Panta rei

Prírodné vedy » Fyzika

Autor: ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 21.01.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 092 slov
Počet zobrazení: 2 885
Tlačení: 321
Uložení: 317
Panta rei
 
Gravitácia a jej pole pôsobnosti
Pád predmetov na Zem a pojem tiaž je natoľko samozrejmý, že mu často učenci nevenovali pozornosť a nevideli v ňom žiaden problém. Aristoteles napríklad spájal samovoľné pohyby teda pohyby bez zjavnej príčiny, s „prirodzenými miestami“ vecí. Kameň je v podstate súčasťou Zeme, a preto padá na dol. Oheň naopak zohrieva a má teda niečo spoločného so Slnkom, preto plamene a dym stúpajú na hor. Aj keď je Aristotelova teória „prirodzených miest“ omnoho lepšie prepracovaná ako tieto strohé ukážky a poskytovala na prvý pohľad dôveryhodné vysvetlenie javov spojených s gravitáciou, obsahovala vždy v základe nesprávne tvrdenie. Napríklad v tom, že podľa Aristotela ťažší predmet padá na Zem rýchlejšie ako ľahší. Napriek tomu bola mnohými generáciami učňov staroveku a počas celého stredoveku opakovaná, vyučovaná a bez pochýb prijímaná. Až jednoduché pokusy Galilea Galileiho na šikmej veži v Pise ukázali, že telesá rozdielnej hmotnosti súčasne vypustené, dopadnú na Zem súčasne, a že teda zrýchlenie voľného pádu nezávisí od hmotnosti padajúcich predmetov (keď zanedbávame odpor vzduchu).

O moderné prírodné chápanie gravitácie sa zaslúžil tiež Johannes Kepler (obr. 1). V roku 1600 prišiel do Čiech, aby tu študoval astronomické nahromadené Tycho de Brahem, v tejto dobe najpresnejšie astronomické pozorovania vôbec. Zo záznamov o pohybe Marsu na hviezdnej oblohe chcel Kepler nájsť riešenie starého problému, aké sú pohyby planét. Dovtedy používané modely slnečnej sústavy, či to už bola pätnásť storočí stará Ptolemaiova alebo necelých sto rokov stará Kopernikova sústava, nevysvetľovali pohyby Marsu dostatočne presne. Problém bol najmä v tom, že nebol známy tvar planetárnych trajektórií, nepoznalo sa postavenie Slnka vzhľadom na trajektóriu planéty a nepoznala sa presná miera nerovnosti pohybu planéty po trajektórii. Kepler si uvedomoval, že mnohé Braheho pozorovania polôh Marsu sú vhodným materiálom na riešenie týchto problémov. Počas niekoľkých rokov prišiel Kepler na správne riešenie, ktoré zverejnil v knihe Astronomia nova, vydanej v Prahe v roku 1609. Najskôr vysvetlil, že trajektória Marsu a Slnko ležia v jednej rovine, ktorej poloha v priestore je stála. Nasledoval zákon polôh, ktorý nazývame druhý Keplerov zákon. Postup svojich prác Kepler otvorene opísal, ale tiež z jeho dopisov je vidieť, koľko rozličných oválov a kriviek vyskúšal, kým dospel k názoru, že trajektória Marsu je elipsa so Slnkom v jednom ohnisku (prvý Keplerov zákon). Až omnoho neskôr, v diele Harmonices Mundi (Harmónia sveta) píše o objave zákona, ktorý dnes nazývame tretím Keplerovým zákonom: „8. marca tohto roku 1618, keď si niekto praje presný časový údaj sa tento pomer vynoril v mojej mysli. Nemal som však šťastie, keď som ho overoval výpočtom, takže som ho zavrhol ako chybný. Konečne sa však 15. mája opäť vrátil a v novom nápore premohol temnoty môjho ducha. Vyplynul pri tom taký dokonalý súhlas medzi mojou sedemročnou prácou nad Braheovými pozorovaniami a mojou súčasnou úvahou, že som sa spočiatku domnieval, že som snil a hľadaný vzťah vložil do východiskových predpokladov. Ale je to vec úplne jasná a úplne presná – pomer ktorý medzi obežnými dobami, ktorýchkoľvek dvoch planét, je presne poldruha násobkom pomeru ich stredných vzdialeností (od Slnka), teda samotných dráh...“ (poznámka: dráha je použitá v zmysle trajektórie a poldruha násobok znamená umocnenie na 1,5.)

