Sopečná činnosť

Sopečná činnosť

ÚVOD:
Človek žijúci na Slovensku nemá veľkú možnosť spoznať sopku na vlastné oči. Pre nás a tak isto aj pre mňa je sopka istou formou atrakcie, ktorú by sme si aspoň raz za život chceli pozrieť. Lenže na svete je veľa krajín, kde sa ľudia s osudom sopky vyrovnávajú nie veľmi ľahko. Časté zemetrasenia a zosuvy pôdy spôsobené sopečenou činnosťou strpčujú týmto ľudom život. Veď sú známe prípady aj z histórie, keď jedna sopka zasypala celé mesto svojim popolom a sopečnými nánosmi. A preto sa neraz sila sopky prirovnávala rôznym bohom a nadbožským silám. I keď kedysi dávno nebolo v ľudských silách preskúmať sopku a preto sa prirovnávala nadzemským javom, dnes poznáme vedu vulkanológiu, ktorá sa odborne zaoberá štúdiom sopiek. Dôsledné skúmanie sopečnej činnosti vedie k stále novým a lepším poznatkom, ktoré nám poskytujú istú prevenciu voči ničivej a nečakanej sile sopky. Tak ako mnohé iné katastrofy, tak aj sopečná činnosť má za následky mnoho ľudských životov a preto nové poznatky o javoch sopky sú pre nás veľmi dôležité. Sopka je čarovný úkaz v ktorom sa skrýva veľmi veľa tajomstva a preto bola táto téma pre mňa veľmi zaujímavá. I keď človek ešte neodhalil všetky tajomstvá sopky, tak ja by som chcel odhaliť už tie človekom odhalené a pre mňa doposiaľ nepoznané. Cieľom toho projektu je oboznámiť o javoch sopečnej činnosti a hlbšie priblížiť danú tému.
 
1 SOPKY A ICH UMIESTNENIE NA ZEMI:
1.1 SOPKA
Sopka alebo vulkán je geomorfologický útvar vytvorený magmou vystupujúcou na zemský povrch. Je to miesto, na ktorom na zemský povrch prenikajú tekuté žeravé látky. Názov vulkán je odvodený od názvu sopky Vulcano v Tyrrhenskom mori, prenesene od rímskeho boha Vulkána. Môžeme teda povedať, že už od pradávna fascinovali ľudí mohutné sopky a ich silu prirovnávali rôznym bohom. Veda, skúmajúca sopečnú činnosť sa nazýva vulkanológia. Na našej planéte sa sopky vyskytujú pozdĺž hraníc litosférických dosiek a v takzvaných horúcich škvrnách.

Iné formy sú bahenné sopky (tieto, až na pár výnimiek nesúvisia so sopečnou činnosťou) a ľadové sopky (vyskytujú sa na niektorých mesiacoch slnečnej sústavy – Európa, Enceladus, Triton, Titan).  Sopky delíme podľa vzniku na dve skupiny. A to na monogenetické, ktoré vznikli rýchlo pri jednej erupcii a na polygenetické, ktoré vznikli viacerými erupciami.

Magma sa dostáva k zemskému povrchu sopečným komínom, ktorý je spojený prívodnými kanálmi s magmatickým ohniskom a na povrch vyúsťuje obyčajne lievikovitým otvorom, ktorý sa nazýva kráter. Je to približne kruhový útvar, v strede ktorého ústi sopečný komín. Môže nadobúdať veľké rozmery, ak sa dôsledkom silnej erupcie prepadnú jeho steny, tak sa nazýva kaldera. Z krátera je magma vyvrhovaná do okolia. Kráter je obvykle umiestnený na vrchole sopky, sopka má často tvar kužeľovej hory. Výstup magmy z krbu na povrch môže byť pokojný – efuzívny. Produktmi efuzívnej erupcie sú hlavne lávové prúdy. Alebo môže mať explozívny charakter (ak dôjde k rýchlemu poklesu teploty, z magmy sa rýchlo uvoľnia rozpustené plyny, čo vyvolá obrovský tlak, prípadne je tento tlak spôsobený premenou vody z okolia výstupu na vodnú paru). K explozívnej erupcii sa pridávajú potom rôzne vulkanoklasty (sopečný popol, pemza, lávové bomby).
 
