Svetový realistický román

Svetový realizmus sa vyvíjal od 30-tych rokov 19. stor. V tomto období vrcholí priemyselná revolúcia, s čím súvisí aj rozvoj prírodných vied, taktiež nastáva zmena v myslení človeka, čoho dôkazom je aj vznik filozofie pozitivizmu, ktorej predstaviteľom bol Auguste Comte. Pozitivizmus zdôrazňoval objektívne poznanie skutočnosti, teda že pravdivé je iba to, čo si človek môže overiť zmyslami, skúsenosťami a experimentmi. Pozitivizmus taktiež vplýval na umenie a literatúru, čo sa prejavilo vznikom nového umeleckého smeru – realizmu. Spisovatelia realizmu sa snažili čo najobjektívnejšie zobraziť skutočnosť, ľudské vzťahy a spoločnosť.
 
Porovnanie romantizmu a realizmu ako literárnych zobrazovacích metód (umeleckých prúdov)

V romantizme prevláda subjektivizmus – teda snaha zachytiť vnútorné pocity, nálady, dojmy, v realizme objektivizmus – teda snaha čo najvernejšie, najpravdivejšie a nezaujato opísať súčasné spoločenské problémy a vysvetliť ich príčiny.
 
Predmetom zobrazovania realizmu sa stal všedný, konkrétny svet – každodenný život podľa vlastnej a spoločenskej skúsenosti (napr. H. de Balzac vo svojom románe Otec Goriot realisticky zachytil život franc. spoločnosti 19. stor., zanikanie feudálnych vzťahov a rozvoj kapitalizmu). Naproti tomu predmetom zobrazenia romantizmu boli city, sny, túžby a vízie (predstavy). (Napr. J. Botto v básnickej skladbe Smrť Jánošíkova cez postavu Jánošíka vyjadril pocity a túžbu po slobode celej štúrovskej generácie).
Kým romantici si vyberali historické témy, realisti opisovali súčasnosť.
 
Hlavnými postavami romantizmu sú zbojníci, tuláci, cigáni, teda zvláštne, výnimočné osobnosti, ktoré sa nevedia (nechcú) začleniť do spoločnosti a žijú v súlade s prírodou. Žijú bohatým vnútorným životom, cítia sa osamotení. Túžia vykonať veľký čin, ale keďže sú sami, väčšinou končia tragicky. Autor sa do nich štylizuje, teda vkladá do nich svoje pocity, nálady, myšlienky. Naproti tomu v realizme sú ľudia všedných dní – od najnižších vrstiev podsvetia až po najvyššie vrstvy buržoáznej a feudálnej spoločnosti, obyčajní, typickí ľudia so svojimi dennými a všednými starosťami. Ich charaktery sa vyvíjajú, formujú pod vplyvom prostredia, spoločnosti založenej na moci peňazí, preto sa väčšinou menia k horšiemu, alebo končia ako ľudská troska, obeť spoločnosti.
 
Hlavným literárnym druhom v romantizme bola lyrika, v realizme epika.
Hlavným literárnym žánrom v romantizme bola balada (prípadne iné lyricko – epické básnické skladby), v realizme to bol román, prípadne poviedka.
 
Román je žánrom veľkej epiky, najznámejší a najrozšírenejší žáner súčasnej prózy. Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou. Hlavná dejová línia je doplňovaná vedľajšími, vystupuje tu veľa postáv so zložitými vzťahmi.
 
Predstavitelia realizmu:
K najvýznamnejším anglickým realistickým spisovateľom patrí Charles Dickens, ktorý odhalil pokrytectvo anglickej spoločnosti. Poukazoval väčšinou na sociálne problémy. Medzi jeho najslávnejšie romány patrí Kronika klubu Pickwickovcov a Oliver Twist.
 
K vrcholom tvorby kritického realizmu je tvorba ruského prozaika Leva Nikolajeviča Tolstého. Preslávil sa napríklad románom Vojna a mier, kde zobrazil život vyššej ruskej spoločnosti a veľký priestor venoval vojne s Napoleonom a vpádu Francúzov do Ruska. Medzi najkrajšie ženské postavy patrí hlavná hrdinka jeho románu Anna Kareninová.
 
Zakladateľom moderného psychologického románu bol Fiodor Michajlovič Dostojevskij. Medzi jeho najznámejšie romány patrí Zločin a trest, Idiot či Bratia Karamazovovci.
 
Zakladateľom kritickorealistického románu vo Francúzsku sa stal Honoré de Balzac. Bol veľmi dobrým znalcom francúzskej spoločnosti 19. storočia, písal o tom, čo dôverne poznal. Jeho literárne dielo je obrovské. Je autorom cyklu Ľudská komédia, ktorá obsahuje vyše 90 románov a poviedok. V tomto cykle vystupuje množstvo postáv, mnohé z nich vo viacerých románoch. Balzac tento cyklus rozdelil na tri časti: Štúdie mravov, Štúdie filozofické a Štúdie analytické.
 
Jeho najslávnejší román Otec Goriot patrí do Štúdie mravov. Zobrazuje tragédiu otcovskej lásky, schopnej i najväčších obetí.
Hlavnou postavou je otec Goriot – starec, bývalý výrobca cestoví, obchodník s obilím, ktorý zbohatol počas revolúcie vďaka svojej šikovnosti. Po smrti svojej milovanej manželky preniesol všetku svoju lásku na svoje dve dcéry, Anastasiu a Delphine. Bezhranične ich miloval a neustále ich rozmaznával, prispieval im na nákladný život, vydal ich za vysoko postavených mužov – Anastasiu za grófa de Restaud a Delphine za bankára de Nucingen. Zaťovia sa však hanbia za svokra – mešťana a žiadajú ho, aby sa vzdal podnikania. Goriot tak z lásky k dcéram urobí a časom sa musí presťahovať do penziónu, ktorý patrí pani Vauquerovej. Prišiel sem ako bohatý človek (mal skvelú výbavu a riad) a ubytoval sa na prvom poschodí v bohatom apartmáne. Majiteľka penziónu istý čas dúfala, že sa stane pani Goriotovou, keď však zistila, že si ju Goriot vôbec nevšíma, začala ho ohovárať. Jeho dcéry, ktoré ho navštevovali, pokladala za jeho milenky. Postupne, ako Goriot chudobnel a sťahoval sa na vyššie poschodia do chudobnejších izieb, stratila o neho záujem. Záujem však prestali prejavovať aj jeho dcéry. Navštevovali ho iba vtedy, keď potrebovali peniaze pre svojich milencov, aj to iba tajne, aby ich nikto nevidel. V penzióne sa Goriot stretáva s mladým študentom práva Eugenom de Rastignac. Mladík prišiel do Paríža s veľkými ideálmi a snahou byť spravodlivý a pomáhať ľuďom. Postupne sa však pod vplyvom spoločnosti, v ktorej sa pohybuje, mení. Stretával sa aj s Goriotovými dcérami, nosil o nich Goriotovi správy. Dokonca sa stal milencom Delphine. Za posledné peniaze otca Goriota mu Delphine zariadila byt a Eugene sľúbil svoju izbu Goriotovi. No skôr, než sa stihli presťahovať, Goriot zomrel (porážka). Eugen volal k smrteľnej posteli otca Goriota obe dcéry, no ani jedna neprišla (Anastázia sa hádala s manželom o posledný kúsok majetku pre svoje dieťa a Delphina využila spoločenské pozvanie k pani de Beauseánt). Goriot si až na smrteľnej posteli uvedomil to, čo už dávno cítil, no nechcel si to priznať – že jeho nevďačné dcéry ho neľúbia. Na skromný pohreb prišiel len Eugene so svojím priateľom, dcéry poslali len prázdne koče s erbmi. Dokonca celý pohreb musel zaplatiť Rastignac. Na Goriotov náhrobok dal vyryť: „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restaud a barónky de Nucingen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“

Opakom otca Goriota je postava Vautrina – bývalého galejníka a neskôr príslušníka polície, ktorý zasieval do mladého študenta Rastignaca semiačka zla. Poučoval ho, že úspechy možno dosiahnuť len chladnokrvnosťou a najľahšie prostredníctvom žien z vyšších kruhov. Zákony tejto spoločnosti považoval za výsmech spravodlivosti, preto ich treba využiť v prospech jednotlivca.

Dostojevskij Fiodor Michajlovič

Životopisné údaje:
Ruský spisovateľ, prvoradý reprezentant naturalizmu v ruskej literatúre, majster psychologického príbehu – hľadania človeka v človeku; z hľadiska umeleckej tvorby a novej estetiky je považovaný za najvýraznejší zjav európskeho románu; jeho geniálne dielo nepodlieha času.
Narodil sa 11. novembra 1821 v rodine lekára moskovskej nemocnice pre chudobných. Študoval na súkromnom gymnáziu v Moskve a spolu so starším bratom Michailom na vysokej vojenskej technickej škole v Petrohrade. Po skončení štúdia v roku 1843 pracoval v projekčnom oddelení ministerstva obrany, od roku 1844 sa však venoval len literatúre.
Bol 4 roky vo väzení v Omsku na Sibíri za úmysel zvrhnúť štátne zriadenie, kde často trpel epileptickými záchvatmi (epilepsiu mal po celý život). V roku 1859 mu vrátili šľachtický titul a dovolili publikovať. Po smrti manželky a brata zadĺžený Dostojevskij (po návrate z väzenia prepadol hazardným hrám) odišiel do zahraničia, kde začal písať román Zločin a trest. V posledných rokoch žil v Petrohrade, kde 9. februára 1881 zomrel.
 
Románová tvorba:
Zápisky z mŕtveho domu  –  opísal trpkú väzenskú skúsenosť
Zločin a trest – jeden z najznámejších sociálnopsychologických románov
Idiot – hlavná postava,  knieža Myškin,  má mnohé Dostojevského autobiografické črty
Bratia Karamazovovci – štvorzväzkový spoločensko-psychologický román
 
Zločin a trest (1866) – je príbehom chudobného petrohradského študenta Rodiona (rodina) Románoviča (cárska rodina) Raskoľnikova (rozkol), ktorý musí kvôli nedostatku peňazí prerušiť štúdium a živorí v neútulnej podkrovnej izbičke, kde rozvíja svoje sociálne poznatky a pozorovania. Úvahy mení v teóriu, že ľudia sa delia na dve skupiny – menšinu neobyčajných, ktorí sú predurčení vládnuť(napoleonské typy) a väčšinu obyčajných (vši), ktorí sa musia vládnutiu menšiny podriadiť. Morálka prvej skupiny sa opiera o presvedčenie, že sa nemusia podriaďovať všeobecne platným zákonom, dokonca môžu páchať zločiny, keď to potrebujú na napĺňanie svojich potrieb a cieľov. Všetky zákony platia len pre členov druhej skupiny. Pod vplyvom svojej teórie Raskoľnikov zabije starú úžerníčku Alonu Ivanovnu i jej láskavú sestru, ktorá je náhodnou svedkyňou zločinu. Policajný inšpektor je presvedčený o študentovej vine, nemôže ju však dokázať. Medzitým sa Raskoľnikov, trpiaci výčitkami svedomia, zveruje neviestke Soni Marmeládovovej (čisté, nábožné dievča, ktorá živí rodinu prostitúciou). Tá ho presvedčí a Rodion sa po ťažkom duševnom boji k svojmu činu prizná. Je odsúdený na vyhnanstvo na Sibíri, kam – svojím spôsobom – očistený a zmierený s Bohom odchádza aj so Soňou, aby obidvaja začali nový život.
Rodion vymyslel geniálny zločin. Nezabil z nenávisti, ale chladne si to zdôvodnil logikou. Tvrdí: „Nezabil som človeka, ale zabil som princíp!“