Salašníctvo na slovensku

Salašníctvo na slovensku

ÚVOD
 „ Hore v horách, kde kopce vyliezajú jeden druhému na plecia, aby dovideli čo najďalej pasú valasi ovce. Oviec je veľa, valasi dvaja a jeden pes.“ Najkrajšia rozprávka môjho detstva. Detstvo zanechá na človeku nezmazateľné stopy. Zážitky, hry, kamaráti, rozprávky, všetko. Všetko ostane navždy v ňom. Vyrastala som uprostred hôr, líšky nám naozaj dávali dobrú noc, ráno nás prebúdzal štebot vtákov. Hory, príroda, zvieratá. Samota, kde sú si ľudia bližší a vľúdnejší. Tradície v rodine, ktoré sú u nás dodnes živé. Mnoho zachovaných vecí po našich prastarých rodičoch, ktoré sú pre nás cennejšie ako nová televízia, či mobily. Kroje, pokrovce, puknuté krčahy na vodu, stará fajka, či ľahostajnosťou takmer zničená geleta po prastarom otcovi. Všetko s nadšením zbierame, čo sa dá opravíme a zachovávame. Možno aj pre moje vnúčence.

V rodine máme hlboký vzťah k prírode, histórii a folklóru. Často sme sa ako deti, cez prázdniny, zatúlali na salaš. Niekedy sme išli pešo aj niekoľko kilometrov, keď bol práve na vzdialenejšej lúke. Ale vždy nás tam ujo bača privítal črpákom žinčice a kusom syra. Poukazoval nám jahnence, kozliatka, všetky nové prírastky. K môjmu detstvu neodmysliteľne patria aj piesne. Každý rok povinne, ale s nadšením na Folklórne slávnosti v Detve. Ľudové piesne, tie sú asi jediné, ktoré si z detstva pamätám. Podpolianske rozkazovačky, trávnice, ľúbostné melodické piesne, na tom som vyrastala.
Tému na tento projekt mi pomohol vybrať otec. Navrhoval mi ju a hneď pripomenul, aké knihy o tom doma máme, aké predmety po starom otcovi sú doma odložené (môj prastarý otec bol bača) a že si ich môžem zobrať na prezentáciu. Veľmi sa mi ten nápad zapáčil. Skutočne, môjmu srdcu bližšiu tému by som nenašla. Vzápätí mi však napadlo,  ako na to budú študenti reagovať?  Predsa len je to v dnešnej dobe už nepopulárna téma. Budú vedieť o čom rozprávam, zaujme ich to? Mnohým mladým ľuďom sú takéto veci vzdialené, nebol v nich pestovaní vzťah k folklóru a tradíciám. Možno do ich predstáv o modernom svete už niečo takéto nepatrí. Cieľom mojej práce je ukázať im, ako ľudia na salašoch žili, aký pracovitý a odolný ľudia to boli, talentovaný a citlivý. Vo veľa veciach by sme si z nich mohli brať príklad. A hlavne mať v úcte našich predkov.
 
1 HISTÓRIA
Najväčšiu zmenu v oblasti obhospodarovania pôdy  a chovu úžitkových zvierat zapríčinila valaská kolonizácia, migračný pohyb v 15.-17. storočí. Vyšiel z Južných a Východných Karpát, kde nositeľmi prastarej pastierskej kultúry vo forme nomádstva boli Valasi. Rozšíril sa chov oviec, hlavne do vyššie položených oblastí. Karpatské salašníctvo sa viacerými črtami líšilo od nížinného chovu oviec, rozšíreného do stredoveku v nížinatých oblastiach Slovenska. Pri horskom salašníctve sa ovce pásli najmä na vyššie položených nevyužívaných horských pasienkoch (lesy, hole). So salašníctvom sa objavilo aj nové plemeno oviec – valaška. Vyspelosť chovu sa prejavovala v spôsobe rozmnožovania stád, v technológii chovu (kŕmenie, liečenie, ustajnenie) i v rozlišovaní oviec podľa zovňajšku a vlastností. Dovtedajší chov oviec bol zameraný na produkciu vlny a mäsa, valaský chov oviec uprednostnil produkciu mlieka, aj keď využíval i ostatné formy úžitkovosti oviec. Odlišné zameranie chovu si vyžiadalo i odlišné organizačné formy letného pasenia. Pri využívaní horských pasienkov a holí nebolo možné vracať stádo každý deň do obce, preto zostávalo spolu s pastiermi počas celej sezóny na pasienkoch, kde sa prenieslo i ťažisko mliečneho hospodárenia. Niekoľkomesačný pobyt pastierov so stádom na odľahlých pasienkoch predstavoval jednu zo základných čŕt valaského chovu oviec, odlišujúcu ho od nížinného, pôvodne roľníckeho chovu. 

