Medzibrod

Prírodné vedy » Geografia

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 28.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 266 slov
Počet zobrazení: 5 136
Tlačení: 418
Uložení: 423
Medzibrod

ÚVOD
Dôvod prečo som sa rozhodla písať prácu o Medzibrode je jednoduchý. Bývam tu odmalička, bývali tu moji rodičia i starí rodičia. Je to miesto, ktoré mám rada a kde sa vždy budem rada vracať, nech už budem kdekoľvek. Medzibrod tento rok oslavuje 550. výročie 1. písomnej zmienky o obci a tak bol tu ešte jeden dôvod na to, aby som spracovala práve túto tému. Svojou prácou chcem preto oboznámiť ľudí s miestom, kde žijem, predstaviť vám jeho tvár i históriu, aby sa mi už nestávalo tak často, že ľudia z okolia počujú o Medzibrode prvý krát.
 
I. PRÍRODNÉ POMERY
1.1  Poloha, povrch

Obec leží východne od mesta Banská Bystrica, na pravom brehu rieky Hron, od ktorej je oddelená násypom železničnej trate. Nachádza sa v nadmorskej výške 390 m. Z územného hľadiska chotár obce patrí do regiónu Horehronia. Rozprestiera sa po oboch brehoch rieky. Od východu je ohraničený svätoondrejským (brusnianskym), od západu hiadeľským chotárom.

Severná, ropzsiahlejšia časť chotára obce patrí k južným svahom dumbierskej časti Nízkych Tatier. Reliéf je rozčlenený pravobežnými prítokmi Hrona, potokmi Močiar a Vyvieranica. V Rozšírenej zníženine najzápadnejšieho úseku hoňňHorehronského podolia vytvoril Hron dva výrazné meandre. Časť chotára na juh od Hrona patrí do veporskej časti Slovenksého rudohoria. Z južnej  a východnejs trany, kde si Hron razil cestu, objímajú obec mierne pahroky oráčiny. Na úpätí Nízkych Tatier v chotári obce sa od západu na sever nachádzajú hory: Halny, Sokol, Oblaz, Roveň, Horné lúky, Strmé báne, Chochuľa (975 m), Hlinenô, Pod Pohnilou, Uhlište, Za Torysou, Stros, Torysa, Lopata, Máčková, Požarina, Bôrovô, Bánik, Breziny, Prieslop, Kopok, Pod Prielohy, Litofová (951 m).

Na úpatí Slovenského Rudohoria sa tiahnu od juho na východ: Stráža, Hradište, Žiar, Škliabkovo, Staré lazy, Dolina, Stožková, Pod Tatrami. V nižších polohách sa v okolí obce nachádzajú hony: Pšomlaz, Zábrež, Kamenisté, Galov kút, Skalka, závrat, Kapustniská, Pod Oblazom, Sihiote, Skalie, Pod horou, Záhumnie, Seč, Banišet, Valkovňa, Dúbrava, Za mylnom, Stožok, Pavlen, Za močidlami, Dolehronie, Pod Dolinou, Pod Hradišťom, Dlašťok, Pod mostom, Dúbravky, Pod strážou. Kataster obce má celkovú rozlohu 1 708 hektárov, z toho role 217, lúky 294, záhrady 10, pasienky 209, lesy 896, iné neúrodné plochy 82 ha.
 
1.2  Nerastné bohatstvo
Geologické zloženie hornín v chotári obce je rôznorodé. Prevládajú vápence, dolomity, silikátové horniny a miestami bridlice. Počas geologického vývoja stredného Slovenska sa  odohralo viac období magmatickej činnosti, ktorá bola sprevádzaná vznikom rudných ložísk. Na mladších puklinách hornín sa vylúčil antimonit, a to najmä v okolí Dolnej Lehoty, Dvoch vôd, Lomu, Medzibrodu a Jarabej.

Učenec Matej Bel v ´´Notíciách´´ zv. II. Zvolenskej stolice písal o podzemných chodbách v Jasení a Medzibrode. ´´Notície´´ pri údajoch o mineralógii, ktoré preberajú z banského archívu uisťujú, že zlatý piesok sa ryžoval aj z rieky Hron. Na úpätí pohoria Prašivá, v doline Bôrovô, dali banskobystrický úrbárovia pod vodením Antona Juliana Hiraja otvoriť štôlňu. V nej ťažili rudu bohatú na antimón a verili, že nájdu zlato. Tretia ťažba antimónovje rudy v Borovom a na Rovni bola b rokoch 1963 – 1946. Ťažná šachta siahala do hĺbky vyše 50 metrov. Štôlne boli v troch horizontoch v rôznych smeroch. Vyťažená ruda sa spracúvala vo flotácii. Koncentrát obsahujúci 35 % antimónu sa ďalej spracovával v hutách vo Vajskovej. Okrem antimónu bolo z koncentrátu vyzískané zlato i striebro. Bane v Máčkovej a v Hušťave boli bohaté na dolomity a vápencový piesok. Využívali ho občania na stavbu domov a organizácie pri úprave ciest a priestrenstiev.

1.3  Podnebie a vodstvo
Podnebie v Medzibrode je príjemné. Ako píše kronikár Ignác Hrdina ´´Okolie v sebe dosti drsné a predsa príjemné. Ani slnko nespaľuje príliš, ani od dlhotrvajúcej zimy netrpí tak veľmi ako liptovské obce.´´ Z pohľadu priemerných ročných a mesačných teplôt  teplými mesiacmi sú apríl-september (15-30 °C), chladnými mesiacmi sú október-marec (6 až –20 °C). najteplejším mesiacom je júl. Najchladnejším mesiacom je január. Veľké mrazy boli v rokoch 1929, 1940, 1959. mesačné maximum zrážok  v podobe dažďa sa vyskytuje v mesiacoch máj-júl. Najsuchšie sú zimné mesiace január, február. Zrážky nebývajú výdatne, ale občas sú prudké a zapríčiňujú povodne. Prietrže mračien boli 26.7.1960 a 19.7.1974. Hron stúpol o 150-200 cm a zaplavil priľahlé polia Kapustniská, Sihote, Dolehronie, dolnú časť obce a poškodil železničný násyp.

Do rieky Hron, pretekajúcej vo východo-južnej strane obce, sa vlieva potok Vyvieranica a potok Močiar. Potok Vyvieranica je odnožou potoka Sopotnica, prameniaceho pod Veľkou Chochuľou vo výške 1 402 m. v Sopotnickej doline sa v polovici toku časť potoka oddeľuje  a tratí sa vo Farskom lese. Na povrch vychádza v chotári obce Medzibrod v Baništiach, kde vyviera zo zeme a mení sa na mohutný potok. Podla tohto prírodného potoka je pomenovaný potok i dolina, ktorou preteká – Vyvieranica. Potok Močiar (Borovská voda) pramení v Borovom pod Kopkom. Celou dolinou je dopĺňaný vodou zo stuničiek, ktorých je značné množstvo. Ani jedna však neobsahuje minerálnu vodu, hoci v Hiadli, v Bukovci i v Brusne minerálne pramene sú.
 
1.4 Fauna a flóra
Územie Medzibrodu patrí do oblasti Západokarpatskej flóry. Lesy zaberajú takmer 60 % katastra obce. Porasty vytvárajú tie isté dreviny z ktorých sa skladali za pradávna. Lesy sa na mnohých miestach zachovali až po samý breh Hrona a to preto, lebo výbežky pohorí so strmými svahmi a plytkou pôdou neboli vhodné na poľnohospodárske účely. Hlavnými drevinami sú smrek, buk a borovica. V menšom množstve vyskytujú jedľa, dub, javor, jaseň, breza,, brest a jarabina. V nižších polohách (Halny) sa vyskytuje hrab. Vedla Hrona, v blízkosti potokov a na močaristých miestach rastie vŕba, jelša, klen a tŕpka. Popri cestách a na stráňach sa vyskytuje  agát a lipa. Po medziach a nasvahoch možno nájssť  mnohé druhy krovinatých porastov, najrozšírenejšia sú drienky, šípky, trnky, liesky, nájsť tu možno i bazu, botrievku, atd.. V záhradách a sadoch sa najviac objavujú jablone, hrušky, slivky, v menšom množstve marhule, broskyne, orechy a čerešne.

Na lúkach kvitnú rozličné druhy kvetov (zvonce, králiky, prvosienky, šalvia, horce, prasličky, materina dúška, podbeľ, ...). V Doline sa v menšom množstve vyskytuje konvalinka, papučka a na úbočí Máčkovej a Oblazu vzácne i poniklec. Báne a rúbaniská sú porastené rôznou, zväčša krovinatou, vegetáciou. Najužitočnejšie sú maliny, černice. Vo vyšších polohách sa nachádzajú čučoriedky a brusnice.

Na lúkach a v lesoch v Borovom a na Strose  a Toryse rastú v lete vo veľkom počte jedlé (i nejedlé) huby. V hojnom počte sa tu vyskytuje dubák, hríb kráľovský, brezák, kuriatka, masliaky, plávky, rýdziky, pečiarky, bedle, májovky, hlivy. Z nejedlých húb sú tu satany a muchotrávky.Vlhké klimatické podmienky poskytujú vhodné životné podmienky pre rôzne druhy živočíchov. V lesoch žijú jelenice a srnčia zver, diviaky, medvede, jazvece, líšky, zajace, kuny a lasice. Občas sa v chotári objavia vlky a rysy.

Z plazov sa u nás vyskytuje užovka, vretenica, jašterica. Z obojživelníkov sú to vo väčšej miere najmä žaby, aj keď zriedkavejšie, ale objavujú sa i mloky.
Lesné vtáctvo je zastúpené asi najväčším počrom druhov. Možme tu najsť kukučku, datľa, orešnicu, sojku, hlucháňa, ... . Z drobného vtáctva je to lastovička, vrabec, drozd, vrana, stehlík, škovrávnok, sýkorka, žltochvost, rybárik, straka, pinka, holub, ... . V posledných rokoch sa rozšírili populácie kormoránov, ktoré sa usadili na brehoch Hrona a robia starosti najmä rybárom.

II. OSÍDĽOVANIE OBCE

2.1 Názov obce
Je viac ako isté, že rieka Hron, na brehu ktorej obec Medzibrod leží, tiekla kedysi v úplne inom – v oveľa širšom – koryte. Cez toto široké koryto rieka pretekala pokojne a na mnohých miestach sa dala prebrodiť. Keďže obec ležala na mieste medzi brodmi, môže jej názov pochádzať odtiaľto.

Poloha obce a etymologický rozbor jej názvu potvrdzuje pôvod názvu obce  Medzibrod za dostatočne odôvodnený. Ako každé mesto a dedina i obec Medzibrod nútená pod tlakom maďarizácie vzdať sa svojho starodávneho mena. Dostala pomenovanie Mezőkőz. Po oslobodení Slovenska z maďarského panstva vrátil sa obci pôvodný názov obce Medzibrodie nad Hronom. Dňa 15. apríla 1923 úradné noviny Župy č.8 uviedli, že názov Medzibrodie nad Hronom sa mení na  Medzibrod. Veľakrát predtým i potom sa názov obce menil a tak môžeme v rôznych písomnostiach o Medzibrode nájsť názvy ako Megywbrodye (1455), Medybrody (1464), Mezybroth (1528), Meczybrody (1545),  Mezibrogya (1629),  Medzibrod (1722), Medzibrod nad Hronom, Medzibrodie, Medzibrodie nad Hronom, ...
 
2.2 Obdobie poddanstva. Urbár
Obyvatelia lesnatého Horehronia sa od začiatku osídľovania zaoberali chovom dobytka. Na trávnatých pasienkoch a v lese chovali kozy  a ovce. Prvé počiatky osídlenia na území Medzibrodu siahajú do roku 1 062, kdey kráľ Belo I. osadil v Medzibrode Poliakov po ženbe s Poľkou Rischou (známou ako Alžbeta). Rozvojom pastierskeho chocu kôz, oviec a chovom dobytka a rozvojom banskej činnosti a taktiež remesiel začalo trvalejšie a intenzívnejšie osídľovanie územia Medzibrodu. Na valašskom osídľovaní malo záujem i panstvo v Slovenskej Ľupči.

O začiatku osídlenie obce kronikár Ignác Hrdina píše: ´´V krajoch ležiacich medzi Hronom  a Váhom bývali Slováci. Títo povzbudení rozvojom baníctva na Horehroní, sťahovali sa do nových sídlisk v blízkosti baní v domnienke, že sa tu lepšie povedie ich nožiarskemu remeslu. Za bydliská si vyvolili hory, ktorými oplýval vtedajší náš kraj. Takýmto spôsobom tu osadení prví osadníci, zaoberali sa nielen pasením kôz a oviec, ale aj výrobou nožov, k čomu potrebný materiál im hojne poskytovali železné bane v Ľubietovej a v Moštenici. Dvoje domov zvaných až po dne ´´do Kováčov´´, zdajú sa byť upomienkami na týchto remeselníkov, hoci ich obyvatelia už dávno zabudli na kladivko a kovadlinu.´´

V roku 1424 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský daroval kráľovnej Barbore na udržiavanie jej dvora aj hradné panstvo v Slovenskej Ľupči. Spolu s ním dostala do daru aj poddanské obce: Šalková, Selce, Podkonice, Lučatín, Hiadeľ, Medzibrod, Brusno, Sv. Ondrej, Ráztoke, Nemecká, Dubová, Zámostie, Jasanie, Predajná, Dolná a Horná Lehota, Lopej, Štiavnička a Hronec.
Prvá overená písomná zmienka o Medzibrode pochádza z roku 1455. v urbárskom súpise sa uvádza, že v roku 1535 bolo v Medzibrode 10 poddanských usadlostí. V roku 1678 bolo 12 usadlostí a 5 želiarov. V roku 1663 museli poddanské obce platiť panstvu v Slovenskej Ľupči naturálne dávky za pastvu poddanských oviec. Namáhavý zber sena a jeho nedostatok mnohých prinútil putovať za zárobkom do dolnej zeme uhorskej, oslobodenej od Turkov. V 18. storočí začal a j v našej obci rozvoj podomových obchodníkov. Väčšinou predávali typické výrobky pohronského obyvateľstva, ako napríklad obrusy, čipky, výšivky, ručníky, alebo výrobky miestneho železiarskeho priemyslu – nože, nožíky, kladivá, kosáky a mnohé iné. Neskôr bol predmetom obchodovania aj kusové a strižné tovary.

