Egypstské hieroglyfy

Egypstské hieroglyfy

ÚVOD
Tému Egyptské hieroglyfy som si zvolila na základe svojho záujmu o staroegyptský jazyk a jeho písmo, ktorý som začala rozvíjať približne v druhej polovici prvého ročníka gymnázia. Po návšteve parížskeho Louvru s ohromnou expozíciou slávnych egyptských artefaktov a Pere Lachaise, kde sa pod skromným pamätníkom nachádzajú ostatky lingvistického génia Jean-Francois Champolliona, ktorý hieroglyfy rozlúštil, som dostala trúfalý nápad. Zadovážila som si anglickú učebnicu hieroglyfov Middle Egyptian od egyptológia J. P. Allena a začala som písať jej preklad do slovenčiny a zároveň som sa z nej učila strednú egyptčinu. Študovala som ju len počas mála voľných chvíľ, ale podarilo sa mi preložiť a naučiť sa zhruba polovicu knihy. Počas tohto obdobia, ktoré trvalo približne do augusta 2009, som získala základné vedomosti o mŕtvom jazyku  Egypťanov, ktorý je veľmi odlišný od toho nášho a zorientovala som sa v literatúre na túto tematiku. Moja práca by mala zhrnúť základné poznatky o egyptskom jazyku, jeho vývoji, písme a princípe, na ktorom funguje, gramotnosti, zachovanej literatúre i procese dešifrovania hieroglyfov, no pochopiteľne sa nevenuje egyptskej gramatike či slovnej zásobe.

Nesnažila som sa  predostrieť a vyriešiť nejaký nový jazykovedný či historický problém, pretože ako človek bez adekvátneho vysokoškolského vzdelania v tejto oblasti si to netrúfam a iste ani nemôžem urobiť. Hĺbka vedomostí egyptológov je dnes totiž veľmi veľká, najmä vďaka všeobecnej fascinácii touto krajinou trvajúcou celé storočia, počnúc dobou Rimanov až po súčasnosť. Táto práca by mala byť základom tej budúcej- rada by som študovala egyptológiu a ako svoju špecializáciu by som si zvolila práve egyptský jazyk, písmo, prekladanie a interpretáciu zachovaných dokumentov z doby starovekého Egypta.

1 JAZYK
Staroveká egyptčina sa považuje za najdlhšie kontinuálne používaný jazyk sveta. Prvé artefakty nesúce rané hieroglyfické nápisy sa objavujú koncom 4.tisícročia p.n.l. Od roku 641 n.l., s inváziou Arabov,  sa začal pomalý ústup pôvodnej reči Egypťanov až sa z nej napokon v 11.storočí n.l. stal mŕtvy jazyk a dominantnou sa stala arabčina. V súčasnosti prežíva posledná vývojová forma egyptčiny v liturgiách koptskej (egyptskej kresťanskej) cirkvi.

1.1 Jazyková rodina
Egyptčina patrí do skupiny afrických a blízkovýchodných jazykov, ktorých podobnosť je natoľko výrazná, že sa môžeme domnievať , že pochádzajú z dnes neznámeho spoločného prajazyka.[1] Táto jazyková skupina je známa ako afroázijská a staroveká egyptčina tvorí jednu vetvu tejto skupiny. Zostávajúce vetvy sú semitská, kam patria jazyky ako arabčina a hebrejčina, ďalej berberská v krajinách severnej Afriky, kušitská v Etiópii, Somálsku a časti Kene, omoská a posledná- čadská z oblastí okolo čadského jazera.

1.2 Vývojové fázy
Samotná egyptčina prešla piatimi vývojovými stupňami:
1.Stará egyptčina(2650 až 2135 p.n.l):  Prvé nápisy sa objavujú v podobe krátkych heslovitých textov na úlomkoch kameňa a keramických črepín okolo roku 3000p.n.l., no súvislé texty sa objavujú až okolo roku 2600 p.n.l.
2.Stredná egyptčina(2130 až 1600p.n.l): Niekedy zvaná aj klasická, používala sa v literárnych, náboženských a monumentálnych nápisoch po zvyšok staroegyptskej histórie.
3.Novoegyptčina(1550 až 600 p.n.l): Hovorový jazyk, ktorý je svojou najmä slovesnou skladbou veľmi odlišný od predchádzajúcich dvoch štádií.
4.Démotčina(600p.n.l až 5.stor. n.l.): V hovorovom jazyku vystriedala novoegyptčinu, zaznamenávala sa v démotike.
5.Koptčina(1.storočie n. l. až 11.storočie n. l.): Veľmi podobná demotike. Jediná fáza jazyka, u ktorej poznáme vokálnu štruktúru a rozlišujeme rôzne dialekty.

2 PÍSMO
Termín hieroglyf pochádza z dvoch gréckych slov znamenajúcich  „posvätné rytiny“, ktoré sú prekladom pôvodného „medu necer“, čo znamená „božské slová“.[2] Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hieroglyfy sú len akýmisi piktogramami. Piktogram je obrázok predstavujúci určitú myšlienku, ktorý je zrozumiteľný aj bez znalosti jazyka. Podobné závery mali aj stredovekí bádatelia pokúšajúci sa hieroglyfy rozlúštiť a aj tento názor mohol byť príčinou ich neúspechu. Väčšina hieroglyfov však má aj fonetickú, čiže zvukovú hodnotu a preto sú rovnocenné s ktorýmkoľvek iným vyspelým písomným systémom na svete.

2.1 Pôvod
Na rozdiel od mezopotámskeho klínopisu alebo čínštiny, ktorých začiatky môžeme sledovať niekoľko sto rokov, sa zdá, akoby sa hieroglyfy v Egypte objavili náhle, a to krátko pred rokom 3000 p. n. l. Názory odborníkov o ich pôvode sa rôznia. Niektorí tvrdia, že skoršie štádiá písma boli zaznamenané na materiáloch podliehajúcich rozkladu ako drevo, a preto sa jednoducho nezachovali.

