Šalamúnove ostrovy

Šalamúnove ostrovy  

ÚVOD
...Spoločnosť ,ktorá donedávna používala ako platidlo brúsene koráliky (shell money), kde je stredná generácia obyvateľov aj v treťom tisícročí ešte negramotná, kde sa knihy predávajú v secondhande na váhu - kilogram krásnej literatúry za 2.50 Šalamúnovho dolára...
 
Šalamúnove ostrovy, tisíc menších či väčších ostrovčekov, o ktorých sa mnohý z nás dozvedeli len nedávno, keď túto krajinu, akoby na konci sveta postihlo tsunami. A popritom nám táto krajina ponúka oveľa viac ako len ďalší raj na Zemi, z ktorého by sa mohlo stať výnosné stredisko cestovného ruchu...
Videli ste už malého černoška s blond vlasmi, počuli zvláštnu zmiešaninu všetkých rečí sveta  jazyk pidgin, pozorovali ste roje najväčších motýľov na svete ? Nie? Tak potom sú pre vás Šalamúnove ostrovy, kde ešte ľudia veria v úprimné dobro bielych mužov ktorí prichádzajú do ich milovanej zeme, ako stvorené.

Kurz šalamúnsky dolár (SBD) - Šalamúnove ostrovy
 

VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA
Šalamúnove ostrovy sa nachádzajú na východ od austrálskeho kontinentu, v blízkosti Papua Novej Guiney. Takmer tisíc ostrovov je dnes pod nadvládou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. 93% z takmer polmiliónovej populácia tvoria Melanézijčania, 4% Polynézijčania a necelé 2% Mikronézijčania. Našli by sme tu aj Číňanov či Európanov.  Presný počet obyvateľov je však takmer nemožné zistiť pretože obyvatelia nemajú občianske preukazy ani iné formy identifikácie. Väčšina z nich nevie ani presný dátum svojho narodenia, pretože rodný list sa vydáva len veľmi zriedka a po mnohých rokoch je nemožné nájsť ho. Niektorý obyvatelia spomínajú na „veľkú vodu „ čiže tsunami ktoré v minulosti už niekoľko krát zaplavilo pobrežie a zmietlo do mora bambusové chatrče a spolu s nimi aj všetky doklady ich obyvateľov.

Väčšina Šalamúnčanov sa hlási ku kresťanstvu, 5% obyvateľstva si zachovalo tradičné miestne náboženstvá. Hlavným mestom je Honiara s 30 000obyvateľmi, ktorá sa nachádza na najväčšom z ostrovov, na Guadalcanale. Svoj názov ostrovy získali z Biblického príbehu, pretože Alvaro de Mendañu, ktorý v roku 1568 uvidel štít najvyššieho vrchu ostrovov Popomanasiu (2240 m.n.m.) ako prvý Európan predpokladal, že tu objaví rozprávkové bohatstvo kráľa Šalamúna. V skutočnosti sa tu nachádzajú bohaté podzemné ložiská bauxitu, fosfátov, olova, zinku a zlata no pre nedostatočne rozvinutú ekonomiku krajiny sa zatiaľ nevyužívajú.
Medzi ostrovmi sa nachádzajú tiež nádherné koralové útesy ktoré vyhľadávajú najmä potápači a milovníci podmorského sveta.
Komunikácia medzi ostrovmi je len veľmi slabá. Niekoľko misionárov ktorý tu pôsobia používa rádiové vysielačky, ale spojenie je zlé. Počítače a internetová sieť existuje len v hlavnom meste Honiare, kde sa nachádzajú sídla firiem a vysoká škola – Technický inštitút.