Ešte sa pozrime, ako Kepler chápal príčiny pohybov planét (z dopisu 10. mája 1605): „Často sa zaoberám skúmaním fyzikálnych príčin, chcem ukázať, že nebeský stroj nie je podobný živému božiemu stvoreniu, ale hodinovému stroju... Totiž, že skoro všetky rôznorodé pohyby v ňom sú spôsobené jedinou a celkom jednoduchou magnetickou silou, práve tak ako v hodinách sú všetky pohyby vyvolávané jednoduchým závažím. Ukazujem tiež, ako možno túto fyzikálnu predstavu zvládnuť početne a geometricky...“ Za zdroj „magnetickej sily“ považoval Kepler Slnko, z ktorého mali vychádzať zväzky lúčov tejto sily a ako metla zametať dookola planéty. Súčasne však o gravitácii píše, že je to „vzájomné telesné pôsobenie medzi príbuznými telesami, smerujúce k zjednoteniu, či k spojeniu (takého druhu je totiž magnetické pôsobenie), takže Zem o mnoho viac priťahuje kameň ako kameň Zem“. Pri tom však z troch zákonov, ktoré Kepler vyslovil, vyplýva už správny gravitačný zákon, formulovaný neskôr Newtonom (obr. 2).
 
Oslavovaný Isaac Newton
Na začiatok Vás oboznámim s interakciou (protisilou) vzájomného pôsobenia telies.
1.  Gravitačná interakcia (najslabšia, ale pôsobí na diaľku)
2.  Elektromagnetická interakcia
3.  Silná jadrová interakcia (pôsobí na krátku vzdialenosť, ktorá drží spolu častice v jadre)
4.  Slabá jadrová interakcia

- Výsledkom je:  a) Zmena pohybového stavu,

b) deformácia.

- Môže nastať:  a) Prostredníctvom fyzikálnych polí (gravitačné, elektrické,
  magnetické),
b) vzájomným dotykom. 
 
Samotný Newtonov zákon teraz zapisujeme:
 
V ktorom veľkosť „Fg“ je priamo úmerná súčinu hmotností „m1“ „m2“  hmotného bodu a nepriamo úmerná druhej mocnine ich vzdialeností.
 
„H“ -  Kappa -  gravitačná konštanta(univerzálna), číselne sa rovná sile 6,67.10-11 N, ktorou sa priťahujú dve telesá o „m“ 1kg vzdialenej od seba  „r“ 1m.
 
Je dôležité si uvedomiť, že vzorec hovorí o priťahovaní sa telies zanedbateľných rozmerov (v porovnaní s ich vzájomnou vzdialenosťou), tzv. hmotných bodov. Pre všetky ostatné telesá (napríklad Zem je podľa presných meraní rotačný elipsoid) dostaneme výsledok, ktorý sa od skutočnosti bude líšiť tým viac, čím je teleso menej sférické s čím sme k nemu bližšie.

