Dunajská delta – prírodný skvost Európy

Dunajská delta – prírodný skvost Európy
 
Úvod
Dunaj – druhý najväčší európsky veľtok, má svoje posledné kilometre pred vyústením do Čierneho mora rozvinuté do niekoľko ramien, ktoré medzi sebou zvierajú rozsiahle bažinaté územie, ktorého tvar pripomína písmeno „delta“ z gréckej abecedy. Krajina neustále meniaca svoj tvar, čo spôsobuje, že žiadna presná mapa o nej neexistuje. Nekonečný labyrint vodných ramien, kanálov, jazier, lagún, tôní, trstinových porastov, zbytkov lužných lesov, piesočných presypov pripomínajúcich  púšte a hustých lesov z pralesným rázom. Zem nekonečnej vody, kde nie je žiadna pitná voda /Zeman, 2003/. Vodné plochy úplne porastené vodnými rastlinami. Stačí vystúpiť z lode na „pevnú zem“ a v zlomku sekundy sa ocitnete pod vodou, pretože ste sa zastavili  na plávajúcom ostrove. Pôjdete po prúde, mávnete veslom a idete proti prúdu. Tak takto by sa v skratke dala charakterizovať Dunajská delta, zem prírodných paradoxov, zovretá do hraníc Dunaja, Čierneho mora a vyprahnutej nehostinnej Dobrudže. Oblasť vo vedeckých kruhoch predovšetkým známa ako „ornitologický raj“ sa postupne dostáva aj do povedomia bežných ľudí. Avšak ani toto územie nezostalo bez povšimnutia spoločnosti. Krajinu, ktorá sa vyvíjala niekoľko tisícročí, človek za sto rokov pretvoril vo svoj prospech na niečo, čo sa na nedotknutú mokraď podobalo len trochu. Na konci 80. rokov minulého storočia sa táto zabudnutá časť európskeho kontinentu dostala na hranicu ekologického kolapsu. Z pôvodných mokradí sa drastickými spôsobmi získavala orná pôda, čo spôsobilo obrovské zmeny vo vodnom režime tejto oblasti. Zmena nastala až po páde komunistického režimu, kedy pritiahla pozornosť ekológov a ochrancov prírody. Za pomoci UNESCA a francúzskeho vedca Jacques – Yves Cousteau /www.deltadunarii.ro/ bola dunajská delta vyhlásená za biosférickú rezerváciu. Svojou pestrosťou, najmä neživých zložiek krajiny,  upútala aj moju pozornosť a stala sa objektom môjho skúmania.
Hlavným cieľom mojej práce je venovať sa charakteristike tohto unikátneho ústia a vyzdvihnúť všetky jeho pozitíva, a to nielen ako oblasti, kde nachádza útočisko nespočetné množstvo vtákov a iných živočíšnych druhov, ale aj oblasti, ktorá je typická obrovskou rozmanitosťou štruktúry povrchu a niekoľkými desiatkami biotopov. Nemenej dôležitou úlohou je však upozorniť na všetky problémy súvisiace s jej ochranou a so stále sa zväčšujúcou atraktivitou tohto územia v oblasti cestovného ruchu. Pre lepšie pochopenie problematiky je nutné venovať sa aj vývoju delty v minulosti, v súčasnosti, ale aj v budúcnosti. Dôležitou časťou by malo byť skúmanie zásahu človeka do tohto ekosystému a veľmi aktuálnou témou je spor medzi Ukrajinou a Rumunskom, týkajúci sa tohto územia. Práca ako celok má poslúžiť k lepšiemu poznaniu najmladšej krajiny Európy a mala by demonštrovať vznik novej pevniny. Chcel by som, aby prečítanie tejto štúdie viedlo k pochopeniu krehkosti vodných ekosystémov a dôležitosti ochrany jedinečných území v čo najvyššej miere aj za cenu izolácie od ľudských vplyvov, vrátane turizmu. Pri písaní tejto práce som  nezaznamenal žiadne väčšie problémy, aj keď som bol prekvapený nedostatkom klasických zdrojov informácií ako sú knihy, a to najmä v slovenskom jazyku.
  
Metodika práce
Predtým, než som začal písať svoju prácu, som navštívil Štátnu vedeckú knižnicu v Banskej Bystrici, kde som si vyhľadal knižky a informácie súvisiace s témou. Okrem toho som si dal vypracovať rešerš na zadanú tému, ktorého som sa pridržiaval pri vyhľadávaní informácií. Ďalšie dokumenty som získal v knižnici na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a taktiež v Ľudovej knižnici v Kriváni. Osobitným zdrojom informácií sú webové stránky a atlas Encarta 2003, ktoré tvoria najväčšiu časť získaných poznatkov a zabezpečujú aktuálnosť mojej práce. Po preštudovaní rozsiahleho množstva knižných dokumentov, atlasov a publikácií som si zostavil stručnú osnovu, ktorej som sa pridržiaval pri písaní konceptu. Pri spracovaní témy som využil základné postupy logického myslenia, a to najmä selekciu, pomocou ktorej som z rozsiahleho textu vyberal len tie najdôležitejšie informácie. Pri uvádzaní konkrétnych druhov rastlín a živočíchov som uplatnil exemplifikáciu. V menšom zastúpení možno v mojej práci nájsť aj komparáciu, argumentáciu a dedukciu. Po vypracovaní a následnej úprave konceptu nasledoval samotný čistopis, ktorý už nadobudol konečnú formu mojej práce. Nakoniec som hotovú prácu obohatil o štatistický, grafický, kartografický a fotografický materiál.

1. Celý tok Dunaja
Dunaj (nemecky Donau, maďarsky Duna, srbochorvátsky a bulharsky Dunav, rumunsky Dunarea) so svojou dĺžkou 2 860 km /Šebela, 2002/ je druhou najdlhšou riekou v Európe (tab.č. 1.1). Vzniká sútokom dvoch pramenných zdrojníc Brege a Brigach v nemeckom pohorí Schwarzwald. Dunaj dodnes stráca svoje povodie v prospech Rýna. Pri prietoku Švábskou Jurou stráca na vápencovom podloží väčšiu časť svojho prietočného množstva a po 12 km /Král, 1999/ podzemného toku voda vyteká mohutnými krasovými vývermi do povodia Rýna. Tok pokračuje cez Bavorský les, kde sa doň vlieva rieka Inn a ďalej preteká cez Horné Rakúsko. Na ďalšom úseku rieka vstupuje do Viedenskej kotliny a cez Devínsku bránu vstupuje na Slovensko. Pri Vyšegradskej bráne /www.ams.bonn.de/ sa vlieva na územie Maďarska, neskôr tiež do Juhoslávie a Chorvátska (viď príloha č. 1). Vzhľadom k mladému geomorfologickému vývoju Panónskej panvy, t. j. zanášaniu panvy riečnymi nánosmi po ústupe Panónskeho mora bolo na tomto území mnoho bažín a močiarov. Ešte v polovici 19. storočia bolo v povodí Dunaja asi 10 tisíc km2 /Král, 1999/ neúrodných močaristých oblastí a rieka voľne meandrovala a menila svoje koryto. Až v druhej polovici 19. storočia sa začalo s reguláciou rieky. V Juhoslávii sa Dunaj otáča na juhovýchod do Rumunska a preteká cez pohorie Južné Karpaty. Tam vytvára rumunsko-bulharské hranice. V Dobrudži sa jeho tok otáča na severovýchod, potom na sever a od mesta Galati rieka opäť tečie na východ k Čiernemu moru. Rieka sa delí na tri časti /www.ams.bonn.de/:

- horný tok, siahajúci od prameňa po Viedeň,
- stredný tok, siahajúci po Železné vráta v Rumunsku,
- najnižší a zároveň najpomalší tok končiaci v delte. 

Pretože Dunaj preteká mnohými prírodnými oblasťami s odlišnými klimatickými podmienkami, mení sa jeho riečny režim počas toku /Král, 1999/. V najvrchnejšom úseku nad Ulmom má režim odtoku s maximom v apríli až máji, kedy je dostatok vody z topiaceho sa snehu i z dažďa. V úseku od Ulmu po Bratislavu má Dunaj režim alpského typu, lebo tam dostáva najviac vody z alpských prítokov. Vysoký vodný stav sa posúva na jún a júl, dobu topenia alpských ľadovcov, ktorý sa udržuje v menej výraznej forme až do Budapešti. Avšak v Panónskej panve sa vplyvom karpatských prítokov opäť pozvoľna mení na režim odtoku s jarným maximom. Odlišný režim odtoku na rôznych úsekoch rieky síce celkovo prispieva k vyrovnaniu odtoku počas roka, avšak občas sa vyskytujú aj povodne pri mimoriadne výdatných zrážkach, či náhlom topení snehu a niekedy naberajú aj katastrofálne rozmery. Z alpských prítokov, ktoré dodávajú hornému Dunaju najviac vody sú významné /Král, 1999/ Iller, Lech, Isar a najdlhší Inn (510 km, 26 200 km2, 757 m3/s). Medzi jeho ďalšie prítoky patrí Morava, Váh, Raab, Dráva, Tisa, Sava, Siret a Prut. Z 300 dunajských prítokov je splavných okolo 60 /Encarta 2003/. Dunaj je splavný oceánskymi loďami od svojho ústia až po rumunský prístav Braila a menšími plavidlami až po Ulm v Nemecku, kde prijíma vodnatý alpský prítok Iller, čo predstavuje 2600 km (1600 míľ). Pre väčšie lode je splavný od Regensburgu, resp. od Kehlheimu, ktorý je súčasne vstupom do kanála Dunaj – Mohan – Rýn, vďaka ktorému je prepojené Severné more s Čiernym, do ktorého sa vlieva. Celkový spád splavného úseku je 678 m /www.gabcikovo.gov.sk/. Medzi dôležité mestá, ktorými preteká Dunaj patria: Ulm, Regensburg a Passau v Nemecku, Linz a Viedeň v Rakúsku, Bratislava na Slovensku, Budapešť v Maďarsku, Belehrad v Srbsku, Galatzi a Braila v Rumunsku. Dunaj odvodňuje územie o ploche 817 tis. km2 /Čeman, 1999/ , čo predstavuje asi 1/11 plochy Európy. Svojim povodím zasahuje na územie jedenástich štátov /Encarta 2003/ a to Nemecka, Rakúska, Slovenska, Maďarska, Juhoslávie, Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Slovinska, Bulharska, Rumunska a Ukrajiny.

