Horúce lavíny

Horúce lavíny
Z vulkanických výbuchov vždy nevystupujú mraky materiálu vysoko do vzduchu. Ak sú priveľmi zaťažené prachom, popolom a plynmi, nemôžu sa pre svoju značnú hustotu zdvihnúť do ovzdušia. Magma sa potom iba vylieva cez okraj krátera a valí sa ako šedá lavína prachu rýchlosťou 100-500 km/hod po svahoch vulkánu. Dôležitú rolu zohrávajú plyny, ktoré unikajú zo zmesi horúcej niekoľko sto stupňov a šíria sa do okolia. Prepožičiavajú vulkanickým mrakom vysokú mobilitu. Vedci tento jav označujú ako pyroklastický prúd, horúcu lavínu, alebo horúci mrak. Horúce lavíny zomelú všetko, čo im stojí v ceste. Koho, alebo čo doženú, nemá nádej na záchranu.

Jedna z najväčších katastrof tohto druhu sa stala v roku 1902 na karibskom ostrove Martinique. Keď po silných otrasoch nakoniec sopka vybuchla, jej láva dosiahla teplotu až 900 ˚C. Plyny a láva pochovali vtedy viac než 30 000 ľudí.
Istý vedec skúmal magmu a zistil, že na každých 100 metrov sa teplota zvýši o 3 ˚C a okolo vulkánu stúpa teplota ešte rýchlejšie. Podľa výsledkov takéhoto výskumu odborníci predpokladajú, že sa pod vulkánmi  v hĺbke 100-300 kilometrov striedajú vrstvy roztavených a pevných hornín. Avšak kvôli vysokému tlaku nie je v týchto miestach tavenina tekutá, ale tavenina má ešte nižšiu hustotu, pretože jej teplota prevyšuje teplotu okolitých skál. Môže preto stúpať k zemskému povrchu.

Hornina zo stien komôr v sopke sa čiastočne taví a horúca magma sa s taveninou miesi. Dochádza teda k vnútra Zeme k ďalšiemu a ďalšiemu posunu, stúpa  samozrejme tlak. Horúca magma postupuje do vrchu vulkánu a ten vybuchne. Nastane explózia. Magma je vlastne tavenina z horniny. Čím menej kyseliny kremičitej magma obsahuje, tým je redšia. Pri tom ovplyvňuje obsah plynu. Pokiaľ magma vystupuje z hĺbky ,sú najskôr všetky plyny s ohľadom na vysoký tlak rozpustené v horúcej tekutine. Čím viac sa blíži k ústiu kráteru, tým je tlak menší. Preto sa plyn z taveniny často vylučuje.
Za určitej teploty magma vyteká z vulkánov horúcim prieduchom ako láva. Ak však magma obsahuje veľa kyseliny kremičitej, je hustejšia a plyny sa uvoľňujú ťažšie. Ak sa naviac ešte priblíži nízkej teplote , tvorí sa na tavenine ihneď tuhá kôra alebo dokonca zátka, ktorá výstupnú šachtu uzavrie. Vzrastajúci tlak potom vymrští magmu z kráteru obrovskou silou.