2 SALAŠ
2.1 Salaš:
Základným stavebným objektom na salaši bola prístrešok pre hlavného ovčiara (koliba), ktorý súčasne slúžil i na spracovanie a uskladnenie mliečnych produktov. Najstaršie koliby boli jednopriestorové, časom ich vývin prešiel do dvojpriestorovej podoby.  Predná, vstupná časť slúžila ako obydlie baču a valachov, na prípravu stravy a spracovanie mliečnych produktov. Preto tu bolo umiestnené otvorené ohnisko (vatra) a otáčacou kľukou na vešanie kotla. Okolo ohniska boli lôžka alebo lavice na spanie. V zadnej časti  (komora) sa uskladňovali hotové mliečne výrobky a nádoby potrebné na ich spracovanie. Obyčajne tu bývala aj polica na sušenie syrov (podišiar). Koliba postavená z nízkeho dreveného zrubu bola neprenosná, na rozdiel od ostatných stavebných súčastí salaša. Valasi spávali v malých prístreškoch (kolibka) postavených vedľa košiara. Na zatváranie hospodárskych zvierat slúžili na salašoch rôzne ohrady( košiar). Vývinovo najstaršie bola ohrada z vyrúbanej kosodreviny alebo z celých ihličnatých stromov poskladaných na okraji ohradenej plochy( zaťatý košiar). Neskoršie sa stavali ohrady zo žrdí vodorovne upevnených na koloch. Významnou časťou košiara bolo miesto na dojenie( strunga). Okrem uvedených objektov sa na salaši stavali i chlievy pre ošípané a ohrada pre teľce (cárok). Pri vodnom zdroji bývali postavené drevené válovy na napájanie dobytka.

2.2 Ovčiari:
Na letnej ovčej farme (salaš) zastával najdôležitejšiu funkciu hlavný ovčiar (bača). Ktorý obyčajne ovce nepásol, ale zodpovedal za mliečne hospodárstvo a prevádzku salaša. Pasenie oviec mali na starosti ovčiari ( valasi), ktorí boli podľa charakteru práce rozdelení (dojčiari, jarčiari, jahňačiari, baraniari, honelníci). V počiatočnom období rozvoja valaského chovu oviec pozostával salaš iba z jednoduchého prístrešku pre pastierov a provizórnej ohrady pre ovce. S rozvojom chovu a zvyšovaním nárokov na na mliečne hospodárenie sa zdokonaľovali i tieto stavebné objekty. Stavali ich na miestach, kde bol dobrý prístup dopravnými prostriedkami a súčasne dostatok pasienkov, aby sa salaš nemusel často sťahovať. Do úvahy sa brala i blízkosť vodného zdroja, dreva na vykurovanie a pod.

