Vznik a rozvoj slovenského profesionálneho divadelníctva a dramatickej tvorby od roku 1918 po súčasnosť

Dramatická tvorba má v slovenskej literatúre po 2. svetovej vojne veľký význam. Autori sa sústredili na vyhrotené situácie, kedy hrdina musí rozhodnúť medzi povinnosťou a túžbou, násilím a humanizmom, dobrom a zlom. V 50. rokoch sú v popredí komédie a veselohry. Mnohé diela sú však schematické. V 60. rokoch sa uvoľňuje spoločenská a politická klíma, je to obdobie kritiky, kultu osobnosti, vzniká veľa hier, začína sa nová etapa slovenskej drámy, keď okrem tradičných socialisticko-realistických diel vznikajú hry nové obsahom i formou. Začiatkom 70. rokov nastáva obdobie tzv. konsolidácie, mnohí autori sa odmlčali. Socialisticky orientovaná kritika sa obávala, že niektorí autori budú písať proti socializmu. Vznikli hry priemerné i podpriemerné, nastáva kríza v oblasti dramatickej tvorby. V 80. rokoch nastupuje satira, vznikajú avantgardné divadlá, hry sa orientujú na otázky etiky súčasného človeka a spoločnosti. Neskôr divadlá siahajú po autoroch, ktorých hry boli zakázané.
 
Ivan Stodola
Patrí k najplodnejším autorom medzivojnového obdobia. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši, vo vlasteneckom kultúrnom prostredí, kde zohrávalo dôležitú úlohu ochotnícke divadlo a zborový spev. Po absolvovaní lekárskej fakulty pôsobil v rodnom meste, Prahe a Bratislave. Roku 1951 ho neoprávnene obvinili z nezodpovedného narábania s verejným majetkom a odsúdili. Po dvoch rokoch ho na základe amnestie prepustili. Posledné roky prežil v Piešťanoch, kde aj zomrel. Pochovaný je v Bratislave.
 
Na javisko SND sa uviedol komédiou Náš pán minister. S humorom zobrazil pokrytecký život malomestských obyvateľov a ich snahu preniknúť do vyšších kruhov.
 
V tragédii Bačova žena čerpal námet zo života dedinského ľudu. Sociálne podloženou zrážkou človeka s osudom má hra blízko k antickej tragédii. V hre sa stupňuje dramatickosť konania postáv. Evin muž, bača Ondrej, odišiel za prácou do Ameriky. V bani, kde pracoval, sa stalo nešťastie. Vybuchol plyn, baníkov zasypalo a správa baní poslala Eve oznámenie o smrti muža. Eva sa po rokoch vydala za baču Miša, ktorý jej pomáha a ktorý ju ľúbi. Ondrej však nezomrel. Zo zasypanej bane sa zachránil vetracou šachtou, no stratil pamäť. Po niekoľkých rokoch pri železničnom nešťastí sa mu pamäť znova vráti a vracia sa domov ako boháč. Eva sa musí rozhodnúť medzi dvoma mužmi, ktorí ju ľúbia a ktorých ona ľúbi tiež. Jej tragédiu vyhrocuje žiadosť mužov, aby rozdelila deti. Materinský cit sa u nej ukáže silnejší ako láska. Spor o seba rieši dobrovoľnou smrťou.
 
Slovnú komiku so satirickým tónom spojil Stodola v hre Čaj u pána senátora. Udalosťou, ktorá rozvlnila malomestský život je príprava volieb. Na tomto pozadí sa vysmial obmedzenosti malomeštiakov a ich pachteniu sa za politickou mocou.
 
