Magnetický záznam - Záznam informácií
Magnetický záznam
Základom záznamu je magnetizácia častíc magnetického materiálu elektromagnetickým poľom
záznamovej hlavy. Najjednoduchší spôsob záznamu je priami záznam sínusového signálu. Takýto signál charakterizujú tri údaje, ktoré ho
v časovej oblasti jednoznačne určujú: Amplitúda, frekvencia a fáza. Maximum prúdu zodpovedá maximálne magnetické pole. Pri prechode
záznamového prúdu nulovou hodnotou a zmenou polarity mení sa aj siločiar magnetického poľa v nosiči. Výsledok si môžeme predstaviť ako
postupnosť malých tyčových magnetov v smere pohybu nosiča ako ukazuje obrázok. Pri tomto spôsobe záznamu je nositeľom informácie
prítomnosť alebo neprítomnosť, prípadne polarita signálu na nosiči a nie jeho amplitúda. Informácia, ktorá sa má zaznamenávať,
sa obyčajne privádza na vstup záznamových obvodu v tvare za sebou nasledujúcich impulzov. Logické obvody zariadení premenia tieto impulzy na
magnetizované oblasti na nosiči. Pri snímaní prebieha inverzný proces.
Metódy, akými sa tieto procesy uskutočňujú, sú známe
ako metódy digitálneho záznamu. Formát záznamu je zvyčajne paralelne sériový. Pri tomto zázname sa bity zaznamenávajú paralelne a slabiky
(skupiny bitov) v sérii. Miesta, kde sa mení magnetický tok sa nazývajú rezervácie. Čí viac je rezervácii, tým zložitejší je priebeh
napätia na čítacej hlave. Vzniká amplitúdové skreslenie záznam. To sa však dá bez problémov zistiť elektronickými obvodmi a určiť
miesta maximálnej amplitúdy a tým aj výskyt jednotiek. Problém spočíva ale v tom, že maximálne amplitúdy sa nevyskytujú na rovnako od
seba vzdialených miestach. Skreslenie je hlavne pri zápise niekoľkých núl za sebou. Preto sa pri zápise zaznamenávajú tzv. Synchronizačné
značky, ktoré slúžia ako oporné body pre presné stanovenie miesta rezervácie. Každý bit sa od ostatných oddeľuje rezerváciami. Pretože sa
počíta s posunom rezervácií niektoré sa pri zápise ešte aj posúvajú od miesta, kde boli zaznamenané bez posunu. Pri zápise sa používa
modifikovaná frekvenčná modulácia. V nej sa na rozdiel od FM (kde každá 1 bude zaznamenaná jednou rezerváciou a každá 0 žiadnou
rezerváciou) sú niektoré rezervácie vypustené. Vypúšťajú sa rezervácie ktoré sú na začiatku intervalu prideleného zaznamenávanému
bitu, okrem tých , ktoré sú medzi dvoma nulami. Porovnanie FM a MFM je znázornené na obrázku.
Druhy a
vlastnosti rádiových prijímačov.
Druhy prijímačov:
Hlavné technické
vlastnosti prijímačov.
Citlivosť:
je to schopnosť prijímača zabezpečiť normálny príjem aj slabých
signálov. Maximálna citlivosť je daná úrovňou vstupného napätia na anténnych svorkách potrebnou na normálny skúšobný výstupný výkon
(0,5 W) pri maximálnom zosilnení.
Selektivita:
je schopnosť prijímača vyberať z väčšieho množstva signálov jeden,
ktorý je nositeľom správy. Selektivitu možno posúdiť podľa rezonančnej krivky prijímača.
Bloková schéma rádiového vysielača.
Rádiový vysielač je technické zariadenie určené na vytváranie vf signálov -
prúdov a ich ovládanie s cieľom prenosu správ pomocou elektromagnetických vĺn.