1.2 TEKTONICKÉ PROSTREDIA
Sopky sa vyskytujú v troch tektonických prostrediach.

1.2.1 Divergentné okraje platní
Na hraniciach dvoch rozchádzajúcich sa platní sa vulkanizmus vyskytuje najčastejšie. Väčšinou sa odohráva pod hladinou oceánov. Na hranici rozchádzajúcich sa platní magma ľahko preniká cez oslabenú kôru a na povrch sa dostáva systémom zlomov v stredooceánskom chrbte – rifte. Výstup magmy sa deje podľa geológov z veľkých hĺbok (až z hranice plášťa). Sopky Východoafrickej priekopovej prepadliny sa odlišujú od vulkanizmu stredooceánskych chrbtov. Odlišnosti sú zapríčinené prítomnosťou kontinentálnej kôry, čo spôsobuje modifikáciu primitívnych magiem stredooceánskych chrbtov.

1.2.2 Konvergentné okraje platní
Pri strete dvoch platní je sopečná činnosť opäť častá. Pri poklese (subdukcii) oceánskej platne pod inú platňu (s oceánskou, alebo kontinentálnou kôrou) dochádza približne v hĺbke 100 km k jej zahrievaniu a následnej dehydratácii. Uniknutá voda v podobe pary prestupuje okolitým plášťom, ktorý má iné zloženie ako oceánska kôra. Vysoký tlak a teplota vodnej pary zapríčiňuje parciálne tavenie okolitých hornín. Magmy tohto typu sa nazývajú vápenato-alkalické (podľa ich zloženia), majú vysokú viskozitu, obsahujú veľa rozpustených plynov a ich erupcie sú často veľmi explozívne.

1.2.3 Horúce škvrny
Pod označenie vulkanizmus horúcich škvŕn spadajú všetky ostatné prejavy sopečnej činnosti na Zemskom povrchu, ktoré sa nedajú zaradiť do prvých dvoch. Princíp spočíva vo výstupe horúcich magmových chocholov priamo z plášťa cez zemskú kôru. Klasickým príkladom sú Havajské ostrovy, ktoré boli vytvorené horúcou škvrnou pod Tichým oceánom. Ďalší dobrý príklad je Yellowstone. Na Slovensku by sa za príklad vulkanizmu daného typu dali považovať posledné sopečné aktivity (Putikov vŕšok pri Novej Bani), aj keď daná interpretácia je sporná. Island ako produkt takéhoto vulkanizmu je trochu zložitejší príklad, pretože tu sa nachádza kombinácia horúcej škvrny a divergentného okraja, tým pádom je chemické a minerálne zloženie magiem odlišné.

2 KLASIFIKÁCIA A FORMY SOPIEK:
Sopky (alebo sopečná činnosť) sa rozdeľujú podľa viacerých faktorov:
-podľa eruptovaného materiálu
-podľa priebehu erupcií
-podľa tvaru
-podľa aktivity

2.1 ERUPTOVANÝ MATERIÁL
Rozdelenie erupcií na základe typu materiálu je jedno z najčastejších rozdelení. Ak magma obsahuje veľa oxidu kremičitého, nazýva sa felzická. Felzické lávy sú veľmi viskózne, čím je láva viskóznejšia tým má kratší prúd a eruptuje v podobe dómov. Sopečný dóm vzniká lávou, ktorá sa na povrchu nerozteká ale hromadí a vzrastá tlakom znútra. Napríklad dóm Galoengoleng na Jáve je vysoký 150m s priemerom 600m vznikol za tri týždne. Najčastejším tvarom sopky je stratovulkán. Tento typ vulkanizmu je veľmi explozívny, nakoľko viskózna magma v sebe zadržiava veľký obsah plynov. Častý je aj výskyt pyroklastických prúdov, obsahujúcich rozžeravené častice (až 800 °C) a plyny. Tieto prúdy sa pohybujú veľkou rýchlosťou po svahu sopky a ničia všetko, čo im stojí v ceste. Dobrým príkladom je sopka Pelée v Karibiku, alebo Pinatubo na Filipínach.

