Klasicizmus (17. –18. storočie)

- šíril sa z Francúzska (Ľudovít 14. – absolutistický centralistický štát, „kráľ Slnko“)
- pomenovanie od slova classicus – vzorový, vynikajúci
- návrat k antike a podľa jej vzoru sa klasicisti snažili vystihnúť večnú nadčasovú podstatu prírody a človeka; vychádzal z filozofie racionalizmu (racio – rozum) – dôraz sa kládol na rozum, ktorý umožňuje poznať svet, jeho zakladateľom je René Descartes; najvyšším zákonom umenia sa stáva trojjednota- súlad pravdy, krásy a dobra

- v umeleckom obraze človeka autori vytvárajú typy postáv, v ktorých vystihujú všeobecné črty človeka, nie jeho jednotlivosti; ide o dobový ľudský ideál alebo jeho protiklad
- vlastný postoj autora k skutočnosti bol neprípustný – objektívny klasicizmus; podľa vzoru antiky mala klasicistická literatúra presné pravidlá – súmernosť, logická jasnosť, jednoduchosť námetu, presné jazykové vyjadrenie, dodržiavanie štýlu

- pravidlá tvorby sformuloval v roku 1674 Nicolas Boileau – Despréaux v diele Básnické umenie, zaviedol aj členenie žánrov na:
1.  „vysoké“ – spracovávali vznešené historické a nadčasové námety, hrdinovia boli z vyšších vrstiev (vládcovia, veľmoži), útvary: óda, elégia, epos, tragédia
2.  „nízke“ – čerpali zo života nižších vrstiev (mešťanov) a zo súčasnosti, žánre: bájka, satira, komédia
- nepripúšťalo sa prelínanie žánrov

Pierre Corneille
- veršovaná tragédia Cid – námetom zo španielskych dejín; Cid je príkladom kresťanského rytiera oddaného viere, kráľovi, rodine, základný konflikt je u neho medzi láskou a povinnosťou (cťou), víťazí povinnosť pred osobným citom

Jean Racine
- psychologická tragédia Faidra, v ktorej dominujú osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné, ktoré plodia nenávisť (príbeh ženy zachvátenej živelnou zločinnou láskou k nevlastnému synovi)

Teória klasicistickej drámy
- klasicistická dráma dodržiavala 3 jednoty:
   - času – príbeh sa musel odohrať počas 24, výnimočne 30 hodín
   - miesta – musel sa odohrať na jednom mieste, obyčajne neurčitom paláci
   - deja – zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy

- časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú a vyjadrujú autorovu mienku
- typickým veršom klasicistickej tragédie je alexandrín – 12-slabičný verš s dierézou (intonačnou prestávkou) po šiestej slabike

Jean-Baptiste Poquelin Molière
- komédie: Zdravý nemocný, Misantrop (človek, ktorý nenávidí ľudí a stráni sa ich), Lakomec, Don Juan, Meštiak šľachticom

Jean de la Fontaine (1668-1694) – Bájky
Osvietenstvo
- pokrokové hnutie v 18. storočí, zakladalo sa na dôvere v osvietený rozum a na pravde poznanej ľudským rozumom alebo empíriou (bolo v opozícii k vládnucemu feudalizmu a ideologickej opory cirkvi); presadzovala sa sloboda myslenia a presvedčenia, zdôrazňovalo sa, že ľudia sú si od prírody rovní; vzájomná súhra rozumu a citu v umení, prívrženci vyzdvihujú racionálny prvok umeleckej tvorby
- dielo Encyklopédia (Diderot, Montesquieu, Rousseau) – uplatnili poznatky z najrôznejších odborov filozofie a remesiel (35 zväzkov)

Daniel Defoe – Robinson Crusoe
Jonathan Smith – Guliverove cesty
Voltaire – Candine alebo optimizmus (všetko na svete je správne zariadené), Prostáčik