Veselohru Jožko Púčik a jeho kariéra nazval autor „satirou na falošne chápaný humanizmus“.  Hrdina je tragikomickou postavou uprostred doby, v ktorej žil. Svedomitého úradníka, starého mládenca Jožka Púčika obvinili z krádeže peňazí v dobročinnom spolku Humanitas, kde pracoval. Kým sa správa pri vyšetrovaní pasívne, je hrdinom. Dobročinné spolky ho podporujú, aby vykázali činnosť. Keď vyjde najavo, že je nevinný, prestanú mať oňho záujem. V historickej dráme Kráľ Svätopluk zdôrazňuje vlastenecký pátos v protiklade s osobnými záujmami jeho synov. Na námet hry skomponoval v roku 1959 Eugen Suchoň operu Svätopluk.
 
V dráme Marína Havranová sa vrátil do revolučných rokov 1848 – 1849, aby vyzdvihol myšlienku opravdivého vlastenectva.
 
Komédia Keď jubilant plače inklinuje k podobenstvu. Osnova hry je jednoduchá. V malom mestečku pracuje lekár, ktorému konkuruje mastičkárka. Ľudia viac veria jej zelinkám a zázračným mastičkám. Keď lekárovi ubúda pacientov, uzatvorí s ňou dohodu. Ľudia sa k nemu hrnú a nikto nechce veriť, že jeho liečebné metódy sú podfukom. V hre je veľa smiechu a irónie, ale aj veľa problémov tej doby. Záver hry vyznieva ako vízia autora, v ktorej sa Jubilant, zakladateľ kresťanstva, v roku 2000 pýta, čo z jeho učenia zostalo. V konflikte hry chcel autor poukázať na prejavy spoločenského karierizmu a morálnych pokrivení časti inteligencie.
 
Satirická komédia Mravci a svrčkovia vznikla na základe bájok o usilovnom mravcovi a ľahtikárskom svrčkovi. Vysmial sa jednotlivcom, ktorí sa bezpracne obohacovali. V dráme Básnik a smrť ako prvý dramatik zobrazil SNP. Hra je prekomplikovaná symbolmi a alegóriami.
 
Z prozaických prác sú zaujímavé spomienky Náš strýko Aurel o živote zakladateľa teórie parných a plynových turbín, ktorý pôsobil ako profesor na technike v Zürichu. Autor nechcel zobraziť len svojho strýka, ale aj spoločenský a kultúrny život v Liptovskom Mikuláši na konci minulého a na začiatku nášho storočia.
 
Charakter rozpomienok má aj jeho próza Smutné časy, smutný dom, v ktorej sa vracia do obdobia svojho skrivodlivého obvinenia, odsúdenia a väzenia.
 
Peter Karvaš
Na začiatku vojny prenasledovaný, pracoval v tábore. Počas povstania pôsobil v slobodnom slovenskom vysielači Banská Bystrica; po vojne v rôznych profesiách – redaktor Kultúrneho života, za svoj postoj k vstupu spojeneckých vojsk v roku 1968 mal zakázané publikovať.
 
Meteor – hra o zmysle vojnových a povstaleckých bojov, vlastné skúsenosti odsudzuje vojnu a fašizmus.
 
Návrat do života – hra s problematikou koncentračných táborov, o ľuďoch ktorí ich prežili a po návrate si nevedia nájsť miesto v živote.
 
V týchto hrách sú mravné a filozofické otázky súvisiace so vznikom 2. svetovej vojny a jej dôsledkami na ľudskú psychiku a morálku.
 
Polnočná omša  - obdobie medzi potlačením povstania do hôr a oslobodením. Malomeštiacka rodina je obeťou nemeckých vojakov, stojí na strane fašizmu. Jeden z nich ranený, mladý partizán, ktorého skrývajú sa dostáva do agónie, rozchádza sa s nimi. Sú tu úvahy o človeku, ľudskosti a zmysle života.
 