3 VÝROBKY
V rámci karpatského salašníctva si mliečne hospodárstvo uchovalo určité archaické črty, rozšírené vo všetkých krajinách juhovýchodnej Európy. Ovce sa podojili do drevených nádob (geleta). Mlieko sa v kolibe precedilo cez plátené alebo vlnené vrecko (cedidlo) do drevenej nádoby (putera). Tam sa zrážalo (kľagalo) pomocou syridla (kľag) vyrobeného zo žalúdkov mladých teliec alebo jahniat, pri teplote 32°C. Zrazené mlieko sa roztrepalo palicou (trepačka) a syr sa vyberal do plachietky (hrudienka), v ktorej sa nechal odkvapkať. Potom sa sušil na drevenej polici (podišiar), zvyčajne  umiestnenej v zadnej časti koliby (komora). Z tekutiny, ktorá ostala po zobratí syra (srvátka) sa pripravil mliečny nápoj (žinčica). Z kyslej žinčice sa získavalo i ovčie maslo (urda). Rozvoj obchodu podmienil výrobu ďalších mliečnych výrobkov z ovčieho mlieka. Rozšírila sa výroba mieseného a soleného syra (bryndza).  Vykysnutý hrudový syr sa nakrájal, vymiesil, posolil a natlačil do drevenej nádoby, ktorej vrch sa uzavrel a zaťažil, aby sa zabránilo prístupu vzduchu. K ďalším tradičným produktom z ovčieho hrudového syra patria syry konzervované údením- oštiepky, a parením- parenica. Oštiepky sa robia vymiesením hrudového syra do hrudiek, ktoré sa namáčajú do teplej vody alebo srvátky. Zmäknuté sa natláčajú do vyrezávaných drevených foriem a keď nadobudnú žiadaný tvar, ponoria sa do slaného roztoku, aby stvrdli. Konzervujú sa soľou a údením, čím získavajú špecifickú chuť. Parenica sa vyrába podobne, len vymiesené hrudky sa nechajú najprv vykysnúť a potom sa ponárajú do horúcej vody, čím získajú elastické vlastnosti. Syr sa dá ťahať do dlhých pásom, ktoré sa zakrúcajú do valcov alebo sa zapletajú do pletencov (korbáčiky). Hotové výrobky sa niekedy mierne zaúdia.

4 ODEV
Podnebie ako aj prírodné a ekonomické podmienky na našom území oddávna orientovali ovčiarstvo nielen na produkciu mlieka a mäsa, ale aj vlny. Jej použitie na odev, obuv a textil sa spája s najstaršími druhmi odevov na celom svete. Vlnené sú najmä sukenné odevné súčasti (nohavice, kabanica, guby, hune, haleny, zástery, zápästky, cedidlá, prikrývky), ale aj obuv (šitá zo súkna- kapce, papuče, alebo z vlny pletené- kapce, pančuchy). V podpolianskom mužskom odeve je pôvodná krátka košeľa typická pre túto oblasť. Je z jedného kusa plátna. Na tomto území si popri bielych súkenných nohaviciach nosených v zime, najdlhšie zachovali charakter vrchného odevu široké plátenné gate (gäti). Praktickým, ale aj dekoratívnym doplnkom mužského odevu bol široký kožený opasok. Bol užší a kryl iba čiastočne holé telo medzi nohavicami a košeľou, siahajúcou iba to hornej tretiny pŕs. V ľudovej slovesnosti je opradený mnohými povesťami. U bačov nadobudol symbolickú a magickú funkciu a zároveň sa stal znakom ich sociálneho zaradenia. Za širokým opaskom nosievali zastrčené vrecko na tabak a fajku(Fajku- zapekačku naplnili vlhkým tabakom a položili na rozpálené uhlíky, kým z nej nevyšiel dym. Takto pripravenú, mierne vychladnutú zapekačku potom fajčili), ale aj soľ a rozličné byliny, ktoré ich mali chrániť pred zlými bytosťami. Opasky vyrábali remeselníci, pastieri si ich ozdobovali. Na košeľu si muži obliekali krátky kožuštek (brusliak) bez rukávov, zdobený koženými aplikáciami, výšivkami, lemovaný čiernou barančinou. Okrem krátkeho kožušteka sa nosil i dlhší, do pása (cucaj), ku ktorému patrila zapásaná košeľa- súviselo to s vývojom mužského kroja. Ako vrchný odev, chrániaci proti zime, sú charakteristické krátke čierne súkenné kabanice (kabaňica) s červeným lemovaním, zopnuté pod hrdlom koženým remencom, a dlhá, po päty siahajúca širica z bieleho súkna. Kabanica i širica sa nosili prehodené cez plecia. Starodávnym a často používaným materiálom bola kožušina. V ľudovom odeve sa využívala hlavne barančina (kožušky, bundy, baranice). Na rozdiel od valachov a bačov, ktorí mali najjednoduchšie odevy. Bohatí gazdovia, najmä v úrodných nížinách si dávali šiť dlhé kožuchy, aby tak prejavili svoje sociálne postavenie.kožuchy i kožušky šili hlavne profesiálny kožušníci. Ako obuv nosili muži krpce, neskôr čierne čižmy. V minulosti boli neodmysliteľnou súčasťou muža kečky. Vlasy spletené do štyroch vrkočov. Na hlase nosili chlapi okrem baranice malé klobúčiky s úzkou strieškou, zdobené retiazkami alebo koženým vybíjaným pásom. Cez plece nosili prevesenú koženú kapsu, ktorú si sami valasi bohato zdobili (vybíjaním, vyrážaním do kože, vyšívaním, atď.).