Rozdelenie frekvencií:
Rozhlasové vysielanie AM:
- DV 150 - 285 kHz
- SV 300 - 1600 kHz
- KV 2,3 - 30 MHz
Rozhlasové
vysielanie FM:
- OIRT 66 - 73 MHz
- CCIR 86,5 - 108 MHz
Televízne vysielanie:
1. TV pásmo 48 -
66 MHz
2. TV pásmo 76 - 100 MHz
3. TV pásmo 174 - 230 MHz
4. TV pásmo 470 - 582 Mhz
5. TV pásmo 582 - 958 Mhz
Bloková schéma:
OSC - oscilátor
OS - oddeľovací stupeň
NFR
- násobič frekvencie
VFZ - vysokofrekvenčný zosilňovač
MZ - modulačný zosilňovač
OVL - ovládanie
NAP - napájanie
ŠO - štúdio
NFZ - nizkofrekvenčný
zosilňovač
Hlavné parametre vysielača:
Výkon: udáva sa ako výkon vf nosnej
vlny, ktorý dodá vysielač do antény bez modulácie.
Príkon: je súčet všetkých príkonov, ktoré vysielač odoberá z
napájacieho zdroja el. energie.
Frekvenčný rozsah: je rozsah, v ktorom môže vysielač pracovať. Niektoré vysielače sú
naladené na pevnú frekvenciu (rádio a TV) alebo frekvenciu vysielača možno plynule meniť v určitom rozsahu (mobilné vysielače).
Presnosť a stabilita frekvencie:každý radio a TV vysielač má presne pridelenú frekvenciu, ktorá je stanovená medzinárodnými predpismi.
Stabilita frekvencie má byť 10-6 - 10-7 aby nedochádzalo k rušeniu iných vysielačov.
Oscilátor.
Jeho
kvalita ovplyvňuje vlastnosti celého vysielača. Musí mať veľkú frekvenčnú a amplitúdovú stabilitu vytváraných kmitov. Stabilita kmitov je
tým väčšia, čím menšia je frekvencia kmitov oscilátora a jeho výkon. Používajú sa oscilátory riadené kryštálom. Celý blok oscilátora
býva umiestnený v termostate so stabilizáciou teploty ±0,01°C. Napájanie je stabilizované. Aby na oscilátor nevplývali zmeny ďalších
stupňov, ktoré tvoria záťaž oscilátora, zaraďuje sa hneď za oscilátor oddeľovací stupeň.
Násobič
frekvencie.
Je niekoľko stupňový vf zosilňovač pracujúci v triede C, kde nastáva veľké skreslenie výstupného signálu. Na
výstup zosilňovača sa preto dáva filter (paralelný rezonančný obvod), ktorý vyberá príslušnú harmonickú výstupného signálu a tým
dochádza k násobeniu frekvencie.
Napájač.
Býva istený iným napájacím zdrojom - dieslov agregát (motor +
generátor).
Prijímače bez zosilnenia, s priamym a nepriamym zosilnením.
Prijímače bez zosilnenia.
Je to vlastne AM alebo FM demodulátor. Obvod neobsahuje žiaden vf zosilňovač, preto
má veľmi malú citlivosť a malú selektivita.
2. Prijímače s priamym zosilnením. Výhoda je vo väčšej
citlivosti oproti prijímačom bez zosilnenia. Nevýhodou je malá selektivita, zložité prelaďovanie - vf zosilňovač musí zosilniť veľké
frekvenčné pásmo, čoho výsledkom je veľká zmena citlivosti pri preladovaní.
Bloková schéma:
VFZ - vysokofrekvenčný zosilňovač
D - detektor
NFZ - nízkofrekvenčný zosilňovač
AVC - automatické vyrovnávanie citlivosti
3. Prijímače s nepriamim zosilnením (SUPERHET).
Odstraňujú nevýhody priamo zosilňujúcich príjmačov. Vyznačujú sa tým, že sa výber a zosilnenie signálu nerobí v pôvodnom obore
frekvencií, ale vo vhodnom pásme obvykle nižších frekvencií, do ktorého sa príjmaný signál preloží pomocou meniča frekvencie. Tieto
príjmače tiež nazývame superheteroidy alebo superhety.
