Nicolas Cusanus a klasická renesančná filozofia

Nicolas Cusanus /Mikuláš Kuzánsky/ je posledným významným filozofom stredoveku. Vynikajúco ovládal starú gréčtinu. Najvyšším vzorom sveta je sám Boh. Ako vzor je premietnutý do celého sveta. Boh v sebe obsahuje každé indivíduum a v každom indivíduu je Boh. V každej jednotlivine je obsiahnuté všetko každá jednotlivina je vo všetkom. No nie je to v panteistickom zmysle, skôr to trocha pripomína Anaxagora a Kuzánsky ho aj cituje. Najvyššie súcno, Boh je maximum všetkého a je nekonečný. Ale keďže nič nestojí proti nemu, je vlastne aj svojím minimom, čiže protikladom maxima. Pohyb sa deje tým, že veci plodia svoj protiklad. My nevieme presne hovoriť o Bohu a naše vedenie o ňom je iba docta ignorantia /učená nevedomosť/. Tak sa volá aj jeho hlavné dielo /De docta ignorantia/- O učenej nevedomosti. Veci boli najprv reálne v Bohu a súcno z neho emanovalo. Svet je kontrakciou nekonečnosti Boha /stiahnutím, zúžením/. Kontrakciou sa z pôvodnej nekonečnosti stala konečnosť, z jednoty mnohosť, z večnosti čas, zo stavu jednoty protív sa protivy osamostatnili. Vo vesmíre je pokoj iba zdanie, všetko je vo vzájomnom pohybe, je v ňom nekonečný počet hviezd. Cusanus si myslí, že Mesiac a Slnko sú obývané. Cieľom všetkého je vrátiť sa k Bohu. Neskorý Kuzánsky používa pre pojem Boha termín Jednota, myslí to tak, že stojí nad všetkými protikladmi. Za podnetné a pre vedu progresívne uznával prírodovedecké pokusy.

Coincidentia opositorum je splývanie protikladov. Vzťah maxima zavinutého v Bohu a obmedzeného v nekonečnosti, rozvinutého v kozme sa odráža aj v ľudskej prirodzenosti. Ľudská prirodzenosť bude pozdvihnutá a zjednotí sa s najväčšou veľkosťou- vesmírom a vznikne dokonalosť celého vesmíru aj s jednotlivosťou a všetko dosiahne najvyššieho stupňa tejto dokonalosti. Coincidentia opositorum sa prejavuje aj v tom, že všeobecné obmedzené súcno jednotlivých stvorení môže byť spojené s absolútnym súcnom všetkého. Toto je možné jedine v bohočlovekovi, čiže v Kristovi. Človek v sebe sústreďuje celý vesmír, je zavinutím vesmíru. Človek je rozvinutím božského princípu a súčasne jeho obmedzením, kozmos je obmedzené maximum.
Čo je renesancia je známe.

Do renesancie priniesol Platóna a novoplatonizmus Georgios Gemisthos Pléthón. Bol to jeden z najvýznamnejších byzantských filozofov, ktorý prišiel do Itálie. Pod jeho vplyvom bankár a intelektuál Cosimo de Medici dal zriadiť vo Florencii Platónsku akadémiu. Pléthón sa pokúšal dokonca reštaurovať staré grécke náboženstvo. To nevyšlo, ale vplyv Platóna bol veľký. No napriek svojej veľkosti počas celej renesancie nedostal Platón to miesto čo v stredoveku Aristoteles, proste neprišiel v správny čas a neskôr tam boli dosť originálni myslitelia a tí nepotrebovali mať základ v nejakom filozofovi. Známym renesančným platonikom bol Marsilio Ficino. Preložil celého Platóna do latiny. Jeho hlavným spisom je Platónska teológia. Človeku je uznávať Boha tak samozrejmé ako koňovi erdžanie. Duša je to najdokonalejšie čo jestvuje po Bohu, je prirodzeným centrom všetkého. Je nesmrteľná a je schopná dosiahnuť spojenie s Bohom. Ficino nabáda ku kontemplácii v zmysle Plotina. Uznáva aj astrológiu. Jeho žiakom bol platonik Pico della Mirandola. Hovoril o totálnej slobode človeka, môžeme sa stať takými akými chceme, aj podobní Bohu a nepotrebujeme nijaké spasenie.

Najvýznamnejším predstaviteľom renesančného aristotelizmu bol Pietro Pomponazzi. Popieral nesmrteľnú dušu, ale aj averroizmus. Šlo mu o interpretáciu pôvodného Aristotela. Hovorí že všetko považované za zázrak má prostú prirodzenú príčinu. No zmŕtvychvstanie a priori odmieta ako nemožné. Veľkú úlohu pripisoval astrológii, v istých konšteláciách sa prirodzene objavujú veci považované za zázraky a dokonca tak vznikajú nové náboženstvá. Bernardino Telesio považoval za základné princípy teplo a chlad. Prázdny priestor je nutný a čas nezávisí od priestoru. Renesančným novoplatonikom bol Francesco Patrizzi.