Vývoj rodu Homo

OSOBY A ICH OBSADENIE: VÝVOJ RODU HOMO
Ľudský rod (genus Homo) prešiel pomerne krátky a búrlivý vývoj, i keď sa nám zdá ako dlhý a spletitý. Je však spätý s ľudskou kultúrou a preto archeológovia musia chápať základné momenty biologickej evolúcie a jej problematiku.

ÚVOD DO PROBLEMATIKY:
Aby sme pochopili ľudskú kultúru je nutné porozumieť problematike a vývoja samotného človeka. Ide o sledovanie na mnohých úrovniach a mnohými vednými disciplínami ako je: antropológia, od nej vyvinutá paleoantropológia ako nová disciplína, i filozofická, kultúrna, sociálna antropológia, antropol. lingvistika, prírod. vedy – antropometrie. ktoré skúmajú celkový vývoj človeka (rodu Homo). Na vznik a vývoj človeka pôsobilo niekoľko základných faktorov:
1.vonkajšie- patria sem vzťahy ekologické k neživej prírode (fyzikálny, chemický) a živému okoliu (vzťahy sociálne, medzidruhové) 2.vnútorné- tu patrí biolog. evolúcia (biolog. vývoj človeka) a evolúcia ľudskej činnosti, chovania a myslenia.

Biostratigrafický význam človeka je pomerne malý, nakoľko jeho kostené pozostatky sú nehojné a časopriestorovo rozptýlené. V hojnom počte a dobre definovateľné sú pozostatky ľud. kultúry (kamenné nástroje). Človek sa od zvierat odlišuje celou radou zvláštností ako: rečou, kult. javmi- nástrojmi ktoré nám pomáhajú poznať manuálnu zručnosť mentálneho i kult. vývoja. Svojím množstvom a kvalitou nám nahrádzajú nedostatky vlastných ľud. pozostatkov na úrovni paleontolog. nálezov. Základná otázka kedy človek vznikol je veľmi zložitá preto lebo jeho vývoj bol postupný. Pretože odpoveď je dôležitá, orientujú sa odborníci na niektoré javy doložené na poleontolog. materiáloch.

NIEKTORÉ PREDPOKLADY NA OBECNEJ A TEORETICKEJ ÚROVNI:
Aj napriek tomu že sa stále zvyšuje počet homonidných nálezov sa rozvoj paleoantropolog. metódologie v 2.pol. min. st. skomplikoval konsenzus. Prvá teória – fyletický gradualizmus (predpoklady pomalých, stupňovitých zmien organizmov) a tento typ vývoja má málo paleontolog. dokladov. Druhá teória – prerušovanej rovnováhy (vysvetľuje rýchlejší vývoj z malých, izolovaných populácií). Celkový vývoj človeka si v súčasnosti predstavujeme ako kladogeneziu, z čoho vychádza fylogenetická systematika, výsledkom je kladogram (genealogický strom, ktorý ukazuje možné genetické spojenia jednotlivých druhov človeka). Fylogenetickou systematikou sa zaoberá odbor kladistika. Pokrok paleontológie nastal začlenením do evolučnej biológie a sledovanie psychológie, etológie, ekológie, anatómie... Pokročila aj systematika (najstaršia biolog. disciplína). Vznikli nové metódy: paleogenetika, 3D- tomografia a počítačové modelovanie. Nové paleoantop. nálezy a ďalšie prinášajú unikátne podnety a menia naše pohľady na vývoj ľud. rodu. Súvisí s tým generovanie rodu Homo, Homo ergaster a Homo antecessor. Taxonomické problémy (postupy): evolučná taxonómia, kladistika, numerická taxonómia. Tieto tax. problémy sa zaoberajú anatomickými javmi človeka.