Na druhej strane, opačný prípad sú erupcie magiem, s nízkou viskozitou, nazývané aj mafické. Magma tohto typu obsahuje málo rozpustených plynov, a preto jej viskozita je oveľa menšia. Lávy tvorené z mafickej magmy majú tendenciu tiecť dosť rýchlo a vytvárať dlhé prúdy a tak isto sú vyvrhované bez extrémnych výbuchov. Napríklad zo sopky Asama Yama v Japonsku sa pri erupcii v roku 1783 vylial lávový prúd dlhý 63km. Sopky s takýmto typom magmy sa nazývajú štítové, klasický vzor sú havajské sopky Mauna Loa a Kilauea.

Poznáme ešte veľa rôznych eruptovaných materiálov ako napríklad: sopečné bahno je to usadenina ktorá sa ukladá v okolí oceánskych sopečných ostrovov.  Sopečné balvany sú to tuhé zväčša ostro hranné skaly vyhadzované pri výbuchoch sopiek na povrch, často majú objem vyše 1m kubického. Sopečné bomby je to hrubozrnný lávový materiál, ktorý sa dostáva na povrch pri sopečných výbuchoch. Sopečné sklo je to bázická láva, ktorá pri erupciách sopiek tuhne vo vzduchu v podobe slzovitých alebo vlasovitých tvarov. Sopečný popol sú sopečné vyvrheliny, ktorých najmenšie častice sú menšie než 0,1 mm. Popol môže niekedy vystupovať do výšky 50 km a môže byť odviaty niekoľko tisícok kilometrov.

2.2 TYP ERUPCIE
Podľa objemu, správania eruptujúcej lávy a vonkajších prejavov erupcie rozlišujeme nasledujúce typy:
-havajská (pokojná erupcia tekutej lávy)
-vulkánska (vyvrhovanie kusov pevnej lávy – lávových balvanov a tvorba popolového mraku tvaru karfiolu)
  -strombolská (pravidelné chrlenie žeravej hmoty z krátera)
-pélejská (prúdy rozžeravených častíc, pohybujúcich sa dolu svahom sopky)
-plínijská (explozívna erupcia s obrovským pracho-popolovým mrakom)

2.3 TVAR
2.3.1 Štítový vulkán
Výborným príkladom miest, kde sopky vyvrhujú obrovské množstvá rýchlo tečúcich láv, čím budujú hory tvaru štítu (sopky so širokou základňou a nízkym uhlom náklonu úbočia) sú Havajské ostrovy a Island. Lávové prúdy dosahujú značnú dĺžku (napr. najdlhší lávový prúd – 120 km v priemere vyprodukovala sopka Mauna Loa). Štítový vulkán je aj Olympus Mons, najvyššia hora v slnečnej sústave. Menšie verzie štítových vulkánov sú lávové kužele alebo lávové kopy.

2.3.2 Troskový kužeľ
Troskovými kužeľmi sa označujú menšie (40-400 m vysoké) sopky nadobúdajúce tvar kužeľa, ktoré sú tvorené explozívnymi erupciami trosiek a pyroklastík. Ich výška je oproti iným formám malá, obvykle sa stávajú neaktívnymi po krátkej dobe. Niekedy eruptujú len raz. Môžeme si ich predstaviť ako jednoduché sopky bez sopečného kužeľa (explozívny kráter). 