Dunajským korytom pred prvým rozvetvením nad Tulceou preteká priemerne 6453 m3/s /Šebela, 2002/. Tento priemerný prietok by pre porovnanie za necelé dve minúty zabezpečil vodu na celý deň pre mesto s 1 miliónom obyvateľov (tab.č. 1.2). V roku 1970 boli namerané vysoké prietoky dosahujúce /Šebela, 2002/ až 15 550 m3/s a naopak v roku 1921 bol zistený minimálny prietok 1350 m3/s. Vôbec najväčší prietok bol nameraný v roku 1897 pri katastrofálnych povodniach, kedy riekou pritekalo každú sekundu 35 000 m3 vody. Rieka so sebou taktiež prináša okolo 2 tony naplavenín za sekundu /Encarta 2003/. Od kedy je záujem o plavbu po jeho toku, katarakty v Juhoslávii boli považované ako najviac komplikovaná časť rieky. V 20. storočí bol však tento región zaplavený vodou juhoslovansko-rumunskej priehrady. Pravidlá a podmienky premávky sú definované v rôznych medzinárodných dohodách a sú pod dohľadom Dunajskej komisie. Na toku Dunaja bolo postavených viacero priehrad, ktoré produkujú elektrickú energiu a chránia pred povodňami.
 
2. Dunajská delta
2.1  Všeobecná charakteristika delty
Dunaj má svoje posledné kilometre pred vyústením do Čierneho mora rozvinuté do niekoľko ramien, ktoré medzi sebou zvierajú rozsiahle bažinaté územie, ktorého tvar pripomína písmeno „delta“ z gréckej abecedy (viď príloha č. 2,4). Delta Dunaja zaberá plochu 4152 km2 (bez jazerného komplexu Razim – Sinoie), z čoho 3446 km2 leží na území Rumunska (82%) a zvyšok na území Ukrajiny /Šebela, 2002/. Reliéf delty sa formoval na styku sladkých a slaných vôd desaťtisíce rokov a proces premeny tohto kúsku európskej pevniny pokračuje dodnes (tab.č. 2.1). Geografické súradnice dunajskej delty sú od 44o 47´ 25´´ do 45o 37´ 30´´ severnej zemepisnej šírky a od 28o 44´ 25´´ do 29o 46´ 00´´ východnej zemepisnej dĺžky /www.caraorman.ro/. To že deltu pretína 45. rovnobežka znamená, že sa nachádza presne medzi pólom a rovníkom, čo je podľa Chmelára /1992/ nesmierne dôležitý poznatok z hľadiska migrácie vtákov.

Je to naplavená rovina a mierne naklonená od východu na západ, pričom spád /www.caraorman.ro/ medzi mestom Tulcea a Sulina je 0,006% na dĺžke 60 km. Rozdiel úrovní medzi týmito dvoma mestami je teda 3,6 m. 20,5% plochy dunajskej delty sa nachádza pod úrovňou hladiny Čierneho mora, a teda 79,5% územia je nad úrovňou jeho hladiny. Najväčšia časť je reprezentovaná povrchom na úrovni medzi 0 až 1 m nad hladinou mora, nasleduje územie nachádzajúce sa na úrovni medzi 1 až 2 metre (18%). Najvyššie položené miesta sú na pieskových dunách (Letea 12,4 m a Caraorman 8 m) a s najnižšie položenými miestami sa stretávame na ramenách Dunaja (Chilia -39 m, Tulcea -34 m, Sf.Gheorghe -26 m a Sulina -18 m). Priemerná výška delty je 0,72 m nad úrovňou Čierneho mora.
Severné Chilijské rameno dlhé 120 km /Šebela, 2002/ je najdlhšie, miestami až kilometer široké a taktiež najhlbšie (36 m). Toto rameno je zároveň najvodnatejšie, pričom odvádza 60% dunajských vôd. Vytvára množstvo ostrovov aj vedľajších ramien a je splavné aj pre námorné lode, ktoré sa tadiaľto plavia do ukrajinského prístavu Izmail. Stredom delty vedie priamo k moru 63 km dlhý Sulinský kanál, ktorý bol budovaný v rokoch 1862 – 1903 pre potrebu námornej dopravy. Maximálna hĺbka je 18 m a korytom preteká 19% vôd. Najstaršie Svätorjurské rameno, ktoré odvádza 21% dunajských vôd s maximálnou hĺbkou 26 m je 113 km dlhé. Má množstvo pôvodných meandrov, z ktorých už niektoré boli odrezané a plavebná dráha skrátená. Celková plocha dunajských ramien a kanálov je 99,5 km2 a ich celková dĺžka takmer  3 500 km /www.deltadunarii.ro/. V rokoch 1920 – 1940 vznikli prvé veľké umelé kanály (Litcov, Crasnicol, Pardina) a ďalšie po roku 1960. Vlastná plocha delty ohraničená severným a južným ramenom zaberá 2 541 km2, v ktorej sa nachádza mnoho sladkovodných jazier, vrátane tých najväčších /Šebela, 2002/:
 
Dranov 2170 ha, Rosu 1445 ha alebo Gorgova 1377 ha. Ďalších 50 jazier má plochu väčšiu než 250 ha. V depresiách sa vytvorili zaujímavé jazerné komplexy Matita – Merhei – Trei lezere a Rosu – Puiu – Lumina. Spomedzi týchto jazier majú najhlbšie hĺbku okolo 3 metre, okrem jazera Belciug, ktoré je 7 m hlboké. Vlastná delta je z veľkej časti bažinaté územie (67,2%), z ktorého vyčnievajú naplavené valy (rumunsky grinduly) vzniknuté spoločnou činnosťou rieky a mora pri historickom vzniku delty. Tieto valy zaberajú 16,6% plochy delty. Najväčší je Grindul Letea v severnej časti delty o ploche 249,3 km2 s najvyššou kótou 12,4 m.n.m. Grindul Caraorman má 137,8 km2 a najvyšší bod sa nachádza vo výške 7 m.n.m. Tieto piesočné valy sú zvlnené a majú miestami charakter presýpavých dún. V terénnych zníženinách a po obvode dún rastú listnaté lesy, ktoré na okrajoch prechádzajú do lesostepných formácií. Najväčší lesný komplex je na Grindul Letea o celkovej rozlohe cca 13 000 ha, lesné porasty pri Caraormane dosahujú rozlohu okolo 5000 ha. Ďalšie veľké valy – Grindul Cimpul (50,6 km2), Grindul Stipoc (30,8 km2) vznikli riečnymi sedimentačnými procesmi, sú pomerne ploché a nízke a ich hlinito piesočný základ bol podľa Šebelu /2002/ využitý pre poľnohospodársku výrobu. Grinduly nachádzajúce sa v prímorských oblastiach (o celkovej rozlohe 530 km2) sú väčšinou zarastené pobrežnou vegetáciou.
Súčasťou delty je i komplex veľkých brakických jazier v južnej časti so špecifickými podmienkami ako vo vodnom prostredí, tak i na členitom pobreží aj na niekoľkých ostrovoch a valoch. Sladká voda sa tu mieša s morskou vodou a tak sa tu vytvárajú podmienky pre rozvoj mnoho druhov bezstavovcov aj rýb, ktoré osídľujú tieto brakické vody. Komplex jazier Razim – Sinoie vzniknutý v dávnej histórii z morského zálivu nazývaného Halmyris je podľa Šebelu /2002/ prepojenou sústavou veľkých jazier Razim (41 500 ha), Sinoie (17 150 ha), Golovita (11 870 ha), Zmeica (5460 ha), Babadag (2370 ha), Nuntasi (1050 ha) a niekoľkých ďalších menších o celkovej ploche takmer 90 000 ha. Toto územie predstavuje 20% plochy delty.

