Emisie skleníkových plynov

Emisie skleníkových plynov
 
Skleníkový efekt je zachytávanie časti dlhovlnného vyžarovania povrchu Zeme vrstvou skleníkových plynov, najmä CO2. Táto ochranná vrstva plynov prepúšťa krátkovlnné žiarenie Slnka a spätne zachytáva časť z nich. Tento jav je prirodzený, odhaduje sa, že bez neho by bola priemerná zemská teplota o 14 až 36 °C chladnejšia. 30 % slnečnej energie sa odráža prostredníctvom atmosféry, zvyšok je absorbovaný vzduchom, oceánmi a povrchom, a je transformovaný na teplo. Zohriata Zem vyžaruje žiarenie, ktorého väčšina je zachytená skleníkovými plynmi, čo zohrieva atmosféru a vysiela veľkú časť energie naspäť na Zem. Ak sa zvyšuje množstvo molekúl skleníkových plynov, zvyšuje sa aj skleníkový efekt, výsledkom čoho je väčšie množstvo tepelnej energie, prejavujúcej sa mnohými formami.
 
Ak sledujeme množstvo CO2 v atmosfére počas posledných 400 000 rokov, jeho rapídny nárast nastal od začiatku priemyselnej revolúcie. Prirodzené množstvo CO2 v atmosfére sa odvtedy rapídne zvýšilo, najmä vinou emisií spaľovaných fosílnych palív (uhlie, ropa, drevo, plyn) a technologických emisií výrobných procesov. Zvýšovanie atmosferického CO2 je čiastočne vyvažované oceánmi a vegetáciou, ktoré sú prirodzenými studňami uhlíka. CO2 je absorbované morskými vodami a fotosyntézou rastlín. Preto k zvyšovaniu obsahu CO2 v atmosfére prispieva aj zmena využitia zemského povrchu, najmä odlesňovanie.
 
Asi tri štvrtiny ľudských emisií CO2 v atmosfére počas posledných 20 rokov možno pripísať emisiám spaľovania fosílnych palív a výrobných procesov. Tie prispievajú ročne do atmosféry 22 miliardami ton CO2, ako aj iných skleníkových plynov. Asi polovica ľudských emisií ostáva v atmosfére. Atmosferická koncentrácia CO2 sa zvýšila o 31 % oproti obdobiu roku 1750 pred priemyselnou revolúciou. Toto je výrazne viac ako v ktorejkoľvek dobe za posledných 420 000 rokov (podľa hlbinných polárnych vrtov). Na základe menej priameho geologického dôkazu sa predpokladá, že takého hodnoty boli naposledy dosahované pred 40 miliónmi rokov. Najdlhšie kontinuálne prístrojové meranie hodnôt CO2 začalo v roku 1958 v Mauna Loa. Odvtedy sa priemerné ročné hodnoty monotónne zvyšovali z 315 ppm na 376 ppm v roku 2003. Južný pól ukazuje podobný nárast. Mesačné merania vykazujú malé sezónne oscilácie. Väčšina vedcov je názoru, že skleníkový efekt je hlavnou príčinou globálneho otepľovania.