Odklon od klasických postupov v svetovej literatúre a umení po 2. svetovej vojne

Bertolt Brecht
Bol populárnym i kritizovaným básnikom, prozaikom, no najmä dramatikom. Do literatúry vstúpil na konci 1. svetovej vojny, keď uverejnil básne proti  vojne. Koncom 20. rokov sa stal dramaturgom a režisérom Nemeckého divadla v Berlíne. V polovici 30. rokov začal uplatňovať princípy epického divadla. Po nástupe fašizmu odišiel do exilu. Počas 2. svetovej vojny pôsobil v USA, kde aktívne vystupoval proti fašizmu a vojne.
 
Žobrácka opera - prvá úspešná hra. Predstavuje kritiku spoločnosti. Stala sa populárnou najmä melodickými songmi a postavou Mackieho, vodcu londýnskeho podsvetia.
 
Matka Guráž a jej deti - epická dráma. Matka stráca vo vojne oboch synov a nakoniec i nemú dcéru, a predsa nechápe, že vojna ju pripravila o všetko. V hre sú medzititulky, ktoré oboznamujú diváka s obsahom a songy, ktoré objasňujú dané situácie.
 
Život Galileiho - historická dráma, kde autor uvažuje o zmysle ľudského konania, o ústupkoch, ktoré človek spraví pod tlakom okolností. Taliansky fyzik Galileo Galilei pod nátlakom inkvizície odvoláva svoje učenie o heliocentrizme, posledné roky života dožíva v domácom väzení a má výčitky svedomia, že podľahol nátlaku.
 
Kaukazský kriedový kruh - epická dráma. Vytvoril podobenstvo o zápase dobra a zla. Príbeh sa odohral na Kaukaze. Keď utláčaný národ povstal proti gubernátorovi a zabil ho, jeho žena uteká z paláca a zabúda svoje dieťa. Zachráni ho slúžka, ktorá s ním utečie do hôr. Vydáva sa za jeho matku, a keď neskôr guvernérova žena žiada naspäť svojho syna ich spor rozrieši múdry sudca. Využije pritom Šalamúnovu skúšku s kriedovým kruhom. Obe ženy chytia za ruky dieťa, ktoré je uprostred kruhu. Slúžka sa bojí, aby trhnutím dieťa nezranila, preto sa vzdáva boja. Sudca v tomto geste videl skutočný prejav materinskej lásky a prisúdil dieťa slúžke.
 
Existencializmus
Francúzska literatúra sa už od začiatku storočia zaoberá analýzou človeka v jeho spoločenskom zradení. Tento proces vyvrcholil po 2. svetovej v literatúre existencializmu (z lat. existentia – bytie, jestvovanie). Existencializmus je myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i z hľadiska spoločenských vzťahov. Existencialisti sa vo svojich dielach obracajú na človeka s filozoficko-etickým posolstvom, vyjadrujú sa k základným otázkam ľudského bytia, pričom nestrácajú zo zreteľa estetickú funkciu umeleckého diela. Zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca. Podľa existencialistov život človeka záleží len na jeho voľbe. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti úzkosti a beznádeje. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje okolnostiam, vžitej konvencii. Rozhoduje sa iba na základe vlastne vôle. Jeho filozofia je založená na subjektívnych poznatkoch a pocitoch v určitej konkrétnej situácii.

Albert Camus
Bol súčasníkom i oponentom Sartra, bol existencialista. Narodil sa v Alžírsku, kde aj vyštudoval filozofiu. Jeho otec padol v 1. svet. vojne a matka živila rodinu ako práčka. Počas 2. svet. vojny sa aktívne zúčastnil na protifašatickom odboji. Po vojne sa venoval len literárnej činnosti, za ktorú dostal roku 1957 Nobelovu cenu.
 
Prvý človek - spomína biedne detstvo. Vyšla až po jeho smrti. Nie je to doslovne biografia, ale v románe prepožičal niektoré svoje črty Jacquesovi Cormerymu (žak kormeri). Príbeh rozpráva v 3. i v 1. osobe.
 
Caligula - touto existencialistickou drámou debutoval. Zobrazil v nej imperátora Caligulu ako neľútostného vládcu, ktorý využíva neobmedzenú moc na to, aby si tak dokázal totálnu slobodu. Keď pochopí, že sa mýlil, že nie je možné všetko zničiť a pritom nezničiť aj seba, je neskoro. Zomiera rukami sprisahancov.
 
Cudzinec - základné dielo existencializmu. Román so základnou myšlienkou „vyhnanstva“ človeka uprostred ľudí a udalostí, ktoré nechápe, sa tiahne ako červená niť celou Camusovou tvorbou. Fabulu románu odohrávajúceho sa v Alžírsku vyrozprával v 1. osobe. V prvej časti oboznamuje čitateľa s Meursaultom (mórsolt), skromným úradníkom v Alžírsku. Udalosti, ktoré s ním súvisia, prežíva pasívne, podobne aj ľúbostné dobrodružstvo s bývalou kolegyňou Máriou. Prijíma pozvanie suseda Raymonda a spolu s Máriou prichádzajú na chatu k moru. Tu sa stretávajú s raymondovými arabskými nepriateľmi. Meursault podlieha panike a jedného z Arabov v potýčke zastrelí. Druhá časť románu zobrazuje jeho zatknutie, výsluchy, proces a odsúdenie na trest smrti. Pred  popravou odmietne útechu kňaza slovami: „každý človek je odsúdený na smrť“. Keď stratí akúkoľvek nádej žiť, zrazu sa cíti slobodný. Hybnou pákou deja je náhodnosť, ktorú autor chápe ako osudovú zákonitosť ochromujúcu ľudskú vôľu  zbavujúcu človeka zodpovednosti za vlastné činy. Hrdina sa pudovo prispôsobuje svetu a je pasívny, pretože v ľudskej spoločnosti sa cíti cudzincom, nedokáže sa jej prispôsobiť.
 
Mýtus o Sizyfovi - esej. Camus priznáva, že konanie človeka môže mať aj zmysel. Na postave antického gréckeho hrdinu, odsúdeného bohmi gúľať do vrchu ťažký balvan, ktorý mu vlastnou ťarchou vždy padal nazad, dokazuje, že človek si uvedomuje zbytočnosť svojho konania, márnosť boja proti osudu, a predsa v tomto boji pokračuje. Východisko zo sartrovskej nezmyselnosti ľudskej existencie nachádza v aktivite, vzbure ako prostriedku prekonávania nepriaznivých spoločenských podmienok.
 
Mor - román predstavuje vrchol Camusovej beletristickej tvorby. Jeho dej sa odohráva počas 2. svetovej vojny v alžírskom meste Oran. Mor, ktorý prepukol v meste, je abstraktným symbolom vojny a okupácie, ale aj celej absurdnosti sveta. Každý jednotlivec nosí v sebe mor. Proti tejto chorobe bojuje lekár Rieux (rijó) spolu s niekoľkými priateľmi. V uzatvorenom meste choroba kosí ľudí, nerobí rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Keď sa epidémia skončila, lekár necíti úľavu, len prázdnotu v duši, nevie sa tešiť ako obyvatelia mesta. Podľa Camusa sú za chorobu vinní všetci, pretože vnútorný mor, ku ktorému patrí klamstvo, pýcha, nenávisť rozožiera ľudské duše.
 
Človek, ktorý sa búri a Pád – eseje.
 