Delta má miernu kontinentálnu klímu priaznivo ovplyvnenú morom. Prevláda tu kontinentálny charakter klímy, hoci sa nachádza na strete mora s pevninou a na jej území sú obrovské vodné plochy /www.deltadunarii.ro/. Počas jesene a v priebehu jari sú tu časté silné búrky spôsobené severovýchodnými vetrami. Vyskytujú sa tu tieto typy počasia: mierne zimné dni (keď SV. tlakové európske centrum zosilnie), mrazivé zimné dni so silným vetrom (keď severoatlantická anticyklóna zosilnie), teplé a suché letné dni (keď tropická atlantická anticyklóna zosilnie), daždivé letné dni (keď vzdušná hmota nad Stredozemným morom prenikne do chladného vzduchu SZ. Európy).  Priemerná  ročná teplota dosahuje 11oC, priemerné zimné teploty v januári dosahujú 1,5oC v riečnej časti delty, pri mori len 1oC. Letné priemery kolísajú okolo 22oC. Priemerné teploty oblastí sú nasledovné: Tulcea 10,94 oC, v riečnej delte v Gorgove 10,96 oC, Sulina 11,05 oC a Gloria 11,86 oC.

Rozmedzie teplôt
určuje poloha: Gorgova od 9 oC (júl) do 3,8 oC (december), Sulina od 2,8 oC (júl) do 1,4 oC (november) a Gloria od 2,3 oC (júl) do 1 oC (december). Celkový priemerný súčet stredných denných teplôt v rovnakom čase je takmer 1600 oC. Relatívna vlhkosť vzduchu kolíše v zime od 88 do 84% v Gorgove a od 89 do 85% v Suline. V lete od 69 do 71% v Gorgove a od 77 do 80% v Suline. Zrážky klesajú od severu na juh (Tulcea 450 mm, Sulina 360 mm). Ročný priemer zrážok 350 mm je typický pre suché územia. Oproti vnútrozemiu sa v delte vyskytuje hmla len sporadicky.Snehová pokrývka je tenká a udrží sa len veľmi krátku dobu, okrem obdobia, keď sú kruté zimy. Toto sa stalo v rokoch 1928-1929, 1953-1954, 1941-1942, 1984-1985, kedy bolo more na pobreží zamrznuté 45-60 dní.  Priemerná hodnota slnečného svitu je 2250 hodín a v rokoch keď sa nevyskytuje hmla môže dosiahnuť 2600 hodín. Za 90-ročné pozorovanie sa zistilo, že v Tulcei je priemerne 142 letných dní, 15 zimných, 122 jarných a 83 jesenných.  S ohľadom na celé územie Rumunska sú tu tieto hlavné klimatické črty /www.caraorman.ro/:
- najdlhší slnečný svit: 2500 hodín za rok (Sf.Gheorghe)
- najväčšie slnečné žiarenie: 135 kcal cm2/rok
- najnižší výskyt hmiel
- najvyššie množstvo zrážok za 24 hodín: 690 mm v Letea (1924)
- najvyššia vlhkosť vzduchu: 85%
  
2.2  Vývoj a história skúmania delty
Najmladšia zem v Európe, dunajská delta, susediaca s jedným z najstarších masívov na svete pohorím Macin (400 000 rokov – Hercýnsky masív), má podľa vedcov približne 13 000 rokov (viď príloha č. 3). V jej formovaní nastali tieto fázy /www.caraorman.ro/:
- fáza 1: Zahŕňa existenciu zátoky pri meste Tulcea. Táto zátoka bola využitá ako základ dnešnej delty s mnohými ramenami. Spôsobené pozoruhodným množstvom riečnych naplavenín transportovaných riekou  Dunaj, taktiež kvôli pomalému toku rieky v tejto oblasti, boli podmienky formovania delty vytvorené práve v zátoke pri meste Tulcea. Na obrázku je možné vidieť pôvodnú podobu tejto oblasti a taktiež zátoku Babadac, ktorá sa neskôr premenila na jazero Razim.
- fáza 2: Pred 13 tis. rokmi, medzi ostrovmi Caraorman a Letea, sa vytvoril pás naplavenín, ktorý uzavrel zátoku a premenil ju na lagúnu. Na obrázku sú zobrazené pieskové valy v oblasti Caraorman, ktoré boli súčasťou litorálneho pásu, tiež známeho ako počiatočný pás.
- fáza 3: prehradzovanie lagúny viedlo k formovaniu stále väčšej plochy delty, na ktorej Dunaj vytvoril jedno zo svojich najstarších ramien: Sf.Gheorghe. Približne pred 9000 rokmi naplaveniny prinášané ramenom Sf.Gheorghe pokročili až k zátoke Babadac a neskôr ju uzatvorili.
- fáza 4: Nové dunajské rameno prerazilo cez počiatočný pás pred asi 7 tis. rokmi práve tam, kde je v súčasnosti osada Crisan a vytvorilo nové riečne nánosy na jeho konci. Toto rameno bolo pomenované Sulina a malo rýchly postup k moru, čo spôsobovalo zanášanie ramena Sf.Gheorghe. Taktiež na severnej strane delty sa začalo vytvárať rameno, Chilia, ktoré pomáhalo zväčšovať povrch naplavenín.
- fáza 5: Zanášanie Sulinského ramena nútilo vodu Dunaja hľadať novú cestu k čiernemu moru, následkom čoho bol litorálny piesočný pás prerušený po tretí krát pre 2000 rokmi v severnej časti, kde sa v súčasnosti nachádza osada Periprava. Týmto bolo vytvorené Chiližské rameno. Riečne nánosy Chiližského ramena zväčšovali postup delty na sever. Vytváranie jazier a piesočných presypov sú prírodné procesy, ktoré prebiehajú aj v súčasnosti.
Na niektorých miestach pri ústí Chilijského ramena tvorí podľa Šebelu /2002/ ročný nárast pevniny až 80 metrov. Toto rameno začalo odvádzať väčšie množstvo vody až od polovice 18. storočia a miera sedimentácie so všetkými sprievodnými javmi je tu najvyššia. Pomerne veľká dedina Chilia Veche mala v minulosti omnoho väčší význam ako dôležitý prístav nachádzajúci sa asi 6 km od mora. Počas posledných 340 rokov sa dedina vzdialila od morského brehu na 45 km a zostala iba bezvýznamnou rybárskou a poľnohospodárskou osadou. Podobne postupuje sedimentácia pri ústí Svätojurského ramena medzi ostrovom
 
Sacalin a vlastným pobrežím a taktiež pri vyústení Sulinského kanálu. Maják postavený v roku 1802 na konci tohto kanála sa podľa Chmelára /1992/ v súčasnosti nachádza asi 2 km vo vnútrozemí uprostred Suliny. Z hydrologického hľadiska sa v súlade so Šebelom /2002/ celé územie delí na riečnu deltu, ktorá zahrňuje západnú časť od rozvetvenia rieky až po úroveň primárneho litorálu Letea – Caraorman – Crasnicol (48% plochy delty) a deltu fluviomarinnú zaberajúcu časť smerom k morskému pobrežiu (30% plochy delty).

Historických prameňov, ktoré by popisovali deltu nie je podľa Chmelára /1992/ veľa a tie najstaršie sa týkajú predovšetkým charakteru vyústenia toku Dunaja do Čierneho mora. Historické osobnosti, ktoré sa deltou zaoberali: Herodot z Halikarnasu sa v deviatich knihách „historiek“ dostáva do delty s Dariovou výpravou proti Skýtom (514 pred Kr.) Herodotovi sa v knihe II. 47 vlieva Ister do Pontu Euximu piatimi ústiami. Polibius (približne 203-120 pred Kr.) bol grécky historik a politik a žil mnoho rokov v Ríme ako rukojemník. Ten popísal iné javy a dávalo by to vysvetlenie ako sa v dávnych vekoch uzavrela zátoka Halmyris a zmenila sa na jazerný komplex Razim-Sinoie. Ani on sa nemohol nedotknúť ramien – zaznamenal ich, z nejakého dôvodu ich nezrátal, alebo aspoň o tom nič nenapísal. Uspokojil sa s konštatovaním viacerých ústí. Strabon v tomto ohľade predstavuje vedeckú kapacitu (63 pred Kr. – 19 po Kr.). Uznáva sa ako najväčší geograf, historik a etnograf v staroveku. Jeho Geografia pozostáva zo 17 kníh a považuje sa za najúplnejšiu prácu tohto druhu. Jemu sa Dunaj vlieva do mora 7 ústiami (obr.č. 2.2). Najväčším je Sväté a bližšie lokalizuje miesto Dariovho vylodenia. Jeho údaje zachádzajú až po ústie Tyras (Dnester). Ako Sväté ústie je identifikované rameno Sv. Juraja. Plinius Starší (23-79 n.l.) napísal 37 kníh Naturalis Historiae. Jemu sa v II. knihe vlieva Dunaj do mora 6 ramenami. V niektorých prípadoch udáva aj zemepisné vzdialenosti v krokoch (passus). Začína ako Strabon pri ostrove Peuce – tak sa nazýva aj prvé rameno. Potom pokračuje: Naracustoma (úzke ústie), Calonstoma (ústie pekné), Pseudostoma (ústie falošné) – s ostrovom Conopon Diabasis (brod komárov), Borionstoma (ústie seveerné) a napokon Psiostoma (ústie prázdne). Ptolemaios (90-168 n.l.) má zasa 7 vyústení (obr.č. 2.1). Na rozdiel od Plinia ide od severu na juh a pribúda mu to siedme medzi Pliniovým prvým a druhým, pomenováva ho ako „bezvýznamné“. Naracustomu udáva pod názvom Naracionstoma (lenivé, ospalé). Eratosstheneas (grécky matematik, astronóm, geograf a filozof – asi 275-195 p.n.l.) upresnil trojuholníkový tvar ostrova Peuce. Pomponius Mela (1. stor.n.l.) v práci Pojednávanie o zemepise potvrdzuje, že Ister má 7 ústí, z nich 3 sú úzke a ostatné splavné. Prvá písomná zmienka o Suline je z roku 950 v diele Constantina Porfirogeneta. Osada Sf.Gheorghe stála už v roku 1327. V rokoch 1311-1318 zanecháva Pietro Vesconte postupne 4 mapy o ústiach Dunaja a priľahlých brehoch Čierneho mora. V roku 1320 nachádzame v diele
 