5 PASTIERSKE UMENIE
Dostatok voľného času dáva pastierom možnosť vyrobiť z dreva svoje náradie a ozdobiť si ho, čo je práve u týchto typických slovenských ľudí pozoruhodné. Robia si črpáky, črpačky na pitie vody, formy na syr, valašky, kapsy, opasky, atď. Najmä bača je v tomto prvý a skutočne jeho kroj prekvapuje čistotou, ako vôbec celé náradie v kolibe.

5.1 Črpáky:
Symbolom salaša a pýchou slovenského baču sú črpáky. Kvalitný črpák musel vydržať niekoľko desaťročí, preto bolo potrebné zvoliť si predovšetkým vhodný materiál, pričom sa prihliadalo na žiaduce vlastnosti jednotlivých jeho častí: nádobky, dna a ucha. Dno sa zhotovovalo z mäkkého dreva ihličnatých stromov, najčastejšie zo smreka, nádobka a ucho z dreva tvrdšieho, z listnatých stromov. Na nádobku, ktorá musela vydržať teplotné rozdiely a nesmela puknúť, používal sa obyčajne javor. Aj ucho, i keď nebolo zhotovené spolu s nádobkou z jedného kusa , bolo často z javora, no používali sa aj iné druhy, napr. čerešňa, lipa. Nádobku zhotovovali z klátika viacerými spôsobmi: vŕtaním a dlabaním, nezriedka i vystruhovaním, niektorí nechali stred klátika vyhniť, alebo na jar, keď mal strom najviac miazgy, odrezali z neho primeraný klátik, vyrazili zo stredu určitý počet letokruhov a potom ho už len dopracovali nožíkom. Najpozoruhodnejším materiálom na zhotovenie nádobky je svor- dnes už veľmi zriedkavý, no v minulosti najmä na strednom Slovensku pre svoju pevnosť, pružnosť a trvanlivosť veľmi obľúbený.

5.2 Črpačky:
Okrem črpákov si pastieri zhotovovali aj črpačky. Boli malé, z jedného kusa dreva vyrezané nádobky s obsahom jeden až dva decilitre, ktoré sa používali na pitie vody. Pastieri si ich zväčša vyrezávali sami z kusa dreva listnatých stromov. Takto vyrobené črpačky im potom slúžili i niekoľko desaťročí. Najčastejším tvarom nádobky črpačiek bola polguľa. Neraz tvar určoval samorastlý konár alebo hrča, ktorú rezbár vhodne upravil. Hoci nie sú prejavom čisto pastierskej či salašníckej kultúry, nemôžeme ich z nej úplne vylúčiť, ich tvar i dekor určovali totiž často pastieri, ktorí im vtlačili svojské znaky.