Ak do Newtonovho vzťahu dosadíme za jednu hmotnosť Zeme: MZ=6.1024 a za vzdialenosť jej polomer R Z=6378 km , dostaneme vzťah pre silu pôsobiacu na teleso o hmotnosti „m“ v tvare:

To, čo som v tomto vzťahu označila „g“ nazývame gravitačné zrýchlenie. Čo však v skutočnosti „cítime“ na povrchu Zeme, je výslednicou gravitačného pôsobenia Zeme a odstredivej sily „Fo“ vznikajúcej v dôsledku jej rotácie. Preto je pre nás dôležité tzv. grav. zrýchlenie. Jeho veľkosť na povrchu Zeme kolíše v dôsledku rôznych vzdialeností od stredu Zeme(Zem je sploštená, a jej rovníkový polomer je väčší ako polárny)a tiež vplyvom rôznej veľkosti odstredivej sily(Tá závisí od vzdialenosti osi otáčania, medzi ňou a zemepisnou šírkou)..Asi takto by som to vysvetlila inak:
 
Na povrchu Zeme pôsobí vo vzťažnej sústave spojenej so Zemou na každé teleso s hmotnosťou „m“ gravitačná sila s veľkosťou „Fg“, ktorá smeruje do stredu Zeme. Pretože pozorovateľ na povrchu Zeme sa spoločne so Zemou otáča okolo jej osi, pôsobí súčasne na teleso na povrchu Zeme zotrvačná odstredivá sila veľkosti F0=mRω2cos , ktorá závisí od vzdialenosti telesa s hmotnosťou „m“ od zemskej osi, teda aj od zemepisnej šírky . Na rovníku pre =0 je veľkosť sily F0=mRω2 najväčšia, a preto veľkosť tiažovej sily pôsobiacej na teleso a jeho tiažového zrýchlenia je najmenšia. Na póle pre =90° je F0=0, a preto tiažová sila a tiažové zrýchlenie majú na póle najväčšiu hodnotu. Na ostatných miestach na povrchu Zeme je tiažové zrýchlenie medzi týmito dvoma hodnotami „gr“ (tiažové zrýchlenie na rovníku) a „gp“ (tiažové zrýchlenie na póloch). Tiažové zrýchlenie „g“ teda naozaj závisí od zemepisnej šírky .
 
Pri obiehajúcich telesách okolo Zeme musíme k polomeru pripočítať aj ich vzdialenosť od nej. Preto „h“ vo vzorci. Dokonca dokážeme vypočítať kruhovú rýchlosť takého telesa a periódu pohybu:
 
  vk =7,9 km.s-1 - prvá kozmická rýchlosť. Ak  je vo>  vk , teleso sa pohybuje po elipse:

  vp=11,2 km.s-1 - druhá kozmická rýchlosť :
 

 
· Parabolická rýchlosť (úniková), teleso sa trvale vzďaľuje od Zeme. Perigum bod, v ktorom je teleso vzdialené h>v.

Gravitačné pole
Gravitácia patrí medzi sily pôsobiace na diaľku, preto bolo užitočné zaviesť pojem gravitačné pole. Pomáha nám predstaviť si, ako je pôsobenie na diaľku možné – predpokladáme totiž, že na seba nepôsobia dve telesá navzájom, ale že na teleso pôsobí gravitačné pole rozprestierajúce sa všade v priestore.
 
Toto gravitačné pole okolo seba vytvára každý hmotný bod. Jeho intenzita „K“ vychádza z  Newtonovho gravitačného zákona a pre teleso zanedbateľných rozmerov hmotnosti „m“ má vo vzdialenosti „r“ od neho veľkosť:
 
Intenzita gravitačného poľa je vektorová veličina, jej veľkosť je daná uvedeným vzťahom, a smeruje vždy k hmotnému bodu ktorý ju vyvolal.  Ak do bodu, v ktorom je intenzita gravitačného poľa „K“ umiestnime teleso o hmotnosti „m“ , sila naň pôsobiaca má veľkosť:

Môžeme si všimnúť, že takto dostávame presne to, čo by sme boli dostali po dosadení do Newtonovho zákona, to je samozrejme, nutnosť. Gravitačné pole je užitočné, nie kvôli spôsobu výpočtu, ale preto, že nám umožňuje predstaviť si pôsobenie na diaľku.
 