Marina Sanudoa miestopis z pobrežia Čierneho mora a dunajskej delty. Tu je lokalita Sollina totožná s dnešnou Sulinou. V roku 1541 z cestovania po Moldave sedmohradský rodák Georg Reichesdorfer, v tom čase notár v Sibiu, vydáva dodatočne v roku 1595 „Moldavie Finitimarum regionum typus“, na ktorej je zachytený Dunaj svojim vyústením štyrmi ramenami. Prvá úplnejšia mapa o dunajskej delte bola zostavená Veľkým ruským veliteľským štábom v roku 1830. Za prvú kvalitnú a použiteľnú mapu je považované dielo anglického kapitána Spratta z roku 1856. V tomto roku bol taktiež postavený pred vyústením Svätojurského ramena tzv. turecký maják, ktorého torzo sa dnes nachádza ukryté hlboko v pobrežných rákosinách.  Pod vedením Ch. Hartleya bola v roku 1857 založená Európska dunajská komisia, v roku 1871 bola doplnená a v roku 1883 revidovaná. Rybárska služba pod vedením rumunského inžiniera Vidrascu vydáva v roku 1909 pre potreby rybárov najpodrobnejšiu mapu svojej doby, zostavenú v mierke 1:50 000.
 
2.2.1 Vznik ostrova Sacalin
Napravo od ústia Svätojurského ramena sa začína úzka piesočná kosa, ktorá sa postupne rozširuje a vzďaľuje sa od vlastného bažinatého pobrežia. Podľa mapy je to ostrov Sacalin Mic, ktorý je dlhý asi 10 km a je plytkým prielivom oddelený od ďalšieho ostrova Sacalin Mare /www.deltadunarii.ro/. Ten je o niečo kratší a končí niekoľkými izolovanými ostrovčekmi, ktoré sú už vzdialené od pevniny asi 5 km. Podľa Šebelu /2002/ sa jedná o jeden ostrov, ktorý morské búrky často predelia na niekoľkých miestach súčasne, ale väčšinou sa dajú tieto prielomy prebrodiť. Na tomto kúsku pevniny si môže človek urobiť veľmi dobrú predstavu o vytváraní nových častí nášho kontinentu z naplaveného materiálu, ktorý veľké rieky prinášajú.
Ostrov Sacalin vznikol unikátnym spôsobom doslova cez noc (viď príloha č. 13), a pritom tu nie je po vulkanickej činnosti ani náznak. V roku 1897 postihli deltu katastrofálne záplavy nemajúce predtým a našťastie ani potom obdobu /Šebela, 2002/. Z obrovského množstva prineseného materiálu vznikol na strete sladkých dunajských a slaných morských prúdov, ostrov, ktorý bol pôvodne asi o 1 km ďalej v mori. Neustála sedimentácia, ktorá bez prestania uzatvára prieliv medzi pevninou a ostrovom, pomery zmenila, stále mení a nebude to trvať dlho a z ostrova sa stane polostrov. Ostrov patrí do rezervácie Perisor-Zatoane.

2.3  Flóra dunajskej delty
Pestrosť terrestrických a vodných stanovíšť a jedinečné klimatické podmienky umožnili podľa Šebelu /2002/ vznik rozmanitých biotopov s jedinečnou flórou. Najväčšia druhová pestrosť sa nachádza na grinduloch, kde tesne vedľa seba existujú lokality s charakterom stepí a lesostepí, rastú tu listnaté lesy a pri pobreží aj vo vnútornej delte sa vyskytujú rozsiahle slaniská s svojráznou halofytnou vegetáciou. Na podmáčaných a zaplavovaných pôdach sa nachádzajú typické druhy pre aluviálne ekosystémy a na brehoch stojatých a tečúcich vôd sa objavujú bohaté spoločenstvá pobrežnej vegetácie. V stojatých vodách sa vyskytuje druhovo veľmi pestré spoločenstvo vodných rastlín a celkom unikátne sú spoločenstvá rastlín vytvárajúce plávajúce ostrovy nazývané plaury (viď príloha č. 11). Vôbec najväčšie plochy zaberajú súvislé trstinové porasty (asi 200 000 ha). Vodná a pobrežná vegetácia je hlavnou súčasťou prírodného filtru, ktorý delta na konci toku veľkej rieky predstavuje.

Okolo 70% vegetácie pozostáva z trstinových mokradí (viď príloha č. 12), za nimi nasledujú porasty pálky úzkolistej, škripiny lesnej, ostrice (Carex elata) a vegetácia plávajúcich ostrovov /www.deltadunarii.ro/. Tieto ostrovy sa nadnášajú vďaka plynom vzniknutých pri rozklade organických látok a premiestňujú sa za pomoci vetra. Občas bývajú aj prirastené k dnu. Vodné spoločenstvo je reprezentované nasledujúcimi druhmi: Nymphaea sp., Nuphar, Trapa natans, Potamogeton sp. alebo Urticularia sp. Doterajšie výskumy identifikovali vyše 1000 druhov rastlín patriacich do skupín /www.deltadunarii.s5.com/: Euroázijskej (28%), Východnej (24%), Európskej (14%) a zmiešanej.  Z ekologického hľadiska iba 26% patrí medzi vodné druhy, zvyšok medzi mezofyty, xerofyty, halofyty atď. Druhy ako: Salicornia patula, Juncus marinus, Juncus littoralis a Plantago cornuti robia deltu veľmi významnou. Na jej území boli taktiež nájdené vzácne druhy ako: Ephedra distachya, Carex colchica a Convolvulus persicus. Pozdĺž riek rastú porasty vŕb, jaseňov a topoľov. Sú pravidelne zaplavované (viď príloha č.15) a pokrývajú 6% z celkovej plochy delty. Pri riekach sa vyvinuli 4 typy porastov v závislosti od ich nadmorskej výšky. Rastú tu druhy ako Salix alba, Salix fragilis, Populus alba alebo Populus canescens. Vegetácia piesočných lúk zaberá 3% rozlohy delty a vyvinula sa v oblastiach Letea, Caraorman a Saraturile. Charakteristické sú Festuca bekeri, Secale silvestris alebo Carex colchica. Vodná vegetácia jazier (viď príloha č. 14), nádrží a kanálov pokrýva 2% plochy a zastupujú ju druhy ako Ceratophyllum submersum alebo Helodea canadensis. Krovitý pokryv je typický pre piesočné duny (viď príloha č.9, 10) a pobrežné oblasti a rozkladá sa na ploche jedného percenta. Reprezentujú ju napr. Tamarix ramosissima alebo Elaeagnus angustifolia. Lesy v oblasti Letea a Caraorman s pralesným rázom vďaka popínavým druhom pokrývajú 0,8% plochy (viď príloha č.18). Jazero Puiu a Rosu: Je to oblasť trstinových porastov a ojedinelých vŕb
 
na pevnom brehu niektorých kanálov. Typické sú plávajúce ostrovy (plaury), ktoré predstavujú koberec rôznych rastlín, ktorých korene sú prepletené v metrovej vrstve. Trčia z nich zväzky mohutných rákosových stebiel. Základnou stavebnou jednotkou plauru je podľa Šebelu /2002/ trsť obyčajná (Phragmites australis), ktorej steblá sú pevné a pripomínajú bambus. Ich dĺžka je bežne okolo 5 metrov ale ani 7 metrov nie je výnimočných. Okrem trste je tu vpletených asi 20 ďalších druhov rastlín. Často tu rastie pálka úzkolistá (Typha angustifolia), roripa obojživelná (Roripa amphibia) a mäta vodná (Mentha aquatica), ktorá je typická omamnou vôňou. Vyskytuje sa tu taktiež štiav konský (Rumex hydhrolapathum), lipkavec močiarny (Galium palustre), škripina (Scirpus schoenplectus) a aj nádherne fialovo kvitnúca rastlina ľuľok zlomocný (Solanum dulcamara) rastúca až do výšky očí. Z mohutnejších druhov s výraznými kvetmi tu rastie čerkáč obyčajný (Lysimachia vulgaris) s bohatými zlatožltými kvetmi alebo červeno kvitnúca vrbica vŕbolistá (Lythrum salicaria). V niektorých plauroch sa uchytáva aj kerovitá vŕba popolavá (Salix cinerea).

Caraorman: Je to oblasť kanálov lemovaných starými vŕbami, plytkých jazier porastených množstvom kvitnúcich lekien (Nymphaea alba) a leknice žltej (Nuphar luteum) a obklopená pastvinami s nízkou trávou, na ktorom sa popásajú stáda koní, kravy a kŕdle domácej hydiny. Pastviny prechádzajú do nízkych a trávou riedko porastených piesočných dún, za ktorými sa nachádza Caraormanský les. Smerom na západ les ustupuje do lesostepi, ktorá prechádza do otvorenej plochej krajiny a zatrávnených miernych kopcov s osamelými kermi a stromami. Severným smerom zelené pastviny pozvoľne prechádzajú do riedko porastených medzí a návrší, ktoré lemujú biele, sporadicky vegetáciou porastené, vysoké a mohutné pieskové duny. Les sa začína menšími remízkami /Šebela, 2002/ a topoľovými plantážami, medzi ktorými sú riedko zatrávnené plochy s trsmi paliny slanomilnej (Artemisia monogyna), kermi hlohu (Crataegus sp.), tamarišky (Tamarix parviflora) a zhluky kvitnúcich trniek (Prunus spinosa) prerastené ružou šípovou (Rosa canina). Ďalej sa už objavujú ostrovy skutočného lužného lesa, kde je možné vidieť obrovské topole biele (Populus alba), topole osikové (P.tremula), vŕby biele (Salix alba) aj červené (S.purpurea) a mohutné duby letné (Quercus robur). Les je v súlade so Šebelom /2002/ vlastne zložený z malých hájov, pričom len v niektorých dominujú staré stromy. Podrast je tu veľmi hustý. Okrem toho sa tu nachádzajú trávnaté plochy a taktiež veľmi suché stanovištia, ktoré skôr upozorňujú na lesostep než na Dunajský prales. Do korún mnohých stromov sa vinú pletence miestnej liany (Periploca greca), ktorá spolu so závojmi chmeľu obyčajného (Humulus lupulus) dáva lesu skutočný pralesný ráz.

Lesný komplex na Grindul Letea: Okolo kanálov sa rozprestierajú biele piesky a lúky posiate rôznymi kvetmi, medzi ktorými sa vynímajú rôzne zafarbené klasy vstavačov. Táto oblasť je podľa Šebelu /2002/ charakteristická rozsiahlymi pastvinami lemovanými agátovými lesíkmi. Ako sa tu terén dvíha, miznú zatopené kanáliky a pribúdajú suché stanovištia s riedkym porastom tráv a menších kríkov. Miestny les je na mnohých miestach násilne prerušený mladou kultúrou borovice čiernej (Pinus nigra). Z bohatého krovinného porastu sa šplhajú do korún mohutných listnáčov početné zväzky rôznych lián, pričom tie najmohutnejšie patria divej réve (Vitis silvestris). Kmene starých dubov sú ovinuté brečtanom popínavým (Hedera helix).
Sf. Gheorghe: Staré vŕby sú obsypané parazitickým imelom bielym (Viscum album). Neďaleko dediny sa nachádzajú plantáže topoľových hybridov s kerovými húštinami tamarišky, vŕby rakyty, dráča obyčajného (Berberis vulgaris), vtáčieho zobu (Ligustrum vulgare), divých ruží a trniek, miestami prerastené porastami trste obyčajnej. Les je pretkaný sieťou vybagrovaných kanálov a vysekaných pásov vegetácie /Šebela, 2002/. Smerom k morskej pláži prechádza porast do slanej stepi lemovanej pri pobreží nepriepustným pásom vŕby rakyty. Nachádzajú sa tu taktiež ovocné sady a vinice, ale tie sú úplne zdevastované.
Ostrov Sacalin: Ostrov je dlhá predĺženina s typickou širokou čiernomorskou plážou, asi 100-300 metrov širokou piesočnou platňou s trsmi slanorožcov (Salicornia sp.), ktoré opakovane zrovnávajú morské vlny pri veľkých búrkach /www.deltadunarii.ro/. Vyššie duny s nadmorskou výškou okolo troch metrov miestami obrastajú riedke kry tamarišky. Brehy ostrova lemujú porasty trste obyčajnej a pálky úzkolistej.
Grindul Saele: Podľa slov Šebelu /2002/ je to lokalita európskeho významu (viď príloha č.24), v ktorej sú zastúpené takmer všetky halofytné druhy, z ktorých sa najviac vyníma slanorožec (viď príloha č.26), ktorý svojim červeným zafarbením dotvára kolorit slanísk.
Jazero Razim: Brehy tohto „strieborného“ jazera lemujú v širokom sýtozelenom pruhu veľké rákosiny. So stúpajúcou nadmorskou výškou na útese Dolosman vypínajúcom sa nad jazerom, kukuričné polia ustupujú pastvine, ktorá končí až na kamenistom brehu jazera. Na morskej pláži rastie len málo druhov rastlín. Jednou z najvýraznejších je rohatec žltý (Glaucium flavum) z čeľade makovitých. Na čiernomorskom pobreží sa zbiera jeho koreň, z ktorého sa pripravujú extrakty na liečenie obličiek.
 
2.4  Fauna dunajskej delty
Rovnako ako sa tu pre jednotlivé biotopy vyskytujú vyhranené spoločenstvá rastlín, nachádzajú tu vhodné podmienky pre svoju existenciu i najrôznejšie živočíšne druhy. Dunajská delta je nefalšovaný raj živočíchov. Žije tu 98% všetkých živočíšnych druhov Európy viazaných na vodu /www.danubedeltatours.ro/. Veľmi bohatá je fauna bezstavovcov, ktorých zástupcovia osídľujú predovšetkým lesné komplexy Letea a Caraorman v ohromnej druhovej pestrosti. Delta Dunaja je ale predovšetkým známa svojim rybím bohatstvom, ktoré nemá na európskom kontinente obdobu. Tunajšia ichtyofauna zahŕňa cez 1500 druhov /www.deltadunarii.ro/.  Do roku 1991 tu bol zistený výskyt 156 druhov rýb, z čoho je 45 druhov  sladkovodných, 31 druhov  brakických vôd a 80 druhov morských. Podobne je delta významnou ornitologickou lokalitou, kde bolo doteraz zistených 325 druhov vtákov (81% rumunskej avifauny), z ktorých 218 druhov tu hniezdi a ostatné sa tu pravidelne zastavujú pri jarnom a jesennom ťahu. Žije tu 141 vodných vtákov reprezentujúcich 82% európskej avifauny, z ktorých 81 tu hniezdi a 60 sem prilieta.  Množstvo vodných vtákov sa zhromažďuje počas kladenia vajec a vytvárajú kolónie, ktoré sú ako keby „aglomeráciami hniezd“, pokrývajúcimi malé plochy. Dôvod ich zhromažďovania je aj nedostatok vhodných miest na hniezdenie, aj výhody poskytované prítomnosťou veľkého počtu vtákov chrániacich svoje mláďatá. Hniezdne kolónie boli vždy veľkou atrakciou delty. Tisíce hniezd postavených na vŕbach alebo v trstine, pekelný hluk (viď príloha č.28) a atmosféra špecifická pre iné geologické obdobia, zmenili kolónie hniezd na raj pre všetkých ornitológov a pre každého priateľa prírody. Nachádzajú sa tu rôzne kolónie, a to: volaviek, pelikánov, kormoránov atď. Kolónia pelikánov (viď príloha č.17) v prísne chránenej rezervácii Bosca – Buhaiova je najväčšia v Európe /www.danubedeltatours.ro/ a je príklad zmiešanej kolónie. Medzi vtákmi je možné vidieť nielen zástupcov európskej ornitofauny, ale aj druhy typické pre zoografickú oblasť stredozemnú, mongolskú, sibírsku či antarktickú.  Aj spomedzi cicavcov sa v delte doteraz vyskytujú vzácne druhy šeliem, ako je napr. mačka divá (Felis silvestris), vydra riečna (Lutra lutra) alebo norok európsky (Lutreola lutreola), ktorý tu nachádza jedno z posledných útočísk v Európe (viď príloha č.27).

Jazero Puiu a Rosu: Na jeseň sa tu zhromažďujú tisíce kačiek a lysiek, taktiež labute, kormorány a ďalší vtáci. Jazero Rosu a Rosulet býva podľa slov Šebelu /2002/ bežne pokryté vodnými vtákmi o počte cca 20 000 chochlačiek bielookých (Aythya nyroca), 15 000 chochlačiek sivých (A.ferina), 12 000 hrdzaviek potápavých (Netta rufina),  okolo 5 000 kačíc divých (Anas platyrhynchos),  približne 150 000 lysiek čiernych (Fulica atra) a taktiež vzácne druhy ako Panurus biarmicus o počte 500 jedincov. Tieto jazerá sú plné karasov zlatistých a strieborných (Carassius carassius a auratus), šťúk severných (Esox lucius) a najmä sumcov veľkých (Silurus glanis). V okolí jazera Rosu sú bežné piskory obyčajné (Sorex araneus), piskory malé (S.minutus) a dulovnice menšie (Neomys anomalus). V mokradiach žije rišavka tmavopása (Apodemus agrarius) a myška drobná (Micromys danubialis), ktorá je typická pre rákosové porasty.

Caraorman: Z celého okolia sa tu so silnou intenzitou ozývajú skokani rehotaví (Rana ridibunda), rosničky zelené (Hyla arborea) a kunky obyčajné (Bombina bombina). V dedine na elektrickom vedení často hniezdia bociany biele (Ciconia ciconia). Tam kde sa zachovali staré duby sa vyskytuje dudok chochlatý (Upupa epops), holub plúžik (Columba oenas) a kavka obyčajná (Corvus monedula). Neustále je tu počuť sokola lastovičiara (Falco subbuteo), vranu túlavú (Corvus Corone cornix), vlhu hájovú (Oriolus oriolus) a kukučku jarabú (Cuculus canorus). Miestne vody sú plné pijavíc lekárskych (Hirudo medicinalis). Vo vŕbinách pri okraji zadného cípu jazera Chirilovo sa nachádza kolónia volaviek vlasatých (Ardeola ralloides), striebristých (Egretta garzetta), červených (Ardea purpurea), Nycticorax nycticorax, kormoránov malých (Phala crocorax pygmaeus) a ibisov hnedých (Plegadis falcinellus) /Šebela, 2002/. V chladnejších a viac zatienených vodách delty sa vyskytujú skokany krátkonohé (Rana lessonae). Na jazere Chirilovo hniezdi taktiež rybár riečny (Sterna hirundo) a aj rybár bahenný (Chlidonias hybrida).
Lesný komplex na Grindul Letea: V dedinách pod lampami číhajú na hmyz ropuchy zelené (Bufo viridis), ropuchy obyčajné (B.bufo) a jež východný (Erinaceus roumanicus). Je tu bežný najväčší motýľ Európy /Šebela, 2002/ – okáň hruškový (Saturnia pyri).V roku 1947 tu bol zastrelený jeden z posledných vlkov (Canis lupus) a bol tu pozorovaný zablúdený jeleň lesný (Cervus elaphus). V lese žije veľa mačiek divých a ešte viac medvedíkov čistotných (Nyctereutes procyonoides) a líšok hrdzavých (Vulpes vulpes). Vypustený tu bol aj pár danielov škvrnitých (Dama dama) ale o ich osude nie sú záznamy. V tomto lese sa nachádza množstvo hlbokých studní postavených miestnymi obyvateľmi. Vyskytuje sa tu aj najväčší blanokrídly hmyz v Európe, a to Scolia maculata, ktorého zaujímavý vývoj prebieha v larvách chrobáka Oryctes nasicornis. Ten je zasa viazaný na tunajšie staré vŕby. Vtáčie spoločenstvo sa tu vyvinulo podobné aké obýva les v Caraormane. Dominujúcim druhom je škorec lesklý (Sturnus vulgaris), nasleduje kavka obyčajná a vrabec poľný (Passer montanus). Ďalej nasleduje skupina druhov pomerne hojných: penica slávikovitá (Sylvia borin) a holub plúžik, hrdlička poľná (Streptopelia  turtur). Pravidelne sa tu objavuje dudok chochlatý, bažant poľovný (Phasianus colchicus) a strakoš obyčajný (Lanius collurio). Z dravcov je najzaujímavejší orol morský (Haliaetus albicilla).Veľmi hojné sú zajace poľné (Lepus europaeus), srnčia zver (Capreolus capreolus) alebo jež východný. Taktiež populácia diviakov (Sus scrofa) nie je zanedbateľná. Z obojživelníkov sa tu darí najmä rosničkám zeleným. Z plazov sú početné najmä užovky obyčajné (Natrix natrix).
 
Z pomedzi jašteríc je to jašterica obyčajná (Lacerta agilis), jašterica trávna (Podarcis taurica) a aj exotická jašterica Eremias arguta. Bystružka mriežkovaná (Carabus clathratus) sa podľa Šebelu /2002/ radí medzi početných predstaviteľov fauny zaplavovaných lužných lesov.
Jazero Rosca: Na začiatku 80. rokov v delte žilo okolo 5 000 párov pelikánov bielych (Pelecanus onocrotalus) a do 200 párov pelikánov kučeravých (Pelecanus crispus) /Šebela, 2002/. Okrem dvoch veľkých kolónií – Rosca a Hrecisca, existovalo každoročne niekoľko menších hniezdnych kolónií rozptýlených po  delte a meniacich sa z roka na rok podľa konkrétnej situácie. V týchto malých kolóniách hniezdili väčšinou pelikáni kučeraví. Počas nasledujúcich rokov sa v regióne celej delty početnosť pelikánov bielych zásadne nezmenila. Naopak pelikáni kučeraví sa vo väčšom množstve pravidelne objavujú iba v okolí Sf.Gheorghe a ich početnosť sa skôr zmenšuje. Medzi rybármi a pelikánmi trvá nevraživosť, pretože im lovia „ich“ ryby. V kolónii na jazere Hrecisca hniezdi podľa Šebelu /2002/ okolo 2000 párov pelikánov bielych, taktiež pelikáni kučeraví a na uschnutých vŕbach nespočetné množstvo kormoránov veľkých (Phalacrocorax carbo). V okolí tohto jazera sa vyskytuje aj najväčší európsky netopier druhu Nyctalus lasiopterus.

Sf. Gheorghe: Ťah sleďov, ktoré žijú v mori, ale na trenie sa vracajú do veľkých riek, najmä druhu Alosa pontica, sa začína v delte okolo polovice marca a vyvrcholí v apríli a niekedy aj v prvých májových dňoch /Šebela, 2002/. Častým úlovkom je tu pleskáč vysoký (Abramis brama), zubáč veľkoústy (Stizostedion luciperca) aj východný (S.volgensis), nosáľ riečny (Vimba vimba) a jesetery, napr. jeseter hviezdnatý (Acipenser stellatus). Na suchších miestach, ale i pozdĺž pobrežia je tu hojný najvzácnejší plaz delty - vretenica menšia (Vipera ursini renardi). Z avifauny je najzaujímavejší žeriav popolavý (Grus grus) pre našinca nový druh. Vo vŕbe rakytovej na pláži žije mnoho nádherne zafarbených zlatoňov (Calosoma sycophanta) a na omývaných pieskoch na plážach Sacalinu pobehujú tisíce drobných svižníkov (Cicindela trisignata). V okolí dediny ale i v rákosinách a v blízkosti dobytka je hojná straka čiernozobá (Pica pica). Na jeseň je tu častým úlovkom sumec, šťuka, morský ostriež – lufar (Pomatomus saltatrix), platesa (Platichthys flesus) alebo jeseter.

Ostrov Sacalin: Početná je tu čajka bielohlavá (Larus cachinnas) a smejivá (L.ridibundus), potom divé kačice marcovky, skupinky vtákov druhu Calidris alba, Arenaria interpres. Na kríkoch tu posedávajú strakoše menšie. Po oblohe sa preháňajú kŕdle Calidris ferruginea, Recurvirostra avosetta. Nachádza sa tu tiež hniezdna kolónia rybákov severných (Sterna sandvicensis). Rybári riečny hniezdia podľa Šebelu /2002/ v dvoch izolovaných kolóniách, každá má cca 300 hniezd. Rybáky severné hniezdia v jednej kolónii asi na 3 ároch plochy (viď príloha č.22), hniezda sú bližšie pri sebe a vo väčšine hniezd je po jednom vajci. Na konci 80. rokov tu bolo okolo 800 párov. Avšak v roku 1994 sa hniezdna kolónia čajok bielohlavých zmenšila na jednu štvrtinu, pričom rybáky
 
severné sa tu nevyskytovali už vôbec. Piesočná kosa sa pretiahla o ďalší kilometer, ale na jej konci a na malom priľahlom ostrove hniezdia len rybári riečni.  Na morskej pláži a obzvlášť v zálive medzi ostrovom a pevninou sú vždy nahromadené mnohé vtáčie druhy, ktoré sa tu zastavujú pri jesennej migrácii na juh, alebo sa tu pripravujú na prečkanie nadchádzajúcej zimy.
Catatea Histria: V hromadách kamenných sutín je tu možné pozorovať kapitálne užovky rodu Natrix tesselata, miestami užovku obyčajnú a taktiež korytnačky rodu Testudo graeca ibera všetkých veľkostí vrátane mláďat. Táto oblasť je taktiež charakteristická vysokým počtom druhov chrobákov, ktoré doposiaľ ani neboli určené, alebo sa o ich existencii na tomto území ani nevedelo.