5.3 Formy na syr:
So spôsobom spracovania mlieka- vytláčaním vody zo syrovej hmoty- súviselo používanie vyrezávaných drevených foriem na syr.  Najstarší na Slovensku zachovaný druh dreveníc foriem na syr sú srdcia. Srdce bola oddávna symbolom života a lásky a ako dar prejavom náklonnosti. Syr v tvare srdca dávali preto mládenci dievčatám a valasi nimi obdarúvali gazdov a deti. Ďalšie zachované formy sú okrúhle dosky s plastickým vruborezovým dekorom, nimi tvarovaný syr mal podobu okrúhleho koláča. Najpoužívanejšie a najjednoduchšie sú oštiepkové obručové formy, ktorými sa zdobí iba stred oštiepka. Dekor obručových foriem je založený na symetrii a pravidelnom radení geometrických prvkov do vodorovných pásikov. Formy si pôvodne bačovia vyrezávali sami, neskôr ich získavali výmenou za iný tovar alebo ich kupovali od zručnejších rezbárov. Zo zvyškov syra robili bačovia rozličné zvieratká, najčastejšie ich dávali deťom a na konci sezóny gazdom.

5.4 Palice:
Palica je starým oporným a obranným nástrojom, podľa potreby nadobúdala viaceré funkcie. Typickou formou ovčiarskej palice je háková palica (kvakuľa), ktorá okrem opory a obrany slúžila na chytanie oviec.

5.5 Valašky:
No osobnú ochranu, okrem palice, pastierom slúžila aj valaška. Predchodcom valašky bol, drevený, kamenný či kovový obušok na drevenej rúčke. Jeho funkcie boli rozličné: obranná, útočná, inokedy pracovná. Valaška si v 20. storočí  zachovala iba symbolickú alebo spomienkovú funkciu. Pre baču sa popri jeho opasku a klobúku stala symbolom jeho hodnosti. Nosieval ju vždy, keď išiel medzi ľudí, no najmä pri jarnom vyháňaní na salaš a pri ukončení salašníckej sezóny. Narábanie s valaškou pri tanci bolo prejavom šikovnosti tanečníka. Valašky mali dôležitú úlohu v kalendárnom a rodinnom obradovom cykle. Na ich výtvarné dotvorenie veľmi vplývala zbojnícka tradícia. Sekerky valašiek obyčajne kovali zo železa dedinský kováči, výzdoba bola prevažne vecou pastiera.  Drevené valašky nosili honelníci, ich výzdoba bola taktiež individuálna a spočívala vo vruborezovom dekore.

5.6 Ostatné:
Pastieri boli schopný z dreva vyrobiť takmer všetko, čo vyžadoval život na dedine- rozličné náradie, lyžice, vahany, praslice, misky, stolčeky, svietniky, atď. ich funkčná krása spočíva predovšetkým v tvare, rezbárska výzdoba bola sekundárna. Pôvodne si pastieri zhotovovali aj putery a gelety- nádoby na prenášanie mlieka a žinčice a uskladnenie bryndze. Z rúk pastierov pochádzajú aj soľničky, varešky, lyžičníky, aj niektoré druhy nábytku. Okrem dreva, ktorému boli najbližšie, spracovávali pastieri aj iné prírodné materiály. Slamu, prútie, lyko, sietinu. Pre vlastnú potrebu i na predaj vyrábali slamienky, košíky, zásobnice na múku a strukoviny. pastieri si sami zhotovovali niektoré odevné doplnky (zápästky, rukavice, obuv). Z kúpenej volskej kože si pastieri zhotovovali krpce. Tvorba pastierov dnes nie je taká rôznorodá ako v minulosti. Spočíva hlavne v zhotovovaní dreveného salašníckeho riadu a vyrezávaní sošiek.

