Teória literatúry

Teória literatúry

UMENIE

a) osobitná forma spoločenského vedomia a špecifický odraz, poznanie a pretváranie reality
b) súhrn umeleckých diel vytvorených v procese umeleckej činnosti
c) snaha umelca o

- zobrazenie reality
- priblíženie sa ideálu
- výpoveď myšlienok, nálad, pocitov

FUNKCIE UMENIA

1.) umelecko-estetická; hodnotiaca (dielo zanecháva dojem, ktorý hodnotíme)
2.) výchovná; pretvárajúca (rozvoj osobnosti → humanistické poslanie)
3.) zábavná; rekreačná

DIFERENCIÁCIA UMENIA

1.) výtvarné: maliarstvo, sochárstvo, grafika, dizajn
2.) slovesné (literatúra): próza, poézia, dráma
3.) hudobné: vokálne a inštrumentálne
4.) divadelné: tragédia, komédia, činohra, réžia, scénografia, ...
5.) interpretačné: audiovizuálne (filmové), ...

LITERATÚRA

(z lat. litera – písmeno) je súbor textov (z lat. textum – utkané), t. j. všetkých existujúcich písomne zaznamenaných jazykových prejavov ľudstva.

a) v širšom slova zmysle: vecná literatúra (odborná, publicistická, administratívna) + umelecká literatúra

b) v užšom slova zmysle: umelecká literatúra

LITERÁRNY SYSTÉM A LITERÁRNE PODSYSTÉMY

je sústava všetkých jednotlivých literárnych diel. Základ tvorí umelecká literatúra, ktorá je dopĺňaná literárnymi podsystémami. Tie sa len čiastočne prekrývajú s esteticky a umelecky náročnou literatúrou. Ich funkcia je prevažne poznávacia, zábavná a výchovná.

1.) Populárna literatúra – pre nenáročného čitateľa (dejovosť, emocionálnosť, senzačnosť)
2.) Dobrodružná literatúra – pútavý dej (zdôraznený motív nebezpečenstva)
3.) Literatúra faktu – poznávacia funkcia (literárne spracovanie vedeckých materiálov)
4.) Vedecko-fantastická literatúra – dej smerujúci do budúcnosti (fantastické prvky)
5.) Literatúra pre deti a mládež – pre mladého čitateľa (do 15 rokov)
6.) Slovesný folklór – súhrn ľudovej kultúry a kultúry dedinského človeka

LITERÁRNA VEDA

je spoločenskovedná disciplína skúmajúca literárne dielo, literárnohistorický vývin, javy literárneho života a percepciu literárneho diela. Zaoberá sa len hodnotnou (umeleckou, krásnou, beletristickou) literatúrou.

Vyvinula sa z filológie (náuka o jazyku a literatúre konkrétneho národa). Úzko spolupracuje s estetikou, jazykovedou, folkloristikou a literárnou metodológiou.

1.) Literárna teória – objektívna disciplína skúmajúca teóriu literárneho diela a procesu jeho tvorby

2.) Literárna história – objektívna disciplína skúmajúca vývin literatúry a faktory naň vplývajúce

3.) Literárna kritika – subjektívna disciplína skúmajúca účinok diela na spoločnosť a jeho (umeleckú) hodnotu

LITERÁRNE DIELO

- umelecký artefakt
- ústny a písomný prejav v konkrétnom jazyku
-jazykový výtvor vyznačujúci sa osobitým spôsobom vyjadrovania a účinkom

Literárne dielo má znakový charakter a nesie duchovnú hodnotu. Zohráva pritom úlohu komunikačného prostriedku.

LITERÁRNA KOMUNIKÁCIA

Literárne dielo vzniká až pri jeho čítaní a interpretácii. Táto je subjektívna (tzv. individuálna čitateľská interpretácia), pretože na ňu vplýva

1.) čitateľský vkus
2.) čitateľská skúsenosť
3.) druh čitateľa (naivný, sentimentálny, …)

Čitateľ umelecky hodnotnej literatúry by mal pocítiť estetické prežívanie, čo je prúd estetických zážitkov.

ZLOŽKY LITERÁRNEHO DIELA

Každé literárne dielo má svoj obsah („čo“) a svoju formu („ako“). Literárna teória rozlišuje viacero zložiek:

1.) tematická (obsahová)
2.) jazykovo-štylistická
3.) kompozičná

ŠTRUKTÚRA LITERÁRNEHO DIELA

je systém väzieb medzi jednotlivými obsahovými zložkami. Tvorí obsah, resp. tematickú zložku literárneho diela.

Téma je výsek skutočnosti zobrazovaný literárnym dielom, skladá sa z motívov. Témy postáv tvoria napr. motívy vzhľadu a povahy, téma prostredia zvykne byť opísaná v autorskom texte.

DEJ

je základná kategória každého dramatického a literárneho textu. Skladá sa z udalostí, ktoré po sebe nasledujú a menia sa vplyvom istých motívov.

Udalosť je prechod z jedného významového poľa do iného. Zreťazením udalostí vzniká príbeh.

Motív je najmenšia časť textu, ktorá ma osobitný význam.

a) dynamický – vplýva na dynamiku deja
b) statický – napr. nehybný strom
c) voľný – nesúvisí s dejom

Rozlišujeme dve podoby deja:

1.) fabula je prirodzený sled udalostí (založený na časovej postupnosti) – chronologická kompozícia

2.) sujet je literárna realizácia fabuly (narušenie časovej postupnosti) – úvod, zápletka, kríza, zvrat, rozuzlenie

Kompozičné postupy:

1.) chronologický (v časovom slede)
2.) retrospektívny (spätný)
3.) reťazový (nadväzujúci)

CHRONOTYP

V literárnych dielach rozlišujeme dva druhy časov:

1.) čas rozprávania,
2.) čas, ktorý je predmetom rozprávania.

Priestor je daný miestom, kde sa dej odohráva.

POSTAVY

sú samostatné subjekty literárneho diela. Realizujú sa pomocou konfliktov (so sebou, s inou postavou, so spoločnosťou).

a) hlavné
b) epizodické

Z hľadiska charakteru literárnej postavy rozlišujeme typy:

1.) idealizovaný typ postavy
2.) charakterový typ postavy
3.) sociálny typ postavy

V lyrike hovoríme o lyrickom subjekte, čo je nesamostatná subjektizovaná postava.

ROZPRÁVAČ

je nositeľ rozprávania. Rozlišujeme niekoľko typov rozprávačov:

1.) autorský klasický rozprávač (oko kamery) – 3. osoba
2.) autorský vševediaci rozprávač (pozná i pocity postáv) – 3. osoba
3.) personálny rozprávač (minimálne zasahuje do deja) – 3. osoba
4.) priamy rozprávač (jedna z postáv ovplyvňujúcich dej) – 1. osoba

Špecifickým je napríklad román Itala Calvina Keď cestujúci jednej zimnej noci..., ktorého hlavným hrdinom je samotný Čitateľ a rozprávanie teda prebieha v 2. osobe.

Pôvodná pevná hranica medzi

a) pásmom rozprávača (spisovné, nepríznakové rozprávanie) a
b) pásmom postáv (úvodzovky, hovorové rozprávanie)

sa niekedy stiera a objavujú sa netradičné postupy rozprávania:
- nevlastná priama reč – Hodil mu banán, musíš ho zjesť.
- nepriama reč – Hodil mu banán a povedal mu, že ho musí zjesť.
- polopriama reč – Hodil mu banán, musí ho zjesť.
- zmiešaná reč – skrytá reč postáv vyzerajúca ako rozprávač

HORIZONTÁLNE ČLENENIE TEXTU

tiež vonkajšie členenie textu, úzko súvisí so zvolenou výrazovou formou literárneho diela.

a) próza – odseky, kapitoly, diely
b) poézia – strofy, spevy
c) dráma – repliky, dialógy, monológy, obrazy, výstupy, dejstvá

ŠTYLISTIKA LITERÁRNEHO TEXTU

Jazyk je základným nositeľom sémantickej i estetickej informácie v literárnom diele. Základným zdrojom pre beletriu je spisovný jazyk, autori však veľmi často využívajú aj ďaľšie vrstvy národného jazyka. Rovnako nezriedkavým je výskyt umeleckých jazykových prostriedkov, ktoré maju estetickú funkciu. Pri nich rozlišujeme medzi trópami a figúrami.

ŠTYLISTICKY PRÍZNAKOVÉ SLOVÁ

- dialektizmy nárečové slová
-slang nespisovné slová určitej skupiny
- argot slang izolovanej skupiny (napr. väzňov)
- profesionalizmy odborové slová
- archaizmy zastaralé slová
- historizmy pomenovania zastaralých vecí
-neologizmy nové slová
-poetizmy básnické slová
-biblizmy náboženské pojmy
-odvodené slová
-deminutíva pozitívny význam (zdrobneniny)
-pejoratíva negatívny význam
- eufemizmy zjemňujúce slová
- vulgarizmy hrubé slová
- onomatopoje zvukomalebné slová (napodobňujúce zvuky)

FIGÚRY

sú umelecké jazykové prostriedky, ktoré su založené na opakovaní, hromadení alebo zvláštnom usporiadaní hlások, slov, veršov.

ZVUKOVÉ FIGÚRY

- aliterácia opakovanie prvej hlásky (alebo skupiny hlások) v slovách
- onomatopoja zvukomaľba

OPAKOVACIE FIGÚRY

- epizeuxa slová vo verši
- anafora slová na začiatku veršov, riadkov, či viet
- epifora slová na konci veršov, riadkov, či viet
- epanastrofa slovo z konca strofy na začiatku ďaľšej
- refrén verše
- paronomázia slová s rovnakým slovným základom („slávme slávně slávu Slávův slavných“)
- symploké slovo zo začiatku verša, strofy na konci verša, strofy
- kalambúr slovná hračka založená na zvukovej podobe rôznych slov („kto asimiluje, ten asi miluje“)

REČNÍCKE FIGÚRY

- rečnícka otázka neočakáva odpoveď
- rečnícke zvolanie obsahuje obvykle všeobecnú pravdu
- rečnícka odpoveď nečakaná odpoveď na rečnícku otázku
- apostrofa oslovenie neprítomného alebo neživého adresáta

ŠTYLISTICKÉ FIGÚRY

- inverzia neprirodzený slovosled
- anakolútom vybočenie z bežných syntaktických noriem
- apoziopéza nedokončená výpoveď
- elipsa výpustka

- oxymorón spojenie dvoch slov s navzájom sa vylučujúcim významom
- paradox nečakaný výrok

-asyndeton bezspojkové spájanie („Ten štrng, ten výskot, tá hudba, ten ľud / Detvu celú pobúrili“)

- polysendton nadmerné spomaľujúce opakovanie spojok („že veril, že čakal, že starne, starne...“)

TRÓPY

sú umelecké jazykové prostriedky, ktoré nepriamo označujú predmety, javy na základe podobnosti (prenášajú pomenovania z jedného javu na iný).

a) na základe vonkajšej podobnosti
b) na základe vnútornej, logickej či vecnej súvislosti
c) na základe kontrastu

Najpoužívanejšie trópy sú

- epiteton básnický prívlastok

-stále epiteton (čierne oči)
- metafora prenášanie významu na základe vonkajšej podobnosti
- genitívová najmenej hodnotný typ („súmrak školstva“)
- personifikácia prisudzovanie ľudských vlastností („slnko sa smeje“)
- alegória inotaj, podobenstvo, nepriame pomenovanie, rozvitá metafora
- metonymia prenášanie významu na základe súvislosti
- symbol znak zastupujúci všeobecný pojem
- synekdocha zámena jednotného a množného čísla („Slovák je závistlivý.“)
- hyperbola zveličenie („povedal to stokrát“)
- antitéza prirovnanie protikladom
- synestéza zámena pojmov označujúcich iné zmyslové vnemy („sladká vôňa“)
-prirovnanie („rapoce ako straka“)
- perifráza nepriame pomenovanie cez najtypickejšiu vlastnosť („krajina tulipánov“)
- eufemizmus zjemnenie negatívnej stránky života
- irónia kladné hodnotenie s pejoratívnym významom
- sarkazmus bezohľadný uštipačný výsmech

METRIKA

je vedná disciplína skúmajúca veršované texty (poéziu – viazanú reč) – verše, veršové systémy, teóriu rýmu, strofy.

Verš je riadok básne, základná jednotka básnického rytmu. Metrum označuje jeho ideálnu schému, rytmus je realizácia metra (teda zámerné opakovanie určitých zvukových prvkov).

LYRIKA

rozlišuje niekoľko druhov

- sociálna
- vlastenecká
- intímna (osobná)
- ľúbostná
- rodinná
- prírodná
- duchovná
- reflexívna (úvahová)

LYRICKÉ ŽÁNRE

rozoznávame na základe istých spoločných tematických, kompozičných a štylistických znakov.

Óda je oslavná pieseň, využíva nadnesenosť a pátos.

Elégia je žalospev, báseň smutného obsahu.

Pásmo je polytematická báseň, ktorú do literatúry priniesol Guillaume Apollinaire. Obvykle používa voľný verš.

Sonet je lyrický žáner s pevne daným počtom 14 veršov, bežná rýmová schéma je ABBA ABBA CDC ACD.

- kvarteto – téza (nastolenie problému)
- kvarteto – antitéza (negácia problému)
- terceto – syntéza (uzatváranie problému)
- terceto – syntéza a pointa

Ďaľšie lyrické žánre:

- pieseň kratšia báseň s pravidelným rytmom a výrazným rýmom, obľúbená v ľudovej slovesnosti
- hymnus chvála boha, národa či vlasti
- žalm náboženská pieseň (oslavné motívy, prejavy smútku a kajúcnosti)
-epigram stručné duchaplné vyjadrenie k všeobecne známemu javu
- lyrickoepická b. prelínanie lyrických a epických prvkov
- poéma rozsiahlejšia skladba lyrickoepickej povahy, lyrické prvky však dominujú
- epitaf kratšia báseň alebo úryvok na náhrobku
- nonsens nezmyselné prvky, paradoxy
- idyla idealizovaný obraz vidieckeho, no najmä pastierskeho života
- pamflet hanopis, neuvádza kladné črty, vyzdvihuje len záporné, dnes už nemusí byť básňou

EPIKA

zvykne byť podľa rozsahu rozdeľovaná na malú, strednú a veľkú.

EPICKÉ ŽÁNRE

Báj je mýtus, obsahuje staršie predstavy o fundamentálnych otázkach existencie ľudstva a vesmíru. Súbor mýtov tvorí mytológiu.

Bájka je krátky alegorický príbeh s mravným ponaučením.

Balada má jednoduchý pochmúrny dej a tragický koniec. Obsahuje aj lyrické prvky (subjektívnosť, opakovacie figúry, hyperboly).

Epos je rozsiahle chronologické rozprávanie, zaraďuje sa do veršovanej epiky.

Kronika zachytáva udalostí v časovom slede bez analýzy ich príčiny.

Legenda má náboženský charakter, opisuje pozemský život svätca s nadprirodzenými vlastnosťami.

Novela je medzistupňom medzi malou a veľkou epikou. Vyznačuje sa priamočiarym dejom, nemennosťou postáv a potláčaním opisov.

Poviedka patrí do malej epiky, spracúva len jednu udalosť s jednou záplatkou. Dej je jednoduchý a pomalý, často obsahuje opisy.

Román je žánrom veľkej epiky. Okrem hlavnej dejovej línie obsahuje aj vedľajšie, postavy sa počas deja vyvíjajú. Široké spektrum zobrazených udalostí sa obvykle odohráva vo väčšom časovom rozpätí.

Ďalšie epické žánre:

- rozprávka vymyslený príbeh, v ktorom po prekonaní prekážok dobro víťazí nad zlom
- povesť súvislosť deja s historickou udalosťou
- bylina ruská ľudová národná povesť, ktorej hrdinom je bohatier
- anekdota najmenší epický útvar s nečakaným ukončením a humorným vyznením

DRÁMA

je literárny druh určený zväčša pre javiskové spracovanie.

DRAMATICKÉ ŽÁNRE

Komédia predstavuje postavy a ich činy v karikatúrnej podobe, vyniká tak smiešnosť.

Tragédia je vážna hra, výnimočný hrdina sa dostáva do konfliktu so silnejšími silami a často im podlieha.

Činohra (dráma) skĺbuje prvky tragédie a komédie. Zaoberá sa aktuálnymi spoločenskými otázkami, vykresľuje charakter hrdinov, využíva hovorové prvky a dejové zvraty

Ďalšie

- absurdná dráma
- melodráma hudbou podfarbená dráma
- fraška zveličenie smiešnych problémov
- groteska satirické, zveličené až strašidelné zobrazenie skutočnosti
- mystérium náboženská hra
- skeč krátke žartovné vystúpenie k aktuálnej téme a s pointou
- burleska fraška využívajúca nižšie spôsoby
- opera dramatický text spojený s hudbou
- opereta striedanie hovoreného a spievaného textu
- bábkohra

FÁZY DRAMATICKÉHO DIELA

1.) expozícia – zoznámenie sa s prostredím
2.) kolízia – zápletka
3.) kríza – konflikt, vyvrcholenie
4.) peripetia – nečakaný zvrat
5.) katastrofa – rozuzlenie