Slnko planéta

Slnko planéta

Slnko je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéty Slnečnej sústavy obiehajú okolo Slnka. Je to najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. 

Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso slnečnej sústavy.

Má približne 109-krát väčší priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody. Smerom k jeho stredu hustota aj teplota narastá. Slnko je hviezda hlavnej postupnosti, spektrálnej triedy G2, čo znamená, že je to žltá hviezda o niečo hmotnejšia a teplejšia ako priemerná hviezda, ale oveľa menšia ako modrý obor.

Zloženie Slnka nie je presne známe. Sonda Genesis, ktorá mala odobrať vzorky slnečného vetra, zlyhala v roku 2004, keď sa jej neotvoril padák pri vstupe do zemskej atmosféry. Množstvo informácii o chemickom zložení Slnka máme zo slnečného spektra. Všeobecne sa však udáva, že 92,1 % Slnka tvorí vodík a 7,8 % hélium. Slnko má tri vnútorné vrstvy, medzi nimi neexistujú ostré hranice. V strede je jadro, kde sú extrémne vysoké teploty a tlak.

Má teplotu približne 14 000 000 K. V jadre je sústredených až 50 % celkovej slnečnej hmotnosti. Pod vplyvom obrovskej teploty a tlaku tu prebieha termonukleárna reakcia (nukleárna fúzia), premieňajúca ľahký vodík na hélium. Každú sekundu sa premenia protóny (jadier vodíka) na jadrá hélia (inými slovami: 700 miliónov ton vodíka fúzuje na 695 miliónov ton hélia).

Zo štyroch jadier atómov ľahkého vodíka vzniká jedno jadro hélia. Potom sa tu nachádza radiačná zóna, ktorou energia putuje vo forme fotónov a nasleduje konvektívna zóna, ktorá je oblasť, v ktorej sa energia prenáša na vyššiu vrstvu ktorá sa volá Fotosféra.

Fotosféra je vlastne viditeľný povrch Slnka. Nie je to pevný povrch, ale vrstva plazmy hrubá približne 100 kilometrov. Výraznou štruktúrou fotosféry sú slnečné škvrny, čo sú chladnejšie oblasti, viditeľné ako tmavé v porovnaní so svojím okolím. Nad fotosférou leží hlboká oranžovočervená chromosféra.

Chromosféru tvorí veľmi veľa plameňom podobných stĺpov plazmy nazývaných spikuly. Najvrchnejšia časť chromosféry sa nazýva Koróna. Koróna je hrubá 15 000 km až 1 alebo 2 milióny km. Je to najvrchnejšia a najteplejšia vrstva slnečnej atmosféry. Možno ju pozorovať počas úplných zatmení Slnka alebo pomocou koronografu. Príčina vysokej teploty koróny dodnes nie je uspokojivo vysvetlená. Výrony koronálnej hmoty, čo sú obrovské bubliny plazmy obsahujúce miliardy ton materiálu, môžu narušiť plynulý tok slnečného vetra, čoho dôsledkom sú aj polárne žiary v zemskej atmosfére.

Takmer všetka energia Slnka je vyžarovaná vo forme elektromagnetického žiarenia, ktoré je nevyhnutné pre všetky formy života na Zemi. Každú sekundu vyžiari Slnko toľko energie, že by to stačilo pokryť potreby celého sveta na viac než 1000 rokov. Slnko má silné magnetické pole. Každú sekundu Slnko opustí asi 1 milión ton slnečnej plazmy. Od svojho vzniku až dodnes však takto Slnko stratilo len 0,1 % svojej hmoty. Slnko je jednoznačne dominantné teleso Slnečnej sústavy.

Má 745-krát väčšiu hmotnosť ako všetky jej planéty spolu s Plutom dokopy. Slnko obiehajú planéty, asteroidy, meteoroidy, kométy a prach. Zatmenie Slnka je jav, pri ktorom sa Slnko, Zem a Mesiac dostanú do jednej priamky. Na určitých miestach pri pohľade zo Zeme Mesiac dočasne zakryje Slnko. Zhodou okolností je uhlová veľkosť Slnka približne rovnaká ako uhlová veľkosť Mesiaca, čo sa týka pozemského pozorovateľa, takže mesačný disk môže zakryť Slnko úplne. Vtedy hovoríme o úplnom zatmení.