Pošta sa nachádza v hlavnom meste a na jar 2007 sa miestnym obyvateľom podarilo vybudovať aj ďalšiu poštovú kanceláriu vo vzdialenejšej provincii. Do dedín a mestečiek kde takýto úrad neexistuje sa listy dostávajú „z ruky do ruky“ preto je komunikácia často krát veľmi spomalená a neefektívna. Je to veľká škoda pretože známky Šalamúnových ostrovov patria medzi jedny z najkrajších na svete. To isté sa hovorí aj o deťoch miestnych obyvateľov. Okrem niekoľkých Európanov ktorý tu pôsobia na misiách je miestne obyvateľstvo výlučne tmavej pleti, no aj napriek tomu sa tu deti rodia s kučeravými blond vlasmi. Oficiálnym jazykom je tu angličtina, ale hovorí ňou len 1-2% obyvateľov, ak sa tu chcete dorozumieť, užitočným vám bude tzv. melanézsky pidgin, ktorého pôvod by sme tiež mohli hľadať v angličtine alebo znalosť jedného zo 120 miestnych jazykov.

ŽIVOTNÁ ÚROVEŇ A ŠKOLSKÝ SYSTÉM
Na Šalamúnových ostrovoch je 80% vlhkosť vzduchu, rovnako vysoká je negramotnosť a nezamestnanosť. 43% populácie je mladších ako 15 rokov a polovica národa nemá 20 rokov. Toto sú čísla, o ktorých "západný" svet len sníva, a ten "šalamúnsky" sa trápi so školnými poplatkami. Len traja členovia z priemernej šesťčlennej rodiny skončia šesťročnú základnú školu, a len jeden aj ďalšie tri roky strednej školy. Navyše škôl je málo, sú ďaleko a veľa rodičov si myslí, že pre ich deti je stredoškolské vzdelanie drahé a zbytočné. Misionári a dobrovoľníci  ktorý prichádzajú do krajiny sa preto neustále snažia bojovať s týmito číslami. Životné náklady na šalamúnskom vidieku sú minimálne - za elektrinu sa neplatí lebo jej niet, voda spadne z neba a teplo majú... Skromní obyvatelia si dom postavia z bambusu a palmového lístia, na večeru im stačí varený zemiak alebo pečený banán, prípadne naopak. Keby ste bývali v džungli potrebujete peniaze len na tri veci - na mydlo, soľ a olej do lampy .
Tak prečo ich nenechať tak, nech si žijú svoj pokojný, jednoduchý život?
Nuž napríklad preto, lebo ich tak nenechajú výrobcovia cigariet, ktorým je jedno, či si ich zákazník dokáže prečítať na krabičke, že fajčenie škodí zdraviu (nehovoriac o tom, ako ťažko tomu taký Šalamúnko uverí, keď biely muž je múdry muž a fajčí). Nenechajú ich tak ani výrobcovia lacných filmov plných násilia, a marketingová politika výrobcov liekov tiež vyhráva nad poznaním, že hlava môže bolieť aj z nedostatku tekutín... Problém je, v tom že túto idylickú džungľu za posledných 20 rokov vystriedala iná džungľa.

Aké sú šalamúnske školy? Vzdelanie začína ako u nás - v materskej škole. Materské školy existujú vo väčších dedinách, na misijných staniciach, v komunitných centrách... Pôsobia v nich väčšinou ako dobrovoľníčky miestne mladé ženy, ktoré si svoje pedagogické vzdelanie dopĺňajú v letných kurzoch na pedagogickej škole. Deti sa v materských školách učia spievať, hrať, hláskujú abecedu ( po anglicky), je to skoro ako u nás - akurát že tam nespia, nejedia a hrajú sa na holej zemi. Najčastejšie s kamienkami...

Potom nasleduje jeden rok pre-class (prípravka), po nej Primary School, ktorá je šesťročná. Triedy v nej sa označujú ako class 1 až class 6 a žiaci do nej nastupujú keď majú dostatok rokov (6, 7, 8) a síl na to, aby k nej dokráčali cez brody riek a v letnom sparne, niekedy aj do vedľajšej osady... Nie všetky primary school majú v triede stoličky či lavice a osemročný Šalamúnko sa plniacemu peru poteší asi rovnako ako u nás jeho rovesník mobilu. Za primary school sa platí len 50 SBD/rok ( 1 SBD = 3,65 SKK) a uniforma, ale keď je v rodine 6-8 detí, aj to je položka.