Ak je gravitačné pole vytvárané viacerými telesami, „K“  v ľubovoľnom bode priestoru je daná vektorovým súčtom:
 
Môžeme si navyše všimnúť, že toto pôsobenie na diaľku je okamžité, hneď ako pohneme HB, zmení sa grav. pole ním vytvárané v celom vesmíre. Je to v zjavnom rozpore s Einsteinovou
 
teóriou relativity, podľa ktorej sa žiadny signál nemôže šíriť väčšou rýchlosťou než je rýchlosť svetla. Aj to je jeden z dôvodov prečo považoval Einstein za potrebné opraviť Newtonov gravitačný zákon,

Avšak:
 „Isaac Newton, prepáč mi, neprišiel som aby som ťa zhodil z piedestálu najvyššej múdrosti, to predsa nemôže nikto; prišiel som, aby som ťa ešte viac oslávil. Ty si našiel jedinú existujúcu cestu, ktorá bola v tvojom čase možná, a ktorú okrem teba nikto nevidel. Pojmy, ktoré si vytvoril sú ešte aj teraz v našom čase platné a unikátne, aj keď vieme, že ich možno doplniť, rozšíriť, pretože máme k dispozícii také nástroje myslenia, ktoré tvoja doba ešte nemohla poznať.“
 
(Albert Einstein)
Gravitačné pole je konzervatívne (keď v ňom telesom prenesieme po uzavretej krivke, v celkovom súčte nevykonáme žiadnu prácu ). Preto je v ňom možné zaviesť potenciál.
Potenciál bodového telesa hmotnosti „m“ vo vzdialenosti „r“:
 
Následne môžeme vypočítať vzťahom:  aj potencionálnu energiu „E“ telesa  s hmotnosťou „M“ vo vzdialenosti „r“ od telesa o hmotnosti „m“ ako:
 
Znamienko ( - ) tu vyjadruje príťažlivosť grav. (keď sú telesá blízko seba majú vďaka znamienku ( - ) v poslednom vzťahu menšiu „E“ , než, keď sú ďaleko.
 
Dosadením hmotnosti a polomeru zeme do posledného vzťahu zistíme, že teleso s „m“ 1km má na povrchu Zeme „E“ asi -60 mil. Joulov . Ak “dosadíme“  do vzťahu pre potencionálnu „E“ nekonečnú vzdialenosť, dostaneme 0„E“ (nulovú energiu). Teda aby sme preniesli teleso s „m“ 1kg  z povrchu Zeme  niekam veľmi ďaleko(do nekonečna), potrebujeme  60 mil. Joulov . V prepočte na výhrevnosť uhlia sú to len 3kg uhlia. Problémom kozmonautiky preto nie je ani tak táto „E“ ako to, že okrem užitočného nákladu , vynáša raketa do vzduchu aj sama seba(v skutočnosti treba počítať aj odpor vzduchu, rakety totiž dosahujú pomerne veľké rýchlosti v hustých vrstvách atmosféry).
 
Uzavretie gravitácie ako takej

Gravitačná sila má rozhodujúce postavenie v dynamike vesmíru, stavbe galaxií, hviezdokop a slnečnej sústavy. Podobne je gravitácia dôležitá i v pozemských mierkach; prílivoch a odlivoch, formovaní reliéfu, stavbe rastlín, aj živočíchov . Keď sa však posúvame k menším a menším vzdialenostiam, dôležitosť gravitácie klesá a z pohľadu kvantovej mechaniky, je to úplne zanedbateľná sila(okrem niektorých extrémnych situácií, medzi ktoré patrí vesmír, veľmi krátko po svojom vzniku a horizont čiernej diery).
 
