Novodobých sedem divov sveta

Novodobých sedem divov sveta

Úvod
Keď sa povie sedem divov sveta, väčšinu ľudí napadnú slávne, monumentálne a veľkolepé stavby. Ale koľkí z nás vedia niečo o novodobých divoch sveta, alebo ich aspoň vymenovať? Keď som sa na to pýtala ľudí, takmer všetkých napadli iba obrovské pyramídy v Gíze, ktoré aj tak nepatria medzi novodobé divy, no niektorí nevedeli povedať ani len jeden. Tak som sa rozhodla tento projekt venovať im, pretože si myslím, že by to mohla byť celkom zaujímavá téma.

1.  Voľba nových siedmych divov sveta
S nápadom nahradiť sedem divov an­tického sveta prišiel švajčiarsko-kanadský filmár Bernard Weber. V roku 2001 založil nadáciu s názvom New7Wonders, ktorá pod mottom Naše dedičstvo je naša budúcnosť o rok neskôr spustila kampaň. Tá vyvrcholila slávnostným podujatím na lisabonskom štadióne Benfica, kde no­vé divy sveta predstavili v magický deň 07. 07. 07.

O siedmich divoch sveta rozhodovalo viac ako 100 miliónov voličov prostredníctvom internetu a SMS správ. Organizátori tejto súťaže uviedli, že akcia poskytla šancu všetkým kultúram, nielen civilizáciám na Blízkom východe a v Európe. Z pôvodných siedmich divov sveta, ktoré sa všetky nachádzali v oblasti Stredozemia, sa dodnes zachovali už iba pyramídy v Gíze. Antické divy vybral v 2. storočí pred n. l. jediný človek, podľa všeobecného presvedčenia ním bol helénsky filozof Filón Byzantský. Egypt, kde sa nachádza posledný antický div sveta, vyhlásil, že si neželá zaradenie pyramíd do hlasovania a vyzval UNESCO, aby poverilo 300 expertov a intelektuálov výberom nových divov sveta. UNESCO, rovnako ako Egypt nesúhlasilo s touto anketou a podľa neho má zoznam unikátnych svetových pamiatok len málo spoločného s ľudovým hlasovaním.

2.  Nových sedem divov sveta
Nakoniec sa však rozhodlo a spomedzi dvadsiatich finalistov vyhrali tieto stavby: mayské chrámové mesto Chichén Itzá na mexickom Yucatáne, jordánske skalnaté mesto Petra, posvätná pevnosť Inkov Machu Picchu v Peru, indické mauzóleum Tádž Mahál, socha Krista Spasiteľa v Brazíli, Veľký čínsky múr a rímske Koloseum. Nahradili tak pôvodných sedem antických divov sveta, ktoré tvorili egyptské pyramídy v Gíze, Semiramidine visuté záhrady v Babylone, Artemidin chrám v Efeze, Diova socha v Olympii, Mauzóleum v Halikarnasse, Rodský kolos a Alexandrijský maják.
 
2.1  Chichen Itzá
Chichen Itza je zrúcanina mayského mesta na mexickom polostrove Yucatán. Bola založená začiatkom šiesteho storočia a opustená okolo roku 670. Následne bola prestavaná o 300 rokov neskôr. Stala sa najdôležitejším mestom severného Yucatanu a centrom Mayskej kultúry. Na architektúru v tomto období pôsobil Toltecky vplyv. Mesto nakoniec padlo v roku 1200.
Názov Chichen Itzá pochádza z mayjského Chich´en Itzá, čo znamená V ústach studni Itzá. Itzá bol názov skupiny ekonómov a politkov. Itza je zložená z dvoch slov itz- magický a ha- voda.