Exil a kráľovstvo - zbierka poviedok, v ktorých propaguje individualistickú vzburu. Hrdinovia sa usilujú nájsť životné istoty zapojením sa do ľudského kolektívu a v aktívnom boji proti spoločenskému zlu a utrpeniu.
Jean-Paul Sartre
V roku 1964 mu udelili Nobelovu cenu, ktorú neprijal. V posledných rokoch života sa venoval politickej činnosti. Písal príležitostné state i obsiahle štúdie, v ktorých zaujímal stanovisko k aktuálnym spoločenským a politickým problémom.

Hnus
debutoval  ním pred 2. svetovou vojnou. Formou denníkových zápiskov hrdinu Roquentina (rokten) zobrazuje jeho jednotvárny život v prímorskom mestečku. Celý čas trávi v hotelovej izbe a v mestskej knižnici. Zbiera materiál a píše dielo o markízovi de Rollebonovi (rolbon). Nemá rodičov, ani priateľov, cíti sa stále viac osamelý, až svoju vlastnú existenciu v záchvatoch úzkosti pociťuje ako chorobu. Je znechutený všetkým, vecami i ľuďmi okolo seba, no najmä samým sebou a napokon jeho znechutenie, ústiace až do „hnusu“, zasahuje i rozum, vedu, vzťah k ľuďom - pohŕda nimi. Knihu nedopíše, odchádza z mesta a cíti sa slobodný, oslobodený do všetkého, čím sa sám sebe hnusil. Celý román je preniknutý otázkami o zmysle ľudskej existencie, o poslaní jednotlivca.
Pocit úzkosti, ale i nádeje, ktorými je preniknutý jeho hrdina, sú typické pre prvé obdobie Sartrovej tvorby. Rád zobrazoval ľudí človeka v hraničných situáciách, najčastejšie v blízkosti smrti, keď už nemôže nič hrať a predstierať.

Múr
Toto je vidieť v zbierke kratších próz. Titulná zbierka je sondou do vnútra človeka odsúdeného na smrť, ktorý trávi posledné hodiny života v cele s ďalšími odsúdencami. Dej sa odohráva počas španielskej občianskej vojny a hrdinu Ibbieta odsúdia, lebo ho podozrievajú, že skrýval u seba republikána Ramona Grisa. V poviedke sa nedozvieme, kto je hrdina, prečo Ramona skrýval, ako ho zajali, lebo to podľa autora nie je dôležité. Dôležité je pohľad človeka na vlastný život na prahu smrti. Na záver poviedky začnú odsúdeného Ibbieta znova vypočúvať a sľúbia mu život, ak prezradí úkryt Ramona. Skôr zo žartu ako zo snahy oddialiť popravu navraví odsúdený vyšetrovateľom, že Gris sa skrýva na cintoríne, pretože vedel o jeho úkryte u bratrancov. Čaká, že  po polhodine, keď sa hliadka vráti, ho okamžite popravia, no odvedú ho do väzenia. Čoskoro sa dozvie, že Gris sa pohádal s bratrancom a naozaj sa ukryl na cintoríne, kde ho aj našli. A tak sa z človeka odhodlaného obetovať za iného život absurdnou hrou náhody stáva zradca.
Tento pocit nezmyselnosti a absurdnosti ľudskej existencie sa opakuje skoro v celej Sartrovej tvorbe.

Bytie a ničota
Teoretický spis. Píše, že človek je „zbytočná vášeň“. Vychádza pritom z problematiky faktu existencie človeka na svete, do ktorého je človek „vrhnutý“ a v ktorom sa musí zorientovať. Postupne prichádza k téze, že „človek je zodpovedný za všetkých ľudí“.
 
Cesty k slobode - nedokončená tetralógia, ktorá sa skladá z častí:
Vek rozumu, Odklad, Smrť v duši, Posledná šanca. Vystupoval proti vojne i proti rasovej diskriminácii. Román zachytáva udalosti od roku 1938 až do roku 1940. Hlavná postava profesor a filozof Mathieu Delarue (matió delarú) sa nechce vzdať osobnej slobody, nesympatizuje s fašizmom, ale ani proti nemu nebojuje. Nakoniec na prahu slobody v júni 1944 zúfalo strieľa na Nemcov, nie z vlasteneckého presvedčenia, ale aby sa pomstil svetu činom proti všetkému, proti celej svojej predchádzajúcej existencii. Chce naplniť svoj život činmi, urobiť niečo zmysluplné.
 
Muchy, S vylúčením verejnosti, Špinavé ruky - drámy, autor prichádza s napínavím konfliktom a výnimočnými postavami.
 
Diabol a Pánboh
Dráma, kde nastoľuje základné otázky ľudského bytia a konania. Dej je situovaný do Nemecka 16. storočia, do obdobia nemeckej reformácie a sedliackych povstaní. Vojvodca Gotz z Berlichingenu oblieha so svojím vojskom mesto Worms, ktoré sa vzbúrilo proti kniežatám. Pácha zlo, lúpi, čím chce dosiahnuť absolútno. Pomocou zrady dobyje mesto a usiluje sa o absolútne dobro. Rozdá pôdu bezzemkom, chce vybudovať mesto, kde bude vládnuť sloboda a láska. Jeho experiment sa končí  neúspešne, smrťou nevinných, ktorí sa stali obeťami vojny. Gotz sa trápi a až po stretnutí s luteránskym prorokom Nastym pochopí, že človek je dobrý a súčasne zlý, len človek rozhoduje, akým chce byť. Gotz prijíma názory ľudu, postaví sa na čelo vzbúrencov.
 
Slová
Autobiografická črta o detstve svedčí o tom, že v ňom dozrieva myšlienka splynutia existencializmu s materializmom. Vyslovil v nej dôveru v celú kultúru, ktorá vraj  „nič a nikoho nezachráni“. Súčasne priznáva, že kultúra je produktom človeka. V nej sa človek „spoznáva“, ona je akýmsi „kritickým zrkadlom“, ktoré vraj jediné môže človeku poskytnúť jeho vlastný obraz.
 
Jerome David Salinger
Venuje sa najmä problémom detí a mládeže.

Kto chytá v žite
Týmto psychologickým románom si získal popularitu. Príbeh rozpráva s odstupom jedného roka v sanatóriu 17-ročný hrdina Holden Caufield. Vyhodili ho zo školy, bojí sa vrátiť domov, preto sa skoro 3 dni túla predvianočným New Yorkom. Stretáva sa s rôznymi ľuďmi, odsudzuje ich pretvárku, falošnosť, amorálnosť i duševnú plytkosť. Túži po láske, po čistých a úprimný vzťahoch medzi ľuďmi. Nie je naivný, snaží sa hľadieť na svet očami dospelého a súčasne sníva o tom, čo by chcel vykonať, o tom, čo považuje za jedinú prácu, ktorú by chcel v živote robiť. Sníva, že stojí chrbtom k hlbokej priepasti a čelom k životnému poľu, kde sa hrajú deti. Keď sa niektoré z nich, zabrané do hry, priblíži k strmine, Holdenovou úlohou je vrátiť ho nazad, do žitného poľa. Žitné pole je symbolom Ameriky v minulosti, kým je neznečistili továrne a dravosť za peniazmi. Holden sa nakoniec svojho sna vzdáva, vzdáva sa donkichotského idealizmu, prekonáva psychickú krízu, kapituluje pred presilou sveta pomocou čierneho humoru, pretože pochopí, že človeka, ktorý nie je schopný vysmiať sa svetu, zahubí zúfalstvo. Hrdinove úvahy a konanie predstavujú revoltu americkej dospievajúcej mládeže, ktorá sa nemohla zmieriť so zaužívanými konvenciami sveta dospelých.
 
Deväť poviedok, Franny a Zooey - poviedková tvorba, zobrazuje tu dobré vzájomné vzťahy medzi ľuďmi, túži po dokonalejšej spoločnosti.