Iní zastávajú myšlienku akéhosi geniálneho vynálezcu písma. a i v samotných egyptských povestiach sa traduje, že písmo je vynálezom boha Thovta.
Ostatní tvrdia, že vynález písma mohol prísť do Egypta z oblasti Mezopotámie a Elamu. Tu sa používalo piktografické písmo vzhľadovo aj štrukturálne podobné hieroglyfom. Súčasné závery naznačujú, že najstaršie sumerské písmo je od hieroglyfov staršie o sto a viac rokov. Skutočnosť, že medzi týmito oblasťami existovali už na konci 4.tisícročia p. n. l kontakty, je evidentná.
Aj keď táto hypotéza znie logicky, je vylúčené, že egyptský systém je priamo vypožičaný od sumerského písma. Egyptský systém znakov vychádza z domácich zdrojov, napríklad niekoľko hieroglyfov zobrazuje isté typy nástrojov a zbraní, o ktorých z archeologických výskumov vieme, že boli v Egypte v tej dobe používané.

V ranej sumerčine prevláda logografia(piktogramy). Trvá niekoľko storočí, kým fonografia v písme  dosiahne úplné rozvinutie. Najstaršie egyptské písmo je však systémom, ktorý z väčšej časti obsahuje fonografickú zložku a je teda oveľa rozvinutejšie ako vtedajšie sumerské písmo. Ďalej túto hypotézu spochybňuje fakt, že sumerské písmo je slabičné; jeho znaky predstavujú slabiky a samohlásky. No znaky egyptčiny zachytávajú väčšinou len spoluhlásky. Dnes prevláda názor, že ak egyptské písmo skutočne nie je úplne domáceho pôvodu a ak naň mala nejaký vplyv sumerčina, potom je tento vplyv výsledkom procesu zvaného „šírenie podnetov“. Teda sumerčina mohla poskytnúť predstavu písma spolu s niektorými funkčnými princípmi, ale určite nie celý systém.[3]

2.2 Vývoj
Monumentálne ornamentálne písmo- hieroglyfy predstavuje najstaršiu formu egyptského písma. Používali sa počas celej egyptskej histórie na chrámoch, hrobkách, palácoch. No pre bežné potreby sa takmer súčasne s hieroglyfmi vyvíjali kurzívne hieroglyfy. Používali sa pri písaní štetcom na papyrus, kožu či drevo. Riadok vpravo predstavuje staré monumentálne hieroglyfy a vľavo vidíme kurzívne hieroglyfy.
 
Hieratické písmo (gr. hieratika- „kňazské písmo). Má zjednodušené znaky, ktoré umožňujú rýchlejší opis. Toto písmo bolo obchodným a administratívnym písmom Egypta takmer po celú jeho históriu. Tak ak pri kurzívnych hieroglyfoch sa aj hieratika písala na papyrus či keramiku a úlomky kameňa. Trstinovým štetcom sa nanášal čierny a k numerickým operáciám príležitostne aj červený atrament. Najstaršie záznamy v hieratike pochádzajú zo 4.dynastie. Bolo každodenným písmom Egypta 2500 rokov až ho napokon vytlačila demotika a jeho uplatnenie sa ďalej obmedzovalo na náboženské dokumenty. Práve preto ho Gréci nazvali „kňazské písmo“.
 
Demotické písmo (gr. demotika-  „ľudové(písmo)“) sa vyvinulo z neskorej formy hieratického písma. Prvé demotické texty sa objavili okolo roku 650p.n.l. Slúžilo v bežnom živote. Štetec postupne nahradilo trstinové písadlo. Posledný rytý demotický nápis pochádza z roku 450p.n.l.
 
Koptské písmo. Používali ho Kopti. Slovo „Kopt“ je odvodené z arabského „gupti“, čo je skomolenina gréckeho názvu „Aiguptios“ (Egypt). Keď po 1.storočí n.l. Egypťania prijali kresťanstvo, potrebovali prepísať sväté knihy do svojho jazyka. Demotika však pre svoje spojenie so starším „pohanským“ náboženstvom nebola vhodná, preto sa vytvorilo nové písmo. Koptské písmo je abecedné, predstavuje významný prielom v egyptskom písomníctve. Tvorí ho 24 písmen gréckej abecedy a 6 písmen vytvorených pre potreby egyptského jazyka.

2.3 Písmo a umenie
Písmo úzko súviselo s  umením a podobne ako umeniu mu bol prikladaný náboženský či magický význam a proces písania bol považovaný za duchovnú úlohu, ktorý mal obohatiť pisára i príjemcu textu.

Hieroglyfy sú ako miniatúrne obrázky samy formou umenia. Egyptské umenie nebolo voľnou formou, ale riadilo sa prísnymi pravidlami. Riaditeľ egyptského oddelenia Berlínskeho múzea na začiatku 20.storočia Heinrich Schäfer rozdelil umenie na „konceptuálne“ a „percepčné“. Pri prvom type ide o zachytenie informácií o povahe predmetu a musí obsiahnuť viac ako jeden aspekt. Toto pravidlo platilo aj pre hieroglyfy. Napríklad znak htp „hetep“  je zložený z dvoch častí, znázorňuje bochník  chleba na rohoži. Obidva predmety sú zobrazené z charakteristického uhlu pohľadu. Bochník je nakreslený z profilu a rohož zvrchu. S týmto prístupom sa zachytáva vizuálne čo najväčšie množstvo informácií. Význam takéhoto zobrazovania v písme i v umení bol pravdepodobne ten, aby mohli byť pomocou mágie „uvedené do života“ všetky detaily predmetu.[4]
Druhý typ umenia je „percepčný“, teda zachytáva, čo autor subjektívne vníma a využíva princípy perspektívy, ktorú vynašli Gréci v 5.storočí p.n.l. Egyptské umenie ani písmo perspektívu teda nikdy nevyužívalo. Keby Egypťania uplatňovali zákony perspektívy, mnohé časti predmetov, najmä tiel, by boli sploštené a zdeformované a množstvo symbolickej sily by bolo stratené.

2.4 Počet znakov
Najčastejšie bolo pre potreby písania používaných asi 500-700 hieroglyfov. No doložených je viac ako 6000 znakov. Toto číslo je značne zavádzajúce, pretože väčšina z nich sa nachádza na stenách chrámov z gréckorímskej doby, kedy mohol byť ich počet zámerne zvyšovaný z rozličných náboženských a ezoterických dôvodov.[5] Ako príklad by sme mohli uviesť dva hymnusy na krokodílieho boha Chnuma na stene chrámu v Esne, z ktorých prvý bol zapísaný iba znakmi znázorňujúcimi krokodíly a druhý barany.

