Cievky - rozdelenie a vlastnosti

Cievky sú dvojpolové súčiastky konštruované tak, aby mali vlastnú indukčnosť požadovanej veľkosti. Je to pasívna elektronická súčiastka s analogicky opačnou frekvenčnou závislosťou ako kondenzátor. Zjednodušene možno konštrukciu cievky prirovnať k namotanému drôtu na nejaké jadro. Ale aj spôsob namotania určuje výsledné parametre cievky. Cievka je definovaná svojou indukčnosťou, ktorá sa udáva v H (Henry). Indukčnosť je dôsledok týchto parametrov: prierez a materiál vodiča (reálny odpor), hrúbka a materiál izolácia (parazitná medzizávitová kapacita), počet otáčok a spôsob namotania. Veľkosť prierezu je veľmi dôležitá, lebo pri menšom priemeru sa zväčšuje reálny odpor cievky.

Ideálna cievka by mala mať nulový vnútorný odpor. Cievky sa používajú prevažne v obvodoch striedavých signálov. Tvoria hlavné časti motora a tu sú spravidla prúdovo namáhané. U vf techniky nie je nutne brať pozornosť na výkonové parametre cievky. V týchto obvodoch môže i malé mechanické poškodenie tvaru cievky spôsobiť zmenu parametrov v celom obvode. Použitie väčšieho množstva cievok prináša zložitosť matematických výpočtov. Obecne platí: čím menšia hodnota indukčnosti (menej závitov) tím lepšie cievka prepúšťa nižšie frekvencie. Cievku tvoria závity vodiča, ktoré sú uložené v jednej alebo niekoľkých vrstvách a majú zvyčajne kruhový, štvorcový alebo obdĺžníkový tvar. Indukčnosť cievky závisí od počtu závitov ich geometrického usporiadania a od magnetických vlastností prostredia v ktorom sa cievka nachádza. Ideálna cievka pre jednosmerné napätie predstavuje skrat (R=0). Striedavé napätie však vyvolá striedavý prúd, ktorý je príčinou indukovaného napätia v cievke. Prúd sa bude za jej napätím oneskorovať o 90°.

Podľa konštrukcie ich rozdeľujeme:
1. cievky s jadrom - 10-100mH, výnimočne 10H
2. cievky bez jadra - µH, výnimočne x mH