6 HUDOBNÉ NÁSTROJE
Slovenská ľudová hudba a pieseň sa rozvíjali na pomerne malom území, na rozhraní dvoch veľkých kultúrnych prúdov (západoeurópskeho a východoeurópskeho) v nadväznosti na slovanskú tradíciu. Pastiersky hudobný štýl sa formoval medzi 14.-18.storočím, pričom v niektorých oblastiach sa rozvíja podnes. Na vytvorenie svojrázu slovenskej ľudovej hudby mali veľký podiel aj zvukové a hudobné nástroje, ktoré sú priamo alebo nepriamo súčasťou pastierskej kultúry. U pastierov sa stretávame s pozoruhodným prvkami v technike výroby a výzdobe,  i v hudobnej interpretácii.

6.1 DYCHOVÉ:
6.1.1 Koncovka:
K najjednoduchším dychovím hudobným nástrojom môžeme zaradiť bezdierkovú lieskovú píštalku nazývanú koncovka. Zhotovuje sa na jar z čerstvého lieskového konára, ktorý sa rozštiepy, vnútro sa vytrhne alebo vydlabe a vyhladí. Do jednej polovice sa vyreže otovr a ryha, obe polovice sa spoja a omotajú brezovou alebo čerešňovou kôrou. Dajú sa na ňom zahrať jednoduché pastierske melódie. Pre nenáročnú výrobu bola koncovka na Slovensku veľmi obľúbená. Jediným dekoratívnym prvkom bolo ozdobné striedanie tmavej čerešňovej a bledej brezovej kôry.

6.1.2 Goralská píšťala:
V severozápadnej časti Slovenska sa podnes zachovala goralaská píštala. Je dokonalejšia než píštala- koncovka, hoci je založená na tom istom princípe. Na rozdiel od koncovky sa však zhotovuje vŕtaním, čo umožňuje lepšie technické zvládnutie tohto hudobného nástroja a zároveň výzdobu vonkajšej plochy.

6.1.3 Šesťdierková píšťala:
Najdokonalejšou ľudovou píštalou je šesťdierková pastierska píšťala, ktorá sa v malách obmenách vyskytuje na celom Slovensku. Najčastejšie ju vyrábali z bazového a jaseňového dreva. Pôvodne sa na povrchuvú úpravu a výzdobu nekládol dôraz. Až v 20. Storočí sa hojnejšie objavujú viaceré výzdobné techniky- morenie, vypaľovanie kyselinou, vyrezávanie, vybíjanie mosadznými plieškami.
 
6.1.4 Dvojačka:
Spojením dvoch rovnako dlhých píšťal- jednej šesťdierkovej a druhej bezdierkovej, do ktorých sa dá naraz fúknuť, vznikla dvojačka.

6.1.5 Fujara:
Najsvojráznejšou píštaľou na Slovensku je detvianska fujara. Zhotovuje sa z bazového dreva vŕtaním a skladá sa z vlastnej dlhej píštaly s troma dierkami a z pomocnej trubice- vzduchovodu.  Najstaršie múzeálne exponáty pochádzajú z 19. Storočia. Najväčšmi je rozšírená v Podpoľaní. Najstaršie zachované artefakty sú bez výzdoby. Na prelome 19. A 20. Storočía sa prejavuje reliéfna rezba a pre výzdobu fujár dnes najtypičkejšia technika- vypaľovanie kyselinou. Dnes je fujara na Slovensku všeobecne známa, možno ju počuť najmä na folklórnych slávnostich, menej už na holiach a salašoch. Výrobou fujár sa dnes zaoberajú amatéri na dedine i v meste, pastieri tvoria už len malé percento.

6.2 ZVUKOVÉ A SIGNÁLNE NÁSTROJE:
Samostatnou skupinou pomôcok pastierov sú zvukové a signálne nástroje, ktoré im pomáhali pri pasení, dorozumievaní i lepšej orientácii v teréne. Jednou z nenahraditeľných pomôcok pastierov boli zvonce.

6.2.1 Fujara trombita:
Je nesporne najdlhším slovenským fúkacím dychovým nástrojom. Jej dĺžka niekedy dosahovala až päť metrov. Zhotovovala sa zlepením dvoch polovíc rozštiepeného a vydlabaného smreka alebo javora. Na koniec sa nasadil jednoduchý náustok a nástroj sa ovinul čerešňovou alebo brezovou kôrou. Fujaru trombitu používali na severozápadnom a strednom Slovensku. Trombita je náročný nástroj na ovládanie, pretože jej koniec bolo potrebné podoprieť rázsohou alebo ho niekto musel držať.