BIOMECHANICÉ PREDPOKLADY VZNIKU A VÝVOJA ČLOVEKA:
Naši predkovia sa vyvíjali ako primáti (obyvatelia pralesov, zo stromovým spôsobom života). Pre vytvorenie ľud. organizmu mal zásadný význam vývoj hlavy, horných a dolných končatín, ale najzákladnejším podmieňujúcim javom bolo vzpriamenie. Avšak jeho biolog. základy mu boli dané z primátov. Tento vývoj bol vyvolaný a rozvinutý zmenou pralesného prostredia za savany a stepi, kde si človek zo sebou priniesol psychosomatic. znaky. Na to aby prežili sa museli prispôsobiť život. podmienkam, začali jesť mäso, čím vytvárali ekologický tlak na šelmy a často sa sami stali potravou. Mali lepšie vyvinuté mozgy, oči, chápavé a obratné ruky. Vývoj človeka prebiehal mozaikovite v priestoroch Afriky, Ázie a častiach EÚ v období pred 14-1 mil. rokov. Rozhodujúcim momentom bol vznik typických ľud. vlastností (schopnosť vyrábať a používať nástroje, reči, racion. myslenie a kult. nadstavby). Ľudská chôdza bezprostredne súvisí s procesom vzpriamenia človeka, ktorá sa vyvinula postupne transformáciami orgánov (dôkaz stôp na lokalite Laetoli alebo celé kostry dol. končatín Australopitekov). Ďalším dôležitým elementom vo vývoji človeka je ruka, ktorá mala väčšiu silu, neobyčajnú obratnosť a prácou sa zdokonaľovala. Stala sa tak nielen orgánom práce ale i jej produktom. Najcharakteristickejšie identifikačné znaky má hlava, a je významná pre sledovanie zákl. evolučných trendov nakoľko sa často medzi nálezmi vyskytuje a má komplexnejšie info. jednotlivých etáp ľud. vývoja. Najdôležitejším prechodom je prudký vývoj mozgu a zmena v stavbe lebky (zmizol kostný štít, posun očí, sklonenie hlavy o 90%, dlhší krk, plochá tvár, malé zuby). Tiež sa predĺžilo detstvo. Vo fylogenézii človeka bol najzákladnejší rozvoj mozgu lebo sním sú spojené ľud. prejavy (reč, myslenie...). Prechod od zvieraťa bol nepretržitým procesom mnohostranných somatických, psych. a kult. zmien. Priebeh vývoja mozgu: rast mozgoviny- rast mozgu- zložitosť morfolog. Organizácie mozgu- meniaca sa výkonnosť mozgu, chovanie organizmu

TAXONÓMIA RODU HOMO:
Sekvencia pre pochopenie miesta človeka v prírode:
-ríša: živočíšna, podríša: mnohobunečná -kmeň: strunatci, podkmeň: obratlovci -trieda: cicavci, nadrad: placentálovia -rad: primáti, nadčelaď: hominoidi -čeľaď: hominidi, rod: človek (Homo) -druh: človek zručný, vzpriamený, múdry...
Základné fenomény z vývoju človeka:
1.vytvorenie ruky a uvoľnenie palca, na nohách vznik klenieb, nechtov 2.skrátenie lebky, posun očníc = vznik stereoskopického videnia 3.redukcia zubov 4.zväčšenie mozgu, regresia čuchových orgánov 5.zlepšila sa výživa plodu 6.výživa mláďat sa zredukovala z dvoch až troch mliečnych žliaz na jeden pár

FYLOGENÉZIA RODU HOMO V EURÓPE:
Vznikol komplikovaný obraz o fylogenézii, ktorá vychádzala z teórií o vzniku, vývoji a disperzií hl. druhov človeka z Afriky do ostatných kontinentov a Európa bola teda považovaná za okrajové územie. Nové paleont. nálezy na európ. kontinente ukazujú že je nutné tento názor prehodnotiť. Najrôznejšie názory na geograf. priestor vývoja človeka sa delia na dve základné teórie: monocentrizmus a polycentrizmus. V súčasnej dobe prevláda monocentristický názor, ktorý predpokladá vznik a rozšírenie rodu Homo z Afriky. Nálezisko v Dmanisi je zrejme pozostatkom sídliska najstaršieho človeka v Európe. O úlohe Ázie ako vývojového centra hovoria nálezy fauny (cicavce prišli do EÚ z Ázie). Nálezisko v Španielsku a jeho ľud. pozostatky (lebky, kamenné štiepané artefakty) označovali človeka predchodcu. Smerom do minulosti paleontropológovia konštatovali vývojovú náväznosť na druh Homo ergaster (odlišnosť od súčas. Homo erectus = doklad samostatného vývoja ľud. rodu v EÚ až k sapientným formám). Ďalšie nálezisko v jaskynnom systéme Sima de los Huesos s nálezom 6500 ks ľud. kostných pozostatkov patriacich 32 jedincom rôzneho pohlavia a veku, o ktorom sa domnievajú že to bol prvý najstarší prejav pochovávania s náznakom kanibalizmu. Európu v ml. období obývali presapientné formy človeka, a ukazujú na zložitý vývoj v období kde zrejme v EÚ vedľa seba existovali dve vývojové línie: jedna viedla k neandertálcom a druhá k Homo sapiens. Ide o zložitý európ. vývoj a nemôžeme vylúčiť, že presapientné formy môžu byť najstaršími zástupcami predchodcov moderného človeka, ktoré sa mohli spolupodieľať na ďalšom vývoji v cirkummediterannej oblasti, ktorá mohla vyústiť v Afrike, vo vznik anatóm. moderného človeka (Homo sapiens), ktorý asi emigroval späť do EÚ. Homo Sapiens bol nový druh v EÚ, produktom prerušovanej rovnováhy, ktorá vysvetľuje rýchlejší vývoj menších izolovaných populácií vplyvom geograf. bariér. Medzi 500 000-275 000 rokmi došlo k ďalšiemu oddeľovaniu dvoch vývojových línií na Homo neanderthalensis a Homo sapiens. Názory na tieto línie priniesli pokrok v skúmaní DNA. Najnovšie nálezy z Etiópie (pozostatky 10 jedincov s kamen. štiepanými nástrojmi a zvieracími kosťami, nálezy lebiek) ukazujú štíhle, vysoké postavy mužov s charakteristikou Homo sapiens. Tento druh sa do sveta rozšíril cez predný východ (100 000-60 000r. nálezy v jaskyniach ako dôkaz že vedľa seba koexistovali neandertálci a moderný ľudia) a to sa konalo zrejme v období posledného interglaciálu. Sú domnienky že mohlo ísť ku kríženiu. Súčasný názor o západnej časti EÚ hovorí že bola osídlená klasickým neandertálcom v chladnom období glaciálnych výkyvov. Vlastná imigrácia st. formy moderného človeka sa predpokladá na počiatok posledného zaľadnenia v období 35 000 r. p.n.l v interpleniglaciále. Nálezy ľud. pozostatkov z tejto doby sú totožné zo súčasným človekom a spadajú do počiatku ml. paleolitu. Donedávna sa predpokladalo že imigrujúci moderný človek sa s neandertálcom v EÚ nestretol, pretože v tej dobe už bol vyhynutým druhom. Najnovšie nálezy v juž. Španielsku a Chorvátsku však ukazujú že existovala reálna možnosť priameho fyz. kontaktu medzi nimi = názory na kríženie a akulturáciu. Európa sa teda priamo podieľala na vznik nových ľud. druhov a poddruhov.