2.5 Princíp zapisovania
Na akom princípe fungovali egyptské hieroglyfy? Egypťania písali princípom rébusu, ktorý sa skladal z obrázkov predstavujúcich zvuky. Azda najlepším príkladom podobného rébusu je tento anglický:

2.6 Rozdelenie znakov
Podľa ich funkcie rozdeľujeme hieroglyfické znaký do troch základných kategórií: logogramy (ideogramy), fonogramy a determinatívy.
 
2.6.1 Ideogramy
Nemajú zvukovú hodnotu a slovo je reprezentované priamo obrázkom predmetu, ktorý ideogram skutočne označuje:
Systém písma pozostávajúci iba z ideogramov by bol príliš nepraktický, pretože by vyžadoval o tisícky znakov viac a bolo by náročné vyjadriť slová označujúce veci, ktoré sa nedajú ľahko zobraziť. Práve toto viedlo k rozvoju ďalšej kategórie znakov.

2.6.2  Fonogramy:
Predstavujú zvuky, z ktorých sa potom poskladajú jednotlivé slová:
Slovo „per“, čo znamená „stúpať“ sa zobrazuje dvomi znakmi. Prvý, ktorého zvuková hodnota je „per“ je doplnený znakom so zvukovou hodnotou „r“ . Číta sa ako „per“ a znamená „stúpať“.
Fonogramy rozlišujeme na:  1.jednospoluhláskové- celkom ich je 26
2.dvojspoluhláskové- ich počet je menší ako 100.
  3.trojspoluhláskové- okolo 40 až 50 znakov. (viď príloha)

2.6.3 Determinatívy
Boli podobne ako fonogramy odvodené z logogramov, umiestňovali sa na koniec slov k spresneniu ich významu. Predchádzajúce znaky sú doplnené hieroglyfom znázorňujúcim kráčajúce nohy, aby sa predišlo zámene významu napríklad s podobným slovom per „dom“, ktorý má jednoduchý determinatív v podobe čiarky:

Každý znak má potenciál, aby bol použitý ktorýmkoľvek z týchto troch spôsobov, ale v praxi to tak nebolo. Niektoré hieroglyfy sú vždy len logogrammi alebo determinatívmi, ostatné takmer výhradne fonogramy. Znak    „per“  je jedným z pár hieroglyfov, ktoré mohli byť logogrammi („dom“), fonogramami( so zvukovou hodnotou „per“) aj determinatívmi po slovách označujúcich budovy.

2.7  Forma zapisovania
Hieroglyfy sa písali v horizontálnych riadkoch i vertikálnych stĺpcoch sprava doľava alebo zľava doprava. Vždy sa zoskupovali do pravidelných útvarov podľa svojej veľkosti a tvaru, teda sa nepísali jeden za druhým. Medzi jednotlivými slovami ani vetami nie sú žiadne interpunkčné znamienka. Keď nápisy obklopujú ľudské či božské postavy, majú hieroglyfy rovnaké smerovanie.

2.8 Prepis do nášho jazyka
Egyptológovia dnes používajú zvláštne spôsoby prepisu egyptských slov: 1.transliteráciu- prepis nahrádzajúci iba písmená jedného pravopisu písmenami druhého pravopisu viac bežný v odbornej literatúre. Moderné transliterácie predstavujú len spoluhláskové skelety slov.
 
2.transkripciu-prepis slov písmom vlastného materinského jazyka, pri ktorom sa snažíme o zachytenie predpokladanej zvukovej  podoby. Egyptológovia ako pomôcku pri výslovnosti týchto slov poskladaných zo spoluhlások medzi ne vkladajú „e“.
 
Vždy je nutné si pamätať, že výsledná vokalizácia je umelá a má len málo spoločného so skutočným znením slov staroegyptčiny. Pôvodné znenie môžeme skúsiť vypátrať v koptčine, ale keďže ju od klasickej egyptčiny delí viac ako 2000 rokov,  sú naše závery neisté. Existujú aj iné zdroje- písma grécke, asýrske, babylonské; no rozsahom sú značne obmedzené. Najstaršie z týchto spisov sa vyskytujú v klinopisných dokumentoch z obdobia Novej ríše (1550-1069p.n l.). Zahŕňajú mená niekoľkých kráľov ako Amenhotep a Ramesse a klínopisom sú zaznamenané ako Amanhatpi a Riamsesa.[6]
Všetko nasvedčuje tomu, že až do začiatku Novej ríše mala egyptčina iba 3 samohlásky: „a“, „i“ a „u“. Neskôr sa doplnili „e“ a „o“
 
3  GRAMOTNOSŤ
Z množstva a rozsahu zachovaných záznamov je očividné, že písmo hralo v staroegyptskej spoločnosti veľmi dôležitú úlohu. Napriek tomu bola medzi obyčajnou populáciou gramotnosť veľmi ojedinelá. Tvorba textu a priamy prístup k písmu bol takmer nepochybne výsadou vzdelanej elity, ktorá pozostávala z najvyšších kruhov- kráľovskej rodiny, vysokých štátnych úradníkov a ľudí, pre ktorých bola schopnosť čítať a písať  súčasťou práce. Schopnosť rutinne vládnuť písmom bola výsadou profesionálneho pisára, ktorý bol v každom ohľade kľúčovou postavou štátnej správy- civilnej, vojenskej, náboženskej.

Nedávne mierne diskutabilné závery naznačujú, že počas takmer celého faraónskeho obdobia bolo  gramotnej asi 1% populácie. Tento počet potom narástol v gréckorímskej dobe asi na 10 %, kedy sa úradným jazykom stala gréčtina. Je to však veľmi zovšeobecňujúci pohľad, ktorý nezaznamenáva miestne rozdiely. Tieto mohli vychádzať zo zvláštnych okolností, ako napríklad osada Dér el-Medína, kde žilo spoločenstvo remeselníkov, ktorí po generácie stavali kráľovské hrobky v Thébach počas Novej ríše(1550-1069p.n.l.). Písmo a umenie kresby bolo natoľko významnou súčasťou každodennej práce týchto ľudí, že boli určite omnoho vzdelanejší ako zvyšok populácie. U väčšiny ľudí sa gramotnosť obmedzovala pravdepodobne na schopnosť napísať svoje meno. Keď chcel negramotný človek napísať či prečítať nejaký dokument, musel sa obrátiť na pisára. Gramotnosť bola veľmi žiadaná, umožňovala získať si postavenie a ponúkala prostriedky k spoločenskému vzostupu:
 