2.3.3 Stratovulkán
Stratovulkány (nazývajú sa aj kompozitné alebo vrstevnaté vulkány) sú vysoké vrchy (napr. Andské sopky patria medzi najvyššie na Zemi), ich stavba je tvorená striedaním sa vrstiev pyroklastík a lávových prúdov. Častým typom sú explozívne erupcie, nakoľko magma je viskóznejšia, čo vlastne tiež zodpovedá ich tvaru, láva nemá tendenciu roztekať sa doďaleka ako pri štítových sopkách a utuhne už na svahu. Stratovulkánmi je tvorený sopečný pás okolo celého Pacifiku, ktorý sa nazýva aj Ohnivý kruh.
Dobrým príkladom takéhoto typu sopiek je Fudžisan v Japonsku. V súčasnosti už neaktívne sopky, ktoré sa na území Slovenska a okolitých krajín vytvárali v priebehu neogénu, tiež vulkanológovia považujú za stratovulkány.

2.3.4 Supervulkán
Termínom supervulkán sa zvyknú označovať obrovské sopky, ktorých erupcie boli zničujúce, často mali dopad na celý kontinent (spôsobili aj klimatické zmeny na celej Zemi). Ako supervulkán sa označuje kaldera už neaktívnej sopky v Yellowstonskom národnom parku, prípadne sopka Krakatoa v Indonézii.

2.3.5 Podmorské vulkány
Podmorský vulkanizmus je hlavný fenomén stredooceánskych chrbtov. Väčšina erupcií je nepozorovateľná na hladine, dajú sa detekovať hydrofónmi. Častá forma sú príkre stĺpy, len ojedinele sa tvoria sopečné ostrovy. Charakteristický tvar lávových prúdov sú tzv. pillow (poduškové) lávy.

Subglaciálne vulkány
Subglaciálne sopky sú sopečné formy, ktoré eruptujú pod ľadovou pokrývkou. Vyskytujú sa v Antarktíde a na Islande, z minulosti sú známe aj z Kanady. Charakteristické pre ne je zarovnaný vrchol a terasovité svahy. Topiaci sa sneh a ľad rýchlo ochladzujú lávu, preto sú výsledné štruktúry lávových prúdov podobné štruktúram podmorských vulkánov. Pre svoj tvar sa niekedy nazývajú aj tabuľové hory, v Britskej Kolumbii je zaužívaný lokálny názov tuya.

2.4 AKTIVITA
Medzi vulkanológmi neexistuje všeobecný konsenzus na definovanie toho, či je sopka aktívna. Problém je v tom, že čas medzi jednotlivými erupciami nie je pravidelný. Vedci pokladajú sopku za aktívnu, ak počas nedávnej histórie aspoň raz eruptovala (čo nie je jednoznačné, pretože rozličné inštitúcie daný čas definujú rôzne – od 200 až po 10 000 rokov). Takisto sa za aktívnu označuje sopka s práve prebiehajúcou erupciou alebo so zvýšenou aktivitou (únikom) plynov z krátera, príp. s výskytom častých zemetrasení. Ako spiaca sa označuje sopka, ktorá bola síce aktívna, ale momentálne žiadne známky aktivity nejaví.

Vyhasnutá, alebo neaktívna je taká sopka, pri ktorej sa vedci zhodli, že už nikdy nebude eruptovať (t.j. nejaví žiadne známky aktivity spomínané vyššie).
Toto rozdelenie niekedy prináša kuriózne situácie. Napríklad už spomínaná sopka v Yellowstone naposledy eruptovala pred viac ako 10 000 rokmi, ale keďže v danej oblasti sú ešte stále aktívne zemetrasenia a hydrotermálna činnosť, tak by sa mala považovať za aktívnu (spiacu). Prípadne vrch Puy de Dôme vo Francúzskom stredohorí, aj keď posledná erupcia prebehla v roku 5760 pred Kr. by tiež mala byť stále považovaná za aktívnu. Svet už zažil viacero tragédií, keď boli zničené mestá pri výbuchu sopky považovanej za vyhasnutú. Najstaršia je azda tragédia, ktorá sa odohrala v antických Pompejách, kde výbuch Vezuvu, do vtedy považovaného za neaktívnu sopku, zničil mesto Pompeje, ako aj ďalšie mestá v okolí.