Antigona a tí druhí – opisuje útrapy väzňov v koncentračnom tábore a zároveň morálne otázky súvisiace s problematikou kultu osobnosti  a zneužívania moci. Je to moderná tragédia, dráma ľudí v koncentračnom tábore, ktorí dokážu aj v tých najkritickejších podmienkach byť jednotní. Hra je napísaná podľa vzoru klasickej gréckej drámy. Tiež tu ide o porušenie zákazu (zákaz pochovania umučeného väzňa). Je tu prítomní i chór, no Karvaš ho povýšil na prostriedok vyjadrovania autorského postoja k osudom zajatých účastníkov povstania v nemeckom koncentračnom tábore (ako u Brechta).
 
Veľká parochňa – alegória na súčasnosť, tragikomická groteska. Rozvíja myšlienku o nerovnosti ľudí, je tu súperenie holohlavých s vlasatými. Dej sa odohráva v nemenovanej krajine, v bližšie neurčenej dobe. Holohlaví sú obvinení z nedostatkov v krajine a iba vlasatí jej môžu pomôcť. Prenasledovanie holohlavých plešivejúcich. Generál, ktorý tu vládne, rozhoduje o tom, kto môže nosiť parochňu a začlení sa medzi vyvolených. Nastáva diktatúra vlasatých. Konflikt medzi nimi a holohlavými vyjadruje bol o politickú moc.
 
Experiment Damokles – ďalšia hra, odsudzuje boj o politickú moc jednotlivca, vtedajšie spoločenské pomery. V mestečku sa obyvatelia majú rozhodnúť, či chcú pokojný život na večnosť alebo 10 rokov blahobytu s neistou budúcnosťou. Zvolia si druhú možnosť bez pocitu zodpovednosti voči ďalším generáciám. Nad mestom visí Damoklov meč politických, ideových a spoločenských experimentov.
 
Absolútny zákaz – dráma, ktorou chcel autor dokázať, že celá ľudská spoločenská činnosť bola „znemožňovaná a nemožná“. Základným motívom je absurdné úradné nariadenie – zákaz dívať sa z okna. Je to zamyslenie sa nad minulosťou, nad absurdnými procesmi s ľuďmi, ktorí podľahli násiliu, priznali sa k „zločinom“, a tým popreli pravdu a stratili svoju tvár. Hra súčasne predpovedá budúcnosť, ktorá bude opakovaním minulosti, potláčaním demokracie, slobody jednotlivca.
 
Dvadsiata noc – táto hra má komornejší charakter. Problém viny jednotlivca, bývalého gardistu Šimona, ktorý zastrelil partizánskeho veliteľa Adama, bývalého soka v láske, sa po rokoch prehlbuje. Šimon má výčitky svedomia, ktoré naňho doliehajú najmä po príchode bývalého spolubojovníka Aurela. Je akýmsi Šimonovým svedomím, podobne ako Soňa, Adamova dcéra. V závere hry potiera vinu čas, sila zabudnutia.
 
Súkromná oslava – ideovo súvisí s predchádzajúcou drámou. V centre sú bývalí príslušníci dôstojného zboru 114. pluku granatierov, ktorí po potlačení Povstania zmasakrovali obyvateľov dedinky Iliáš neďaleko Banskej Bystrice. Hra upozorňuje na tých, ktorí sa previnili počas 2. svetovej vojny a doteraz žijú beztrestne v blahobyte.
 
Nultá hodina – táto dráma čerpá námet z obdobia SNP. Zobrazuje rozpory medzi partizánmi, ktorí majú vyslobodiť politických väzňov. Tieto rozpory vyplývajú z rozdielnych názorov na to, či oslobodiť len piatich politických väzňov, alebo všetkých väzňov. Strach a vzájomná nedôvera sa podobá atmosfére strachu a obviňovania v 50. rokoch.
 