Ak chceme vedieť, prečo je gravitácia na mikroúrovni nepodstatná, stačí po dosadení do Newtonovho zákona a Coulombovho zákona porovnať gravitačné priťahovanie a elektrostatické odpudzovanie dvoch protónov. Nezávisle od ich vzdialenosti je medzi nimi gravitačná sila, ktorá 1043 –krát slabšia než sila elektrická. Dôvodom prečo je pri takomto extrémne veľkom nepomere veľkostí , gravitácia vôbec niekedy dôležitá spočíva v tom, že gravitačná sila je výlučne príťažlivá a elektrostatická je aj príťažlivá aj odpudivá. Pretože veľké telesá majú svoje kladné a záporne náboje takmer presne vykompenzované, el. sily sú veľmi malé. Gravitačná sila naopak so zväčšovaním telies stále rastie a v astronomických mierkach je užitočná...
 
Teória relativity
Všeobecná
Je teória o priestore, čase a gravitácii, ktorú sformuloval Albert Einstein v rokoch 1911 až 1916 (zverejnená bola v roku 1916).
Opisuje vzájomné pôsobenie (interakciu) priestoru a času na jednej strane a hmoty (vrátane polí) na strane druhej. Jej hlavná výpoveď je, že gravitácia vlastne nie je nič iné ako geometrický jav v zakrivenom štvorrozmernom časopriestore, presnejšie: Hmotné telesá sú zdrojom gravitačného poľa, ktoré určuje metriku (vlastnosti) časoprietoru v danej oblasti, ktorá zas naopak spätne ovplyvňuje stav a pohyb telies v danej oblasti.
Niektoré vlastnosti:
· Teória aplikuje princíp relativity na oblasti, v ktorých má rozhodujúcu úlohu gravitácia,
· jej základom je princíp ekvivalencie.
Všeobecná teória relativity je rozšírením špeciálnej teórie relativity a pre dostatočne malé oblasti časopriestoru sa s ňou stáva identickou. V porovnaní so špeciálnou teóriou relativity je pre laika oveľa ťažšie zrozumiteľná, existuje však pre ňu dostatočné množstvo experimentálnych dôkazov.

Špeciálna
 
Špeciálna teória relativity (ŠTR) je fyzikálna teória publikovaná v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a čase a zahrňuje teóriu elektromagnetického poľa reprezentovanú Maxwellovými rovnicami. Teória sa nazýva špeciálnou, lebo opisuje iba zvláštny prípad Einsteinovho princípu relativity, kde sa vplyv gravitácie môže zanedbať. O desať rokov neskôr publikoval Einstein všeobecnú teóriu relativity, ktorá zahrňuje aj gravitáciu.

o Motivácia pre špeciálnu teóriu relativity
Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne (pomerne) k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.

Hoci sa zdalo, že Newtonova klasická mechanika funguje pre všetky javy zahrňujúce pevné telesá, svetlo bolo stále problematické. Newton veril, že svetlo má časticovú povahu, neskôr sa však zistilo, že model svetla ako priečneho vlnenia vysvetľuje jeho vlastnosti omnoho lepšie. Mechanické vlnenie sa šíri v médiu, a to isté bolo predpokladané pre svetlo. Toto hypotetické médium bolo pomenované „svetlonosný éter“. Zdalo sa, že mal mať niektoré nezlučiteľné vlastnosti, ako napríklad byť extrémne tuhý s ohľadom na vysokú rýchlosť svetla, na druhej strane takmer nehmotný, aby nespomaľoval Zem pri jej pohybe v ňom. Predstava éteru vzkriesila myšlienku absolútnej vzťažnej sústavy, ktorou by bola tá, ktorá je v vzhľadom k éteru v pokoji.

Na začiatku 19. storočia začali byť svetlo, elektrina a magnetizmus považované za rôzne aspekty elektromagnetického poľa. Maxwellove rovnice ukazovali, že elektromagnetické žiarenie vysielané urýchľovaným elektrickým nábojom sa vždy šíri rýchlosťou svetla. Tieto rovnice boli založené na myšlienke existencie éteru, v ktorom sa rýchlosť žiarenia nemení v závislosti na rýchlosti pohybu zdroja. Tieto vlastnosti sú analogické klasickému mechanickému vlneniu. Naproti tomu by sa mala v závislosti na rýchlosti pozorovateľa, meniť rýchlosť žiarenia. Fyzici sa pokúsili využiť túto myšlienku na zmeranie rýchlosti Zeme vo vzťahu k éteru. Najznámejší z týchto pokusov bol Michelson-Morleyho experiment.

