, v poriadku, veríme a máme nádej na úspech. Ale ak neveríme, a je, to by sa na nás hneval, proste by sa to nevyplatilo. Ak veríme a nie je, nik nás nepotresce, ale ak neveríme a je, beda nám.