6.2.2 Važecký roh:
Príbuzným nástrojom je menší a ľahšie prenosný važecký roh. Zhotovuje sa podobne ako fujara trombita, lenže zo smrekového koreňa, ktorý mu dodáva charakteristický, nepravidelne ohnutý tvar. Pred konárom uprednostňovali koreň pre jeho mäkší stred, ktorý umožňoval natenko vypracovať steny.
 
6.2.3 Pastiersky roh:
Tretím signálnym nástrojom zhotoveným z rohov hovädzieho dobytka je pastiersky roh. V porovnaní s predchádzajúcim nástrojom je menší.

6.2.4 Zvonce:
Zvonce patria do skupiny predmetov, ktoré si pastieri sami nevyrábali, ale si ich objednávali alebo kupovali u zvonkárov, či už vyučených remeselníkov alebo samoukov. Zvonce boli ich majetkom, pracovnou pomôckou i pýchou. Na našom území používali dva hlavné druhy zvoncov- liate (liatovce, spiežovce) a plechové. V menej krovinatých a členitých oblastiach boli pre ovce vhodnejšie krehké liatovce. Na tvrdších, skalnatých terénoch sa naopak používali plechové zvonce,. Ktoré mali niekoľko predností: na skalách sa nerozbili, ak sa pokrivili, dali sa vyrovnať a v jame ich bolo dobre počuť. Spiežovce-liate zvonce tradičného zvonového tvaru. Po obvode širšej spodnej časti bývali zdobené rastlinným alebo geometrickým ornamentom, neraz s datovaním uprostred. Pastieri dávali v používaní prednosť plechovým zvoncom. Na Slovensku sa používali dva hlavné typy plechových zvoncov: jedny rovné, dlhé, úzke (niekde ich dávali výlučne ovciam- ovčie alebo šuliare), druhé širšie a hore sploštené (väčšie a ťažšie dávali ich hovädziemu dobytku).  V minulosti, keď boli remene vzácne, používali sa na vešanie šuliarov doštičky vystrúhané z rakytového dreva, ktoré sa ovci na krk ohli a upevnili kolíkom, aby sa neotvorili. (lubky, húžvice). Vešanie zvoncov pomocou dreva bolo pevné a trvácne. Bačovia však podľa možnosti uprednostňovali drahšie remene s mosadznými prackami. Zvonce boli nenahraditeľnou  pomôckou slovenských pastierov, bez nich si ani dnes nevedia predstaviť prácu v hornatých a krovinatých terénoch. Pastieri dobre poznali zverené zvieratá a zvonce im dávali podľa vlastností. Bačovia si často sériu zvoncov naladili na do určitej melódie. Niektoré salaše ich mali harmonicky zladené do „zvonkovej muziky“, iné, najmä ak boli viaceré blízko seba, mali zvonce jedného kŕdľa naladené „na jeden hlas“, podľa ktorého bača svoje ovce už zďaleka poznal.

6.2.5 Biče:.
Pomôckou na ľahšie ovládanie zvierat, na zaháňanie oviec pri pasení, boli popri prútoch a paliciach aj biče. Podľa materiálu rozoznávame ľahké biče, ktoré si pastieri robievali prevažne sami z ľahko dostupného materiálu- z konopy alebo ľanu, a ťažké biče, zhotovené z remeňa. Pastiersky bič má dve hlavné časti: drevenú rúčku, najčastejšie nazývanú bičisko a vlastný bič, ktorý je rozlične pletený z dvoch, troch, piatich i ôsmich remencov (šmihľov). Niekedy ním dával bača znamenie ovčiarskemu psovi, aby zavrátil ovce. Valasi a honelníci pri pasení oviec používali spravidla prút. Pastieri na Slovensku používali na dorozumievanie tri druhy signálnych nástrojov zhotovených z prírodných materiálov. Boli to fúkacie náustkové nástroje- fujara trombita, važecký roh a pastiersky roh.
 