Školský rok trvá 10 mesiacov, začína vo februári a končí s novembrom. V júni sú "zimné" prázdniny, december a január sú zasa "letné". Výuka je podelená na 4 štvrťroky. Jeden “term“ obsiahne 10 týždňov školy a v tom 11. sa píšu testy zo všetkých predmetov vo všetkých ročníkoch, potom nasleduje týždeň voľna a zase 10 týždňov školy, testy, voľno. Voľno je stále keď v období monzúnových dažďov (stúpne hladina riek, cesty sú neschodné = kalamita).

Školy sa líšia úrovňou výuky aj vybavenia, počtom žiakov a ročníkov, zriaďovateľom ( komunitná, cirkevná, štátna) a vo vyšších ročníkoch aj zameraním - akademické, technické, praktické... Ročníky sa v strednej škole označujú ako form 1 až form 7. Po troch krokoch štúdia - na konci 3 ročníka - sú skúšky a ak študent uspeje a má peniaze na ďalší ročník pokračuje v štúdiu. Ďalšie skúšky ho čakajú vo form 5, form 6 a form 7. Po úspešných skúškach vo form 7 je šanca dostať sa na univerzitu, ale na Šalamúnových ostrovoch ju nemajú. Sú tam len začiatočné ročníky niektorých odborov USP (University of South Pacific), ktorá sa dá doštudovať len za hranicami - najčastejšie je to Papua Nová Guinea, Vanuatu alebo Fiji a na to okrem filipa je treba aj iného sponzora... Okrem nedostatku škôl, peňazí, kníh a motivácie im - z pohľadu našinca - vzdelanie sťažuje aj fakt, že ako náhle sa študentka vydá či študent ožení - je zo školy vonku ... a to keď dobre počítame, tak v tých vyšších ročníkoch strednej školy majú niekedy aj po dvadsiatke a preto si si obdiv zaslúžia všetci tí Šalamúnkovia, ktorí sa v tom teple a vlhkosti prebojovali až do 6 či 7 ročníka.

KULTÚRA, MÝTY A LEGENDY
Pred tisíckami rokov prichádzali na ostrovy prví ľudia z Oceánie a neskôr aj z austrálskeho kontinentu (rasa tmavej pleti a mongoloidného typu ktorá sa na územie dostala z juhovýchodnej Ázie cez Papua Novú Guineu a dlhú reťaz melanézských ostrovov ako je Nová Kaledónia ale aj cez západné územie ostrova Fidži). Každá nová skupina imigrantov zmiešaná z príslušníkov rozmanitých rás vytvorila nový kmeň alebo sa zmiešala s už existujúcimi kmeňovými zväzkami žijúcimi v  oblastiach hôr, pralesa alebo močiarov. Časť usadlíkov vytvorila spoločenstvo nespočetných nezávislých komunít ktoré žili v úplnej izolácii  ktorá bola narúšaná len vonkajšími vplyvmi ako drobné presuny obyvateľstva, boje a ľudové zhromaždenia.

Vďaka relatívnej samostatnosti každého kmeňa sa na pomerne malom území zhromaždilo obrovské množstvo kultúr z ktorých každá sa vyvíjala samostatne čo neskôr prispelo k obdivuhodnej rozmanitosti kultúrneho dedičstva miestnych ľudí. Na Šalamúnových ostrovoch, tak ako aj vo väčšej časti Melanézie predstavy obyvateľov o pôvode nielen človeka, ale aj zvierat, rastlín a spoločenských zvykov sú často krát späté s viacerými starodávnymi poverami. Jednou z nich je aj mýtus o rituálnom zabíjaní detí, ktoré sa narodili opusteným ženám. Potom sú tu tiež mýty o hadovi, ktorý bol zabitý a z ktorého tela pochádzajú  rôzne  bytosti.

