Život a zvyky japonských gejší

Prírodné vedy » Geografia

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 28.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 964 slov
Počet zobrazení: 4 695
Tlačení: 406
Uložení: 416
Život a zvyky japonských gejší

1. Úvod
Dnešná moderná európska kultúra si japonskú gejšu predstavuje ako pekne vyobliekanú a nalíčenú luxusnú prostitútku, ktorá ovláda ikebanu a občas nalieva mužom čaj alebo alkohol. Toto tvrdenie ma už roky mierne poburuje, a preto som sa rozhodla tieto tvrdenia vyvrátiť a dokázať, že gejše nie sú žiadne povoľné slečny, ale umelkyne, tanečníčky, herečky a inteligentné spoločníčky, ktoré počas histórie prešli komplikovaným vývojom. Túto tému som si tiež zvolila preto, lebo Japonsko a jeho kultúra sú stále málo známe nám, Európanom, čo je škoda. Mojim cieľom bude na nasledujúcich stranách predstaviť všetky aspekty života japonských gejší a taktiež  Vám priblížiť svet, v ktorom žili a dodnes žijú. Japonské gejše sú Japoncami považované za ochrankyne a zrkadlo japonskej kultúry.

2. Gejše a ich každodenný život
2.1. Stručná história
Slovo gejša vo voľnom preklade znamená umelkyňa, alebo tanečnica. Možno Vás prekvapí, že v sedemnástom storočí, keď tento pojem vznikol, neoznačoval ženy, ale mužov. Takzvaný gejšovia boli zabávači (hókan), alebo bubeníci (taiko moči). Ich úlohou bolo robiť zabávačov na večierkoch nižších vrstiev, najmä neviestok. Žezlo tohto remesla začali ženy preberať do svojich rúk v roku 1751, keď na oslavu do jedného z nevestincov prišla žena bubeníčka (viď Liza Dalbyová, Japonská kultúra). Do roku 1800 toto remeslo úplne ovládli ženy. Keďže remeslo gejše vzišlo z nevestincov, hranica medzi prostitútkou a gejšou bola veľmi tenká, alebo nebola vôbec. Gejše sa začali deliť na tanečnice, zabávačky a pouličné hudobníčky. V období Edo (1603- 1867) každá činnosť súvisiaca s prostitúciou vyžadovala povolenie úradov. Pravdepodobne  v tomto období sa definitívne oddelilo povolanie gejše od povolania prostitútky.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa gejše presúvajú do čajovní. Centrami sa stali štvrte Gion, Nidžó, Potončó, Kitanu a Šičidžó v meste Kjóto, kde majú za úlohu zabávať hostí. Vláda sa pokúsila niekoľko krát zakázať obľúbeným gejšiam činnosť. No neúspešne. Druhá polovica devätnásteho storočia bola pre gejše zlatým vekom. Udávali módne trendy, dostalo sa im spoločenského uznania a boli čím ďalej tým populárnejšie. Od roku 1875 sa každoročne konajú tanečné slávnosti, na ktorých sú gejše hlavnými protagonistkami. Aj keď sa neskôr vláda snažila obmedziť ich činnosť zdanením ich príjmov a povinnou registráciou, gejšiam to málo uškodilo.

V roku 1904 gejše založili svoju konfederáciu, ktorá mala za úlohu stanoviť jasné pravidlá správania sa a dozerať na ich dodržiavanie, prípadne potrestať tie gejše, ktoré tieto pravidlá nerešpektovali. Pred druhou svetovou vojnou sa úloha gejše mení pod vplyvom modernej západnej kultúry. Už nie je Tou, ktorá udáva nové módne trendy,  ale tou, ktorá udržiava tradičné japonské hodnoty.

Počas vojny sa gejše vzdali nosenia spodného odevu zo solidarity voči vojakom, no nevzdali sa práce. Zabávali hostí až do roku 1944, keď boli štvrte s gejšami nazývané obvody uzavreté. Gejše museli nastúpiť do tovární ako pracovná sila. Väčšinu z nich zapísali ich vplyvní milenci na zoznam svojich zamestnancov, aby sa tak vyhli tvrdej práci. No mesiac po skončení vojny boli čajovne a domy gejší znovu otvorené. Z tohto obdobia zrejme pochádza mylná predstava Európanov o gejšiach ako o prostitútkach a neviestkach. Americkí vojaci, ktorí po prvý krát prichádzali do styku s japonskou kultúrou, nedokázali rozoznať gejšu od neviestky tajú, ktorá sa za gejšu často vydávala. V tomto období sa tiež začali zmenšovať počty samotných gejší. Kým tesne po vojne sa stále ich rady počítali na tisíce, dnes sú to len stovky ak nie desiatky.
 