7 ZVYKY
Pastierske zvyky sú späté hlavne s vyháňaním oviec na salaš. V týchto zvykoch ide predovšetkým o ochranu zvierat od zla. Existuje aj viacero magických prostriedkov, ktoré majú privodiť ochranu dobytka proti zveri a priniesť hojnosť mlieka, rozmnoženia a pod. je všeobecne známe, že ku dňu Ďura sa viazal výhon oviec na prvú pašu. Podľa tradície, deň Ďura mal byť posledný deň odchodu oviec. Nepriaznivou predzvesťou bolo jarné hrmenie. Ak zastihlo ovce ešte v maštali, mali málo dojiť. K prvému výhonu oviec oviec a dobytka sa viazalo veľa zvykov. Na Juraja, bača a valasi od včasného rána obchádzali dedinu, plieskali bičmi (plieskanie bičom podľa povier zaháňalo zlo), trúbili na trúbach či rohoch. keď valasi preberali ovce z domu, oblievali ich gazdinky vodou, aby bolo veľa mlieka. Zatiaľ čo ovčiari chystali ovce na vyháňanie, ženy a matky ovčiarov chodili po domoch a vyberali pre ovčiarov príspevky- naturálie, či finančné na stravovanie na salaši. Naturálie pozostávali zo slaniny, chleba, údeného mäsa, vajíčok, bravčovej masti, zemiakov, ale aj soli a pálenky. Niekde sa piekli na tento účel zvláštne posúchy- bryndzové koláče. Slávnostný bol aj príchod na salaš. Pri príchode na salaš. Bača rukou naznačil kríž na dverách koliby, neskôr svätenou vodou vysvätil všetky kúty koliby. Na ohnisko zavesil kotol, rozložil nový oheň, ktorý nesmel vyhasnúť až do odchodu. Potom vykadil košiar a kolibu zelinami, ktoré boli v hlinenom hrnci. V niektorých kútoch Slovenska sa spomína aj zvyk, kedy na Juraja (24.4.) musel bača chytiť hada, zabiť ho a zakopať pod prah dverí na kolibe, alebo jeho kožu pribiť na kolibu nad dvere. Tento úkon urobil, aby mu ovce počas celého roka dobre dojili a aby nestrácali mlieko. Najväčšiu tradíciu si však zachoval príchod oviec zo salaša do dediny. Obyčajne sa ovčiari s ovcami vracali do dediny na Mitra, Demeter (26.10.). Bača a valasi vo sviatočnom oblečení za zvukov gájd a fujár išli do kostola, kde obetovali syr a oštiepky. Po vyúčtovaní sa s majiteľmi oviec nasledovala spoločná hostina s hudbou, so spevom a tancom.
 
ZÁVER
Táto téma sa mi veľmi zapáčila, strávila som mnoho času študovaním kníh a musím priznať, že som sa dozvedela veľa zaujímavých informácii. Skutočne, mladí ľudia prichádzajú o veľké množstvo cenných a skutočne zaujímavých informácii. Ako som spomínala v úvode, záujem o tieto veci by sa v nich mal začať pestovať už skôr. Veľmi sa páči, že na základných školách (neviem či všetkých) je predmet Regionálne výchova. Deti sa tam učia nielen o významných rodákoch zo svojej obcea okolia, ale učia sa aj o krojoch, remeslách, atď. myslím, že sa učia aj piesne a tance. V deťoch je potrebné pestovať vzťah k minulosti a folklóru, k tomu najvzácnejšiemu čo na Slovensku máme. Aby sa z našich potomkov nestali multikultúrni ľudia, ale aby v sebe hrdo nosili zdravý patriotizmus. Aby vedeli, kde sú ich korene a nehanbili sa povedať: „Som Slovák/ Slovenka!“.