3 PREJAVY A PRODUKTY SOPEČNEJ ČINNOSTI:
Sopečná činnosť môže nadobúdať rozličné formy:
-efuzívne erupcie (bazaltové magmy)
-explozívne erupcie vysokoviskóznej magmy (ryolitové magmy)
-freatické erupcie (explozívne erupcie s veľkým obsahom vodných pár)
-pyroklastické prúdy
-laháry
-emisie plynov (CO2, SO2 a iné)

Vyvrhovanie magmy z krátera a emisie plynov sú dobre pozorovateľné fenomény sopečnej činnosti. Prvá z nich, vyvrhovanie magmy, môže byť pokojná, vtedy hovoríme o efuzívnej erupcii. Takto vyvrhovaná magma má nízku viskozitu a nízky obsah rozpustených plynov. Spravidla sú to erupcie bazaltov (Havajské ostrovy, Island). Opakom je explozívna erupcia – vtedy vyvrhovanie sprevádza vyletovanie väčších (hovoríme im aj sopečné bomby), alebo menších (pyroklasty) úlomkov žeravej lávy z krátera. Nastáva, ak je vplyvom vysokých teplôt a tlakov vo vnútri Zeme v magme vysoký obsah rozpustených plynov. Pri výstupe zo sopečného komína dochádza k zníženiu tlaku, čo vyvolá mechanizmus podobný otvoreniu sódovkovej fľaše, rozpustené plyny sa rýchlo uvoľnia a spôsobia explóziu. Takýto typ erupcie sa vyskytuje v aktívnych (konvergentných) okrajoch tektonických platní.
K explozívnym erupciám zaraďujeme aj freatické erupcie. Nastávajú, ak magma pri svojom výstupe narazí na väčší objem vody (povrchovej, alebo podzemnej). Vplyvom vysokých teplôt sa voda okamžite mení na paru a spôsobí explóziu vodných pár, prachu, skál a vulkanických bômb.
Sopečná erupcia sa prejavuje aj emisiou obrovského množstva plynov do ovzdušia. Ich zloženie je rôzne, líši sa od jedného vulkánu k druhému. Najväčší výskyt majú vodné pary, potom oxid uhličitý (CO2) a oxid siričitý (SO2). Ďalšími sopečnými plynmi sú sulfán (H2S), chlorovodík (HCl) a fluorovodík (HF).

Veľké, explozívne erupcie vyvrhujú spomínané plyny spolu so sopečným prachom až do stratosféry (~20 km nad povrch Zeme), čo ovplyvňuje počasie na Zemi: oxid siričitý sa mení na aerosól kyseliny sírovej (H2SO4) a ten zvyšuje albedo Zeme. HCl a HF sa rozpúšťajú vo vode a padajú naspäť na Zem v podobe kyslých dažďov. Vulkanickou aktivitou sa do ovzdušia uvoľňuje ročne 145-230 miliónov ton oxidu uhličitého. Pyroklasitcké prúdy sú fluidizované zmesi žeravého prachu, plynov a popola (teplota až 800 °C), ktoré sa obrovskou rýchlosťou (150 km.hod-1 rútia dolu úbočím stratovulkánov do značnej diaľky a ničia všetko čo im príde do cesty. Im podobné sú laháry (termín pochádzajúci z Indonézie): ide však o bahnové zmesi vody z topiacej sa snehovej čiapočky na vrchole vulkánu a prachovo-popolových usadenín na svahoch. Tieto tiež stekajú po svahoch veľkou rýchlosťou do značných diaľok (aj 50 km).

Pyroklastické prúdy a laháry sú vďaka svojej kinetickej energii veľmi nebezpečné (niekedy viac ako samotná láva – sú totiž omnoho mobilnejšie): žeravý prúd pyroklastík pri výbuchu sopky Pelée v roku 1902 zabil asi 30 000 ľudí na v meste Saint-Pierre na Martiniku, lahárový prúd zo sopky Nevado del Ruiz v Kolumbii zasa pochoval pod osemmetrovou vrstvou popola a bahna mesto Armero spolu s 25 000 obeťami. So sopečnou činnosťou majú súvislosť aj iné fenomény: zemetrasenia, fumaroly, gejzíry, a horúce pramene.