Pretože tieto pokusy boli neúspešné, vyšlo najavo, že rýchlosť svetla sa nemení s rýchlosťou pozorovateľa, a pretože – podľa Maxwellových rovníc – sa nemení ani s meniacou sa rýchlosťou zdroja, musí byť nemenná (invariantná) pre všetkých pozorovateľov.

Ešte pred teóriou relativity si Hendrik Lorentz a iní všimli, že elektromagnetické sily sa líšia v závislosti od umiestnenia pozorovateľa. Napríklad jeden pozorovateľ nemusel pozorovať žiadne magnetické pole v určitej oblasti, zatiaľ čo iný, pohybujúci sa smerom k prvému áno. Lorentz navrhol teóriu éteru, v ktorej objekty a pozorovatelia pohybujúci sa vzhľadom k nehybnému éteru podliehajú fyzickému skracovaniu (Lorentz-Fitzgeraldova kontrakcia).Ukázalo sa, že táto teória by bola v úplne zhode s výsledkami experimentov, ak by podliehal zmene navyše aj čas (dilatácia času).
v  Paradox dvojčiat je myšlienkový experiment v rámci ŠTR. Je to zdanlivý paradox.

Predpokladajme, že existujú lietajúce stroje schopné letieť vysokými rýchlosťami blízkymi rýchlostiam svetla. Ďalej majme dvojičky Petra a Jána. V deň osláv 30. narodenín letí Ján na hviezdu vzdialenú 16 sr (svetelných rokov) rýchlosťou 0,8c (c = rýchlosť svetla ). Po prílete sa okamžite vydá na spiatočnú cestu tou istou rýchlosťou. Vypočítame si ako plynul čas každému bratovi a pri tom zanedbáme straty času spojené so štartom, zrýchľovaním, prestupom, spomalením, pristávaním a inými stratami.

Petrov čas:
- Dráha na hviezdu a späť: s =16*2 = 32sr
- Rýchlosť: v = 0,8c
- Čas: t = s / v = 32 / 0,8 = 40rokov

Jánov čas:
- Čas:

Výsledok: Keď sa Ján vrátil Peter zostarol o 40 rokov, mal teda 70 rokov. Ján zostarol o 24 rokov, mal teda 54 rokov.
  Zdalo sa, že jeho teória umožňuje zladiť teóriu elektromagnetického poľa a klasickú Newtonovu fyziku nahradením Galileiho transformácie. Pri práci s rýchlosťami omnoho menšími ako je rýchlosť svetla bolo možné Lorentzove transformácie zanedbať a výsledné zákony zjednodušiť do Galileiho transformácie. Lorentz navrhol platnosť tejto teórie pre všetky sily, vtedy si však neuvedomil celú silu jeho teórie. Táto teória, dnes nazývaná Lorentzova teória éteru, bola kritizovaná dokonca i Lorentzom samotným, pre jej zrejmú ad hoc podstatu.
Lorentzova transformácia vo fyzike znamená množinu štyroch rovníc používaných na prepočet súradníc priestoru a času pri prechode medzi inerciálnymi súradnicovými sústavami za predpokladu konštantnej rýchlosti svetla vo všetkých inerciálnych sústavách.

Zatiaľ čo Lorentz navrhol rovnice Lorentzovej transformácie, Einsteinovým prínosom bolo vysvetlenie a odvodenie týchto rovníc zo základnejších princípov a bez predpokladu existencie éteru. Einstein chcel zistiť, čo je nemenné (invariantné) pre všetkých pozorovateľov. V špeciálnej teórii relativity sa zdanlivo zložité Lorentzove a Fitzgeraldove transformácie jasne odvodzujú z jednoduchej geometrie a Pytagorovej vety.

Pôvodný názov teórie bol „O elektrodynamike pohybujúcich sa telies“ (v nemeckom origináli – „Zur Elektrodynamik bewegter Körper“). Bol to Max Planck, kto doporučil termín „relativita“,  ktorý zdôrazňuje predstavu transformácie zákonov fyziky medzi pozorovateľmi relatívne sa pohybujúcimi jeden k druhému.

Špeciálna teória relativity sa obvykle zaoberá chovaním objektov a pozorovateľov, ktorí zostávajú v pokoji alebo sa pohybujú konštantnou rýchlosťou. V tomto prípade hovoríme, že pozorovateľ je v inerciálnej vzťažnej sústave. Umiestnenie a časy udalostí zaznamenané pozorovateľmi v rôznych inerciálnych vzťažných sústavách je možné porovnať pomocou rovníc Lorentzovej transformácie. O špeciálnej teórii relativity (ďalej ŠTR) sa často nesprávne uvádza, že nemôže byť použitá na objekty a pozorovateľov, ktorých pohyb nie je rovnomerný ale zrýchlený (neinerciálne vzťažné sústavy). Dokazuje to napríklad problém „relativistickej rakety“, kde ŠTR správne predpovedá chovanie zrýchľovaných telies (tiel) v prítomnosti konštantného alebo nulového gravitačného poľa alebo tých v rotujúcej vzťažnej sústave. Táto teória iba nie je schopná opísať presne pohyb v gravitačných poliach, pri ktorom sa teleso dostáva do miest s rôznym gravitačným potenciálom.

o Postuláty špeciálnej teórie relativity
Einsteinova zásluha je v tom, že sa dokázal správne zorientovať v zmätku viacerých protichodných poznatkov vtedajšej doby, a že fyziku (aplikovanú na inerciálne sústavy) postavil na dvoch základných postulátoch:
· Prvý postulát (Princíp relativity) – Všetky fyzikálne zákony musia byť vo všetkých inerciálnych sústavách invariantne vyjadrené.
· Druhý postulát (konštantná rýchlosť svetla c) – Rýchlosť svetla vo vákuu je vo všetkých inerciálnych sústavách rovnaká; alebo rýchlosť svetla je rovnaká pre všetkých inerciálnych pozorovateľov, vo všetkých smeroch a nezávisí na rýchlosti objektu vyžarujúceho svetlo.

Záver
Táto fyzika sa stala pre mňa cudzojazyčnou knihou, ktorej som z nemalej časti nerozumela, no postupným čítaním a nevzdávaním sa, som sa dostala tam kam som chcela. K poznaniu v rámci mojej mozgovej kapacity, ktoré sa jednu stranu za druhou obohacovalo. Výrazy, či slova, ktorým som na začiatku nerozumela, na konci začali dávať zmysel. Ponorením sa do matematicko-fyzikálnych rovníc som musela oprášiť svoje staré vedomosti a to ma ešte viac prinútilo sa zamyslieť nad tým, prečo som to neurobila skôr. Prečo som sa skôr nezačala zaujímať o osobnosti ako sú Galileo Galilei, Newton, Einstein a ich filozoficko-fyzikálnymi myšlienkami či humorom.

Obohatilo to moju doterajšiu existenciu a dopomohlo k schváleniu už vybraného povolania. Možno si niekto povie, že tie dve veci spolu  vôbec nesúvisia , no pre mňa nie je podstatné využiť tieto vedomosti v povolaní, ale naučiť sa myslieť trochu viac logicky ako sú ľudia v dnešnej dobe zvyknutí. Ešte viac zväčšovať svoju mozgovú kapacitu a stať sa inteligentným človekom, aj keď hodnota vecí vychádza z toho, čo človek dáva, nie čo je schopný získať.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Fyzika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.020 s.
Zavrieť reklamu