VZŤAH BIOGENÉZIE RODU HOMO A KULTÚRY:
Vznik a vývoj rodu Homo je v prírode ojedinelým fenoménom lebo jeho fylogenézia je krátka v porovnaní s ostatnou veľkých cicavcov. Človek sa min. za posledných 35 000 r. nezmenil okrem toho že jeho život dnes je diametrálne odlišný. Proces homonizácia je vývoj a stále zdokonaľovanie mozgu. Vo vývoji človeka sa začal uplatňovať iný typ dedičnosti, ktorý nebol založený na nukleových kyselinách. Rast mentálnej kapacity vytvoril podmienky pre vznik reči z jednej generácie na druhú mimo klasický mechanizmus dedičnosti (sociálna dedičnosť). Rozvoj mozgu bol charakteristický aj pre triedu cicavcov. Tento rozvoj ale prv vyvrcholil u človeka, a teda stala sa udalosť kde bioevolúcia bola prevrstvená sociálnokult. evolúciou. Podľa Dawkinsovej teórie sú gény replikátory, ktoré v interakcii s prostredím kódujú fenotypy. Úspech génov závisí na adaptívnych vlastnostiach jednotlivca- prenášača. Zo vznikom človeka vznikol i nový druh replikácie- mem čo je jednotka kult. prenosu. Memy sa zhromažďujú v memofondu, z jedinca na jedinca (z mozgu do mozgu) sa prenášajú procesom napodobňovania, pretože imitácia je spôsob replikácie memov. Vývoj prebieha tiež v interakcii s génmi a tento proces sa nazýva genokultúrna koevolúcia. Ak pochopíme túto teóriu, pochopíme štruktúru kultúry ako takej i zo snahou po stabilite a jej dynamiky. V systéme archeol. kultúr sa genokultúrna koevolúcia prejavuje vo výrobe nástrojov, umení, usporiadaní sídel... Človek nimi od začiatku existencie inštrumentalizoval svoje telo, čo malo význam pre jeho existenciu. Artefakty môžeme teda definovať ako umelo vytvorené, ktoré človek kladie medzi seba a prostredie, teda sú súčasťou adaptácie k prostrediu a súčasťou jeho kultúry. Veľmi dôležitým mechanizmom, ktorý zachováva kultúrnu kontinuitu a upevňuje tradície je endokulturácia (predávanie kult. prvkov staršími generáciami mladším). Vznikla na základe kultúrnej informácie (pojmovej a symbolickej) a vo svojej podstate je to štruktúra nebiologická, takže nie je súčasťou ani priamym pokračovaním prirodzenej evolúcie. V niektorých prácach sa vyskytuje pojem materiálna kultúra, ako označenie techník a materiál. výsledkov ľud. činnosti. Súčasné chápanie neoddeľuje materiálnu a nemateriálnu kultúru, pretože sú neoddeliteľnou súčasťou kultúry ako takej.