– štylistický prostriedok, ktorý plní estetickú funkciu
–
výsledok úsilia o ozvláštnenie reči
– väčšina figúr sa zakladá na opakovaní hlások, slabík, slovných spojení, na zmene
slovosledu, inotácie alebo ide o vypustenie výrazu z vety
zvukosled – ak sa v literárnom texte opakujú tie isté hlásky alebo fonicky podobné hlásky (pohladkal dlaňou blýskavý lemeš, pohol kolieskom...)
onomatopoja – napodobňovanie prírodných alebo pracovných zvukov (šu – šu – šu, cvendžíme/zuníme/zvoníme/skosíme.../
paronomázia – hromadenie takých pomenovaní vo verši, ktoré majú rovnaký slovný základ (slavme slavně slávu Slávúv slavných)
aliterácia – opakovanie hlások alebo skupiny hlások na začiatku za sebou nasledujúcich slov (z popola popolníka)
kalambúr – zvukovo podobné alebo rovnaké, ale významovo rozdielne i protikladné pomenovania (čo asimiluje – asi miluje)
anafora – opakovanie rovnakého slova na začiatku veršov, viet (Letel poľom, letel dolom, letel horou ako strela)
epifora – opakovanie rovnakého slova na konci veršov, viet (nech kto jak chce o nich húta/na každom je krv prischnutá/srdca môjho krv prischnutá)
epanostrofa – kombinácia anafory a epifory – (Na Dunaji pláva húska biela, húska biela s červenými ústy)
epizeuxa - bezprostredné opakovanie slov vo verši, vete (sloboda, sloboda, slobodienka moja)
refrén – opakovanie rovnakého verša alebo niekoľkých rovnakých veršov na konci jednotlivých strof básne
oxymoron – spojenie dvoch pomenovaní, ktoré sa navzájom vylučujú (živá mŕtvola, mnohovravné ticho)
metafora – nepriame pomenovanie – prenášanie významu z javu na jav na základe ich vonkajšej podobnosti (tak tíško mesiac dvíha biele čelo)
prirovnanie – druh básnického trópu,
ktorý má vlastnosti metafory
alegória – inotaj – utajený zmysel básne
personifikácia – prenášanie ľudských vlastností na neživé predmety
menonymia – prenášanie významu z javu na jav na základe vnútotnej podobnosti (čítať Hviezdoslava)
epiteton – básnicky prívlastok (koník vravný, zlatistý svit)