„Venuj sa horlivo písaniu, nezastavuj svoju ruku... tvoja paleta a zvitok papyrusu sú príjemné a zaisťujú veľký blahobyt.“[7]
 
 Dokonalé zvládnutie písma sa považovalo za nevyhnutný predpoklad pre  každého mladého muža, ktorý mal vysoké ambície. Možnosť vzdelania sa neobmedzovala výhradne na mužov, ale ženy si zvyčajne kariéru nebudovali a živil ich manžel, preto u nich bola gramotnosť nižšia ako u mužov. No existujú i výnimky, napríklad záznam z 26.dynastie hovorí o žene, ktorá sa stala pisárkou. Na počesť  gramotných ľudí boli dokonca skladané hymnusy, ako je „Chvála mudrcov a kníh“ asi z 13.dynastie pozostávajúca z 9 strof. Krátky úryvok:
 
„Staň sa tiež pisárom a uvedom si,
že tvoje meno bude slávne ako ich *!
Prospešnejšia je kniha než vytesaná stéla,
než pevná stena hrobky.
Knihy zastupujú chrámy aj pyramídy
v srdci toho, kto vyslovuje ich meno.
A je skutočne prospešné aj v pohrebisku,
keď meno tvorcu zostáva v ústach ľudí!“
*myslia sa mudrci [8]
 
Neznámy autor citovaného úryvku zdôrazňuje, že písmo je trvalejšie ako kameň, z ktorého sú vybudované pyramídy a že ten, kto písmo ovláda, je vo väčšom bezpečí ako múmie v uzavretých okázalých hrobkách.
Zdá sa, že v Egypte existovali základné školy, kde sa učilo čítať a písať.  Školské texty z Novej ríše naznačujú, že sa žiaci učili základom čítania a písania opisovaním citátov z diel egyptských klasikov, najprv v kurzívnych hieroglyfoch a potom v hieratike. Jedným z najslávnejších výňatkov písaných školákmi je ramesseovský ostrakon (ostrakon- popísaný úlomok najčastejšie vápenca), ktorý je kópiou textu zo Strednej ríše, známeho ako „Poviedka o Sinuhetovi“ Obsahuje každú mysliteľnú chybu, čo poukazuje na neznalosť autora a naznačuje, že sa o význam slov, ktoré písal nezaujímal. Na vyššej úrovni pokročili žiaci k písaniu textov, ktoré boli často formulované ako list od jedného pisára druhému, ktoré zahŕňajú cudzie slová, odborné výrazy i zložité počty.

4 EGYPTSKÁ LITERATÚRA
V žiadnej z krajín staroveku neboli ľudia tak zasiahnutí cacoethes scribendi*(lat. chorobná potreba písať) ako práve v Egypte.[9] Na stenách hrobiek a chrámov by ste našli nepopísané miesto len s ťažkosťami. Písalo sa dokonca i na predmety dennej potreby- nábytok, palety, šperky, štíty často zobrazovali meno svojho majiteľa alebo kartušu faraóna, pod ktorého záštitou boli vyrobené. Navyše vďaka suchému egyptskému podnebiu sa nám zachovalo veľké množstvo textov zapísaných na materiáloch podliehajúcim rozpadu, ako je drevo alebo papyrus.

Poznanie literatúry nám umožňuje dôkladnejšie porozumieť obyvateľom Egypta. Hodnota literárnych prameňov spočíva v tom, že môžu doplniť archeologické doklady i ponúknuť odlišnú perspektívu, niekedy úplne protikladnú voči materiálnym dokladom. Napríklad archeologické nálezy z Egypta môžu vyvolať dojem, že viera v posmrtný život bola nespochybniteľná. No niektoré texty, ktoré pochádzajú z dôb spoločenského úpadku, naznačujú, že ľudia túto vieru spochybňovali. Písomné pramene, ktoré môžeme preložiť a vyložiť, poznáme už od počiatkov historického obdobia (asi 3100 p.n.l), texty z ranejších období sa nepodarilo úplne interpretovať. Starovekí Egypťania nám zachovali veľké množstvo náboženských textov, ktoré sa vyvíjali po vyše 30 storočí. Hlavné skupiny náboženskej literatúry tvoria zádušné texty, mýty, múdroslovná literatúra, pesimistická literatúra, chrámové nápisy a hymnusy na Atona.
 
4.1 Zádušné texty
Tento termín pomerne málo vystihuje ich skutočný charakter, skôr by sme ich mohli nazvať ako „texty pre dosiahnutie zásvetia“. Egypťania sa nimi snažili o zaistenie vstupu do blaženej posmrtnej existencie. Používali sa asi 2600 rokov, počas ktorých sa vyvíjali po formálnej i obsahovej stránke, v rôznych historických obdobiach zdôrazňujúc odlišné aspekty vnímania posmrtnej existencie. Tieto texty označujeme ako knihy, hoci boli zaznamenávané na rozličné materiály a miesta: steny hrobiek, sarkofágy, dokonca na obväzy múmií, amulety, a samozrejme papyrusy alebo iné materiály určené na zápis. Najdôležitejšie zádušné texty sú Texty pyramíd, rakiev a Kniha mŕtvych.

4.1.1 Texty pyramíd
Sú tosúbory zaklínadiel, ktoré pochádzajú zo Starej ríše(2686-2100p.n.l). Ku koncu tohto obdobia, kedy vládla v krajine nestabilita a hospodársky úpadok, sa rozmery i kvalita kráľovských hrobiek obmedzili, no v 5. a 6.dynastii (hlavne faraóni Venis, Teti, Pepi I., Merenre a Pepi II.) sa začali pohrebné komory a priľahlé miestnosti zdobiť právne týmito textami. Počet týchto zaklínadiel nie je presne stanovený, udáva sa na menej ako 760. Ústredným námetom je výstup kráľa na nebesá. Texty pyramíd sa predovšetkým sústredili na prekonanie nástrah smrti, obsahujú hymnusy na rôzne božstvá a obetné formule. Hieroglyfy, ktorými sú napísané mohli mať zelenú farbu, ktorá bola symbolom znovuzrodenia. Usporiadanie textu v hrobke sa riadi svojskými zásadami:  nad priechodmi, západnom a východnom konci textového poľa sú zaklínadlá zabezpečujúce ochranu pred démonmi; stena ležiaca najbližšie k telu býva pokrytá nápismi zaručujúcimi večné pretrvanie všetkých častí tela (zachovanie tela bolo jednou z podmienok pre blažený posmrtný život) a severná stena sa zaoberá potravinami a šatstvom, ktoré bude zosnulý kráľ na onom svete potrebovať.
 
