Sklené Teplice - kúpele

Sklené Teplice - kúpele

Svojou históriou patria aj Sklené Teplice medzi najstaršie slovenské kúpele, kedysi dobre známe v celom Uhorsku. Pôvodne sa obec nazývala Skleno (nemecký Glashutten) a spočiatku bola povestná nie pre horúce pramene, čo tu vyvierali, ale pre výrobu skla. Sklené Teplice sa ako kúpele po prvý raz spomínajú už v najstaršej balneografii Uhorska z roku 1545, ktorú napísal prefekt Šarišského zámku Juraj Werneher.

Ďalšia zmienka o kúpeľoch je z roku 1550, keď podľa zachovaného dokumentu sekretár kráľovnej Márie Juraj Krabat žiada Dolnorakúsku komoru o vyslanie odborníka na výrobu skla, ktoré sa tu už 200 rokov vyrába. Pri tejto príležitosti píše, že je tu aj teplý kúpeľ. Feudálnym vlastníkom Sklených Teplíc bola kedysi rodina Doszyovcov. Pravdepodobne roku 1668 prešlo kúpou vtedajšie Skleno do vlastníctva feudálneho rodu Lippayovcov.

V tých časoch roku 1671 navštívil Sklené Teplice známy anglický cestovateľ Eduard Brown, ktorý cestoval po slovenských mestách. V cestopise, ktorý napísal, uvádza o Sklených Tepliciach veľa zaujímavých podrobností. Nová správa kúpeľov už roku 1701 postavila nový, vtedy nazývaný “Šľachtický kúpeľ”, ktorý začiatkom 19. storočia renovovali a roku 1856 znova architekticky upravili.O tom, ako vyzerali Sklené Teplice po pol storočí zveľaďovacieho úsilia v správe vrchnostenského banského úradu, možno sa dozvedieť z prvej monografie o týchto kúpeľoch, ktorú napísal fykus banskej komory a župy dr. Anton K. Woita. Vyšla v roku 1753 vo Viedni. Dr. Woita a neskôr, v roku 1777 prof. Cranz uvádzajú, že v Sklených Tepliciach sú tri kúpele:

K nemu začiatkom 19. storočia pribudol “Kniežací” a “Císarsky” kúpeľ. Štvrtý kúpeľ – malé zrkadlisko – sa nazýval “Kúpeľ arcivojvodu Francisciho”. Na počesť niekdajšieho banského správcu Zipsera, ktorý dal nad jedným z prameňov postaviť kúpeľnú budovu pre pospolití ľud, nazvali ďalší “Zipserov” kúpeľ. Pod spoločnou strechou v jednej budove sa nachádzal “Kúpeľ sádzania baniek”, a to spoločný i vaňový.

V tomto kúpeli mal “chirurg” plné ruky práce so sádzaním baniek, púšťaním žily a drobnými chirurgickými zákrokmi, ktoré boli vtedy v kúpeľoch obvyklé. Ako posledný a najzaujímavejší sa uvádza “Potný kúpeľ” nazývaný “Schwitzloch”.    Kúpeľní hostia sa ubytovávali jednak v domoch správy kúpeľov a jednak u miestneho obyvateľstva. V kúpeľných domoch bolo spolu 70 dobrých, podľa súčasných autorov dokonca elegantných izieb s niekoľkými kuchyňami.

Stravovanie podľa jedálneho lístku obstarával hostinec uprostred kúpeľov . Kúpele bývali každoročne zaplné hosťami nielen z Uhorska, ale i z cudziny. Sklené Teplice sa pokladali za najlacnejšie kúpele monarchie, pretože banský úrad, ktorý dal kúpele do prenájmu, nedovolil, aby nájomca svojvoľne zvyšoval ceny kúpeľov alebo ubytovania.

Ku cti banskej správy treba pripísať, že sa postarala o odbornú liečbu v Sklenných Tepliciach tým, že zabezpečila kúpeľom stáleho lekára, a to azda už od čias, keď ich prevzala do vlastníctva.