Na ostrove Sant Christobal sú veľmi populárne príbehy o hadoch nazývaných figonas , ktorí sú považovaní za tvorcov Sveta. Hatuibwari z oblasti Arosi, okrídlený had s ľudskou hlavou a štyrmi očami živil všetko čo stvoril. Najväčším z hadov je však Agunua, ktorý objímal ostatných, ktorí boli len jeho služobníkmi a predstaviteľmi. Agunua stvoril všetko ovocie a zeleninu, ale jeho brat  niektoré z nich zapálil a tým ich spravil navždy nepoživateľnými. Stvoril tiež muža, ale ten sa staral len o seba a tak mu stvoril ženu, aby zakladala oheň, varila mu a plela záhradu. Prvý urodený kokosový orech z každého stromu je zasvätený práve jemu.  Kanoe ktoré sa vydlabáva do kmeňa stromu má vždy na vonkajšej strane namaľovaný ornament  predstavujúci matku perál z lagúny Maravo. Znázornená býva tesne nad hladinou vody aby tak chránila dušu človeka plaviaceho sa v kanoe.

Veľmi známy je aj príbeh o ozrute zabíjajúcej deti. Strašná obluda ktorá požiera ľudí tam má mnoho podôb. Je to obor s ľudskou alebo nadprirodzenou podobou, alebo tiež zviera ako napríklad krokodíl. Takmer vždy, ho zabijú dvojčatá aj keď príležitostne sa hrdinom stáva vták podobný kakadu. Spôsoby, ktorými je možné túto ozrutu zabiť sú rôzne. V príbehu ktorý pochádza pravdepodobne z oblasti Nového Zélandu, kedysi dávno bolo na svete  obrovské divé prasa ktoré ničilo úrodu dedinčanov a pripravovalo ich o živobytie čím ich donútilo utiecť z ostrovu Tabar, a nechali Tsenabonpil na mieste pretože mala opuchnutú nohu tak ťažkú že by dokázala potopiť ľahké kanoe aké vtedy ľudia používali. Vydala sa teda za bájneho vtáka a porodila dvojičky , chlapcov ktorý zabili divé prasa a tak oslobodili svoj ľud. Žena poslala prasacie chlpy pripevnené na kokosovom liste do Tobaru ako znak. Utečenci sa teda vrátili a Tsenabonpil ich rozdelil do rôznych kmeňov a pridelil im ich vlastné totemy aby každý z nich vedel ku ktorému kmeňu patrí a ako sa majú správať jeden k druhému . Dala im tiež magické schopnosti.

V niektorých častiach Melanézie, najmä v južnej a centrálnej časti Šalamúnových ostrovov, je viera v dvojitú dušu človeka, jedna jej časť ide podľa povery na druhý svet nachádzajúci sa zvyčajne na jednom z ostrovov alebo v podzemí, zatiaľ čo druhá polovica duše berie na seba inú podobu. V niektorých častiach Šalamúnových ostrovov sú to žraloky, inde ryby, vtáky, alebo iné zvieratá. Inde sú to kamene či stromy. Ako človek starne, jeho príbuzní ho pozorujú, hľadajú živočícha, ktorý im ho najviac pripomína a  tým mu predpovedajú jeho budúce prevtelenie. Niekedy je srdce muža umiestnené do útrob drevenej sošky žraloka a spustené na more. Jeho duša sa zmení na takého morského živočích, ktorý sa k nemu priblíži ako prvý.

Šalamúnkovia majú a aj dodržujú mnoho tradícii, pretrváva tam napríklad zvyk, že kanoe, ktoré sa vydlabáva do kmeňa stromu má vždy na vonkajšej strane namaľovaný ornament  predstavujúci matku perál z lagúny Maravo. Znázornená býva tesne nad hladinou vody aby tak chránila dušu človeka plaviaceho sa v kanoe.
 
HISTÓRIA
Šalamúnove ostrovy sú obývané už takmer štyri tisíc rokov. Prvým cudzincom, ktorý vkročil na toto územie bol v roku 1568 španielsky objaviteľ Alvaro de Mendana a potom zostali Šalamúnove ostrovy cudzincami neobjavované takmer 200 rokov. V roku 1886 si ich však rozdelili Nemecko s Veľkou Britániou, ktorá neskôr prevzala nadvládu nad celým územím.

Počas druhej  svetovej  vojny vtrhlo na Šalamúnove ostrovy Japonsko a tie sa stali miestom jednej z najkrvavejších bitiek v Pacifiku , bitky o Guadalcanal (1942). Vojna zničila sen , ktorý dovtedy žili domorodci. Bojujúce armády vytvorili z prekrásnych ostrovov pusté peklo a zanechali ich spustošené.

Po skončení vojny armády odišli, ale zbrane a iný materiál použitý v bojoch zostal roztrúsený po celej krajine a ešte aj dnes cestovatelia prechádzajúci nádhernými prírodnými scenériami z času na čas nachádzajú tam, kde by mali dominovať krása kvetov, najväčšie motýle a najkrajšie vtáky sveta, staré hrdzavejúce, tanky, kanóny, ale aj malé lietadlá či pozostatky rôznych obranných opevnení. V roku 1945 získalo Šalamúnove ostrovy opäť Anglicko, no v roku 1978 získali nezávislosť.

Situácia v krajine bola stabilná až do roku 2000, kedy tu vypukli občianske nepokoje. Dôvodom boli dlhoročné spory medzi národnosťami na ostrovoch Guadalcanal a Malaita. Násilie trvalo s malými prestávkami až do roku 2002, keď do krajiny vstúpili austrálske mierové sily. V posledných rokoch sa situácia na ostrovoch stabilizovala, ale mierové sily (vojenské a policajné jednotky) pod skratkou RAMSI (regionálna asistenčná misia na Šalamúnove ostrovy) v krajine na neurčitý čas zostávajú.

SÚČASTNOSŤ
Väčšina obyvateľov Šalamúnových ostrovov sa živí rybolovom, spracovaním rýb alebo pestovaním plodín, ktoré sa však  obmedzuje len na niekoľko kakaových plantáží a drobné políčka domorodcov ktoré slúžia len na zadováženie ovocia a zeleniny pre rodinu. Pestujú ryžu ktorej sa tu vďaka vlhkému podnebiu a celoročným vysokým teplotám vzduchu dobre darí. Hlavným exportným artiklom je drevo, ryby, mušle, kopra a palmový olej.
Priemysel v tejto oblasti sveta je ešte stále slabo rozvinutý aj keď sem prichádzajú zahraničné firmy, najmä kvôli lacnej pracovnej sile.

Zdalo by sa, že ľudia žijúci na tomto malom kúsku raja svoj sen o pokojnom živote nemajú žiadne problémy. Avšak, Šalamúnove ostrovy momentálne žijú katastrofou, ktorá sa stala 2. apríla 2007, v období príprav na Veľkonočné sviatky. Ostrovy zasiahlo zemetrasenie následkom čoho bolo zaplavené pobrežie a aj oblasti vzdialené niekoľko kilometrov od pobrežia. Varovanie z Pacifického meteorologického úradu sa k nim nedostalo. Jediným upozornením pre miestnych obyvateľov  mohli byť psy ktoré tesne pred prílivovou vlnou utekali do kopcov.

Správy ktoré sa objavili v televízii a na internete neboli tak podrobné ako je zvykom pri podobných prírodných katastrofách a to najmä kvôli spomínaným nedostatkom v komunikácii. Niektoré ostrovy tak zostali úplne odrezané od sveta a bez akejkoľvek šance privolať pomoc. Najväčším problémom, ako to už býva, bola pitná voda a neskôr aj lieky keďže spustošenou krajinou ktorá bola zaplavená bahnom sa rýchlo šírili infekčné choroby ako malária a týfus. Pitná voda je zhromažďovaná v podzemných nádržiach avšak veľké množstvo z nich bolo zaplavené prívalovou vlnou a nečistoty úplne znehodnotili ich drahocenný obsah.