Vf signály zachytené anténou prichádzajú na vstup ladeného vf
zosilňovača, ktorý zosilňuje určitú šírku pásma okolo príjmanej frekvencie Fa a privádza ho na vstup zmiešavača. Do zmiešavača sa z
vlastného oscilátora príjmača zavádza vf signál s frekvenciou Fosc. Zo všetkých produktov zmiešavania majú najväčšiu amplitúdu zložky s
frekvenciami Fa, Fosc, Fosc + Fa, Fosc - Fa. Pritom ako zložka súčtová tak i zložka rozdielová nie sú všetky amlitúdové, frekvenčné i
fázové zmeny obidvoch signálov privádzaných do zmiešavača. K ďalšiemu spracovaniu sa spravidla vyberá zložka s tzv. medzifrekvenčnou
frekvenciou Fmf = Fosc - Fa. Zmiešavač spolu s oscilátorom pracuje ako menič frekvencie. Frekvenciu Fa každého signálu, ktorý je
príjmaný menič mení na konštantnú nižšiu medzifrkvenčnú frekvenciu. Tá sa potom zosilňuje v medzifrekvenčnom zosilňovači, demoduluje v
demodulátore a zosilňuje v nf zosilňovači. Aby bola medzifrekvenčná frekvencia konštantná musí byť frekvencia oscilátora (Fosc) pre každú
príjmanú frekvenciu Fa o medzifrekvenčnú frekvenciu vyššia. To sa zaisťuje súbežným nasadením vstupného a oscilačného rezonančného
obvodu. Medzifrekvenčný zosilňovač obsahuje viazané rezonančné obvody presne naladené na medzifrekvenčnú frekvenciu. Tu sa uskutočňuje
najväčšia časť vf zosilnenia v príjmači. Práve možnosť pevného naladenia viazaných rezonančných obvodov dovoľuje navrhnúť nf
zosilňovač s veľkým zosilnením, potrebnou selektivitou a šírkou prenášaného pásma pre akúkoľvek príjmanú frekvenciu. Pre príjmanú
frekvenciu vysielania s amplitúdovou moduláciou je Fmf: 460 kHz a s frekvenčnou moduláciou FFmf: 10,7 MHz.
Bloková
schéma:
VFZ - vysokofrekvenčný zosilňovač
D - detektor
NFZ -
nízkofrekvenčný zosilňovač
AVC - automatické vyrovnávanie citlivosti
MFZ - medzifrekvenčný
zosilňovač
ZM - zmiešavač
OSC - oscilátor
Rozhlasová
stereofónia.
Stereofónia zlepšuje kvalitu reprodukovaného zvuku, umožňuje
lokalizáciu zdroja zvuku a vytvára pri počúvaní dojem priestoru. Hlavná požiadavka na stereofónne vysielanie a príjem je, aby bolo toto
vysielanie schopné prijímať mono prijímačmi a naopak pomocou stereoprijímača prijímať monofónne vysielanie. U nás bol prijatý systém s
pilotným signálom.
Celkový modulačný stereo signál pozostáva zo:
- súčtového signálu: M = L + P
-
postranných pásiem AM nosnej vlny s rozdielovým signálom S = L - P
- pilotného signálu (19 kHz), ktorý treba na správne obnovenie
pomocného signálu v príjmači.
Bloková schéma stereo vysielača:
M - matica
KZ - korekčný zosilňovač
MAM - modulátor AM
DF - dolnopriepustný filter
Z
- zosilňovač
MFM - modulátor FM
KS - koncový stupeň
na vstup
stereomodulátora sa privádzajú signály oboch kanálov (L, P) a pomocou matice sa vytvára súčtový a rozdielový signál. Pilotný signál sa
vytvára v oscilátore. V zdvojovači sa vyrobí pomocná nosná vlna. Na vstup amplitúdového modulátora sa privedie pomocný nosný signál a
rozdielový nf signál S. Na výstupe AM dostaneme postranné pásma Sd, Sh bez pomocného nosného signálu S. Je potlačený až na 1% (38 kHz)
kvôli rušeniu. Dolnopriepustným filtrom sa odstránia vyššie harmonické, ktoré vznikajú pri modulácií.
Bloková
schéma stereo prijímača:
DM - demodulátor
SD - stereodekóder
DEF - deem
fáza
NFZ - nf zosilňovač
V demodulátore sa získava celkový stereofónny signál. Pri mono príjímačoch sa v
ďaľších obvodoch spracúva len súčtová zložka M. Pri stereopríjmači sa v stereodekodery celkový stereosignál rozdelí na ľavý a pravý
kanál.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta