William Ockham

Úplne oddeľoval teológiu a filozofiu. Teológiu vôbec za vedu nepovažoval. Veda jednoducho nemôže byť o niečom čomu sa verí. Teológia si nemôže dokonca ani len vypomáhať filozofiou. Sú to dve vzdialené oblasti. Nič čo poznáva filozofia nemá dopad pre teológiu a nič z teológie nemá význam pre filozofiu. Teológia má hodnotu v praxi, hodnotu úžitkovú. Teológia má veľkú otázku v živote. V záujme zachovania čistoty teológie musí byť oddelená od filozofického bádania. Teológia má agnostickú pozíciu, Existencia Boha i nesmrteľnej duše sú nedokázateľné a môžu byť len pravdami viery.

Vo filozofii Ockham zrušil takmer všetky jej kategórie. Hovorí že existujú jedine jednotliviny. Škrtol všetky teórie ktoré zavádzajú rôzne kategórie, rody, druhy, idey, univerzálie, aktívny a pasívny rozum, inteligencie, substancie, existencie, formalitates, haecceitas etc., okrem jednotlivín.
Jestvujú iba konkrétne a na nás nezávislé jednotliviny. Základom všetkého poznania je skúsenosť a tá nám dovoľuje uznať ako jestvujúce iba jednotliviny, nič viac nejestvuje. Okrem toho existujú už iba akty vedomia a vôle. Samo primárne poznanie nazýva Ockham intuícia. Sama intuícia poskytuje poznanie o tom že vec buď je alebo nie je. No boh môže zázrakom spraviť aj to, že proste niečo čo nie je budeme intuitívne vnímať ako jestvujúce. Akt poznania jestvuje ale iba ako omyl. Aj všeobecné pojmy sú iba jednotliviny svojho druhu. Sú to iba abstrahované jednotliviny. Medzi všetkými vecami sú rozdiely.

Abstraktné poznanie je schopnosť podraďovať väčšiu sumu vecí pod znaky. Takto môžu jestvovať prirodzené univerzálie, ako znaky. Sú to slová, mená, konvencie a nie reálne veci. No abstraktné vnímanie skutočnosti neukazuje poznanie do detailu, ale iba povrchne, z toho že mám pojem pes neviem nič o vlastnostiach konkrétneho čuvača Dunča. Vo veci proste existencia a esencia splývajú v jedno a taktiež kvalita a kvantita sú identické s konkrétnou vecou. Jediný vzťah, ktorý jestvuje je reálny rozdiel. Dôležitou otázkou je kauzálny vzťah. Podľa kauzálneho vzťahu zisťujeme iba to že veci sa vyskytujú spolu, ale nič to nehovorí o ich príčine. Teda kauzálny vzťah vlastne popiera. Z poznania jednej veci nám nič nevyplýva o druhej veci a ak niečo ako kauzalita vidíme, platí to snáď pre ten konkrétny prípad ale nesmieme to pokladať za zákonitosť. Ak sa pri niečom objaví nejaký sprievodný znak, nie je isté že sa objaví znova ak dôjde k niečomu čo sa dá podradiť pod jeden znak /schválne nepoužime termín podobnosť alebo totožnosť, Ockham to neuznával/.

Nie je možné nijako dokazovať existenciu boha. Ani aposteriórne, ani aprioristicky. Ockham neuznával vôbec Aristotelovu fyziku. Nie je ani prvý hýbateľ, ani zloženie z látky a formy. Svet nie je ani oddelený na sublunárnu a supralunárnu sféru. Celý svet je jednotný a platia v ňom jediné zákony. Anticipoval teóriu impetu. Pohyb je v telese. Teleso sa pohybuje, pretože je v pohybe. Pohyb trvá a je v telese a inú príčinu proste netreba hľadať. Ockham učil o pohybe všetkých nebeských telies, aj hviezd mimo slnečnej sústavy. Vo vesmíre nejestvujú nepohyblivé póly a Zem sa točí aj okolo vlastnej osi. Jeho kozmológia bola modernejšia než Kopernikova, ale tie názory upadli do zabudnutia.

Boh všetko môže a má úplne slobodnú vôľu. Robí všetko čo chce. Vie o všetkom a aj o tom čo je len náhoda, a ako to robí je teologické tajomstvo a filozofia to nevysvetľuje. Slobodný je aj v milosti, milosť božia môže zostúpiť na kohokoľvek keď to bude chcieť. Známe je jeho pravidlo- nerozmnožovať súcna mimo nevyhnutnej miery. Toto úsporné pravidlo vošlo do filozofie pod názvom Ockhamova britva.