Správa o nešťastí sa šírila chaoticky a napriek prísľubu z okolitých vyspelejších krajín pomoc dlho neprichádzala. Práve v kritických momentoch ktoré nastali bezprostredne po zemetrasení a tsunami, ktoré bolo vysoké 9,14 metra, keď postihnuté obyvateľstvo potrebovalo najväčšiu podporu, horizont zostával prázdny a po mori nepriplávala žiadna loď. Misionári rozoslali správu so žiadosťou o pomoc do celého sveta, no ako prvý sa do záchranných prác zapojili študenti Technického Inštitútu so sídlom v hlavnom meste. Loď, preťažená nákladom 5000 litrov pitnej vody, tonou ryže a študentmi ktorý prichádzali pomôcť ale aj  zistiť či sú členovia ich rodiny v poriadku doplávala na ostrov Simbo ako prvá. Päť dní po prvom zemetrasení sa miestny obyvatelia odvážili zísť dolu na pobrežie a privítať prvý záchranný tím ktorý napriek nebezpečenstvu prišiel pomôcť. Ľudia dovtedy zostávali vysoko v kopcoch pretože sa obávali ďalších prílivových vĺn. Uprostred spustošenej prírody a zničených domov spali, žili a starali sa o zranených. Deň po prvom zemetrasení sa dokonca na ostrovoch narodilo niekoľko detí.

Zemetrasenia pretrvávali naďalej niekoľko dní pričom najsilnejšie z nich dosiahlo silu 8.1 Richterovej stupnice. Plavbou a pomocou študentov sa však záchrana neskončila pretože ešte stále sú tam stovky ostrovov ktoré potrebujú pomoc a tá sa dostáva na miesto len veľmi ťažko. Niektoré z ostrovov sú dokonca prístupné len helikoptérou pretože lodiam znemožňujú prístup početné koralové útesy. Miestne školy a nemocnice, ktoré stáli zväčša na pobreží, v blízkosti rybárskych dedín boli prílivovou vlnou úplne zničené. Počet obetí sa k dnešnému dňu odhaduje na 30 aj keď presný počet asi nikdy nebude možné zistiť. Okrem obetí na životoch si zemetrasenie vyžiadalo aj daň na miestnej flóre a faune. Nádherné koralové útesy, ktoré boli doposiaľ vo veľmi dobrom stave vďaka minimálnej návštevnosti zo strany turistov boli zničené mohutným prívalom vody.

Doprava na Šalamúnových ostrovoch je veľmi obmedzená, správy sa šíria len ťažko a chudoba miestnych obyvateľov je tak veľká, že s určitosťou môžeme povedať, že následky tejto katastrofy sa budú odstraňovať a ľudia sa z nej budú spamätávať ešte dlho. Všetko je na mladých ľuďoch z miestnych kmeňov, ktorí držia vo svojich rukách budúcnosť Šalamúnových ostrovov. Je len na nich ako budú schopní odstrániť následky tsunami, odolať vplyvu západnej „kultúry“ , reklamám tabakového priemyslu a lacným filmom, či dokážu naďalej študovať, budovať a rozvíjať svoju spoločnosť.

ZÁVER
Zostavením tohto projektu sme chceli priblížiť problémy rozvojových krajín ale aj nevídanú krásu ostrovov Tichého oceánu. Priniesť nové poznatky o jednej zo zabudnutých krajín a dokázať že aj miesta o ktorých sa nehovorí nám majú čo ponúknuť.  Dúfame, že sme všetkých aspoň trochu nadchli pre Šalamúnove ostrovy, ukázali, že raj na Zemi s ľuďmi, ktorým aj napriek obrovským problémom nechýba úsmev na tvári ešte stále existuje veľké turistické strediská im tam vôbec nechýbajú. A aj keď si asi mnohí z nás myslia, že takéhoto miesta už niet, dúfame, že tento projekt im ukáže, že na našej planéte sú ešte stále oblasti, ktoré sa oplatí zachrániť a zachovať tak niečo krásne, nepoškvrnené aj ďalším generáciám.