Ivan Bukovčan
Významná osobnosť, historickou drámou Diablova nevesta reagoval na súčasnosť na dôsledky kultu osobnosti. Dej sa odohráva v 18. storočí v Trnave. Opisuje proces s dievčinou obvinenou so spriahnutia sa s diablom. Bukovčana zaujímal vzťah jednotlivca a spoločnosti, otázka morálnej zodpovednosti a viny za porušenie zásad humanity. S takýmito problémami sa stretávame v ďalších dielach:
Pštrosí večierok -  poukazuje na charakteristické deformácie niektorých jednotlivcov v období kultu osobnosti. Je to stretnutie bývalých spolužiakov gymnázia po 25. rokoch. Ide tu o vzťah k ich bývalému triednemu, ktorý sa v 50. rokoch dostal d nepríjemnej situácie a bol zatknutý. Obvinili ho, že sa stretával s údajným zahraničnými nepriateľmi a uväznili ho. Počas stretnutia je jeho otázka, či jeho študenti mali možnosť pomôcť učiteľovi, ktorý im kedysi vštepoval humanistické ideálny vyvodené z antickej literatúry. S týmito ideálmi išli aj do povstania. Niektorí z pohodlnosti, iní z obavy o vlastné povolanie ho zapreli a nedokázali mu pomôcť. Pomocou irónie a sarkazmu tu vykresľuje charaktery bývalých maturantov (karierizmus, strach, rebelantstvo, pokrytectvo) i to ako sa za tie roky zmenilo a vzdialili od svojich ideálov. V kritickej situácii keď mohli v 50. rokoch pomôcť svojmu triednemu, ktorý bol neprávom obvinený – správali sa ako pštrosi.
 
Kým kohút nezaspieva – z čias 2. svetovej vojny, po potlačení SNP v malom slovenskom mestečku Nemci zadržia 10 rukojemníkov za zastreleného vojaka. Jeden z nich sa má obetovať za ostatných aby im zachránil život. Dochádza tu ku konfrontácii ľudí a ich morálnych kvalít. V popredí je autorov názor, že každý je zodpovedný za to, ako sa v čase kultu osobnosti zachoval. Poukazoval na to, že jednotlivec je sám zodpovedný ako sa zachová v určitých závažných a napätých situáciách.
 
Zažeň vlka – z obdobia kultu osobnosti. Hlavná postava Ján odišiel ilegálne v roku 1944 do zahraničia. Jeho starší brat je prepustený zo zamestnania, buduje s novú existenciu no návrat Jána z cudziny mu jeho úsilie ohrozuje a utápa sa v alkohole. Vznikajú medzi nimi nedorozumenia – Ján volí dobrovoľný odchod zo života.
 
V 60. rokoch sa uvoľňuje spoločensko-politická klíma. Našu drámu ovplyvňuje absurdné divadlo.
 
Slučka pre dvoch alebo domáca šibenica – je to tragická fraška. Jej tematikou sú deformácie 50. rokov. Poukazuje tu na obmedzenosť ľudí v krízových situáciách, čím sa sami odcudzujú. Údržbár v kúpeľoch bol obvinený za sabotáže a to strachu pred uväznením sa stýkal len so svojou ženou, preto nevedel, že sa skončilo obdobie vykonštruovaných procesov. Jeho žena ho zámerne necháva v omyle a privádza si do domu príživníka. Sám sa stavia do úlohy trpiteľa, je na poľutovanie a autor necháva na divákovi, aby sám posúdil jeho správanie.
 
Luigiho srdce alebo poprava tupým mečom – Luigi Lombardi, dvojnásobný vrah, odsúdený na smrť v elektrickom kresle, má šikovného advokáta. Ten, opantaný honbou za slávou, potrebuje získať čas, aby zachránil klienta. Ponúkne Luigiho srdce nemocnici. Keďže srdce sa má použiť na transplantáciu, nemožno Luigiho popraviť v elektrickom kresle ale tupým mečom. Luigi sa stáva hrdinom v očiach americkej verejnosti. Armáda chce jeho srdce na experiment, koľko ľudské srdce vydrží, Doňa Dolores ponúka svoju dcéru, aby získala srdce pre starnúceho manžela, a Jezabel, Luigiho žena, chce získať srdce pre svojho milenca. Všetci sa na Luigiho vrhajú ako ľudské hyeny, ktoré ho nakoniec zabijú. Lynčujúcich ľudí vedie Luigiho žena. Príbeh odhaľuje negatívne ľudské vlastnosti gradujúce do absurdných rozmerov.
 