Grindul Saele: Rozsiahle slanisko tiahnúce sa pozdĺž pevniny severojužným smerom v šírke 2 až 3 km a o dĺžke takmer 10 km je v skutočnosti naplavený val dunajských sedimentov. Toto slanisko je známe ako vynikajúca ornitologická lokalita. V súlade so Šebelom /2002/ to azda najlepšie vystihol nadšený ornitológ a fotograf Tonda Janásek, keď sa prvý krát vrátil z obchôdzky slaniska: „Toto je ornitologické šílenství!“ Sú tu zastúpené takmer všetky druhy vtákov, vyskytujúcich sa na území delty, pričom typickým predstaviteľom avifauny je najmä Recurvirostra avosetta.
Jazero Razim: Na kamenistej pláži pod kameňmi omývanými vodou sú hromady vodných mäkkýšov Theodoxus danubialis s jemnou ružovou kresbou na ulite a pospolite prisadnutých ulít druhu Dreissena polymorpha. Pri brehoch tohto brakického jazera sa zdržujú rôzne druhy hlaváčov (Gobiidae). Bežné sú taktiež korytnačky bahenné (viď príloha č.25) a rôzne druhy žiab, napr. skokany, ropuchy zelené, kunky. More tu vyplavuje aj veľké červené ulity druhu Rapana venosa, ktoré sú síce atraktívne a pôsobia exoticky, ale podľa slov Šebelu /2002/ sú to nežiadúci prisťahovalci do Čierneho mora z ich domovských vôd ďaleko na východe Ázie. Ich postup je sprevádzaný katastrofálnym úbytkom pôvodného a veľmi hojného lastúrnika – slávky jedlej (Mytillus edulis), ktorého rapany konzumujú a ničia. Je to tiež vynikajúca lokalita na pozorovanie všetkých tiahnúcich vtákov, a to nielen vodných, ako napr. muchárik malý (Ficedula parva). Cez zimu sa tu zdržiavajú predovšetkým bernikly červenobradé (Branta ruficollis), husy bieločelé (Anser albifrons), hohoľ severný (Bucephala clangula). Z kožušinovej zveri sa tu vyskytuje najmä medvedík čistotný, líška hrdzavá a ondatra pižmová (Ondatra zibethica).

2.5  Ekosystémy dunajskej delty
Územie delty je výsledkom evolúcie v čase. Keďže všetky ekosystémy na jej území sú úzko prepojené, môžeme dunajskú deltu považovať /www.danubedeltatours.ro/ za bióm s veľmi vysokým stupňom organizácie. Množstvo slnečnej energie dopadajúcej na toto územie (135.86 kcal/rok/cm2) je vyššie ako v ostatných regiónoch krajiny. V tomto ohľade je celkové množstvo energie, ktorá dosahuje povrch delty, je 4,508.1 x 1012 kcal/rok. Časť z nej (53,2%) je spotrebovaná na výpar a činnosti látkovej premeny (2,396.2 x 1012 kcal) a 16,5% energie (744.2 x 1012 kcal) sa odráža od povrchu delty. Iba 1,367.8 x 1012 kcal (30,2%) je pohltených a následne cirkuluje vo vodnom kolobehu alebo je spotrebovaná pri biologických procesoch.

Množstvo vody transportovanej Dunajom je 204.5 km3/rok (merané pri Ceatalul Chiliei). Toto množstvo vody so sebou ročne  prináša 69.7 miliónov ton rozpustených solí, 58.7 miliónov ton naplavenín a 2,576.1 kcal tepelnej energie (pri priemernej teplote  12,6oC) /www.danubedeltatours.ro/. Iba malá časť (v priemere 5-7%) z týchto množstiev látok a energie sa môže prostredníctvom kanálov, ramien a jazier dostať do prírodného prostredia delty. Ako výsledok prírodných podmienok môže byť v delte akumulovaných prírodnými procesmi 5,826 x 106 m3 (alebo 5,8 km3) vody, čo reprezentuje 2,8% z celkového množstva transportovaného dunajskými ramenami. Ak by sme do úvahy nebrali poldery (1000 km2, 30% povrchu delty), celkové množstvo vody, ktorá môže byť akumulovaná na území delty počas jedného roka, by bola asi 3,335.5 x 106 m3 (cca 3,3 km3), čo reprezentuje 1,6% celkového objemu. Obrovské množstvá rozpustených solí, naplavenín a energie sú stavebným materiálom veľkého počtu ekosystémov lokalizovaných na území delty. Režim odtoku Dunaja určuje niektoré špecifické črty ekosystémov /www.danubedeltatours.ro/:
- záplavy a vysoký vodný stav počas jari hrá významnú úlohu pri donášaní niektorých prvkov ako je N, P, H2S (spôsobujúce eutrofizáciu vôd) a veľkého množstva sedimentov, ktoré sú stavebným prvkom nových území,
- zmeny v dĺžke trvania zaplavenia určitých území majú hlavný vplyv na štruktúru ekosystému.

Počas obdobia záplav sa zvyšuje primárna produkcia ekosystémov, na ktorej sú podľa stránky www.danubedeltatours.ro závislé v období keď vodný stav je oveľa nižší. Obdobie záplav sa však netýka území situovaných 4-5 metrov nad hladinou mora (Letea, Caraorman). Ľudské obydlia v delte, poľnohospodársky využívané oblasti, plantáže drevín a chovné rybníky sú tiež ovplyvňované týmito obdobiami záplav. Z ohľadom na morfologickú a hydrologickú štruktúru oblasti, faunu, flóru a dlhé obdobie ľudského vplyvu sa tu nachádzajú dve hlavné skupiny ekosystémov /www.caraorman.ro/:
- prírodné ekosystémy, alebo ekosystémy čiastočne modifikované človekom,
- umelé ekosystémy, úplne pretvorené človekom.
Prvá kategória zahŕňa 23 typov ekosystémov (od dunajským ramien až po pláže). V druhej kategórii sa nachádza 7 typov (poľnohospodárske oblasti, topoľové plantáže alebo ľudské obydlia). Medzi najdôležitejšie patrí týchto päť:
1. Ekosystém tečúcich vôd: dunajské ramená, kanály a potoky, ktoré pokrývajú cez 2,5% plochy delty. Najviac dôležité kanály sú: Litcov, Crisan, Caraorman, Pardina, Vatafu, Mila 35. Najviac známe toku sú: Perivolovca, Sontea, Lopatna.
2. Ekosystém stojatých vôd: jazerá, zaplavené územia, kanály a bahenné potoky, ktoré reprezentujú 10% povrchu delty.
3. Ekosystém močiarov a zaplavených území (trstinové porasty a ostrovy) situovaný medzi –0,5 až 1 meter nad hladinou mora zaberá 67% povrchu delty.
4. Ekosystém pieskových dún: pieskové násypy morského pôvodu, zaberajúce plochu 270 km2, čo tvorí 8% plochy (Caraorman, Letea, Raducului, Saraturile) a pieskové násypy riečneho pôvodu (200 km2 – 6% povrchu).
5. Ekosystém ohradených poľnohospodárskych plôch, plantáží stromov
a chovných rybníkov, ktorý predstavuje (1991) 30% povrchu delty.

2.6 Obyvatelia delty
Ľudia deltu osídľovali už v antickom období /www.danubedeltatours.ro/, ako ukázali archeologické nálezy pri Chilia Veche a Letea. Trvalé obydlia sa tu začali stavať od 11.-12. storočia, a to len pri Chilia Veche a mimo delty na severe Dobrudže. Delta bola najskôr obývaná moldavskými pastiermi, ktorí sa tadiaľto presúvali so stádami oviec. Chilia Noua, opevnené mesto situované v oblasti s rovnakým názvom, na severnom brehu Chiližského ramena, predstavovala bránu do dunajskej delty. Pasenie tu prebiehalo na jeseň a v zime na riečnych a morských brehoch a poliach. Prechodné obydlia sa nazývali „cisle“ a sú časté ešte aj v súčasnosti. Prvé trvalé sídlo obývané predovšetkým moldavskými pastiermi bolo Satul Nou, situované v centrálnej časti Letea. Počas ruskej nadvlády po roku 1826 sa zmenil jej názov na Satanov a po ustanovení za rumunské územie sa premenovalo na C.A.Rosetti. _Ruská ríša viedla kolonizáciu tohto územia, intenzívne praktikovanú počas rokov 1826 –1827, vedenú Zaporojeanom Cossacksom s obyvateľmi z okolia rieky Dneper a Don.

Mapa Dunaja vytvorená Európskou komisiou z roku 1870 ukazuje 14 osád na území delty a mesto Sulina. Väčšina dedín má ruský alebo ukrajinský názov. Mapa z roku 1910 zostavená Vidrascom zobrazuje 22 osád a mesto Sulina. Vznik 8 nových osád bol v súlade so stránkou www.danubedeltatours.ro spôsobený podporou výboru, ktorý reguloval rybí trh pod vedením Gr.Antipu. Patlageanca, dedina nachádzajúca sa v oblasti Ismail, bola založená práve vďaka nemu na začiatku minulého storočia. Pred druhou svetovou vojnou dosiahol počet sídiel 26. V súčasnosti sa na území delty nachádza 22 dedín, pričom väčšina z nich má 100-250 obyvateľov /www.danubedeltatours.ro/. Jediné mesto v delte je Sulina a má takmer 5000 obyvateľov. Na začiatku 50. Rokov to bolo len malé sídlo s pár rybárskymi chatrčami. Za krátky čas sa aj vďaka Európskej dunajskej komisii premenilo na slobodné kozmopolitné  mesto. V súčasnosti mesto prechádza zložitým ekonomickým obdobím, ktoré však nedegraduje životný štandard. Mesto sa stáva čistejším a ľudia dúfajú v lepšiu budúcnosť.