Hlavné ruiny pokrývajú oblasť asi 3 štvorcových km. V meste sú dve mayské studne , ktoré sú veľmi dôležité ako zásobáreň pitnej vody. Na polostrove Yucatán sa totiž nevyskytuje žiadna povrchová voda, takže si Mayovia hĺbili studne , pretože podzemnej vody je tam dostatok. Tá známejšia zo studní sa volá Studňa obetí, kde boli prevádzané ľudské obete. Najznámejšou stavbou v Chichen Itzá je Kukulkánova pyramída. Kukulkán je hlavný mayský boh, je bohom slnka a nebies. Deväťstupňová pyramída má na každej zo štyroch strán 91 schodov, ktoré symbolizujú dni roka. Schodiská sú orientované presne na štyri svetové strany. Počas jarnej a jesennej rovnodennosti vzniká mimoriadny efekt. Tiene dopadajú tak, že slnečné lúče budia dojem, že operený hadí boh, ktorého hlava a chvost sú vytesané na dolnom a hornom konci pyramídy, ožíva a kľukatí sa z chrámu. Ďalšou veľkou stavbou je tu veľké ihrisko na Pelotu. Pelota je mayská hra na uctenie slnka. Cieľom bolo dopraviť loptu cez jednu obruč na ihrisku. Jedno družstvo bolo vždy po hre popravené, ale nevie sa ktoré. Niekto vraví, že prehrávajúce za trest, iní zase, že vyhrávajúce, pretože byť obetovaný bola pocta. Ďalšie zo známych stavieb sú napr. Observatórium, odkiaľ Mayovia pozorovali hviezdy, alebo chrám bojovníkov, čo je jedna menšia pyramída a okolo nej sa nachádza množstvo stĺpov.
 
2.2  Socha Krista Spasiteľa
Brazílske Rio de Janeiro je známe sambou, nádhernými plážami, karnevalom, cukrovou homoľou a tiež sochou Krista. Tá stojí na kopci Corcovado vysokom 710 metrov a rozprestiera ruky nad mestom. Myšlienka postaviť takýto kresťanský pamätník pochádza už z polovice 19. storočia, keď o jeho financovanie neúspešne požiadal katolícky farár don Pedro Maria Boss portugalskú princeznú Izabelu. O niekoľko desiatok rokov neskôr, v roku 1921 betónový kolos navrhol architekt Heitor de Silva Costa a vytvoril francúzsky sochár Paul Landowski. Sochu však nezačali stavať hneď. Chýbali peniaze. Až neskôr sa rozhodla prispieť cirkev. Peniaze prišli z arcidiecézy Ria de Janeiro, zo zbierok od verných kresťanov a tiež z Vatikánu.

Socha Ježiša Krista je vysoká 30 metrov, asi ako desaťposchodový dom. Stojí na osemmetrovom podstavci, vnútri ktorého je skrytá kaplnka. Takmer štvormetrová hlava váži samotná 30 ton. Celá socha je ťažšia ako tisíc ton. Aby vydržala všetky extrémy počasia, betón je pokrytý vrstvou mastenca. Ten je odolný a zároveň tvárny.

Sochu Krista, ktorá je najväčšou sochou v štýle Art Deco na svete, odhalili s veľkou pompou 12. októbra 1931. Krista ročne navštívi milión turistov všetkých vierovyznaní. Svojou veľkosťou uchváti každého návštevníka. Z Corcovada je tiež nádherný výhľad na mesto a svetoznáme pláže vrátane Copacabany. Hora je súčasťou národného parku Tijuca, zeleného kúska divočiny vo viac než šesťmiliónovom Riu. Na vrchol Corcovada vedie stará zubačka, bez ktorej by nebolo možné sochu Krista postaviť. Bol to jediný spôsob, ako vyniesť do výšky sedemsto metrov ťažké betónové kvádre.
Vraví sa, že Kristus Spasiteľ sa zo svojho piedestálu pozerá na pulzujúce, farebné a bohaté Rio. Jeho chudobné, špinavé štvrte má za chrbtom.

2.3  Veľký čínsky múr
Veľký čínsky múr (Čchang-čcheng, Chángchéng; doslova „Dlhý múr“) je starý systém opevnenia, ktorý sa ťahá naprieč severnou Čínou. V dnešnej podobe bol vybudovaný za dynastie Ming v období od konca 15. storočia do začiatku 17. storočia. Múr pochopiteľne nemal za úlohu odraziť masívny útok nepriateľského vojska, ktoré by hradby dokázalo preliezť, jeho úlohou bolo sťažiť polokočovným kmeňom ich lúpežné nájazdy do vnútra impéria.
Číňania ho tiež nazývajú Wan-li čchang-čcheng (W-nlĭ Chángchéng), čo znamená doslova „Múr dlhý desať tisíc míľ“. Pretože výraz „desať tisíc“ je pre nich tradične synonymom nezmerateľného množstva, ponúka sa výstižnejší preklad "Nekonečne dlhý múr."