4 PREDPOVEDANIE SOPEČNÝCH ERUPCIÍ:
V súčasnosti vedci nedokážu presne predpovedať, kedy niektorá sopka vybuchne, aj keď indície o možnej erupcii nie je ťažké získať (ide skôr o predpoveď, kedy presne nastane erupcia). Na to sa využívajú nasledovné indície:

4.1 SEIZMICKÁ AKTIVITA
Záchvevy pôdy nastávajú vždy, keď sa sopka prebúdza k životu. Niektoré vulkány majú permanentne slabú seizmickú aktivitu, ale jej zvýšenie je signál začiatku erupcie. Seizmická aktivita sopiek má tri hlavné formy: krátkotrvajúce otrasy, dlhotrvajúce otrasy a harmonické záchvevy. Krátkotrvajúce otrasy sú podobné normálnym zemetraseniam na zlomoch. Súvisia s poruchami v horninách, keď sa magma pretláča na povrch. Sú signálom, že magma je v blízkosti povrchu. -Dlhotrvajúce otrasy indikujú zvýšenie tlaku plynov. Tieto oscilácie sú podobné vibráciám zvuku v miestnosti. -Harmonické záchvevy spôsobuje tlak magmy na okolité pevné horniny. Toto sa môže prejaviť ako „hukot“, alebo „bzučanie“, čo cítia aj zvieratá a ľudia. Zákonitosť seizmických aktivít je dosť komplexná, ale vo všeobecnosti platí princíp, že zvyšovanie seizmickej aktivity vedie k blízkej erupcii, najmä ak pred tým bolo obdobie kľudu.

4.2 ZVÝŠENÁ EMISIA PLYNOV
Ako magma stúpa k povrchu, klesá v nej tlak, čo spôsobí jej degazáciu. Celý proces sa podobá otvoreniu sódovkovej fľaše (únik CO2). Zvýšenie emisií oxidu siričitého (SO2), ako jedného z hlavných sopečných plynov, je jedným z hlavných oznamovateľov prísunu veľkého množstva magmy blízko k povrchu. V máji 1991 sa zvýšila emisia SO2 zo sopky Pinatubo na Filipínach. O dva týždne neskôr (28. máj 1991) sa množstvo emitovaného oxidu siričitého narástlo až na 5 000 ton (10-krát viac ako predtým). 12. júna 1991 sopka vybuchla. Tesne pred výbuchom však množstvo emitovaného SO2 pokleslo pod bežnú úroveň. Tento jav si vedci vysvetľujú tým, že tesne pred výbuchom sa plyny uzatvárajú v chladnúcej magme, čo len zvýši tlak a šance na explozívnu erupciu.

4.3 DEFORMÁCIE POVRCHU
Zväčšovanie sa sopky signalizuje akumuláciu magmy pod povrchom. Vedci monitorujúci sopky často merajú zmenu náklonu úbočia sopky a tieto zmeny zaznamenávajú. Zmena náklonu (vydutie sa základne sopky) spolu so zvýšením emisií SO2 a častejším výskytom otrasov v okolí sopky s veľkou pravdepodobnosťou naznačujú blízku erupciu. Niekedy sú deformácie ťažko pozorovateľné, ale stále sa používajú na predpovedanie erupcií.
 
5 SOPEČNÁ ČINNOSŤ NA ÚZEMÍ SLOVENSKA:
Vulkanizmus na území Slovenska (ale nielen tam, ale aj v Maďarsku, Rumunsku a na Ukrajine) prebiehal v období treťohôr (neogén – pleistocén). Na Slovensku ním boli vytvorené viaceré pohoria, ktoré sa podľa lokality rozdeľujú na tri väčšie celky, pričom najväčšiu oblasť zaberajú stredoslovenské vulkanity (efuzívne horniny) (~5 000 km²):
-Vulkány južného Slovenska
-Vulkanity Lučeneckej kotliny a Cerovej vrchoviny
-Stredoslovenské vulkány
-Vulkanity Javoria
-Vulkanity Kremnických vrchov
-Stratovulkán Poľana
-Vulkanity Štiavnických vrchov
-Stratovulkán Vtáčnik
-Východoslovenské vulkány
-Vulkanity Vihorlatských vrchov
-Vulkanity Slánských vrchov
-Vulkanity Zemplínskych vrchov