4.1.2 Texty rakiev
Na konci Starej ríše a v Prvej prechodovej dobe sa v hrobkách hodnostárov objavujú dve skupiny textov- Texty pyramíd a Texty rakiev. Druhé v poradí preberajú niektoré námety textov pyramíd, ale obsahujú i nové koncepty. Ako už ich názov napovedá, písali sa na rakvy, ktoré sa stali hlavným predmetom, na ktorý v temných časoch Prechodovej doby Egypťania upínali svoje nádeje na posmrtný život. Počas tohto obdobia dochádza k demokratizácii náboženských predstáv. Zásadný rozdiel oproti Textom pyramíd spočíva v možnosti zabezpečenia prechodu do posmrtného života pre osoby nižšieho postavenia ako je faraón. Súkromná osoba je tu zbožštená s Usirom, pánom mŕtvych. To neznamená, že by osoba bola skutočne identifikovaná s týmto bohom, ale že nebožtík prevzal úlohu víťaza nad smrťou, ktorú pôvodne prežil Usir. Texty rakiev pozostávajú asi z 1185 súborov zaklínadiel a sú zapísané strednou egyptčinou. Niektoré dôležité časti sú zapísané i červeným atramentom. Dobrý príklad Textov rakiev pochádza z Dér Rífy z roku 1900 p.n.l, majiteľom je Nachtanch:
 
„...Obeť, ktorú dáva kráľ a ktorú dáva Anup, ktorý je na svojej hore, ktorý je na mieste balzamovania, pán pohrebiska, nech sa mu dostane dobrého pohrebu v západnom pohrebisku, vo svojej hrobke v zásvetí, ctený syn miestneho princa, Nachtanch, ospravedlnený...“[10]
 
4.1.3 Kniha mŕtvych
Dnešný  názov bol odvodený od staroegyptského „ru nu peret me heru“, čo znamená „Kniha o vychádzaní do dňa“. Je členená na kapitoly, ktorých počet sa odhaduje na 190. Obsahom nadväzuje na Texty pyramíd, no najviac čerpá z Textov rakiev. Cieľom knihy bolo zabezpečiť zomretému bezpečný prechod podsvetím, prekonanie všetkých nástrah, dosiahnutie blaženosti.
Najdôležitejšie kapitoly sú 1 a 17 (je najdlhšia, má až 400 veršov). Posmrtný súd prebieha v kapitole 124 a 125. V druhej menovanej sa váži srdce a objavuje sa motív tzv. negatívnej spovede pred súdnym tribunálom, ktorý pozostával zo 42 božstiev, na čele s Usirom. Mŕtvy pred ním musel vymenovať všetkých božských sudcov a prisahať, že nespáchal žiadny z hriechov-od zvýšeného hlasu po vraždu (negatívna spoveď). Ak bol mŕtvy prehlásený za nevinného, bol prehlásený za „ospravedlneného“ a mohol pokračovať na ceste k blaženosti. Symbolický rituál, ktorý k týmto skúškam patril bolo aj váženie srdca na váhach. Na prvej miske bolo pierko, symbol bohyne pravdy Maat a na druhú misku mal mŕtvy položiť svoje srdce. Ak bolo srdce v rovnováhe s pierkom, bolo mu vrátené a mohol ďalej pokračovať vo svojej ceste, ak však bolo obťažkané hriechmi, bolo predhodené požieračke Ammut. Zničením srdca skončila existencia mŕtveho. Postupne sa Kniha mŕtvych sa používala do konca Starého Egypta. Obrad váženia sŕdc z Aniho papyrusu:
 
4.2 Podsvetné knihy
Tieto texty zachytávajú púť  slnečného boha podsvetím Duat. Boh slnka je aj ústredným motívom textu a ilustrácií. Cesta od západu na východ popisovala príbeh znovuzrodenia slnka a putovanie mŕtveho od smrti k zmŕtvychvstaniu. Prvou Podsvetnou knihou je Amduat, podobné motívy ako ona rozvíja Kniha brán a medzi tieto texty patrí i Kniha podsvetných jaskýň.
 
4.3 Mýty
Egyptská literatúra ponúka tiež hojnosť mýtov, z ktorých najstaršie sú tie o stvorení (kozmogónie). Objasňovali pôvod sveta a prostriedky, ktorými sa stvorenie malo udiať. Niektoré náboženské centrá spravovali mocní kňazi, ktorí v Starej ríši vyzdvihovali kult vlastného boha a vyvíjali samostatné teológie. Najznámejšie kozmogónie pochádzajú z Héliopolisu, Memfisu a Hermopolisu Magny.

Mýtus o stvorení z Memfisu poníma za veľkého stvoriteľa boha Ptaha. Je tu nazývaný „Otec bohov, z ktorého vzišiel všetok život.“ Vesmír stvoril tým, že si najprv v srdci (Egypťania ho považovali za sídlo rozumu a emócií) premietal všetky jeho aspekty, potom tieto svoje myšlienky vyslovil nahlas. Najprv stvoril ostatných bohov a potom mestá a svätyne, v ktorých mali bohovia bývať. Poskytol im sochy z dreva, hliny alebo kameňa ako sochy pre ich ducha a zariadil, aby im boli navždy prinášané obety. Potom stvoril všetko ostatné vyslovením mien týchto vecí. Héliopolská kozmogónia hovorí o počiatku sveta, kedy existoval len praoceán chaosu zosobnený bohom Nunom. Z tohto chaosu vystúpil pahorok úrodnej zeme. Na ňom sa objavil samo splodený stvoriteľ slnka Atum, ktorý kýchnutím stvoril boha Šu(vzduch) a Tefnut(vlaha). Títo mali potomkov Geb(zem) a Nut(obloha), ktorí tvorili pár. Týchto dvoch bohov násilím rozdelil ich otec Šu a tak sa obloha zdvihla nad zem. Nut porodila potom Usira, Eset, Nebthet a Sutecha.
 