Múr sa tiahne v ohromujúcej dĺžke 6 700 km; východný začiatok má v Šan-chaj-kuan (山海关, Shanhaiguan) pri morskom zálive Po-chaj (Bohai) v provincii Che-pej (Hebei) na hraniciach vlastnej Číny a Mandžuska, končí ďaleko na západe pri Ťia-jü-kuan (嘉峪关, Jiayuguan) v provincii Kan-su na pokraji púšte Gobi, v miestach, kade cez roztrúsené oázy kedysi pokračovala západným smerom Hodvábna cesta. Treba zdôrazniť, že múr v niektorých úsekoch prebieha v niekoľkých líniách a vytvára odbočky (započítané do celkovej dĺžky), na iných miestach je naopak prerušený.
Na stavbu bolo nasadených státisíce ľudí, predovšetkým zajatcov a trestancov. Budovali ho 2100 rokov a stál životy nespočetného množstva ľudí: napríklad v 7.storočí n.l. zahynulo pri jeho stavbe len v priebehu desiatich dní 500 000 mužov.

Oddávna zaužívaným spôsobom budovania opevnení v Číne bolo udupávanie zeminy po tenkých vrstvách do pripraveného bednenia. Takto vytvorené veľmi pevné jadro bolo potom obmurované. Stavebný materiál bol rozmanitý. Blízko Pekingu boli pri budovaní Veľkého múru používané vápencové kamene, inde granit a pálené tehly, v závislosti na miestnych zdrojoch. Veľký múr sa obvykle tiahne v ťažko dostupnom teréne po hrebeňoch hôr. Parametre stavby sú rôzne - opevnenie z mingskej doby má pri päte šírku okolo 7 až 8 metrov, v korune okolo 5 metrov a dosahuje výšku 6 až 10 metrov. Vnútri múra sa nachádzajú spojovacie chodby a skladovacie priestory. Každých niekoľko sto metrov je múr zosilnený vežami, ktorých celkový počet je okolo 25000.

2.4  Machu Picchu
Posvätná pevnosť Inkov ukrytá v Andách hlboko v amazonskom pralese nad riekou Urubambou vo výške 2 360 metrov nad morom vznikla okolo roku 1440 asi sto kilometrov od vtedajšieho centra inkskej ríše Cuzca. Komplex s chrámami, palácmi, terasami a záhradami dal postaviť zakladateľ impéria Inkov Pachacuti Yupanqui. Dodnes sa vedci nevedia zjednotiť na tom, na aké účely bolo vlastne toto mesto postavené.jeden z názorov tvrdí, že v prípade útoku sa mesto malo stať útočiškom vybranej inkskej aristokracie. Mnohí archeológovia však tvrdia, že išlo o sídlo spomenutého inkského vládcu. V celom meste, ležiacom na pomerne prudkom svahu je okolo 140 budov. V dobe najväčšieho rokvetu žilo v meste pravdepodobne 1 000 až 2 000 ľudí, ktorí boli úplne sebestační. Mesto bolo obklopené úrodnými terasami, anktorých sa pestovali rôzne plodiny a malo aj dostatok vodných zdrojov. Budovy v meste boli postavneé z opracovaný kamenných blokov. Aj dnes vzbudzuje úžas stavebná technika Inkov, ktorí dokázali vyrobiť mimoriadne presné kamenné bloky, ktorésú spojené bez použitia malty. Kamene boli opracovávané len bronzovými nástrojmi a obrusované pieskom. Záhadou ostáva spôsob dopravy týchto blokov, z ktorých niektoré vážili aj 50 ton, pretože Inkovia nepoznali koleso. Bloky sú k sebe poukladané tak natesno, že sa do štrbiny medzi nimi nevojde ani najtenší nôž. Jedinou stavbou okrúhleho pôdorysu v celom meste je chrám Slnka, ktorý má dve okná, cez ktoré prúdia prvé slnečné lúče v dňoch letného a zimného slnovratu. Jednou z najväčších záhad tohto mesta je to, že život v ňom pulzoval len približne sto rokov, do polovice 16. storočia. O tom, akú osud postihol obyvateľov tohto mesta a čo viedlo k ich úplnému vymretiu, existujú len dohady (spomína sa napríklad epidémia). Možno, že Machu Picchu by bolo dodnes neobjaveným mestom, nebyť neúnavného amerického bádateľa Hirama Binghama. Ten sa vydal do Ánd hľadať mesto Vilcabamba (niekedy uvádzané ako Vicapampa), ktoré sa stalo posledným útočiskom Inkov pred postupujúcimi Španielmi. Namiesto tohto mesta však Bingham so svojím tímom z univerzity Yale zastal 14. júla 1911 pred ruinami dovtedy neznámeho mesta, prerasteného bujnou vegetáciou.
 