Vulkanická aktivita sa začala pred 16,5 mil. rokmi a posledné aktivity boli datované pred 100 000 rokmi. Jej príčinou bol pokles oceánskej základne flyšového pásma pod horniny Karpatského oblúka. Celý proces začal najskôr aktivitou andezitových vulkánov (predchádzala mu vulkanická aktivita v severnom Maďarsku) na juhu Slovenska (stratovulkány Lysec a Čelovce), ktorá sa rozvinula a vytvorila stratovulkány Vtáčnik, Javorie, Poľana, Štiavnický stratovulkán a vulkány Kremnických vrchov, niektoré s pomerne zložitou stavbou. Posledné výskyty sú ojedinelé erupcie bazaltových sopiek (vrch Kalvária v Banskej Štiavnici) a úplne posledná je sopka Putikov vŕšok pri Novej Bani.

Na východnom Slovensku sa začala sopečná činnosť aktivizovať z geologického hľadiska trošku neskôr (pred 14,5 mil. rokov). Vytvorila reťaz stratovulkánov v Slanských a Vihorlatských vrchoch. Tieto mali relatívne jednoduchšiu stavbu ako stredoslovenské. Táto aktivita prechádza celým karpatským oblúkom cez Ukrajinu až do Rumunska (tu sú datované posledné prejavy na 20 000 rokov pred Kr.). Na južnom Slovensku prebiehala vulkanická aktivita omnoho neskôr (6,4 mil. – 2 mil. rokov). Jej prejavy boli slabšie, sopečné formy boli rôzne maary, lávové prúdy. Juhoslovenské lávy sú tvorené prevažne bazaltami.

6 VÝZNAMNÉ SOPKY:
6.1 VÝZNAMNÉ SOPKY NA INÝCH OBJEKTOCH SLNEČNEJ SÚSTAVY
Na Mesiaci nie je doložená žiadna sopečná činnosť, ale našli sa pozostatky niektorých vulkanických foriem (maary, dómy). Sopečná aktivita bola pozorovaná aj na iných planétach slnečnej sústavy. Povrch Venuše je z 90 % tvorený bazaltami, čo indikuje, že vulkanizmus hrá veľkú rolu pri tvarovaní jej povrchu. Aj keď to niektoré indície naznačujú, v súčasnosti nie je vulkanická aktivita na Venuši potvrdená.

Na povrchu Marsu bolo identifikovaných niekoľko vulkánov. Tieto sopky sú vyhasnuté už milióny rokov, ale Európska sonda Mars Express našla dôkazy o sopečnej činnosti v nedávnej minulosti Marsu. Najväčšiu vulkanickú aktivitu v Slnečnej sústave má Jupiterov mesiac Io. Celý je pokrytý sopkami s neutíchajúcimi erupciami. Povrch Io sa neustále mení. Lávy na jeho povrchu majú najväčšiu teplotu v celej slnečnej sústave – dosahujú až 1500 °C. Najväčšia doteraz pozorovaná erupcia sa odohrala vo februári 1991 na inom mesiaci Jupitera – Europe. Tu má však sopečná aktivita inú podobu. Celá sa točí okolo vody – nazýva sa aj kryovulkanizmus. Tento proces je známy na viacerých mesiacoch vonkajších planét.

6.2 VÝZNAMNÉ SOPKY NA NAŠEJ PLANÉTE
6.2.1 Etna
Etna je aktívna sopka nachádzajúca sa na východnom pobreží Sicílie. S výškou 3 350 metrov je to najväčšia sopka v Európe. Názov pochádza z rímskeho slova Aetna, prevzatého od grékov - aitho (horieť)

6.2.2 Fudžisan
Fudžisan (doslova „vrch Fudži“) alebo Fudžijama, skrátene Fudži, je najvyššia sopka a zároveň aj najvyšší vrch (3 776 m) v Japonsku. Nachádza sa na okraji ostrova Honšú, pri pobreží Pacifiku, na západ od Tokia, odkiaľ sa dá pri dobrej viditeľnosti pozorovať voľným okom. Fudži je symbolom Japonska, je častým cieľom turistov a vďačným objektom fotoaparátov.

6.2.3 Kilauea
Kilauea je aktívna sopka nachádzajúca sa na Havajských ostrovoch. Je jedným z piatich štítových vulkánov tvoriacich ostrov Havaj, ako najmladší z nich. Kilauea je v súčasnosti jeden z najaktívnejších vulkánov na svete, taktiež jeden z najnavštevovanejších.

6.2.4 Kľučevskaja
Kľučevskaja je najvyššia aktívna sopka na polostrove Kamčatka. Nachádza sa asi 450 km na sever od mesta Petropavlovsk-Kamčatskij a asi 100 km od Beringovho mora. Taktiež je to jedna z najaktívnejších sopiek na Zemi. Prvá historicky zaznamenaná erupcia pochádza z roku 1697 a za posledných 300 rokov eruptovala viac než stokrát.

6.2.5 Krakatoa
Krakatoa (indonézsky Krakatau) je spoločný názov pre skupinu ostrovov a sopku ležiacu v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou v Indonézii. Aj keď eruptuje pomerne často, najpamätnejšia je ničivá erupcia z roku 1883, ktorá zničila dve tretiny ostrova a ovplyvnila počasie na celej Zemi. Erupcii predchádzali početné zemetrasenia počas niekoľkých rokov pred výbuchom. 20. mája 1883 začal kráter Perboewatan chrliť 6 km vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 160 km v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala.

Sopka sa prebudila 19. júna. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený kráter medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viac menej v miestach dnešného Anak Krakatau. 24. augusta erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a pemzy. 27. augusta sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie. Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny tsunami s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v Lamanšskom prielive. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na Mauríciu a v Austrálii. Popol pokryl oblasť s polomerom 60 km. 28. augusta sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostrova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.

6.2.6 Vezuv
Vezuv (taliansky Monte Vesuvio) je jediná činná sopka lokalizovaná priamo na európskom kontinente. Nachádza sa východne od Neapola v Taliansku. Je vysoká 1 279 m. Vezuv je umiestnený na pobreží Neapolského zálivu asi deväť kilometrov od mesta. Nakoľko v minulosti už boli zaznamenané katastrofické erupcie a v jej bezprostrednom okolí žije viac ako 3 mil. ľudí, je označovaný za jednu z najnebezpečnejších aktívnych sopiek sveta.

ZÁVER:
Ako sme na začiatku spomenuli o hrozivej sile sopky pre ľudí, tak teraz vieme čím je podmienený ich strach. Ničivé pyroklastické prúdy a laháry, zemetrasenia a lávové prúdy, ktoré ničia všetko vôkol seba, naháňajú obavy a strach. Pre človeka na území Slovenska, ktorý by sa mohol stretnúť so sopečnou činnosťou len pred niekoľkými miliónmi rokov, zostáva sopečná činnosť stále len ako istá forma atrakcie. Možnosť vidieť silu týchto ničivých prírodných javov, lávové prúdy, pozrieť sa do blčiaceho sa krátera, musí byť naozaj úžasný zážitok.

V tomto projekte sme nerozobrali len sopečnú činnosť do podrobna a odpoveď na otázku ničivej sily sopiek, ale aj isté formy prevencie. Človek musí žiť so sopkami už odpradávna a preto vyvinul rôzne spôsoby predvídania sopečnej erupcie. Ale aj napriek tomu je sopka prírodný úkaz veľmi fascinujúci až čarovný, ale vždy môže prekvapiť svojou silou a nečakanou erupciou, aj keď máme rôzne novodobé prostriedky.