4.4 „Múdroslovná“ literatúra
Prináša záznamy o morálke a etike Egypta. Tieto naučenia boli posvätené bohmi. V Starej a Strednej ríši sa pravidlá spisovali ako prejavy kráľa alebo vezíra k chlapcom z rodín vyššej triedy, ktorí sa stanú budúcimi dvoranmi a úradníkmi. V neskorších dobách sa tieto naučenia používali na vyučovanie detí zo stredných vrstiev ako rady prezentované z otca na syna. Egyptské texty sú väčšinou anonymné, ale tieto texty sa pripisujú rôznym autorom. Najstaršie sa pripisuje Hardžedefovi, synovi Chufua, ale najslávnejšie je Ptahhotepovi naučenie z 5.dynastie. Vo svojom diele dáva praktické rady do života.
 
„...Ak si vynikajúcim mužom, založ si domácnosť a sploď syna, aby si si naklonil boha. Ak je tu a je dobrý, riadi sa tvojimi radami, jeho úmysly prospievajú tvojmu domu a náležite sa stará o tvoj majetok, potom preňho rob všetko dobré....“[11]
 
Ďalej varuje pred nenásytnosťou a dáva pokyny pri stolovaní:
„...Keď si hosťom u niekoho významnejšieho, než si sám,
Potom si vezmi, čo ti dáva, nech je to čokoľvek.
Nedívaj sa na to, čo je pred ním, ale na to, čo je pred tebou..
Skloň hlavu, keď s tebou hovorí,
Rozprávaj len vtedy, keď ťa k tomu vyzve.
Smej sa až potom, čo sa zasmial on;
To mu bude veľmi príjemné. Tvoje správanie tak dobre zapôsobí....“[12]
4.5 Pesimistická literatúra
Úplne odlišnú skupinu predstavuje pesimistická literatúra. Vyskytovala sa v dobách politického a hospodárskeho úpadku prechodových dôb. V niektorých dielach autori spochybňujú existenciu spoločenského a náboženského poriadku, iné skúmajú krízu jednotlivca alebo spochybňujú vieru v posmrtný život. Prvý z týchto textov je Nefertejovo proroctvo. Popisuje, ako je mudrc Nefertej povolaný pred kráľa Snofrua (prvý kráľ 4.dynastie). Mudrc popisuje kráľovi  hrozivú situáciu, ktorá v Egypte na konci Starej ríše nastane:
„...Ukážem ti zem v nárekoch a utrpení,
To, čo sa nikdy predtým nestalo.
Ľudia sa chopia bojových zbraní,
Zem zažije nepokoje,
Ľudia budú vyrábať šípy z medi
A krvavo bojovať o chlieb...“[13]
 
Text zvaný „Rozhovor muža so svojou dušou“ sa považuje za vrcholné dielo starovekého sveta. Popisuje dilemu človeka, ktorého život bol zničený úpadkom spoločnosti a pravdepodobne zachytáva katastrofálny dopad Prvej prechodovej doby na jednotlivca. Muž sa rozpráva so svojou dušou a má v úmysle spáchať samovraždu, no duša mu odporuje. Pozostáva zo štyroch básní.
 
Úryvky:
(z 2.básne)
„...S kým dnes prehovorím?
Ľudia kradnú
A každý olupuje svojho brata.
S kým dnes prehovorím?
Neexistujú na svete spravodliví ľudia
A zem je ponechaná tým, ktorí páchajú zlo...“
(z 3.básne)
„...Smrť stojí dnes predo mnou!
Ako vyliečenie pre chorého,
ako vyjdenie pred dvere po zatknutí
Smrť stojí dnes predo mnou!
Ako vôňa myrhy,
Ako posedenie pod plachtou vo vetristom dni....
...Smrť stojí dnes predo mnou!
Ako keď sa vyjasní,
ako keď človek objavil niečo, čo doteraz nevedel
Smrť stojí dnes predo mnou!
Ako keď muž túži zhliadnuť domov,
Potom, čo strávil mnoho rokov v zajatí...“[14]
 
Nakoniec sa jeho duša rozhodne, že muža neopustí a pokúsi sa ho presvedčiť, aby nespáchal samovraždu a mohli zdieľať posmrtný život spoločne.
 
4.6 Nápisy v chrámoch
Tieto skupiny textov poskytujú informácie o rituáloch, ktoré sa v nich odohrávali. Scény a sprievodné texty zachytávajú nielen pravidelné rituály na počesť bohov a kráľov, ale aj korunovácie kráľov, zakladanie chrámov i zasväcovacie obrady. Bývajú tu aj zobrazenia vojenských víťazstiev kráľa, aj keď nie vždy v súlade s realitou, no zidealizované. Niektoré nápisy zahŕňajú hymnusy, ktoré sa spievali počas obradov a sviatkov.

4.7  Hymnusy na Atona
Vznikli počas vlády kacírskeho kráľa Amenhotepa I.V, známeho ako Achnaton (1352-1336p.n.l), ktorého meno pravdepodobne znamená „Prospešný Atonovi“. Ten zaviedol Atona, slnečný kotúč, ako jediného štátneho boha. Je možné, že jedným z hlavných cieľov Achnatona bolo oslabenie moci Amonových kňazov v Thébach, ktorí pred Achnatonovým nástupom vlastnili až 1/5 egyptskej pôdy. Veľmi rýchlo vybudoval nové hlavné mesto, ktoré pomenoval Achetaton („Atonov obzor“), dnešná el-Amarna. Nedávny objav ľudských pozostatkov v Amarne vrhá svetlo na temnejšiu stránku veľkého monoteistického Achnatona. Tieto kostry boli vo veľmi zlom stave s poškodeniami, ktoré mohla spôsobiť nadmerná fyzická záťaž práve pri veľmi rýchlej stavbe Achnatonovho hlavného mesta. Najúplnejšie doktríny atonizmu sa nachádzajú vo „Veľkom hymnuse na Atona“:
 
(úryvok z 1.strofy)
„...Krásne vychádzaš v žiare,
na nebeskom obzore,
ty, žijúce Slnko, ktoré dáva život!
Vychádzaš na východnom obzore
A napĺňaš všetky krajiny svojou krásou.
Si pôsobivé, mocné, trblietavé,
Vysoko nad všetkými krajinami...“[15]
4.8 Milostná poézia
V Egypte mala svoje hojné zastúpenie aj milostná poézia. Najslávnejšie milostné piesne pochádzajú z Ramesseovskej doby (19.-20.dynastia) a sú zapísané hieratikou. Českí egyptológovia však našli v roku 2000 v Abúsire záznam v najstaršej egyptčine, ktorý pochádza z roku 2300 p.n.l. a domnievame sa, že ide o najstaršiu zachovanú milostnú pieseň. Medzi egyptskými milostnými piesňami sa vyskytujú aj niektoré lyrické žánre, ktoré sa neskôr v svetovej literatúre opakujú, napríklad popisná pieseň, kde autor vymenováva pôvaby ženy:
„...Mojej milej sa žiadna nevyrovná,
nad všetko na svete je najkrajšia.
Žiari ako novoročná hviezda
pred krásnym rokom.
Vyniká jemnou pleťou,
díva sa rozjasnenými očami
a keď hovorí, hovorí sladko
bez zbytočných slov....“[16]
 
„... Netráp ma, srdce moje, nebuď také pochabé!
Spamätaj sa!
Keď milý k tebe prichádza,
prichádzajú s ním aj oči iných.
Nedopusť, aby ľudia o mne povedali:
Tá žena sa zamilovala.
Kedykoľvek naňho pomyslíš,
zostaň pevné, srdce moje...“[17]
 
5 ROZLÚŠTENIE HIEROGLYFOV
5.1 Prvé pokusy
Najstarší známy pokus obnoviť stratené vedenie egyptského písma pochádza pravdepodobne zo 4.storočia n.l. Bola ním práca nazývaná Hieroglyfica pravdepodobne napísaná Egypťanom menom Horapollo a neskôr preložená do gréčtiny (najstaršia kópia sa zachovala z 15.storočia n.l.). Je dôvod domnievať sa, že autor mal isté znalosti hieroglyfov, ale jeho vysvetlenie systému bolo čisto alegorické- pravdepodobne pretože bolo určené pre grécke publikum, ktoré dlho verilo v mystický symbolizmus hieroglyfov. Napríklad vysvetľuje, že slovo „syn“ sa píše znakom znázorňujúcim hus preto, lebo husi majú svojich potomkov radšej ako ostatné zvieratá. Obrázok husi sa naozaj používal pre zápis slova „syn“ ale len ako fonogram. Toto využitie má aj v iných slovách, ktoré nemajú nič  spoločné ani s husami, ani s potomkami.

Horapollove alegorické vysvetlenia boli vplyvné a jeho systém dominoval pri ďalších pokusoch o rozlúštenie po ďalších štrnásť storočí. Až napokon prácou Athanasia Kirchera v polovici 17.storočia si začali učenci myslieť, že hieroglyfy môžu predstavovať zvuky rovnako ako myšlienky. Kircher ovládal koptčinu a domnieval sa, že táto posledná fáza egyptčiny by mohla byť spriaznená s rečou hieroglyfov. No tiež veril v mystickú povahu starovekých textov a to postupne viedlo k jeho neúspechu.
 
5.2 Objav Rosettskej dosky
Až do objavu Rosettskej dosky v roku 1799 si učenci nemohli overiť Kircherove závery o využití hieroglyfov ako fonogramov. Rosettská doska je pozostatok Memfidského dekrétu Ptolemaia V. z roku 196 p.n.l. Mennoferský kňaz v nej poskytuje udržiavanie kráľovského kultu ako poďakovanie za obnovenie tradičných kňazských privilégií, vrátane oslobodenia od daní. V skorších obdobiach egyptskej histórie vydával všetky dekréty kráľ, ale Memfidský dekrét bol vydaný domácimi kňazmi. Rosettská doska bola nájdená Napoleonovými ženistami v meste Rosetta (eg. ar-Rašíd) a od roku 1802 je uložená v Britskom múzeu. Jej dôležitosť spočíva v tom, že bola napísaná v troch písmach- vrchná časť hieroglyfmi, stredná v demotike a spodná v gréčtine, ktorá bola vtedy úradným jazykom. Práve časť zapísaná v demotike mala významnú úlohu, pretože nikto netvrdil, že je to symbolický systém ako v prípade hieroglyfov.

Francúzskemu orientalistovi, barónovi Silvestre de Sacy, sa podarilo v demotickej časti identifikovať vlastné mená, vrátane Ptolemaia, ale neuspel pri určovaní jednotlivých znakov vnútri kartuše. Významnejší objav sa podaril Švédovi J.H.Akerbladovi, ktorý v tej istej časti textu identifikoval zámená tretej osoby, názov „Egypt“, „chrámy“, „mnoho“, „kráľ“ a „grécky“. No tieto objavy v demotike aj tak nepresvedčili vedcov o fonetickej stránke hieroglyfickej časti.
 
5.3 Thomas Young
Dvaja najslávnejší lúštitelia boli Thomas Young a, samozrejme, Jean Francois Champollion. V roku 1816 Young identifikoval meno Ptolemaios z gréckej časti textu s kartušou v hieroglyfoch a určil správne fonetickú hodnotu piatich znakov. Tvrdil, že len zahraničné mená ako Ptolemaios sa písali abecedne. Young sa domnieval, že to Gréci adaptovali hieroglyfy na abecedné písanie. Ďalej správne určil slová „kráľ, „a“ a „Egypt“. Dokázal zhromaždiť skupinku slov a správne určil ich význam, no nedokázal odhaliť, na akom princípe hieroglyfy fungovali. Svoje poznatky zhrnul v liste z roku 1818 cestovateľovi Williamovi Bankesovi, ktorý v tom čase plánoval výpravu do Egypta. Vo svojom liste navrhoval hľadať zostávajúce časti Memfiského dekrétu. Podnecuje Bankesa, aby robil kópie hieroglyfických nápisov, zvlášť tých, ktoré označovali mená kráľov. Aj keď sa mu podario dosiahnuť tieto menšie úspechy, jeho omyl spočíval v tom, že naďalej veril len v symbolický význam hieroglyfov. Bankes cestoval do Egypta a urobil mnoho kópií kráľovský mien, z Filé priviezol do Anglicka obelisk, ktorý mal na základni grécke nápisy. Bankes a Young sa domnievali, že grécky text je zhodný s hieroglyfickým, v čom sa, ako si všimol Champollion, mýlili. Bankes však aspoň správne označil kartušu s menom Kleopatra. Tento obelisk bol preslávený ako „Druhá Rosettská doska“

5.4 Jean-François Champollion
Champollion bol presvedčený, že hieratika, demotika a  hieroglyfy slúžili na zápis toho istého textu. V roku 1821 správne došiel k záveru, že hieratika nie je nič iné ako zjednodušenina hieroglyfov.  Začal porovnávať znaky hieratiky a hieroglyfov, potom hieratiky a demotiky. V tom istom roku nakreslil tabuľku s 300 znakmi, ktorou demonštroval jednotu medzi nimi. V decembri vytvoril hypotézu, ktorá bola zarážajúca svojou jednoduchosťou: ak mali hieroglyfy charakter ideogramov a každý znak zastupoval jednu myšlienku alebo vec, potom počet slov by mal byť približne rovnaký ako v gréckej časti textu  Rosettskej dosky. Spočítal grécke slová, ktorých bolo 486. Predpokladal, že hieroglyfický text bude mať ale oveľa menej, kvôli chýbajúcej ulomenej časti. No opak bol pravdou, našiel ich oveľa viac, presne 1419. Toto dokázalo, že nemôžu byť rýdzo ideografického charakteru, a teda, že musia byť fonetické. Potom zredukoval celkový počet 1419 znakov na počet typov znakov, ktorých bolo 166. Pre svoje znalosti mnohých jazykov sa domnieval, že je vysoko nepravdepodobné, aby mala abeceda 166 znakov. Zrejme to teda bude zmiešaný systém. Aj on urobil rozbor kráľovských mien, ktoré sa dali ľahko identifikovať vďaka kartušiam. Kartuše na Rosettskej doske všetky patrili menu Ptolemaios V. v gréckej časti textu:

Champollion sa ďalej pozrel na kartuše na obelisku z Filé, ktorého základňa bola popísaná gréckym textom velebiacim iného Ptolemaia a dve kráľovné menom Kleopatra. Tu našiel kartušu s menom Kleopatra:

Obidve kartuše obsahovali niekoľko zhodných znakov, ktoré ľahko identifikoval:  =p,  =l,  =o. S týmto kľúčom bol schopný určiť zvukovú hodnotu zostávajúcich znakov.: =m, =i, =s, =e, =a, =d, =t, a r=. Medzi znakmi u obidvoch mien panovali pozoruhodné zhody, len a   neboli zhodné. Správne usúdil, že tieto dva znaky sú homofónne, teda, že majú rovnakú fonetickú hodnotu (ako v angl. slovách „phonetic“ a „fancy“). Ďalej sa mu podarilo rozlúštiť kartuše s menami Alexander, Bereniké, Arsnoe, Filip, Claudius, Nero a ďalšie, vrátane titulu autokrator. Stále bol presvedčený, že abecedne sa písali len grécke mená.  No 14.septembra 1822 dostal od Nicholasa Huyota kópiu nápisov z chrámu Ramzesa II. Z Abú Simbelu. Na kartušiach z tohto chrámu bolo zvláštne, že nezahŕňali žiadne grécke ani rímske mená. Bola medzi nimi táto kartuša so znakmi: . Z predchádzajúcej práce rozoznal posledné dva znaky ako s. Hľadajúc význam prvého symbolu, domnieval sa, že ide o slnečný kotúč a po koptsky sa slnko povie „ré“. Dostal Re-...-s-s, čo mu okamžite pripomenulo meno Ramzes, ktoré bolo známe z Manéthovho zoznamu napísané v 3.storočí p.n.l(viď vyššie). Na základe tejto analýzy logicky dospel k názoru, že znak má zvukovú hodnotu „m“.

Z diel starovekých dejepiscov poznal Champollion, že ibis bol symbolom boha Thovta(viď vyššie). Rovnakou metódou(znaky pod ibisom sú rovnaké ako v kartuši Ramzesa) dospel k záveru, že ide o faraóna Thovt-mes, Thutmose.
Champollion si ďalej všimol, že znak opäť spojený so korešponduje so slovom „genethlia“- pôrod, v gréckej časti textu, čo mu okamžite pripomenulo  koptské slovo pre pôrod-„míse“, potvrdilo to čítanie tejto kartuše ako Remesses. Je nutné pripomenúť, že sa Champollion trochu mýlil, pretože skutočná hodnota tohto znaku je ms, pretože ide o dvojspoluhláskový znak a  vedľa neho je len fonetickým doplnkom(ktorý spresňuje, že ide o znak ms). . Dátum tohto fantastického rozlúštenia 29.september 1822
Svoje poznatky zhrnul v diele Précis du systéme hieroglyphique (1824 ), v ktorom dokázal, že znaky egyptčiny sa dajú využiť ako ideogramy, fonogramy a determinatívy. Okrem toho tu bolo obrovské množstvo informácií- od osobných, kráľovských a božských mien až po bežnú slovnú zásobu. Navyše tento súhrn obsahoval aj gramatickú analýzu a preklady viet a fráz, aj keď je nutné pripomenúť, že neskorší egyptológovia časom mnohé jeho závery poopravili. No s vydaním tejto práce bol mýtus obklopujúci hieroglyfy konečne prekonaný a moderná veda egyptológia bola na svete.
 
ZÁVER
Ako ste mali možnosť vidieť z tohto pomerne stručného všeobecného prehľadu, egyptológia za dobu svojej existencie nazhromaždila veľké množstvo informácii o písme, jazyku a literatúre tajomnej krajiny faraónov. Tieto vedomosti sa pravidelne rozširujú vďaka terénnej práci prinášajúcej nové objavy i skúmaniu starých nálezov, ktoré sú desaťročia uložené v depozitároch múzeí. Obľúbenec médií, egyptológ Zahi Hawass vyslovil domnienku, že až 70% pamiatok ešte stále leží pod nánosmi piesku. Je ťažké predstaviť si, akým objemom informácií budeme disponovať na konci 21.storočia.

Egyptské písomné doklady sú nesmierne dôležité pre úplnosť nášho pohľadu na túto civilizáciu. Nielenže mnohokrát ponúkajú úplne odlišnú perspektívu v porovnaní s ostatnými archeologickými nálezmi, pri správnom preklade a interpretácii dokážeme preklenúť tisícročia a nahliadnuť tak do mysle Egypťana. Od domácich účtov, súkromnej korešpondencie, mýtov vysvetľujúcich vznik a fungovanie sveta, záznamov súdnych líčení až po milostnú poéziu tak krôčik po krôčiku odhaľujeme tajomstvá minulosti. Pretože poznanie minulosti je kľúčom k pochopeniu prítomnosti.