Anselm z Canterburry

Tento filozof už úplne užíva scholastickú metódu a právom ho možno označiť za scholastika. Niektorí ho označujú dokonca za otca scholastiky. Mnísi požiadali Anselma, aby napísal niečo, kde bude používať argumenty prirodzeného rozumu a filozofie a nebude sa vôbec odvolávať na autoritu Písma ani svätých otcov- proste nebude využívať patristickú metódu, ale novú, scholastickú. Prvým významným spisom je Monologion. Píše sa tam i o Trojici a aj o stvorení z ničoho, ale jadro spisu sú otázky dôkazu jestvovania boha. Podáva tri dôkazy. Nie je to prvýkrát, čo filozofi dokazujú jestvovanie boha, no tu sú dané špecifické dôkazy a to je dané v najvypuklejšej forme práve tu a potom často opakované.

Dôkaz č. 1; Je faktom, že existujú dobré veci. Snažíme sa ich dosiahnuť, no sú dobré v rôznom stupni. Čo im je spoločné, že ich činí dobrými? Participácia na dobré. Všetky veci ktoré sú dobré majú tú dobrosť od dobra. No najvyššie dobro je dobré samo od seba. To najvyššie dobré je tiež to najviac spravodlivé a najvyššie vôbec- Boh. Argumentácia sa mu zdá evidentná, no úplne je to evidentné, ak sa na to dívame z pohľadu platonizmu.

Dôkaz č. 2; Všetko čo jestvuje, musí byť iba vďaka jednému a tomu istému najvyššiemu bytiu, ktoré je jeho poslednou príčinou. No je tu otázka, či by bytie jednotlivín nemohlo mať viacero posledných príčin. No muselo by jestvovať niečo, čo by bolo príčinou možnosti jestvovania tých posledných príčin a toto by bola práve tá skutočná posledná príčina. Posledné príčiny by sa mohli navzájom podmieňovať. No toto Anselm nepripúšťa, aby sa niečo čo bolo tým prvým spôsobené tým druhým podmieňovalo z hľadiska bytia. Platné je len to, že všetko má iba jednu poslednú príčinu- Boha, quod erat demonstrandum.

Dôkaz č. 3; Sú veci menej dokonalé a dokonalejšie, nie je ale možné predstavovať si nekonečné stupňovanie dokonalosti. Raz musí byť dosiahnuté to úplne najdokonalejšie, nad ktoré už dokonalejšie nie je. Nič väčšie sa už nedá myslieť- a tým je Boh dokázaný.

Z tohto v Monologiu buduje Anselm svoje závery ďalej. Najvyššie súcno teda jestvuje samo od seba a nemôže byť závislé od nejakého iného. Najvyššie súcno nemohlo mať vedľa seba nič, z čoho by stvorilo všetko ostatné ale muselo vytvoriť všetko proste z ničoho. Najvyššie súcno nie je látkou, z ktorej bolo všetko stvorené, nie je to tak preto, lebo potom by svet bol bohom a znamenalo by to panteizmus. V najvyššom súcne sú dané vzory a obrazy všetkých vecí a sú tam dokonca pred stvorením sveta. Otec sám nestvorený plodí Slovo a z oboch vychádza Duch Svätý. Závery vyplývajú aj do teológie, no nikde nepoužije Anselm pasáž z Biblie a ani sa neopiera o otcov, všetko vyvodzuje z hlavy, prípadne sa oprie o filozofiu. Poriadok Boží a aj jeho jednania sú v súlade s logikou.

Anselm napísal aj ďalšie rovnako dôležité dielo Proslogion a tu podáva špecifický dôkaz jestvovania najvyššej bytosti- ontologický dôkaz. Aj blázon rozumie pojmu, niečo nad čo už väčšie nemožno myslieť. Ale to, nad čo nemôžeme myslieť nemôže byť iba v myslení. Ak by totiž toto súcno bolo myslené, bolo by možné ísť ďalej a mohli by sme si to predstaviť ako skutočné súcno. A to je rozhodne viac ako byť skutočným iba v myslení. Ak to nad čo nemožno myslieť nič vyššieho by bolo iba v myslení, potom to skutočné súce by bolo vyššie než to ktoré je možno myslieť ako najvyššie, ale by jestvovalo iba v myslení. Potom by nebolo najväčšie, ak by bolo iba v myslení. Musí byť teda skutočné a ak je skutočné, tak aj jestvuje. Quod erat demonstrandum- boh teda je.

Odpovedal mu Gaunilo - takto by sme mohli dokázať aj existenciu ostrova blažených či zlatej hory. Anselm odpovedal, že tento dôkaz nemôže platiť pre nič iné než pre boha ako najvyššie súcno. Kant protiargumentuje: bytie nie je reálny predikát, nemožno to uviesť za vlastnosť a o tom pojednávať v zmysle vlastnosti. Anselmove dôkazy sú zaujímavé, ale nedostačujúce. Ontologický dôkaz je Kantom definitívne prekonaný. No po dobu Kanta bol mnohými teológmi i filozofmi rešpektovaný a braný ako regulérny dôkaz božej existencie.