SONET: vznikol v 13. storočí (Giacomo da Lentini r. 1250) - 14 veršov: dva 4 veršové a dva 3 veršové strofy. Na konci básne je pointa. Zastaraný slovenský názov sonetu je znelka.
Historické delenie sonetu:
Pôvodne bol talianský sonet rozdelený do osemveršia a šesťveršia:
=> Osemveršie (propozícia) – ABBA / ABBA. Šesťveršie (riešenie) – CDE/CDE (CDC/CDC.)
Francesco Petrarca: básnická zb. Spevník u nás Sonety pre Lauru - zbierka 366 básní - sonetov, balád a madrigalov
Básne venoval - Laure (de Noves) – nenaplnená, platonická láska: v polovici 14. storočia padla za obeť morovej nákaze, mimoriadne pohnutie v jeho duši.
JAZYK: ako jeden z prvých začal používať ľudový jazyk (dovtedy sa používala latinčina) - hovorová toskánčina obohatená o latinčinu a provensálčinu.
Téma: hold duchovným vlastnostiam aj fyzickej kráse plavovlasej ženy.
Anglický sonet: tri štvorveršia a jedno dvojveršie (couplet - nečakaný tematický obrat).
Ďalšie básnické formy: gazel, rispet, rondel, akrostichon, sestina, stanza
GAZEL: orientálna básnická forma zložená z 5 až 15 dvojverší. Vzorec: A A B A C A D A E A.
Prvé dvojveršie sa rýmuje navzájom, pričom v ďalších párnych veršoch sa znovu vyskytuje ten istý rým. Opakovať sa môže aj slovo alebo slovné spojenie na konci párnych veršov za rýmom => opakuje sa to, čo je nositeľom hlavnej myšlienky => ľúbostná poézia - opakovanie a stupňovanie zdôrazňuje v ňom ľúbostné vyznanie. V slovenskej poézii je výskyt raritou, príklad je zo staršej literatúry:
Zo staroby, hľa, v mladosť prechádza zas obzor!
i škovrán rozvil prípor jasotných krás v obzor,
v ňom šveholom vlá, vlaním šveholí,
až celý schvie sa i je jediný hlas — obzor.
O dušo smutná, väzbu všednosti,
tú klietku tvoju tiež už otvoriť čas! Obzor
toť šíry čaká, zve ťa v objatie
jak milenec, má v tvári láskavý jas obzor,
smev na rtoch, v očiach túhy paprsky:
nuž nemeškaj — jak vídal často som vás, obzor
a teba, splyňte opäť v radosti!
P. O. Hviezdoslav: Zo staroby
RISPET: ľudová lyrická báseň toskánskeho pôvodu zo 14. stor. – erotická a ľúbostná poézia. V slov. poézii - V. Mihálik (Rispet, Rispety z trinástej komnaty). Vzorec: 8 veršov (1x štvorveršie a 2x dvojveršie). => A B A B / C C / D D.
Dedinská noc je hlboká a hustá.
Ticho. Len konca záhrad šumí splav.
A splýva s ním, čo vyšlú tvoje ústa —
páli ma správa z naj smädnejších správ.
Na ústa ústa. V siločiarach studne.
Nech z prameňa nám nikdy neubudne.
Jak márne mušky podpaľujú tmu.
Zažeň, noc, zažeň tieseň záludnú!
M. Chudá: Rispety o láske
TERCINA: 1. verš sa rýmuje s 3., 2. verš s 1. a 3. veršom nasledujúcej strofy a 2. verš druhej strofy sa rýmuje s nepárnymi veršami nasledujúcej strofy. => trojveršová strofa – A B A / B C B / C D C + báseň sa však po tretej strofe nekončí, ale pokračuje takto ďalej - celú formu uzatvára samostatný verš (rýmuje s párnym veršom predchádzajúcej strofy):
Celá si mu vsiakla do kože.
Možno, že si a možno práve taká.
Práve taká. Bože, prebože.
Už ani smrť ho z domu nevyláka.
A môžeš prísť preňho do rečí:
ulakomila si sa na tuláka.
Ak stratí ta, bude kto vie čí.
A nebo miesi mračná popolavé.
Ak bude tvoj, bude človečí.
Ak nájde ta jak zrkadielko v tráve.
M. Válek: Z vody
RITORNEL: forma podobná tercíne => tri trojveršové strofy - rýmujú sa nepárne verše - A B A / C D C / E F E. prostredný sa nerýmuje ani s jedným veršom.
Niekedy za posledným trojverším nasleduje ešte samostatný verš - rýmuje s párnym veršom predchádzajúcej slohy.
Pochádza z talianskej poézie, odtiaľ sa rozšíril do francúzskej literatúry. V slov. lit. - P. O. Hviezdoslav (Letorasty II.), V. Beniak:
Chvíľa donáša a je z toho verš,
maličký, krehký, trochu vzdychajúci,
aj trošku hrejúci jak kožuch-nerz.
Stroj, čo sa dušou volá, ide mi.
Vidíte, že som človek ešte súci,
mám k vrabčím letom odraz na zemi,
aj odletím vám neustrážený
ako vrabec za zrnom na humnici,
alebo jak motorček skazený
zastanem, Peter, celkom pri vrátnici.
V. Beniak: Ritornely proti smrti
RONDEL: forma stredovekej, románskej poézie => 12 - 15 veršov, 3 strofy – striedajú sa v nich dva rýmy. V klasickom type sa prvé dva verše z prvej slohy opakujú na konci druhej slohy a celú báseň uzatvára prvý verš textu v nezmenenej podobe. Niekedy sa prvé dva verše z prvej slohy opakujú ako refrén na konci druhej a tretej slohy:
Mám pod jazykom stovky šťastných piesní —
smrť si ich vezme ako obolos.
Až osamieš, len dobrou slzou zros
ich zamlčaný jasot, lebo dnes mi
zápasiť treba s krutejšími besmi
v hodine trýzní, úzkosti a hrôz.
Mám pod jazykom stovky šťastných piesní —
smrť si ich vezme ako obolos.
Ó, duša moja, na kolená klesni
a o dar lásky, najcennejší lós
lakomých rokov, bez prestania pros.
Vedz, že aj dnes, keď hyniem v toľkej tiesni,
mám pod jazykom stovky šťastných piesní.
V. Mihálik: Jesenné rondely
AKROSTICHON: začiatočné písmená alebo slabiky jednotlivých veršov vytvárajú slovo alebo vetu, najčastejšie meno autora alebo adresáta, venovanie milej.... => obľúbený v stredovekej a renesančnej poézii F. Villon.
=> ďalšie formy – prostredné písmena verša – mezostichon; posledné písmená – telestichon.