2.5  Petra (Jordánsko)
Oslnivé sídlo nabatejského kráľa Aretasa IV., ktorý žil od roku 9 pred n. l. až do roku 40 nášho letopočtu, sa nachádza na okraji Arabskej púšte južne od Mŕtveho mora, skryté v hlbokej rokline, kam nikdy nedopadá slnečné svetlo. Nabatejskí stavitelia vytesali do ružového pieskovca obytné miestnosti, hrobky, pokladnice, chrámy i kúpele. Niekdajší kočovní pastieri boli tiež majstrami v budovaní tunelov a podzemných vodných nádrží, ktoré zabezpečili dostatok pitnej vody v čase sucha a ochránili skalné mesto pred záplavami v období dažďov. V čase rozkvetu žilo v Petre 20 000 až 30 000 obyvateľov. Do tamojšieho divadla sa zmestilo 4 000 ľudí. Pôvodná pevnosť sa postupne zmenila na rušné obchodné centrum, ktoré kontrolovalo kľúčové obchodné cesty – západovýchodnú, spájajúcu Stredozemie s Perzským zálivom, a severojužnú, po ktorej putovali obchodníci od Červeného mora do Damasku. Po dobytí Rimanmi v roku 106 začalo postavenie Petry slabnúť, až sa okolo roku 700 ocitla v ruinách. Tajomstvo mesta dlhé storočia strážili beduíni. Petru znova objavil v roku 1812 Švajčiar Johann Burckhardt.

2.6  Koloseum
Koloseum (po taliansky Colosseo) sú ruiny veľkého amfiteátra v strede Ríma. V súčasnosti je to architektonická dominanta Ríma. Koloseum stojí na mieste umelého jazera v záhrade Nerovho Zlatého domu na konci Forum Romanum. Pôvodne slúžil ako amfiteáter a bola to najväčšia budova v Rímskej ríši.
Pôvodne sa nazývalo Flaviovský amfiteáter podľa dynastie, z ktorej pochádzali obaja jeho stavitelia. Až neskôr sa vžil názov Koloseum, znamenajúci "obrovský" (myslia sa buď obrovské rozmery samotného amfiteátra alebo rozmery obrovskej sochy Nera, ktorá pri amfiteátri stála).
V súčasnosti sa z Kolosea zachovali iba ruiny, poškodenie zapríčinili zemetrasenia a rozkrádanie materiálu. Koloseum bolo označované ako ikona starovekého Ríma a rímskej architektúry. Neskôr malo veľa využití ako bývanie, dielňa, pevnosť a svätyňa.

Pôvodne slúžilo na rôzne hry a zápasy. Roku 404 po Kr. boli gladiátorské zápasy zakázané, takže sa už nekonali, v 6. storočí sa skončili aj zápasy s divými zvieratami. V 13. storočí bola budova premenená na pevnosť. Od 15. storočí slúžila budova ako kameňolom - kamene z Kolosea sa použili na výstavbu Palazzo Venezia, Palazzo della Cancelleria a Baziliky Sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. v 18. storočí ťažbu kameňa ukončil tak, že budovu zasvätil kresťanským mučeníkom, ktorí tu údajne zahynuli. Koloseum je vysoké 57 m s obvodom vyše pol kilometra a osi jeho elipsovitého pôdorysu merajú 188m a 156 m. Malo 80 vchodov a zároveň východov. Postavili ho zo sivo-ružových travertínových kvádrov spojených železnými skobami a základy zapustili do hĺbky 9 metrov. Pod arénou sa skrýval systém podzemných chodieb so šachtami a výťahmi pre divé zvieratá. K budove sa viaže slávne proroctvo, ktoré v 8. stor. vyslovil Beda Venerabilis: Kým stojí Koloseum, bude stáť Rím. Keď padne Koloseum, padne Rím. A keď padne Rím, padne aj svet.
 
2.7  Tádž mahál
Tádž Mahál je monumentálny pomník v Ágore v štáte Uttarpradeš v Indii. Nechal ho vystavať indický mogul Šáhdžáhán na pamiatku svojej zosnulej ženy Arjumand Baru, známej tiež ako Mumtáz Mahal (Vyvolená palácom). Tá zomrela v roku 1629 vo veku 36 rokov pri pôrode štrnásteho dieťaťa. Šáhdžáhánov smútok bol taký veľký, že kvôli nej trúchlil celé dva roky a učinil sľub, že postaví pomník hodný jej pamiatky. Niečo, čomu by sa nevyrovnalo nič na svete. Tádž mahál sa staval 22 rokov a na jeho stavbe sa podieľalo približne 20 000 robotníkov. Stavalo sa vraj podľa návrhu jedného francúzskeho a jedného benátskeho architekta. Pomník je postavený z mramoru, ktorý bol na stavbu dopravený z 300km vzdialeného lomu. Tádž mahál pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi, mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Celý jeho povrch je zdobený polodrahokamami, drahokamami a kaligrafická výzdoba je prevedená čiernym mramorom.

V dnešnej dobe Tádž Mahál získava kvôli znečisteniu ovzdušia nepeknú žltú farbu. Pre návrat pôvodnej bielej, navrhla indická parlamentná komisia pre dopravu, turistiku a kultúru obaliť načas celú stavbu bahnom, ktoré sa nechá uschnúť a potom sa spláchne. Vlastne ako bahno schne, vstrebáva do seba nahromadenú nečistotu. Procedúra trvá asi dva mesiace a bude stáť 230 000 dolárov a bude sa musieť opakovať každé 2 alebo 3 roky. Budova je preslávená na celom svete a priťahuje neuveriteľné množstvo návštevníkov. Silueta známa z nespočetných fotografií sa stala symbolom Indie. Tento obraz je takpovediac s Indiou spätý. Tádž Mahal možno opakovane navštevovať a návštevník zakaždým bude prekvapený niečím novým. V rozličných hodinách dňa pri rozličnom osvetlení pôsobí na diváka zakaždým inak. Chýba mu chladná monumentalita, ktorá by sa od pomníka dala očakávať. Skôr sa zdá, že sa vznáša medzi nebom a zemou – jeho proporcie, jeho symetrické členenie, okolité záhrady a zrkadlenie vo vode sa spájajú v dojem, ktorý obrovskému počtu návštevníkov vyráža dych.
 
Záver
Názory na to, či bolo správne nahradiť antické divy sveta tými novodobými sa rozchádzajú. Ja osobne si myslím, že áno, keďže všetky antické divy s výnimkou pyramíd boli zničené či už požiarmi, zemetraseniami alebo len jednoducho plynutím času. A na svete je toľko nádherných stavieb, ba až umeleckých diel, ktoré si zaslúžia náš obdiv. A myslím, že každý jeden z novozvolených divov si ho zaslúži. No na druhej strane musím súhlasiť aj s postojom Egypta k spôsobu hlasovania o novodobých divoch sveta. Ja viem, že v dnešnej dobe je neskutočne dôležitá mienka ľudí, no napriek tomu si myslím, že divy mali vyberať odborníci, ktorí o tom vedia viacej a nie celý svet prostredníctvom sms správ a internetu. Vo viacerých článkoch som čítala o kupovaní hlasov, takže toto hlasovanie nemohlo byť a ani nebolo objektívne. Ale s tým my už nespravíme nič. Divy sú vybraté a mne zostáva len dúfať, že aspoň jeden z nich uvidím na vlastné oči.