Sneh nad limbou – túto drámu venoval povstaniu. Dôraz tu kladie na zložitý proces vzťahov medzi dvoma partizánmi a medzi nimi a ich nemeckým zajatcom. V horách pod starou limbou v opustenej partizánskej zemľanke sa ocitne skupinka ľudí rôznych pováh. Postavy zvažujú vlastné životné osudy, pretože sú odsúdené na samotu a nemajú možnosť dostať sa z nej. Táto situácia stiera rozdiel medzi partizánmi a ich zajatcom. Potvrdí to i spoločný beznádejný boj proti presile pohotovostné oddielu Hlinkovej gardy. Všetkých postrieľali a pod starou limbou, ktorá symbolizuje silu a odolnosť, nakoniec „ležia traja mŕtvi: pokojní a objatí v znášanlivosti smrti“. Aj tu prevažuje myšlienka humanizmu nad historickými udalosťami.
 
Fatamorgána – v tejto dráme sa autor zamýšľa nad osudmi ľudstva 20. storočia. Dej sa odohráva na akomsi zázračnom ostrove, kam si pozve miliardár Nikos Kenotafios 6 hostí, aby zistil stupeň zla v človeku. Po každý raz, keď niekto vysloví lož, rozozvučí sa čarovná zvonkohra. Nakoniec sa ukáže, že niekto nie je bez viny. Po vysvetlení okolností okolo života každej postavy, hostia z ostrova odchádzajú. Kenotafios, ktorý tiež nie je bez viny, zostáva sám. Mravná podstata hry sa odkrýva v záverečnom monológu opusteného miliardára, ktorý musí trpieť za svoje činy. Autor tak chcel nastoliť otázky ľudského svedomia, vyjadriť sa k otázkam bytia a nebytia v spoločnosti.
 
V každej Bukovčanovej hre je dôležitá vždy myšlienka a jej objasňovanie. Postavy charakterizuje replikami, vonkajšími znakmi, detailmi z ich individuálneho života. Rád hyperbolizuje záporné ľudské vlastnosti, hrdinstvo považuje za prirodzenú ľudskú povinnosť.
 
Štefan Králik
Po štúdiách pôsobil ako praktický lekár, poznával svojrázny a ťažký život na lazoch, po vojne ako lekár v Bratislave, neskôr sa venoval iba literárnej činnosti. Na začiatku si všímal dedinské prostredie. Jeho hry sa hrali už počas vojny v ochotníckych divadlách.
 
Mozoľovci - zo života na dedine, o majetkových vzťahoch. Pripomína Tajovského dramatickú tvorbu.
 
Veľrieka – reaguje na vojnové udalosti, kritický postoj voči fašizmu, dej je historický – vzbura roľníkov v starovekom Egypte proti otrokárom – prostredníctvom neho sa vyjadruje k vtedajšej situácii.
 
Neskôr ho zaujala psychológia človeka, svet jeho vnútorných konfliktov, ktoré sú následkom neobyčajných situácii, v akých sa človek ocitá.
 
Posledná prekážka – má črty existencializmu. Doktor Lorenc hľadá východisko z manželstva uzavretého z vypočítavosti, v láske k spolupracovníčke Helene. Tá jeho náklonnosť prijíma, no keď sa objaví jej bývalá láska – teraz chorý Michal odmieta Lorenca. Michalovi hrozí smrť a zachrániť ho môže iba chirurg Lorenc. Stojí pred dilemou – operovať a zachrániť Michala pre Helenu alebo nie. Po prudkom vnútornom boji v ňom nakoniec zvíťazí lekár a Michalovi operáciou zachráni život. Celý tento dramatický príbeh sa odohráva počas necelých 3 hodín.
 
Svätá Barbora - v tejto divadelnej hre ide o skutočnú udalosť – katastrofu v Handlovských baniach v roku 1914, pri ktorej zahynulo 17 baníkov. Ich riaditeľ sa rozhodne použiť pre rýchlejšie dolovanie dynamit, hoci vie, že hrozí nebezpečenstvo požiaru. Baníci tušili nebezpečenstvo, no dali sa nalákať na dobrý zárobok. Po nešťastí spoznávajú, že ani Svätá Barbora ich patrónka im nepomáha a že si budú musieť pomôcť sami. Stretajú sa tu 2 rozdielne svety – svet majiteľov baví a svet baníkov, ktorí sa začínajú uvedomovať a organizovať v boji proti pánom.
 
Margaret zo zámku – jadrom tejto hry je príbeh talianskej herečky, dcéry chudobného rybára, ktorá sa vydala za syna amerického miliardára. Keď jeho lode prevážajúce ropu znečistia more a pobrežie, pri jej rodnom mestečku, vzoprie sa, pridá sa na stranu vzbúrencov a najatý vrah ju zastrelí. Konflikt hry je postavený na kontraste medzi láskou, citovosťou a chladnou racionalistickou sebeckosťou a vypočítavosťou miliardára, predstaviteľa moci, ktorí si podmaňuje ľudí a prostriedky bez ohľadu na dôsledky.
 
Krásna neznáma – situovaná do SNP. Hlavnou postavou je lekár so svojimi subjektívnymi a malichernými zábranami postaviť sa proti fašizmu. Trpí predstavami o svojej budúcej smrti, ktorú si štylizoval do podoby stretnutia s krásnou ženskou postavou.
 
Malé javiskové formy
Na Slovensku začínajú vznikať v 60. rokoch divadlá malých javiskových foriem – experimenty, ktorých tvorcami v týchto časoch sú veľmi mladí ľudia. Sú autormi i hercami a často i režisérmi týchto divadiel. Takéto je v Bratislave Divadlo na Korze (v roku 1990 obnovené ako Divadlo Astorka – Korzo’90), kde v rokoch 1968-1970 pôsobil i súbor Lasicu a Satinského. Ich humor končiaci nečakanými pointami, kritika nedostatkov vtedajšej spoločnosti spôsobili, že na začiatku 70. rokov sa však dostalo do rozporu s konsolidáciou spoločenských pomerov – nadaní herci a herečky sa uplatnili v nasledujúcich rokoch v činohre Novej scény.
 
Milan Lasica – Július Satinský
Po štúdiách na VŠMU vytvorili dvojicu intelektuálnych komikov. Spolupracovali s Divadlom na Korze, s televíziou (prevažne v zábavných programoch), hrali aj na zájazdoch po republike. Účinkovali aj vo filme. Sú autormi televíznych scenárov, spoluautormi humoristických scénok, vtipných monológov a textov k piesňam. Ich prvý profesionálny program sa volal Večery pre dvoch. Neskôr to bol televízny program Ktosi je za dverami.
Ich texty zaujmú vtipnými a bystrými nápadmi a duchaplnými slovnými hrami. Ich úlohou však nie je iba pobaviť. Nečakanými satirickými šľahmi sa dotýkajú každého z nás, pranierujú drobné i väčšie ľudské chyby, omyly i hriechy. Ich hry sú doplnené textami sprievodných piesní.
 
Na konci 60. rokov vydali dve knižky textov: Lasica, Satinský a vy
  Nečakanie na Godota
Spolu napísali hry: Nikto nie je za dverami - kabaret
Deň radosti - kabaret
Náš priateľ René – paródia, hra o čakaní na lepšie časy
Milan Lasica (umelecký šéf  bratislavského Štúdia S) sám vydal knižky:
Bolo nás jedenásť
Piesne o ničom
 
Július Satinský je i v súčasnosti autorom viacerých humoresiek o spoločenskom živote po roku 1989. Humoresky vyšli aj knižne pod názvom Karavána šteká, psy idú ďalej. V roku 1991 vydal knihu Moji milí Slováci (listy rodákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia).
 
Radošínske naivné divadlo
Ochotnícky divadelný súbor, ktorý vznikol v roku 1963 v Radošine (okres Topoľčany) z iniciatívy Stanislava Štepku – je súčasne jeho umeleckým vedúcim, hercom, režisérom i autorom všetkých programov. Inšpiroval sa Osvobozeným divadlom a pražskými divadlami malých javiskových foriem. Je to svojrázne štylizované autorské divadlo kabaretného charakteru, zaoberajú sa aktuálnymi otázkami medziľudských vzťahov. Do roku 1969 pôsobilo v Radošine, potom v Bratislave. Vystupovali tam nie školení herci, nepoužívali spisovnú slovenčinu, ale trnavský dialekt.
 
Stanislav Štepka
Jeden z najpopulárnejších humoristov súčasnosti, spoluzakladateľ a vedúci Radošinskeho naivného divadla. Jeho celovečerným hrám predchádzali v 60. rokoch kabaretné pásma, s ktorými sa verejnosť oboznamovala prostredníctvom rozhlasu. Predmetom jeho výsmechu bývajú meštiacke prežitky v socialistickej spoločnosti. S vlastnou umeleckou činnosťou začal uvedením hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. Napísal niekoľko celovečerných hier. Sú to paródie (komická alebo satirická napodobenina, výsmech) na historické témy, napr. Jánošík alebo Alžbeta Hrozná, v iných smeruje k hlbšiemu pohľadu na súčasníka:
Slovenské tango
Ženské oddelenie
Láskanie
Ako som vstúpil do seba
 
Pavilón B – uprel satirický pohľad do súčasného života. Využil na to prostredie nemocnice, pacientov, ich príbuzných, primárku. Vysmial sa ošúchaných heslám, frázam, spôsobu života.
 
V spolupráci s pražským Semaforom vznikol muzikál Nevesta predaná Kubovi.
 
Láskanie – zobrazuje malé mesto a jeho obyvateľov, ktorí sa vyžívajú v písaní anonymných udaní, šarlatánstvu, podvodoch. Živých dopĺňajú postavy mŕtvych, ktoré dokresľujú súčasný život.
 
Človečina – je hyperbolizovaný (zveličený) obraz meštiackej rodiny, žijúcej uprostred socialistických výdobytkov.
 
Svadba – je humornou diagnózou súčasníka, vanie z nej smútok, nostalgia nad premrhanými životmi, ktoré neprinášajú nič pozitívneho ani pre spoločnosť, ani pre „hrdinov“ samotných. V hre Hostinec Grand z roku 1993 zachytáva politické a sociálne zmeny v našej spoločnosti.
 
Štepkovi hrdinovia sú jednoduchí, nenápadní, často trápni, no je v nich skrytá hlboká pravda o živote. Svojimi hrami chcel spočiatku zaujať ľudového diváka z dedinského i mestského prostredia. Profesionálnu prípravu získaval i so svojimi druhmi z Radošinského divadla i v pražskom divadle Semafon. Mnohé z jeho diel vyšli na platniach.
 
V 80. rokoch dramatici a herci (S. Štepka, M. Lasica, J. Satinský, J. Filip, M. Markovič) zosmiešňovali falošne uhladený pohľad na našu minulosť a prítomnosť. Príznačná je satira Lasicu a Satinského v kabaretných pásmach Niekto nie je za dverami a v inscenácii – paródii Náš priateľ René. V poslednom období boli populárne aj kabaretné, politicky orientované Večery Milana Markoviča a politickej satire sa venujú i mladší humoristi (Snopko, Luknár, Grexa, Skrúcaný, Noga), ale aj nestarnúci výtvarník Viktor Kubal.