Lipovania-tak sa nazývajú, utiekli do dunajských močiarov z Kubáne na Ukrajine pred náboženským prenasledovaním Petra Veľkého. Lipovania tvoria dnes v rumunskej župe Tulcea 11,2% všetkého obyvateľstva /Lemberk, 1993/. Ak si uvedomíme, že počet obyvateľov delty je 15 950 (rok 1992) nie je ich absolútny počet vôbec vysoký /www.danubedeltatours.ro/. Starí muži si nestrihajú a neholia fúzy, a tak sú na prvý pohľad odlišný od ostatných obyvateľov delty. Vyznávajú ortodoxné pravoslávne náboženstvo a žehnajú sa dvoma prstami. So sebou si do delty priniesli radu zvykov, pracovných postupov a architektonických zvláštností. Dodnes medzi sebou hovoria po rusky, udržujú si svoje národné zvyky a sú na svoj pôvod patrične hrdí.
Ešte aj v súčasnosti majú niektorí osamotení rybári postavenú trstinovú
 
chalupu s najnutnejším vybavením na malých ostrovoch z riečnych naplavenín a materiálu vybagrovaného pri prehlbovaní kanálov. Tu žijú podľa Lemberka /1993/, buď osamote alebo s manželkou, väčšinu roka. Delta im dáva dostatok obživy v podobe rýb, no aj napriek tomu si pestujú na skromných políčkach kukuricu a zeleninu. Pevná pôda je tu nesmierne vzácna, ale o to viacej úrodná, pretože všetky živiny prináša rieka. Miestni rybári, ktorí lovia ryby do sietí a rôznych pascí musia mesačne odovzdať minimálne 1 300 kg rýb, aby dostali základnú mzdu.

Na Starom Dunaji (týmto názvom sú nazývané dva obrovské meandre Sulinského ramena, ktoré boli koncom 19. storočia pri narovnávaní toku od ramena odrezané), ktorý je už vyše 100 rokov bez prúdiacej vody si na riečnych naplaveninách postavili Lipovania osadu Mila 23 (predtým to odtiaľto bolo 23 námorných míľ k ústiu rieky). Dnes v nej žije asi 150 obyvateľov /Lemberk, 1993/. Obyvatelia tu žijú v hlinených domoch. Strechy a ploty sú väčšinou vyrobené z najrozšírenejšieho materiálu v okolí – trstiny, majú vyrezávané a farebne zdobené štíty s označením roku dostavania – letopočty sú staré 30 a viac rokov.

Osada Sf.Gheorghe je rybársky prístav nachádzajúci sa pri ústí Svätojurského ramena. Ulice sú väčšinou pokryté jemným pieskom a rybárske domčeky sú obvešané sušiacimi sa sieťami. Keďže osada je desiatkami kilometrov močiarov odrezaná od najbližšej pevniny, obyvatelia okrem lodí nepotrebujú žiadne dopravné prostriedky (týka sa to väčšiny územia delty). Na domoch a záhradkách rybárov podľa Lemberka /1993/ na prvý pohľad vidieť, že patria Slovanom – steny sú čisto vybielené, drevené štíty a rámy okien vyrezávané a farebne zdobené. Záhrady sú plné ovocných stromov.
Názov Caraorman pochádza z turečtiny a znamená Čierny les. Dedina je okolo 3,5 km dlhá a 500 m široká /www.caraorman.ro/. Leží na pieskových násypoch medzi ramenom Sulina a Sf.Gheorghe asi 12 km od Crisanu. Populáciu dediny tvorí okolo 490 ľudí ukrajinského pôvodu (tak ako v Crisane). Ich hlavným zamestnaním je rybolov. Ďalším zdrojom obživy obyvateľov je taktiež chov dobytka. Vrchol dosiahol v rokoch 1987-1989 keď počet kusov dobytka presahoval 2000. Po revolúcii v roku 1989 sa obrátila pozornosť obyvateľov  kvôli stálemu stúpaniu cien rýb, no neskôr sa stal nerentabilným biznisom. Keď sa tu zastavila výstavba továrne na výrobu skla, ľudia začali odchádzať, hľadať príležitosť vo vnútrozemí a Caraorman sa stal vymierajúcou dedinou. Jazyk ľudí v Caraormane je veľmi blízky tomu ukrajinskému a môžeme sa s ním stretnúť tiež v osadách Sf.Gheorghe, Murighiol, Crisan a Letea. Mesto Tulcea je vstupnou bránou do delty, s počtom obyvateľov cez 90000 /www.deltadunarii.ro/. Toto miesto bolo obývané už pred 2600 rokmi a v súčasnosti má námorné,  turistické a priemyselné funkcie. Obydlia Lipovanov (viď príloha č.16) sú nesmierne zaujímavé. Dodnes sú
 
všetky stavby v dunajskej delte postavené z nepálených tehál. Z blata vymodelované a na slnku usušené tehly sú lacným a ľahko dostupným stavebným materiálom. Strecha býva väčšinou z trstiny, u novších domov z vlnitého eternitu alebo plechu. Stavba takéhoto domu zo surových tehál je spoločenskou udalosťou, na ktorej sa zídu i tí najvzdialenejší príbuzní. Čo sa týka spôsobu života lipovanskej rodiny, ženy nechodia do zamestnania a starajú sa o hospodárstvo. To zahŕňa záhradu, hydinu, dobytok, ošípané a niekedy aj kone. Naviac sa musia starať o 3-5 detí, takže hlavou lipovanskej rodiny je v súlade s Lemberkom /1993/ žena. Dcéry väčšinou odchádzajú po svadbe z domu, synovia buď postavia svojej rodine vlastný dom, alebo pristavajú k starému domu rodičov nový. Stáva sa tak často, že na jednom pozemku žijú spolu tri rodiny v niekoľko navzájom prepojených domoch.  V kuchyni na dvore sa vďaka teplému podnebiu varí po celý rok. Väčšinou sa tu nachádza udiareň a soliareň rýb, niekedy aj pec na pečenie chleba.
Je zaujímavé, že aj keď počet obyvateľov delty je malý, prirodzený prírastok na území delty je vysoko nad priemerom v Rumunsku a v súčasnosti je to 7-8 obyvateľov na tisíc ľudí ročne /www.deltadunarii.ro/. Za zmienku iste stojí aj citát istého rybára: „Sme prví v Rumunsku, ktorí vidia slnko a poslední, ktorí sa dozvedia, čo sa u nás a v Európe deje.“
 
2.7  Hospodárska činnosť v dunajskej delte
Dunajská delta zostávala pomerne dlhú dobu bez vplyvu technikov a národohospodárov a zachovávala si svoj pôvodný ráz obrovskej európskej mokrade. Aj keď tu na začiatku 80. rokov minulého storočia žilo v 36 osadách asi 20 000 obyvateľov, ich vplyv na miestnu prírodu bol podľa Šebelu /2002/ zanedbateľný. Až od začiatku 50. rokov došlo k plánovanému ataku na deltu v niekoľkých smeroch, ktorého hlavným cieľom malo byť získanie ornej pôdy a výstavba chovných nádrží pre ryby, doplnená o umelé zavlažovacie a odvodňovacie systémy. Od začiatku 50. rokov sa datuje výstavba nádrží pre chov rýb, ktoré boli na začiatku 90. rokov vybudované na ploche 53 000 ha /Šebela, 2002/.
Ročne sa v delte lovilo okolo 20 000 ton rýb, čo predstavovalo viac než 50% produkcie sladkovodného rybárstva v Rumunsku. V roku 1983 sa zriadili liahne pre 1,2 tony rybích násad /Anonymný autor, 1991/ a rozšírilo sa prikrmovanie rýb o vodnú plochu 16 500 ha. V dedine pri jazere Chirilovo je podľa Šebelu /2002/ postavená liaheň, kde sa zaoberajú umelým výterom niektorých druhov rýb. Okrem tradičného kapra sa špecializujú na umelý výter bylinožravých rýb importovaných z Ďalekého východu, zvlášť na tolstolobíka bieleho (Hypophthalmichthys molitrix) aj pestrého (Aristichthys nobilis) a amura bieleho (Ctenopfaryngodon idella). Produkcia tejto liahne je z časti predávaná do zahraničia, obzvlášť do Talianska, ale väčšina sa využije na zarybnenie vôd vo vnútrozemí a malá časť sa dostane aj do miestnych vôd. V sladkovodnej produkcii tvorí 30% úlovku karas striebristý a tých istých 30% pripadá na zubáča maloústeho /Šebela, 2002/. Priemerná veľkosť ulovených sumcov je nízka a kolíše okolo 5 kg. Tento problém sa týka celej delty. Miestny rybári sa sťažujú, že veľké sumce ulovia už len vzácne a malých pribúda, a to aj preto , že sumec nemal v rybárskom zákone uvedenú minimálnu dĺžku a mohol sa brať v akejkoľvek veľkosti. Tento zákon č. 12 z roku 1974 platný pre profesionálnych  ale i športových rybárov, uvádzal minimálne miery 43 druhov rýb, medzi ktorými neboli uvedené niektoré dravé druhy (sumec, šťuka, boleň, ostriež a úhor). Súčasne tento zákon zakazoval loviť vodné skokany o menšej hmotnosti než 30 gramov a raky (Astacus sp.) s dĺžkou tela men