Chudobné začiatky našej obce boli zavŕšené osudným požiarom v roku 1745, ktorý zničil značnú časť usadlostí. Po tomto požiari bolo treba zabezpečiť prístrešie postihnutým rodinám. Ďalšia pohroma postihla obec približne o 50 rokov neskôr, v roku 1797. Veľká časť obyvateľov ochorela  i umrela na choleru.

K zmene hospodárskych pomerov v celom Uhorsku prispela aj úprava práv a povinností poddaných voči zemepánom, ktorá bola v roku 1767 nariadená kráľovnou Máriou Teréziou. Tzv. tereziánsky urbár obcí tvoril po osobitnom pojednaní pevný podklad poddanského pomeru. Táto urbárska regulácia zmierňovala dávky  a platby, ktoré poddaní museli odovzdávať podľa rozhodnutia zemepánov.  Každá z obcí mala svoj vlastný urbár. V urbáre boli povinnosti voči panstvu presne stanovené. Podľa urbárskeho súpisu z roku 1771 bolo v Medzibrode 68 ´´kolónov´´ (hostí), vlastniacich okolo 12 želiarskych usadlostí a 10 hofferov (podnájomníkov). , ktorí spolu obhospodarovali 16 a 2/8 sedliackych usadlostí s výmerou 347 jutár polí a 149 jutár lúk. V roku 1818 mala obec už 82 domov. Podľa sčítania ľudí z tohto obdobia žilo v Medzibrode 971 osôb. K najstarším rodinám, ktoré sa usadili na území medzibrodského chotára patria Hraškovci a Jančiarovci (Piscatorci). ....
 
2.3 Správne, súdne a poplatné pomery obce v roku 1818
Na spracovanie obecných vecí bol v našej obci oddávna zvolený človek, ktorý vynikal nad ostatnými zvaný sudca, čiže richtár. Každý rok sa 1. novembra konali voľby, na ktorých bol zvolený richtár na nasledujúci rok. K nemu boli zvolení ešte dvaja muži primeraní vekom a skúsenosťami, tzv. ´´prísažní´´.   Za richtára bol zvolený ten, ktorého vybralo urodzené panstvo z troch uchádzačov predložených obcou. Po zložení prísahy bola novému richtárovi do ruky slávnostne odovzdaná richtársky palica ako znak potvrdenia voľby.

Tak ako každá obec, i naša mala obecného notára. Bol to muž, ktorý vedel čítať a písať, zaznamenával úradné udalosti a zúčtovával príjmy. Notárske povinnosti zväčša vykonával učiteľ. Okrem uvedených vykonávateľov správy obce, bol nariadením slávnej župy od roku 1815 v každej obci stanovený aj cestár – človek starajúci sa o uľahčenie prepravy.  Zákony, podľa ktorých boli záležitosti Medzibrodanov vybavované veľmi jasné, známe a zrozumiteľné každému, aj keď nemali písomnú podobu. Okrem ´´vnútorných´´ zákonov platili samozrejme aj rozkazy panstva. Ich presné plnenie zabezpečoval richtár. Poplatky boli dvojaké: jedny určené pre potreby Zvolenskej župy, druhé pre súkromné potreby panstva. Podľa svojho určenia sa platil buď do domovej alebo do ´´válečne´´ pokladne. Odvádzali sa v podobe rozličných daní, ručnými robotami, ´´záprahom´´ alebo desiatkami z úrody. 
 
III. OBYVATEĽSTVO
3.1 Zamestnanie
Prisťahovalci, povolaní zemepánmi do Medzibrodu, po vyklčovaní lesov uprostred ktorých ležala obec začali obrábať zem, chovať dobytok a doma si obstarávať chlieb. Pritom sa zaoberali remeslami, v prvom rade výrobou nožov, čo im poskytovalo dobrý zárobok. Podnet k rozvoju tohto remesla dali železné bane, nachádzajúce sa v okolitých obciach.

Túžba po ľahšom zárobku ich viedla koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia k tomu, že zanechali poľnohospodárstvo a začali sa venovať kupčeniu s tovarom. Spočiatku obchodovali v susedných obciach, kde s akým-takým ziskom predávali domácky zo železa vyrobený tovar.Spoločníci postupne nadobudli väčšie zisky a a sprostriedku k tomu, aby sa osamostatnili. Snaha nadobudnúť lepší majetok navádzala ľudí k rozširovaniu ich skromného podnikania. Väčšina podomkárov nosila svoj tovar v batohoch na chrbte, nazývali ich ´´drobiskári´´, pretože predávali zväčša drobné predmety, ako bolo ponožky, čipky, pančuchy, nože, šatky, kosáky, hrebene, zrkadlá a iné drobnosti. Odznakom čipkárstva bol biely pásik na klobúku, ktorý majitelia nosili so sebavedomím a hrdosťou ako odznak svetaskúsených ľudí. V roku 1818 bolo v z 971 obyvateľov Medzibrodu až 200 podomových obchodníkov. V súčasnej dobe žije v Medzibrode 1320 obyvateľov. 
 
3.2 Bývanie
Obydlia pozostávali z obytnej a hospodárskej časti. Domy boli stavané z drevených trámov, trámy boli na vonkajšej i vnútornej strane otesané, a boli spojené hlinou. Ako strešná krytina sa používali šindle. Domy boli zväčša  bez komínov. Pozostávali z jednej väčšej izby, kuchyne z osobitných komôr a spální pre každý manželský pár. V hospodárskej časti boli maštale, humno, ktorá sa používala na uskladňovanie slamy a obilia a kôlňa.

Pôvodný obyvatelia získavali drevo na stavbu domov z blízkeho okolia dediny, hlavne z lesov na Dúbrave. Po vyťažení dobov v tejto časti Medzibrodu sa začalo vo väčšej miere používať smrekové drevo. Koncom 18. storočia, v roku 1790, sa k stavbe domov začal používať kameň, ktorý sa miešal s hlinou zmiešanou s vápnom. Domy boli väčšinou k ulici obrátené bokom. Všetky vchody mali domy z dvora. Pod dvoma oknami ktoré smerovali na ulicu bývali dvere, ale tie viedli do pivnice. Rady domov neboli rovné. Domy sa stavali podľa terénu stupňovito, alebo stáli osamote. Takéto postavenie domov ale kazilo vzhľad obce. V niektorých drevených, ale aj murovaných domoch bolo ohnisko (hiart) a pec na pečenie chleba. Otvorom v povale vychádzal dym na padláš, ktorý gazdovia využívali na údenie mäsa. Na povale držali v ´´ládach´´ obilniny, potraviny a údené mäso. Jednotliové časti dediny mali pomenovanie: Dolný koniec, Horný koniec a Borovčina-Barina. Tiero názvy sa použvajú ešte aj dnes.
 
3.3 Kroj, reč, stravovanie
Medzibrod svoj typický kroj nemá. Oblečenie je podobné oblečeniu ľudí  okolitých obcí, obyvatelia nosili občianky remeselnícky odev.
  Nakoľko v našom kraji žili spočiatku Slováci, ktorí sa s inými prisťahovacami nepomiešali, hovorili pomerne čistou slovenčinou.  Z vadu reči možno považovať tvrdé vyslovovanie slov, nahradzovanie hlásky ´´l´´ hláskou ´´u´´, napríklad: bouva – bola, padua – padla, hauške – halušky, poum – pod a podobne. V slovnej zásobe sa zachovali slová z praslovančiny, ale aj slová prebrané z iných jazykov. Asi slov vniklo do našej slovnej zásoby v čase nemeckej a valašskej kolonizácie a v období spolužitia s Maďarmi. V jazyku obyvateľov sa udomácnili slová ako šanovať – šetriť, fusakle- ponožky, pucovať – čistiť (z nemčiny), belčov – kolíska, bajúzy – fúzy, fiok – zásuvka (z madarčiny), salaš, geleta, bryndzda (z rumunčiny).

Príprava a výber jedál bol jednoduchý. Najčastejším jedlom boli: halušky s bryndzou, s prtkou, s kydajom, krumpľa s vodou, mrvenička s krumpľou, rajs do mlieka, kyslá krumpľa, varený šalát, geršňa s fazuľou, kyslá fazuľa, hrach, fučka, rezance s makom, pirohy, haruľa s kyslým mliekom, ... . Tieto jedlá sa konzumujú i dnes. Dobrou pochúťkou boli zemiaky pečené v šupke so sudovou kapustou. Všetky tieto jedlá boli nenáročné na čas a suroviny.
Obľúbeným jedlom v obci bola haruľa. Piekla sa najmenej raz do týždňa, najmä v nedeľu ráno. Každá gazdiná mala vlastný recept a ´´tajnú´´ prísadu, ktorou odlíšila svoju haruľu od susedkinej. Nesmela chýbať na domácich zakáľačkách s pečenou klobásou, jaternicou a kyslou polievkou alebo kapustnicou. O haruľu je nevšedný záujem i v súčasnosti, nie len na tradičných medzibrodských haruľových zábavách a na Haruľovej šou.

IV. HOSPODÁRSKE POMERY PO ZRUŠENÍ PODDANSTVA
Zmenu hospodárskych pomerov v Uhorsku priniesol rok 1848, keď bolo po revolúcii zrušené poddanstvo a slovenský roľník sa stal slobodným.
Pod ťarchou revolúcie vynesené ´´Marcové zákony´´ zrušili poddanskú závislosť urbariárnej pôdy. Pôda prešla do držby užívateľov.Vzťahy medzi Ľupčianskym panstvom a poddanými sa doriešili až o 20 rokov neskôr. 14. novembra 1966 bola uzavretá dohoda ´´Priateľské vyrovnanie´´ medzi C. K. Komorným panstvom v Slovenskej Ľupči a urbariaristami obce Medzibrod o urbárskom usporiadaní, komasácii, o delení pasienok a vydelení horských úžitkov´´.

Chotár Medzibrodu patril podľa urbárskych listov do prvej bonitnej triedy. Jedna usadlosť obsahovala 24 jutár pôdy (po1300 štvorc. siah), z toho: 1 jutro v intraviláne, 18 jutár v roliach a 8 jutár v lúkach. Podľa sutentifikovanej pozemkovej knihy bolo v roku 1866 v Medzibrode 19  usadlostí, v ktorých pozemky predstavovali 513 jutár pozemkov. Remanečné pozemky mali 444,9 jutár a klčoviská mali 128,8 jutár (po 1200 štvorc. siah). Podľa tejto dohody 3/5 pôdy a klčovísk ostalo užívateľom (bývalým poddaným) a 2/5 pripadlo zemskému panstvu namiesto peňažnej odmeny, za ktorú by si inak pôdu museli odkúpiť. Pozemky užívané obcou a domkármi (želiarmi) ponechalo panstvo 3/5 užívateľom podľa vtedajšej držby, 2/5 si ponechalo ako náhradu za pridelené pozemky. V tom čase bol v obci okrem spomínaných 19 usadlostí ešte 7 domkárov, želiarov bez pozemkov, užívateľov panskej pôdy. Z lesov pripadlo na jednu usadlosť 8 jutár, pre domkára 1 jutro, pre notára 4 jutrá pôdy. Okrem toho pre celú obec bolo pridelených 20 jutár pôdy z panských hôr, vrátane porastov.

Farský gruntový majetok bol dohodou doplnený o 13,5 jutár pozemkov z panského majetku. Farár ročne dostal 30siah a učiteľ 13 siah dreva z panských lesov. Na fare a škole sa z panských lesov malo prideliť toľko jutár, aby mohli úžitok z nich použiť na všetky časy podľa hôrneho taxovania panstva. Pre učiteľa cirkevnej školy bola pozemková držba 3 jutrá pozemkov.

Na štepnicu, na cintorín, na verejné priestranstvá, na kopanie hliny bolo vyčlenené po 1 jutre pôdy. Ďalej bola určená pôda na cesty, na priehony a dohodnuté boli ďalšie podrobnosti o vyčlenení intravilánu a extravilánu a spôsob vykonania kamasácie (sceľovania pozemkov). Hranice chotára mali byť podľa dohody vyznačené v prirodzených líniách. Okrem dohody o majetkových úpravách bolo v druhej polovici 19. storočia vydaných viacero písomností týkajúcich sa verejného života v obci. Tieto dokumenty sú dobovým svedectvom o hospodárskych a sociálnych pomeroch v obci.

V. DEJINY MEDZIBRODSKEJ FARNOSTI
Protokol Dištriktu Zvolenského zákona r. 1649 uvádza, že obec Medzibrod bola ako filiálka materskej svätoondrejskej farnosti, ktorá bola založená v r. 1515. Na príslušných miestach sa píše o dodávkach a povinnostiach obyvateľov pre farára. V roku 1761 patrila obec Medzibrod do svätoondrejskej farnosti s 869 obyvateľmi slovenskej národnosti a rímsko-katolíckeho náboženstva.

V roku 1787 dochádza k stavbe kostola v Medzibrode a súčasne k odlúčeniu od svätoondrejskej farnosti. Kostol bol stavaný občanmi na náklady Kráľovskej komory. Vysvätený bol v roku 1791 a prvým miestnym farárom bol Imrich Stránovský. Kostol je postavený v rokokovom slohu. Veža vola zakončená dvojcibuľovou strechou, pokrytou dreveným šindľom, tak ako strecha kostola. Strop kostola je klenbový. Kostol má dva oltáre: hlavný so sochou patróna obce sv. Jána Nepomuckého a vedľajší – na ľavej strane kostola so sochou ružencovej Panny Márie. Na pravej strane kostola stála drevená kazateľnica. Po bočných stenách sú zavesené plastiky 14 zastavení krížovej cesty a umiestnená socha sv. Jozefa a sv. Antona. Chór je rozdelený na dve časti. V prednej časti je miesto pre organ a spevákov, v zadnej časti – za organom je miesto pre spevákov. Pred vchodom do kostola vola drevená predsieň, vedľa svätostánku sa nachádzala sakristia. V roku 1818 bol 57 funtov vážiaci, prasknutý zvon nanovo preliaty. Vážil 117 libier a zdobí ho nápis výrobcu a reliéf sv. Donáta.

Dňa 27.9.1925 boli posvätené dva nové zvony. Po požiari kostola v roku 1938 bola postavená nová strecha na kostole a súčastne bola dostavaná murovaná predsieň. Celý kostol bol vymaľovaný, klenba bola opatrená maľovanými obrazmi. Do kostola bol zavedený elektrický prúd a svetlá.
V roku 1941 bol hlavný oltár vymenený za 6 metrov vysoká a 3 metre široký nový oltár. V roku 1954 boli nohou ťahané mechy boli nahradené elektrickým ventilátorom k organu. V roku 1990 boli elektrické zvony a v roku 1994 boli vymenené lavice a podlaha. Od založenia farnosti do roku 1995 sa v obci vystriedalo 24 farárov. Fara bola postavená v roku 1792, v roku 1937 bola zavedená elektrina. Je postavená z kameňa. V roku 1994 bolo zavedené elektrické vykurovanie.
 
Do roku 1945 bola v Medzibrode len jedna rodina evanjelického náboženstva. Po roku 1950 boli uzatvárané zmiešané manželstvá. Podľa sčítania ľudu v roku 1991 bolo v obci 1346 obyvateľov z toho 1113 rímskokatolíkov, 38 evanjelikov, 2 gréckokatolíci, 1 pravoslávny a 107 bolo bez vierovyznania.
V obci sú v súčasnosti dve kaplnky. Jedna je za mostom cez Hron na Kapustách. Postavená bola na počesť patróna obce sv. Jána Nepomuckého. V oktáve sviatku Jána Nepomuckého od 16. mája sa v kaplnke odbavovali pobožnosti. V kaplnke je oltár, obraz patróna, miesto pre harmóniu, spevokol a významných hostí.

Druhá murovaná kaplnka o rozmeroch 1x1x3 metre, je na Pavlene. Cintorín sa nachádza na vyvýšenom mieste v strede ovce zvanom Hôrka. Skladá sa z dvoch častí: zo starého a nového cintorína. Obidve časti boli predelené kamenným múrom. V roku 1947 bol cintorín rozšírený a upravený.
Najstarší hrob z roku 1818 so železným krížom je v strede cintorína. Pochovaný bol doň František Hrdina, otec farára a kronikára Ignáca Hrdinu. Pôsobil ako dozorca cisárskokráľovskej banskej komory pri Ľupčianskom panstve.

Okrem kríža na cintoríne sa nachádza v chotári obce ďalšie kríže: pred kostolom stojí železný kríž s umučením a osvetlením. Postavený bol v roku 1946 a nahradil pôvodný drevený kríž. Podobný kríž je na Valkôvni a na Skalke. Tento bol postavený ako náhradaza kríž pod Strížou, ktorý bolo treba odstrániť pri strieľaní skalného zárezu pre autostrádu v roku 1953. Na Ondrejskej skale stojí železný kríž postavený baníkmi v roku 1938. Kríž je symbolom pokory, vzkriesenia a pravdy, a symbolom kresťanstva. Pri pohľade na kríže nachádzali okoloidúci útechu v starostiach a baníci posilnenie pred ťažkou prácou.

VI. ŠKOLSTVO
6.1 Cirkevná ľudová škola

Súčasne so zriadením farnosti bola postavená koncom 18.storičia aj cirkevná škola, ktorá bola jedinou školou v obci do roku 1913. V roku 1804 bol učiteľ František Lacko. V roku 1938 prišiel zo Sv. Ondreja učiteľ Ondrej Fodor, ktorý v obci pôsobil viac rokov. V roku 1895 bol prenasledovaný za to, že maďarskú reč neuplatňoval ani slovom ani písmom. V roku 1866 pôsobil v obci učiteľ Karol Otto z Liskovej, ktorý ostal v obci 20 rokov. Zomrel 50-ročný. Od roku 1895 bol učiteľom Anton Florek, ktorý učil v obci 34 rokov. Výnosom ministerstva náboženstva a verejnej výchovy č.60497 z roku 1909 bola obec vyzvaná, aby sa postarala o postavenie budovy pre obecnú ľudovú školu. Pre nedostatok peňazí zostala situácia nezmenená až do roku 1913, kedy časť žiakov bola presunutá do provizórnych priestorov zriadenej ľudovej školy. Anton Florek popri učiteľských povinnostiach robil i prednášky pre občanov.

Po jeho odchode do dôchodku nastúpil na miesto učiteľa organistu Július Urai, diplomatický učiteľ z Bošáce. Vyučoval len 30.6.1930, lebo jeho voľbu cirkevná vrchnosť nepotvrdila. Po dvojnásobnom konkurze bol po jeho odchodu za učiteľa organistu 3.8.1930 z troch uchádzačov zvolený Ondrej Očenáč zo Selice. Po jeho odchode nastúpila Anežka Brezíková a nesk•r Ján Teicher. Vyučoval do 30.6.1941 kedy bola uskutočnená školsá reforma. Cirkevná škola bola z časti rekonštruovaná na rodinný byt pre učiteľov. Po poštátnení škôl bola v roku 1959 zrekonštruovaná na materskú školu a v roku 1986 adaptovaná na zdravotné stredisko.
 
6.2 Obecná ľudová škola
V záujme odstránenia dvojsmenného vyučovania a nadmerného zaťaženia učiteľa v cirkevnej škole, zabezpečila obec vyučovanie žiakov v školskom roku 1913-1914 v prenajatej miestnosti domu Mateja Huťku. Počet školopovinných žiakov po I. svetovej vojne značne vzrástol, čo si vynútilo rozšírenie obecnej školy o 1. triedu. Na obecnej škole sa v roku 1928 vyučovalo 137 žiakov, preto bolo zavedené striedavé vyučovanie. Nepriaznivá situácia v počte školopovinných žiakov a v zaťažení učiteľov nútila obecné zastupiteľstvo, aby sa valne zhromaždilo a zaoberalo sa touto otázkou. Unieslo sa podať žiadosť o štátnu podporu na stavbu obecnej školy. Po prísľube podpory prikročila obec 17.2.1930 k búraniu obecného domu. Na tom istom pozemku začalo sa 15.3.1930 stavba školy. Zariadená bola trojtriedna škola. V roku 1973 vykonaná prístavba dvoch tried. V roku 1992 bola obnovená fasáda školy a v roku 1988 bola postavená kotolňa.
 
6.3 Materská škola
Školská starostlivosť o deti od piateho roku začala v roku 1948. Bývalá budova cirkevnej školy vola prestavaná vnútorne pre potreby materskej školy. Budova MŠ nestačila kryť požiadavky rodičov. Bolo príliš veľa detí na priestory MŠ. Z tohto dôvodu prikročili obecné orgány k stavbe novej trojtriednej MŠ vo farskej záhrade. V roku 1987 bolo v MŠ umiestnených 74 detí s celodennou starostlivosťou. V posledných rokoch je v školských zariadeniach badateľný pokles detí. Pretože každým rokom nastupuje do škôlky a školy čím ďalej tým menej detí, materská a základná škola sú umiestnené v jednej budove.
 
6.4 Inteligencia v obci po I. a II. Svetovej vojne
Podmienky vzdelávania boli pred a po I. svetovej vojne ťažké. Úradným jazykom v Uhorsku bola maďarčina. Kto sa chcel dostať vyššie musel do roku 1918 absolvovať gymnázium, alevo odbornú školu, musel ovládať maďarčinu. Napriek tomu naša škola dala základ pre výchovu vzdelávania ľudí.
Po II. svetovej vojne v roku 1957 počet žijúcej inteligencie vzrástol na 95 osôb, z toho 13 vysokoškolákov, 82 stredoškolákov.

VII. SOCIÁLNE, KULTÚRNE A SPOLOČENSKÉ POMERY
7.1 Zdravotníctvo

Bolestnou stránkou občanov bola zaostávajúca zdravotná starostlivosť. Za lekárskymi službami museli chodiť do Slov. Ľupče, Ľubietovej, alebo do Banskej Bystrice. Od roku 1958 bol v obci zriadený lekársky obvod v miestnostiach kultúrneho domu. Ordinujúcim lekárom sa stal MUDr. Igor Patráš, tunajší občan. Do lekárskeho strediska boli pričlenené obce Hiadeľ, Sv. Ondrej, Brusno, Bukovec. Pre zdravotnú službu bola pridelená sanitka. V zdravotnom stredisku boli zriadené ambulancie pre obvodného lekára, stomatológa a detského lekára. Lekár a zdravotná sestra v nutných prípadoch vykonáva ošetrenie pacientov i v domácnosti. Zdravotné stredisko potvrdilo opodstatnenosť svojej existencie.
 
7.2 Kultúra
Pred druhou svetovou vojnou to boli práve učitelia, ktorí zabezpečovali kultúrnu a spolkovú činnosť v obci. Po roku 1948 sa aktivity občanov združili do Národného frontu a väčšina predchádzajúcich spolkov (Dobrovoľný hasičský zbor, Miestny odbor MS, Spolok bývalých urbariaristov, Včelársky spolok, Poľovnícke združenie, ... ) prestala exitovať.

Koordináciu spolkovej činnosti zabezpečovala miestna Osvetová komisia, neskôr miestna Osvetová beseda. Zmena politických pomerov po roku 1989znamenala aj reorganizáciu kultúrnej činnosti. Miestne kultúrne stredisko, ktoré vzniklo integráciou osvetového strediska, knižnice a kina funguje v obci od 1. januára 1989. aktívnu činnosť doteraz vykonávajú MO Slovenského červeného kríža, Dobrovoľný hasičský zbor, Telovýchovná jednota Sokol, Zväz protifašistických bojovníkov, CHZM a Poľovnícke združenie.

V roku 1943 bola v spolkových miestnostiach kultúrneho domu otvorená obecná verejná čitáreň. Prevádzkoval ju učiteľský bor miestnej ľudovej školy. Po rokoch bola miestnosť prepustená divadelnému súboru a kinu. Od roku 1969 tu bola zriadená miestrna ľudová knižnica, ktorá funguje dodnes. Knižný fond v súčasnosti obsahuje asi 6 000 výtlačkov.
 
7.3 Divadelná činnosť
Medzibrod je okrem haruly známy svojou dlhoročnou divadelnou tradíciou. Prvé predstavenie odohrali ochotníci už v roku 1913. Divadelnej činnosti sa Medzibroďania venujú od roku 1912. organizátormi a režisérmi predstavení počas prvých 30 rokov existencie divadla boli prevažne učitelia, vychovávatelia, rôzne spolky a farári. Intenzívnejšia divadelná činnosť nastala po prvej svetovej vojne. 
  V začiatkoch divadelníci nemali vytvorené podmienky na túto činnosť. Hrávalo sa na provizórnom javisku, v Potravnom družstve i vonku, v prírode. Repertoár tvorili prevažne hry z dedinského prostredia (F. Urbánek, J. Chalupka, I. Stodola, J.G.Tajovksý, M. Hollý, ...), hry vlastenecké, biblické, komédie, veselohry, drámy ale aj operety. 
   K zlepšeniu podmienok pre divadelníkov došlo v roku 1931, kedy sa ich ,,domovom´´ stal hostinec Patráš, v ktorom sa do roku 1942 odohralo viac ako 30 divadelných predstavení. Ďalším medzníkom bol rok 1942, kedy bol v obci postavení Kultúrny dom. V tom istom roku bol založený divadelný ochotnícky krúžok, ako samostatná organizácia začlenená do Ústredia slovenských ochotníckych divadiel.
  Divadelníci sa počas svojej činnosti zúčastnili rôznych súťaží a prehliadok, kde dosiahli rôzne výsledky zodpovedajúce úrovni predstavení a konkurencie. K najvýraznejším úspechom patrí
-  víťazstvo na celoslovenskej súťaži v Martine v skupine dedinských súborov a vystúpenie na scéne Národného divadla v Bratislave v roku 1948 s hrou Jánošík
-  vystúpenie na prehliadke víťazov pokročilých súborov  na XV. ročníku Belopotockého v Mikuláši v roku 1975
-  vystúpenia na amfiteátroch v Heľpe a Detve v roku 1973 s folklórnym pásmom Rok na dedine
 
Od roku 1947 bol súbor jedným z piatich členov Stálej ochotníckej divadelnej scény v banskobystrickom okrese. Mnohí bývalý členovia účinkovali ako profesionáli v divadlách v Košiciach a Banskej Bystrici.
 V súčasnosti fungujú pri kultúrnom stredisku dva divadelné súbory. Do divadelnej činnosti sa snažia zapájať všetky vekové skupiny. Divadelné predstavenia sa už tradične spájajú so sviatkami, najmä na Vianoce a Veľkú noc, kedy zvyčajne bývajú premiéry. V obci sa tento rok konala už tretia regionálne prehliadka ochotníckych súborov pod názvom Tajovského divadelné dni, ktorá do Medzibrodu prilákala množstvo ľudí nielen z okolia. 

VI. ZVYKY A OBYČAJE MEDZIBRODU V MINULOSTI

Mnohé zo zvykov a obyčajov, o ktorých sa v tejto kapitole zmieňujem, zaznamenali v 20. storočí vo svojom vývine značné zmeny. Niektoré z nich sa zachovali, ale už v zmenenej forme, čím stratili na svojom pôvodnom čare.
Veľa zvykov sa už úplne stratilo zo života obce a ja som sa o nich dozvedela až pri písaní tejto práce a štúdiu prameňov.
 
8.1 Krštenie
Bývalo zvykom, že budúca mamička si ešte pred pôrodom vyhliadla krstných rodičov pre svoje dieťa. Keď sa dieťa narodilo, kmotra priniesla mamičke  za kôš ´´graplí´´ (sú to smažené koláče) a dva litre sladkej pálenky, v ktorej sa močili ´´bobke, hviezdičky, klinčoky, cimét, korenie´´. Táto pálenka sa volá ´´bolestnô´´.
   V minulosti bolo tiež zvykom, že na krštení sa zúčastnili kmotor, kmotra s babicou a dalšou – ´´sviecovou´´ – kmotrou. Sviecová kmotra nebola v príbuzenstve s rodičmi ako kmotra, ktorá držala dieťa pri krste.
  Keď sa vrátili s krstu, kmotra, ktorá niesla novorodeniatko, vravela: ´´Odniesli sme pohana, domov sme vám priniesli kresťana Po krste bola hostina, počas ktorej dostalo dieťa do kolísky od rodičov, kmotrovcov a ostatnej rodiny darček (grajciar, zlatku).
  ´´Sviecová´´´kmotra už zanikla. Vádzka sa odvbavuje spolu s krstom. Po krštení býva zvyčajne sviatočný obed.
   
8.2 Svadba
Svadba bola asi najvýznamnejšou udalosťou v živote rodiny. I tí najchudobnejší sa snažili vystrojiť bohatú svadbu, aby sa na ňu ešte dlho spomínalo. Za starých čias niektorá žena z mládencovej rodiny prišla popýtať o ruku dievky. Rodičov snúbenice pozdravila touto formulkou: Poslali ma títo naši susedia pekným pozdravením a jako sme očuli, že máte jednu jalovicu na predaj súcu a oni jedného junčeka nevyrezaného, tak jestliby vám proti vôli nebolo, chceli by obe v jedno spojiti. Potom nevestiným rodičom ponúkla prsteň, ktorý jej bol zverený. Dievka mala v tom čase už nachystanú výbavu, ktorú jej matka chystala od 12-teho roku.
  Pred sobášom musel mládenec darovať neveste prsteň, šatku a topánky alebo kapce. Nevesta darovala svojmu ženíchovi košeľu a kytku za ´´klobúk´´.

Svadbe predchádzali cirkvou predpísané ohlášky a poučenie. V predvečer sobáša sa volili družbovia a družice. Na svadbu sa pozývali dvaja mládenci – zváči rodinu s paličkami ozdobenými stuhami. Sobáš a svadbu riadil starejší. V deň sobáša sa zišli svadobníci muži a mládenci v ženíchovom dome. Starejší vykonal odobierku mládenca od rodičov  a po rodičovskom požehnaní sa sprievod odobral do kostola. Jedna zo žien rýchlo bežala do domu nevesty, aby zvestovala odchod ženícha. Onedlho nato išiel z jej domu zástup žien a výskajúcich družíc k dverám kostola.

Po uzavretí manželstva išli svadobníci v sprievode veľkého zástupu divákov do domu, kde sa konala svadobná hostina. Pred večerom na znamenie starejšieho išli svadobníci do domu nevesty, kde ich už netrpezlivo čakali rodičia nevesty s venom uloženým v truhle. Starejší požiadal rodičov, aby odovzdali nevestu ženíchovi. Po odovzdaní nevesty mládenci uchytili truhlicu s výbavou a venom a spolu s nevestou uložili na voz, aby ju odviezli do domu ženíchovho. Ak sa nevesta zdráhala, musel ženích výbavu vykúpiť sprepitným. Potom hostina pokračovala. Po hostine vyzval starejší novomanželov k vzájomnej láske a svornosti, ktorú oni na záver potvrdili bozkom. Potom odviedol ženích a mladuchu do spálne, do ktorej okrem nich a kmotry nemal vstup nikto iný. Tam mladucha musela ženícha vyzuť a čižmou ho dva razy udrieť po hlave. To isté mal urobiť ženích, ak sa nevesta predtým nestihla vyzuť. Starejší potom sňal mladuche partu a zavesil ju na strop. Dnešná svadba, aj ked si zachovala povahu niekdajšej, stratila už na zaujímavosti a na množstve vzykov. Svadobná družina už nebýva taká početná a do kostola ide len jeden sprievod a to z domu nevesty. 
 
8.3 Pohreb

O pohrebe miestny kronikár píše: ,,Všade na zemi je už starodávny zvyk potešovať trúchliacich, aby tí, o ktorých  sa myslí, že o samote ponechaní viacej by podliehali svojej oprávnenej bolesti, mohli čerpať nejakú útechu z potešujúcich slov priateľov a tak by si mohli uľaviť na veľkej rane svojho srdca.´´takúto službu priateľskej lásky vykonávali svojim trúchliacim aj Medzibrodania. 

V okamihu, keď niekto zomrel, otvorili sa rýchlo okná alebo dvere izby, aby duša ma kadiaľ vyletieť. Niekto z domu obstarával pohrebné potreby, ale častejšie to bol niekto z príbuzných z druhého konca dediny. Príbuzní mŕtveho poumývaním, poobliekaním do sviatočných šiat pripravili na poslednú cestu. Z cenností mu ponechali len náušnice. Prstene s mŕtvym nepochovávali, vraj sa s prsteňmi pochovalo i šťastie rodiny. Taktiež bolo dôležité, aby sa mŕtvemu dal do dlane menší peniaz, vraj potrebný na oferu na onen svet. Mŕtve telo ženy alebo muža vynášali na cintorín muži. Mládenca vynášali dievky a dievku mládenci. Dievčatá boli oblečené do bielych šiat a nemali šatku. Mládenci mali oblečené tmavé obleky a bez klobúkov. Po dva večery sa najbližší príbuzní a ženy modlili za dušu zomretého. Po modlení pospomínali na život a skutky zosnulého. Na tretí deň bol pohreb a po ňom kar.
 
8.4 Iné zvyky a povery
Podľa záznamov kronikára Ignáca Hrdinu a profesora V. Marka bol v starších dobách život ľudí oveľa bohatší na rožne zvyky a zábavy. Poriadali sa asi aj kvôli kvôli pitiu a jedlu, no pravdepodobnejšie z dôvodu vytrhnutia sa zo stereotypného spôsobu života. Ľudia vtedy viac postrádali osvieženie a zmeny.

Blahoželanie richtárovi k príchodu jari sa konalo na ´´smrtnú´´ nedeľu. Na vydaj súce dievčence priviazali na žrď ľudskú postavu zo slamy, ktorá predstavovala zimu, obliekli ju do ženských šiat a z horného konca dediny utekali s ňou ku Hronu za sprievodu mládencov. Na moste zvliekli z nej šaty a hodili u do Hrona. Potom s ozdobeným smriečkom išli k richtárovi a blahoželali mu k príchodu jari. Na deň sv. Blažeja chodila školská mládež z domu do domu a spievala a tancoval, za čo ju domáci obdarúvali slaninou, vajcami a peniazmi. Na deň určený školskej zábave z prinesených potravín sa im pripravili jedlá a oni jedli a zabávali sa. Prvý deň mája oslavovali chlapci stavaním čerstvých májov pred domami svojich dievčat. Ak niektorý mládenec znenávidel dievča, postavil jej pred dom zodratú metlu. Na sv. Štefana dievčatá súce na vydaj pozvali mládencov do istých povyberaných domov, kde ich počastovali makovými rezancami a pálenkou.

Na sv. Jána Krstiteľa – 23. júna – sa v podvečer na hornom konci zhromažďovali dievčatá a za zvukov svätojánskych piesní sa pustili dolu dedinou a odtiaľ vyšli na Kopanicu. Tu nakládli oheň, okolo ktorého tancovali a spievali so zapálenými metlami, pričom musel aspoň preskočiť. Zábava trvala do noci. Keď vyháňali prvý statok na jar, prv ako vyšiel z maštale ho gazdiná prežehnala svätenou vodou a žehnala zelenou vetvičkou, aby bolo po celý rok dosť paši. Najbohatšie sú zvyky na Vianoce. Pretrvávalo zdobenie stromčekov, obradná večera, pozostávajúca z určitých jedál, podávanie oblátky, hrachu a lokší dobytku, chodenie detí s betlehemom, s hviezdou a s hadom a chodenie žien a dievok i detí spievať pod oblokmi.

Keď bolo v rodine dievča, otec vyniesol na roh domu lokšu. Ak ju na Štedrý večer pes uchytil, dievča sa vydalo do toho domu, kde lokšu pes odniesol. Keď ju pes neuchytil, dievča sa nevydalo. Od Lucie do Vianoc si dievčence kládli pod vankúš na noc zrkadlo a mužské nohavice. O ktorom mužovi sa im v cez tú dobu prisnilo, za toho sa vydali. Známa je povera o stolčeku, zhotovovanom od Lucie po Štedrý večer. Všetky strigy uvidel i ten, kto od Lucie po Štedrý večer obral tri klasy žita a na utierni si ich vopchal za ňadrá. Zrnká sa museli držať v ľavej hrsti. Na tri krále chodili chlapci v bielych košeliach s trojkráľovou čiapkou a hviezdou. Na Ondreja liali dievky olovo a podľa uliatej podoby olova sa dozvedeli aké znamenie bude mať ich nastávajúci.
 
IX. KRONIKY A KRONIKÁRI

Kroniky sú historickým preameňom skutočností, ktoré sa udiali v dobe, kedy boli písané. Dávajú nám možnosť nazrieť do minulosti, do čias, naščch predkov. Okrem politických a hospdárskychj pomerov nám prezradia ako naši predkovia žili a čo vykonali. Vedenie kroník v obci bolo prikázané zákonom  z roku 1920.
1933 – 1936  Anton Florek, učiteľ vo výslužbe
1937 – 1941  Ján Teicher, spráca rím.kat školy
1942 – 1945  Fridrich Baník, učiteľ, riaditeľ obecnej školy
1946 – 1953  Rudolf Vaník, úradník okr. soc. poisťovne v B. Bystrici
1954 – 1963  Ladislav Petrík, úradník refinérky v Dubovej
1964 – 1965  Jolana Fulajtárová a Mária Pavlovská, učiteľky
1967 – 1977  Ing. Jozef Bacúr, absolvent VŚ lesníckej vo Zvolene
1978 – 1988  Jarolím Bacúr, strojný technik
1989 –   Zdenka Huťková

Kroniku rímskokatolíckej farnosti ´´Historia Domus Medzibrodendis´´ spísal v roku 1818 Ignác Hrdina, štvrtý farár od založenia medzibrodskej farnosti, ked mal 29 rokov. Kroniku preložil a doložil svojimi poznatkami Vojtech Marko. Vo vedení kroniky farnosti pokračovali miestni farári. Kroniku cirkevnej školy viedli od roku 1985 do roku 1941 správcovia školy. Kroniku obecnej ľudovej a materskej školy viedli od ich vzniku riaditelia škôl. Aj tieto kroniky sú svedectvom doby, v ktorej kronikári žili a pípsali.
 
Starostovia obce a predsedovia MNV
1920 Juraj Ramaj   starosta
1933 Ondrej Huťka   starosta
1938 Jozef Hrk  vládny komisár
1945 Ondrej Pipich starosta
1946 Ján Vaník st.   predseda MNV
1949 Rudolf Oboňa predseda MNV
1950 Imrich Bobko  predseda MNV
1964 Zoltán Baláž predseda MNV
1971 Anton Huťka predseda MNV
1976 Anton Svetlík  predseda MNV
1990 Jaroslav Turčan starosta
1994 Jarolím Bacúr starosta
2003 Zdenka Huťková starostka
 
Pečatidlo obce
Obec Medzibrod mala už začiatkom 18. storočia vlastné pečatidlo, ktoré je v súčastnosti súčasťou inventáru Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Pečatislo je vyhotovené z mosadze ružovkastej farby, vysoké asi 6 cm, s priemerom 3 cm. Na pečatidle je nad pluhom ozubený kosák (používal sa pri zbere obili do snopov). Po okraji pečatidla je nápis SIGILLUM MEDZIBRODENSE, čo znamená pečať medzibrodská.

X. MOŽNOSTI ROZVOJA CESTOVNEHO RUCHU 
Medzibrod je spolu s okolitými obcami, Brusno, Pohronským Bukovcom, Hiadľom, Lubietovou, Lučatínom, Strelníkmi, Povrazníkom a Moštenicou, súčasťou Mikroregiónu Rentar. Tento mikroregión vznikol 7. júna 2000 a súčasným predsedom je p. Hanko, starosta obce Lučatín.

V roku 2003 starostovia obcí v spolupráci s obecnými úradmi vypracovali návrh projektu ,,Minerálne pramene Horehronia´´. Horehronie je jednou z oblastí bohatých na výskyt minerálnych prameňov. Na úpätí Nízkych Tatier a západného Rudohoria vyviera zo zeme viacero minerálnych prameňov, každý z inou výdatnosťou a odlišným obsahom minerálnych a chemických látok. Spoločným prvkom tohto projektu je turistická trasa prechádzajúca popri týchto prameňoch a umožňujúca turistom spoznať na zastávkach v jednotlivých obciach či lokalitách ich prírodné, historické či etnografické zvláštnosti. To bude zároveň i impulzom pre aktvizáciu podnikateľských subjektov jednotlivých obcí pre vybudovanie ubytovacích, stravovacích, šprtovo-rekreačných a nformačných objektov v danom regióne.
 
Aby celá sieť bola homogénna a navzájom previazaná, rozhodli sa predstavitelia zastupiteľstiev riešiť to jedným spoločným projektom. V rámci tohto projektu sa počíta s realizáciou viacerých investičných a j neinvestičných menších projektov:
-  vybudovanie turistického chodníka v dĺžke 38 km s informačnými tabuľami a oddychovými zónami spájajúceho minerálne pramene jednotlivých obcí a náučných chodníkov v jednotlivých obciach a jedinečných lokalitách
-  vybudovanie infocentier (Lučatín, Lubietová)
-  vybudovanie skanzenu baníckej osady (Lubietová) a pamätných izieb (Medzibrod, Strelníky)
-  rekonštrukcia a oprava historických a kultúrnych objektov (Brusno, Lubietová, Strelníky, Medzibrod, Hiadeľ)
-  rekonštrukcia a oprava Kúpalísk (Lubietová, Medzibrod, Lučatín)
-  vybudovanie penziónov a stravovacích zariadení (Lubietová, Strelníky, Pohronský Bukovec, Hiadeľ)
-  vybudovanie alebo rekonštrukcia lyžiarskych vlekov a vybudovanie stravovacích a ubytovacích zariadení v ich blízkosti (Lubietová, Strelníky, Medzibrod, Hiadeľ, Brusno)
-  vybudovanie cyklotrasy (Lučatín, Povrazník, Medzibrod, Hiadeľ, Brusno)
-  vybudovanie westernového mestečka (Povrazník)
-  vybudovanie reprezentačného bedekera a spracovanie podrobnejšej mapy regiónu
-  revitalizácia historických námestí (Lubietová, Hiadeľ)
 
Tento projekt by mohol pomôcť zvýšiť návštevnosť regiónu, znížiť nezamestnanosť a podporiť podnikanie. Taktiež by podporil rozvoj športových, turistických a kultúrnych aktivít a oživil tradície. Projekt však nezískal finančné dotácie a preto si na jeho realizáciu budeme musieť ešte počkať.
 
Napriek, dúfam že dočasnému, neúspechu tohto projektu sa obyvatelia nevzdávajú a pokúšajú sa prilákať turistov do našej obce. Bolo vypracovaných niekoľko menších projektov, s ktorých realizáciou sa v obci začalo. V rámci mikroregiónu sa už niekoľko rokov organizuje cyklistický maratón. Trasa vedie cez obce Hiadeľ, Medzibrod, Brusno a Pohronský Bukovec. 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Geografia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu