Kresťanskí averroisti a odsúdenie aristotelizmu 1277

V 13. storočí nastal búrlivý rozvoj filozofie. Jednalo sa najmä o preklady z Averroa a Aristotela. Averroova interpretácia Aristotela v podaní niektorých filozofov nebola príliš v súlade s katolíckou teológiou. No bola to vplyvná interpretácia. Z gréčtiny prekladali Aristotela samozrejme Boethius, potom dlho nič, no už v 12. storočí nastupuje nová vlna prekladov, napr. Jakub z Benátok. Ďalšia vlna nastupuje v 13. storočí, obrovské je prekladateľské dielo Viliama z Moerbeke a tejto činnosti sa venoval napr. i Robert Grosseteste. No najmä Viliam vykonal obrovské dielo. V tejto dobe nastal skutočný rozmach štúdia Aristotela samotného prezývaného Filozof a Averroa prezývaného Komentátor. Hoci Averroes bol autorita pre Akvinského i Alberta Magna, istá skupina ho interpretovala inak ako v súlade s katolíckou teológiou. Boli to najmä Siger z Brabantu, Boethius z Dacie a iní. Títo ľudia sa prehlasovali za veriacich, ale niektorým význačnejším teológom boli niektoré ich tvrdenia tŕňom v oku. Údajne pod vplyvom Averroa hlásali tézy ako že kresťanstvo je plné báchoriek, náboženstvo prekáža hľadaniu pravdy, netreba sa modliť a ani dodržovať iné náboženské prikázania, jediní múdri ľudia na svete sú filozofi, nejestvuje lepšia činnosť ako študovať filozofiu atď.. Títo ľudia síce boli kresťania, ale došli k tvrdeniam ktoré boli v rozpore s teológiou.

Siger Brabantský hovorí, že Boh je iba prvý hýbateľ a nie stvoriteľ. Svet nebol stvorený z ničoho. Dogma o kresťanskom stvorení ex nihilo nie je pravdivá, a taktiež svet je večný a nezanikne. Neoddeľoval esenciu a existenciu. Odsudzuje Akvinského, že falšuje Aristotela v prospech viery. Inteligencie- duchovné súcna- pohybujú nebeskými sférami, toto opakuje po Averroovi. Boh preniká do sveta iba cez reťaz príčin. Nie je vševedúci, nevie všetko. Vie iba to čo je nutné, ale o náhodných veciach nemá zdanie. Veľmi zaujímavá je jeho koncepcia duše. Človek má aj zmyslovú dušu, tá je formou tela a po smrti zaniká. To je individuálna duša. No nad ňou ešte jestvuje intelektuálna duša. Táto je zložená z dvoch posledných emanácií- Inteligencií. A to sú trpný a činný rozum. Keďže však je to čistá forma, nemá látku ako printipium individuationis a môže jestvovať ako druh, t.j. iba v jedinom exemplári. Ak sa človek naplní na činný rozum, získa všetko poznanie. Teda individuálny život tu končí, soteriológia, cirkev, sviatosti, tresty za hriechy, nič nemá význam. Snáď ešte radikálnejší bol Boethius z Dacie, tiež hovoril že filozofi sa môžu napojiť na činný rozum a sú elitou. Ani nepoužíval výraz boh, ale len Prvý princíp. V etike, ktorej sa venoval dosť bol zameraný na hľadanie uspokojenia na tomto pozemskom svete.

Hnev cirkvi /a priznajme že čiastočne oprávnený/ prvýkrát zaznel roku 1210. Už vtedy koncil senskej cirkevnej provincie zakázal čítať spisy O duši, Fyziku a Metafyziku od Aristotela. Na parížskej Sorbone odsúdili prvý raz Aristotelovo celé dielo okrem logiky roku 1215. No tu sa neodsúdila četba, ale len opieranie sa o jeho výroky pri verejnej dišpute. Samozrejme sa na to zabudlo a obnovenie zákazu roku 1231 však ostáva len na papieri a nedodržuje sa ani v Ríme ani na univerzitách, ktorých sa týka.
Roku 1241 a v ďalších rokoch „nebol v kurze“ Ioannes Eriugena, bol 1241 zakázaný. No nový boj proti peripatetikom sa rozhorel v 60. rokoch 13. storočia a polená prikladal i antiaristotelik Bonaventura.

Roku 1270 odsúdil Štefan Tempier 13 filozofických téz, ako napr. duša zaniká s telom, človek nemá slobodnú vôľu, svet je večný, na svet majú vplyv nebeské telesá, duša je oddelená po smrti a nemôže horieť telesným ohňom atď.. Roku 1272 zakázali filozofom vyjadrovať sa k teologickým otázkam. No obchádzalo sa to. A tak roku 1277 odsúdil parížsky biskup Štefan Tempier 219 filozofických téz. Prevažne z Aristotela a Averroa. No údajne jestvovali averroisti, ktorí hovorili čosi o dvojakej pravde. Problému sa síce venoval Boethius z Dácie, ale inak. Tento zásah bol roky dodržovaný /Robert Kilwardby v Canterburry tiež odsúdil krátko potom nejaké vety/ a interpretoval sa aj ako antitomistický. Šírenie Sumy teologickej dokonca nebolo povolené.