2.2. Súčasti bežného života gejše
2.2.1. Začiatok výučby
Podľa japonských tradícií by sa dievčatá mali začať učiť za gejše vo veku troch rokov a troch dní. Realita však bola trochu iná. V tomto veku však mohli začínať len dcéry samotných gejší, alebo dievčatá z bohatších rodín. Sú známe prípady, keď chudobní roľníci alebo rybári predávali svoje dcéry do okijí (domov gejší), aby aspoň čiastočne splatili svoje dlhy a zabezpečili svojim dcéram aspoň akú - takú budúcnosť. Dievčatá v týchto prípadoch nemali viac ako desať rokov. Dnes sa za gejše učia až po skončení povinnej školskej dochádzky a dobrovoľne.

2.2.2. Škola inoue
Je to škola tradičných japonských umení, ktorú navštevovali takmer všetky gejše. Jedným zo základných predmetov na vyučovaní bola hra na šamizen (japonská malá lutna s tromi strunami, vydáva plechový zvuk). Museli tiež  zvládnuť hru na niekoľko druhov bubnov, z ktorých najznámejší sa nazýva cucumi (malý bubienok, vyzerá ako bongo). Neskôr sa mohli naučiť hrať aj na iné nástroje ako napríklad tradičná japonská flauta fue.

Ďalším predmetom bol tanec. Učili sa najmä istý druh divadelného tanca, ktorý väčšinou vyjadroval nejaký príbeh. Hodiny tanca navštevovali aj plnohodnotné gejše, aby sa v ňom zdokonaľovali. Platilo nepísané pravidlo, že najlepšie gejše boli aj najlepšie tanečnice. K tancu a hre na hudobný nástroj neodmysliteľne patril spev. Gejše museli zvládať predovšetkým druh spevu, ktorý sa volal nagauta. V neposlednom rade sa budúce gejše museli priučiť čajovému obradu (Sada), ktorým sa často začínala akákoľvek spoločenská udalosť v Japonsku. Je to tradičná forma prípravy čaju za pomoci drevenej naberačky, bambusovej metličky a hlinených misiek (viď príloha). Čo sa týka ikebany, čiže aranžovania kvetov, nepatrila medzi základné zručnosti gejše, ale nikde nie je napísané, že sa tomuto umeniu nemohla priučiť ak chcela. Nebola to však nutnosť.

2.2.3. Tradičný odev
Tradičný odev dospelej gejše pozostával  z viacerých častí. Úplne na tele nosili spodný odev, ktorý sa skladal z dvoch častí. Prvou je hodvábny bedrový pás zvaný košimaki a druhou časťou je hodvábna košieľka s krátkym rukávom, ktorá sa pevne viazala šnúrkami na páse. Ak bolo potrebné, gejša nosila vypchávky, aby upravila svoju postavu. Tvorili ich valčeky plnené látkou zakončené šnúrkami na upevnenie. Nasleduje dlhý spodný odev, ktorý je potrebné farebne zladiť s kimonom. Keď si gejša pri chôdzi kimono nadvihla, bolo jej vidieť práve lem tohto spodného odevu. Jeho súčasťou je aj golier vytŕčajúci spod kimona, ktorý sa dá ľahko vymeniť. Na nohách nosia ponožky so zapínaním na boku a volajú sa tabi. Až doteraz sa gejša dokázala obliecť sama. Ďalej však potrebovala pomoc obliekača. Nasledovalo totiž kimono. Kimoná sa v prevažnej väčšine vyrábali len v jednej veľkosti, a preto obliekač musel kimono na gejši doslova poskladať. Potom prichádza na rad obi, čiže akýsi druh opasku, ktorý gejši siaha od pŕs až po pupok. Obi je tiež farebne zladené s kimonom. Vzadu, na chrbte, obliekač z obi zaväzuje komplikovaný uzol, na ktorý neraz musí použiť vypchávky a rôzne spony, aby držal tak ako má. Je to dosť náročný úkon, lebo obi meria 180cm a je široké asi 30 cm. Na nohách nosia drevené topánky zvané zóri alebo okobo. Rozlíšiť gejše od prostitútok sa dá na prvý pohľad a to vďaka spôsobu, akým si viažu obi. Kým gejše nosia uzol zaviazaný vzadu, prostitútky si obi, alebo opasok viažu vpredu.
 
2.2.4. Tradičné líčenie
Tradičné líčenie gejše sa prispôsobuje tvaru tváre a veku gejše. Každá sama najlepšie vie ako dodať svojej tvári ešte viac pôvabu. No spôsob líčenia zostáva prevažne rovnaký. Na nanášanie líčidiel používajú najrôznejšie druhy štetcov. Najprv nanášajú biele líčidlo na celú tvár, na krk, výstrih a zátylok, do ktorých si ešte predtým vtierajú zmäkčený vosk. Pokiaľ gejša nenosí parochňu, necháva si okolo celej tváre úzky pás nenalíčenej kože, aby ešte zvýraznila umelosť nalíčenia. Na zátylku si niekedy maľujú jednoduché vzory. Na biele nalíčenie potom podľa potreby nanášajú odtiene červenej a ružovej. Potom si natierajú ústa červeným rúžom. Vždy si ich maľujú okrúhlejšie, aby vyvolali efekt motýľa. Oči si zvýrazňujú sivou, alebo čiernou tieňovacou tyčinkou. Tyčinkou si tiež kreslia obočie. Nakoniec si pripínajú rôzne ozdoby do vlasov a navoňajú sa parfémom. K povinnej výbave patrí samozrejme vejár. Až takto vystrojené môžu ísť pracovať.
 
2.2.5. Geiko a Maiko
Keď pani okije , teda domu gejší zvaná okami usúdila, že dievča už dosť dlho chodí do školy, bola pri slávnostnom obrade (misedaši) vyhlásená za gejšu adeptku čiže maiko (kukla). Prvý mesiac po obrade sa jej hovorí tiež gejša novicka. Čo treba, aby sa z dievčaťa stala gejša adeptka? Prvý krát podstúpi zložitú a bolestivú procedúru voskovania vlasov, pri ktorom jej spravia účes tzv. puknutej broskyne. Od tejto chvíle sa musí naučiť spať na nepohodlnej podložke, aby si nezničila účes. Dospelé gejše majú účesy rôznorodejšie a môžu nosiť parochne. Oblečú ju a namaľujú. Nie však rovnako. Maiko nosí červený golier, jej kimono je pestrejšie a má dlhšie rukávy, obi farebnejšie a širšie a aj uzol na ňom je väčší a komplikovanejší, často siaha skoro po zem. Nosí tiež viac ozdôb do vlasov a iný druh obuvi. V minulosti maiko predávali svoje panenstvo, aby sa aspoň čiastočne vykúpili z dlhov voči okiji. Dnes sú tieto praktiky zakázané. Maiko sa môže stať geiko (Kjótsky názov pre gejšu) až po šestnástom roku života a keď zarába dosť peňazí. Maiko sa stávajú gejšami po ďalšom obrade (erigae = výmena goliera).

2.2.6. Staršia sestra
Pod pojmom staršia sestra rozumieme gejšu, ktorá už túto prácu vykonáva dlhší čas. Každá maiko vstupuje do zväzku s inou staršou gejšou počas ďalšieho obradu. Staršia sestra má za úlohu predstaviť mladšiu sestru svojim známym počas dňa a večer ju sprevádza na rôzne zábavy a tiež ju predstaví svojim stálym zákazníkom. Okrem iného ju naučí ako správne naliať čaj, ako dávkovať smiech a rozpaky, ako sa usmievať a ako správne chodiť v kimone, aby sa pekne vlnilo.

2.2.7. Danna
Týmto slovom označujeme muža, ktorý si vybral niektorú z gejší ako svoju milenku a na oplátku jej bude robiť mecenáša. Gejša a jej nový danna vstupujú do oficiálneho zväzku pri ďalšom obrade. Uzatvoria niečo ako manželstvo, pričom dotyčný pán môže byť už ženatý. Gejša sa stáva jeho milenkou a on je na oplátku povinný hradiť jej značnú časť životných nákladov. Ak je spokojný, kupuje gejši drahé dary ako sú kimoná a drahokamy. Musím pripomenúť, že Japonci nie sú kresťania, a preto postoj k sexu sa nemusí stotožňovať s európskym vnímaním. Navyše gejša za život nemávala viac ako dvoch dannov.

2.3. Poverčivosť
Gejše sú svojou poverčivosťou preslávené. Večer nevýjdu z domu bez toho, aby im niekto  nevykresal za chrbtom iskru pre šťastie. Za obi nosia často rôzne talizmany a prívesky. Pri každom rozhodnutí sa pozerajú do almanachu. To je kniha, kde si podľa dátumu narodenia na ten - ktorý deň môžete prečítať horoskop. Spoliehajú sa naň, aj keď ide len o kúpu nových topánok.
 Poetické meno, ktoré dostávajú pri obrade erigae, má väčšinou rovnaké začiatočné písmená ako písmená jej staršej sestry. Pre šťastie. No aj nové meno musí schváliť veštec, aby bolo pre mladú gejšu priaznivé.
 
2.4. Život v okiji
V okiji žijú väčšinou majiteľka okije (okami), jedna alebo viaceré zarábajúce gejše, kuchárka, niekoľko slúžok a malé dievčatá, ktoré chodia do školy. Dievčatá kúpila majiteľka od rodičov. Zabezpečuje im stravu a ubytovanie, platí školné a dúfa, že keď začnú pracovať, budú môcť splatiť svoje dlhy. Ak boli ako gejše úspešné, pani okije ich adoptovala ako vlasté dcéry. Nešlo ani tak o dobré vzťahy, ako o peniaze. Ak totiž bola gejša dcérou okije celý jej zárobok pripadol okiji. V opačnom prípade by pani okije musela gejši vyplácať takmer celý zárobok. Najmladšie dievča okije nemohlo ísť spať, kým sa dospelá gejša nevrátila zo zábavy domov.
 
3. Diskusia
Podľa niektorých literárnych prameňov sa gejše v západnej kultúre stretávali s nepochopením a opovrhnutím. Boli často považované za obyčajné prostitútky, aj keď ich úlohou bolo hlavne zabávať po večeroch mužov. Hlavný rozdiel medzi gejšami a neviestkami nebol vo výzore, ale vo vzdelaní. Na to, aby sa dievča stalo gejšou, muselo prejsť náročným a dlhodobým tréningom a výcvikom v oblasti najrôznejších umení. Nemožno však zobrať názor tým, ktorí niektoré zvyky a tradície gejší považujú za nemorálne. Aj tak, v celej histórii ľudstva, nikto od pobehlice nevyžadoval, aby bola vzdelaná. Gejše odsudzujú, pretože sa často nechávali vydržiavať bohatými mecenášmi. Ale koľko je takých prípadov aj u nás a naša spoločnosť ich jednoducho toleruje. Ako sme už povedali, svet gejší sa riadil veľmi prísnymi pravidlami slušného správania. Každého previnilca stihol trest. Preto sa azda môžeme domnievať, že gejše, nech boli ich zvyky akékoľvek, mali bližšie k poriadnym ženám než k pobehliciam.

4. Záver
Gejše rozhodne v skutočnosti nezodpovedajú predstavám bežného Európana. Nespadajú do kategórie prostitútok, pretože žiadna gejša si nikdy nenechala zaplatiť za sexuálne služby na jednu noc a ak aj áno, prestala byť gejšou. Gejše sú jednoducho umelkyne, tanečníčky a hudobníčky, ktorých hlavnou úlohou je zabaviť večer muža. Vytvoriť ilúziu luxusu a harmónie. Boli ženami večera, nie noci. Musím však pripustiť, že nie všetky ich praktiky sa zhodovali so správaním slušnej vydatej ženy. Jediný spôsob, ako zistiť, kto gejše naozaj sú, je dozvedieť sa o nich a ich živote čo najviac. Dúfam, že táto práca aspoň trochu napomohla, aby ste si utvorili svoj vlastný názor.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Geografia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu