Staroveká literatúra (3000 p.n.l. – 500 n.l.)

- patrí tu orientálna a antická literatúra
- začiatok literatúry súvisí so vznikom vyspelých civilizácií (písma)

Orientálna literatúra (3000 p.n.l. – 500 n.l.)
- tvoria ju najstaršie zachované literárne pamiatky z Orientu (Sumerská, Staroegyptská, Akkadcká, Hebrejská, Indická)

Staroegyptská literatúra
- pochádza z obdobia 3000 p.n.l., zachovaná je na zlomkoch papyrusu
- zachoval sa zvitok papyrusu, na ktorom je Ptahotepovo ponaučenie – otec radí svojmu synovi, aby sa svojimi vedomosťami príliš nechválil, a aby sa snažil prijať radu aj od neučeného človeka
- zbierka Kniha dobrých rád do života

Sumerská literatúra
- literatúra Sumerov, ktorí sídlili v južnej Mezopotámii; používali klinové písmo
- zachovala sa pamiatka Epos o Gilgamešovi (2000 p.n.l.) – monumentálny, hrdinský epos; hlavným hrdinom je kráľ mesta Uruk, Gilgameš (je to historická postava – žiba, poloboh, poločlovek).

Hebrejská literatúra
- je najmladšia z literatúr Blízkeho východu; jej nositeľom sa stala Židovská náboženská pospolitosť; predstavuje ju v prvom rade Biblia (1000 p.n.l.)
Biblia
- obsahuje niekoľko desiatok spisov (1-70až80 strán)
- delí sa na: Starý zákon (Stará zmluva - je napísaný po hebrejsky) a Nový zákon (Nová zmluva – je napísaný po grécky)
- najstarší preklad starého zákona urobil Metod
- Biblia ovplyvnila najmä stredovekú náboženskú a barokovú literatúru
Starý zákon – až dodnes je svätou knihou židovského náboženstva (tóra – zákon) – proroci a sväté spisy; kresťania ho prevzali ako prvú časť svojej Biblie
- predstavuje ho 46 kníh:
– Historické (dejepisné) – 5 kníh Mojžišových (Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deutronomium). Kniha Jozue, Kniha sudcov, Kniha Rút...
– Poučné a básnické – Jób, Žalmy, Kniha prísloví...
– Prorocké – Izaiáš, Jeremiáš. Ezechiel, Daniel...
Nová zákon – špecificky kresťanská zbierka biblických kníh; tieto spisy vznikali v 2. polovici 1. storočia n.l., obsahuje 17 kníh:
– Historické (dejepisné) – 4 evanjeliá (Marka, Matúša, Lukáša, Jána) a Skutky apoštolov
–Poučné – 14 listov sv. Pavla, list sv. Jakuba, 2 listy sv. Petra, 3 listy sv. Jána Evanjelistu a list sv. Júdu Tadeja
– Prorocké – spis Zjavenie sv. Jána (Apokalypsa)
Obsah Biblie: Veľká časť Starého zákona sa zaoberá dejinami izraelského národa. Jóbova kniha opisuje život človeka, ktorý veľa trpel. Kniha žalmov má 15 duchovných piesní. Na začiatku Nového zákona sú 4 evanjeliá. Potom nasledujú listy apoštola Pavla a iných apoštolov. Posledná kniha – Zjavenie sv. Jána je kresťanská apokalypsa (koniec sveta), v ktorej je načrtnutý priebeh posledného úseku dejín a začiatku Božieho kráľovstva
- myšlienkový svet Biblie, jej poetika, metaforické, alegorické a tematické postupy dodnes ovplyvňujú duchovný a literárny vývoj

Indická literatúra
- hrdinské spevy zo 4. st. n.l. Mahábhárata (bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Pánduovcami, potomkami kráľa Bháratu) a Rámájana (tragický údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Séty

Antická literatúra (9.st. p.n.l. – 5.st. n.l.)
- antigus – starobylý; patrí do starovekej literatúri; zahŕňa grécku a rímsku literatúru
- v umení sa smerovalo k zhode medzi fyzickým a duchovným (telom a duchom) - kalokaghatia
- hrdina – obdarený veľkou silou a odvahou, je krásny, múdri, statočný; v dielach vystupujú mýtické a polomýticke postavy; hrdinovia sú spätí s prírodou – človek, príroda a bohovia tvoria jednotu; pre človeka je najcennejší pozemský život, človek je podriadený bohom, je bezmocný proti im rozhodnutiam; bohovia majú ľudské vlastnosti, ale sú nesmrteľní; v dielach nevystupujú jednoduchí ľudia, ale panovníci
- mýtus – odráža názor človeka na svet; javy, ktoré si nevie vysvetliť pripisuje nadprirodzeným bytostiam
- mytológia (bájoslovie) – súboj mýtov

- antika sa stala východiskom pre:
– Renesancia – Dante Alighieri – Božská komédia (sprevádza ho Vergílius ako rozum)
– Klasicizmus – Moliére – Lakomec (postava Harpagona prevzatá z Plautovej Komédie o hrnci)
Racine – Faidra (znaky antickej tragédie – jednota času, miesta, deja)
Kollár – Slávy dcera (Léthé, Akeron – mytológia)
Hollý – Svätopluk (kompozícia má znaky antického eposu), písal tiež ódy, elégie, idyly, selanky...
–
Romantizmus – titanizmus v západnej literatúre – hrdý vzdor proti osudu, tyranii, viera v vo víťazstvo literatúry
P.B .Schelley – Odpútaný Prometeus
– Realizmus – H. Schienkiewisz – Quo vadis (Nero – Rím)
Hviezdoslav – Herodes a Herodias
– Medzivojnové obdobie – G.B. Shaw – Pygmalion (Ovídiove premeny)
Martin Rázus – Prometeus

Grécka literatúra
- rozvíja sa lyrika, epika, dráma

Epika
- najstaršie pamiatky – Homérove eposy Ilias a Odysea (9-8. st. p.n.l.)
Epos – rozsiahla epická forma, druhy – hrdinský, historický, idylický, komický, zvierací, duchovný, moderný (reflexívny)
- grécke eposy boli hrdinské (bohatierske) – veršované; prednášali ich rapsódiovia (prednášatelia) na verejných zhromaždeniach; rozpráva o významných udalostiach celého národa; dej je sústredený okolo hrdinu, ktorý má mimoriadne vlastnosti a koná mimoriadne činy; vývin udalostí ovplyvňujú bohovia:
- epos sa vyznačuje:
– Epickou šírkou – obšírne odbočenie od hlavného deja, podrobné opisy bitiek, predmetov, postáv
– Epickou objektivitou – nestrannosť autora k opisovaným udalostiam
– Stálou kompozíciou:
- invokácia – začiatok eposu, autor vzýva múzy, aby mu pomohli dielo napísať
- propozícia – krátke načatie deja
- in medias res – priamo do stredu udalostí
- epos sa vyznačuje stálymi prívlastkami (epiteton constans) – slúži na vonkajšiu charakteristiku postáv; grécke eposy sú písané hexametrom (šesťstopový verš) – 5 daktylských a 1 spondej

Homér – Ilias (9-8st. p.n.l.)
- Ilion – Trója; je to hrdinský epos v 24 spevoch napísaný hexametrom
- opisuje udalosti 51 dní posledného roku 10-ročnej trójskej vojny
- príčiny vojny – Paris, syn trójskeho kráľa Priama uniesol Helenu, manželku kráľa Sparty Meneláa

Homér – Odysea
- veršovaný epos, má 24 spevov, je napísaný hexametrom v iónskom nárečí
- opisuje posledných 41 dní z 10-ročného putovania kráľa Odysea pri návrate domov z vojenskej výpravy proti Tróji; Odyseus vo vojne s Trójou dal postaviť dreveného koňa, do ktorého sa skryli grécki bojovníci a zničili Tróju; bohovia mu nedožičili hneď návrat z vojny, musel prejsť cestu plnú nebezpečenstiev c znamení priazne i nepriazne bohov, až kým sa dostal domov do Itaky k milovanej manželke Penelope a synovi Telemachovi; ochraňuje ho a pomáha mu bohyňa Aténa, záporne pôsobí Poseidon
- je to poéma o mori, námorných dobrodružstvách, poprepletaná mytologickými a fantastickými motívmi a postavami; je to aj oslava šikovnosti hlavného hrdinu a vernosti jeho manželky Penelopy

Bájky (7.-6.st. p.n.l.)
- bájkar Ezop, jeho bájky sa šírili tradovaním
bájka – malá epická forma založená na alegórii (inotaj) – na prenesenom význame; cieľom bájky je alegorickým spôsobom vysloviť mravné ponaučenie alebo sa vysmiať zlu; ponaučenie vyplynie z príbehu alebo sa podáva priamo na konci bájky; v bájkach vystupujú zvieratá, rastliny, ľudia
- v Grécku sa sformovali typy s ustáleným charakterom a spôsobom správania (prefíkaná líška, pracovitý mravec)

Lyrika (7.-6.st. p.n.l.)
– príležitostná (anakreónska) – tematika vína, priateľstva, lásky, pôžitkárskeho života – Anakreón, Alkaios
– ľúbostnú – v poézii sa vyjadrujú city, vášne, láska – Sapfó („desiata múza“) – jej tvorba sa zachovala iba v zlomkoch, jediná celá báseň – Modlitba k Afrodite

Dráma
- 5.st. p.n.l. – obdobie otrokárskej demokracie
- vyvinula sa z náboženských osláv a osláv na počesť veselého boha vína Dionýza – pri príležitosti týchto osláv sa konala súťaž v dramatickej tvorbe
- v dráme ide o spojenie slova, hudby a tanca; námety čerpali z mytológie a histórie, hrávali sa v amfiteátri, hercami boli len muži a hrali v maskách, okrem hercov vystupoval v hre aj zbor, ktorý hodnotil a komentoval udalosti

- žánre: tragédie (Sofokles, Aischylos, Euripides) a komédie (Aristipos)
Tragédie – capí spev (tragos – cap; óde – spev)
- človek bojuje s nepriateľskými silami, ktoré sú silnejšie ako on, hynie, tragédia vzbudzuje pocit hrôzy, no zároveň povznáša, očisťuje - katarzia
- tragédia mala obmedzený počet hercov (3-4); vyznačovala sa jednotou miesta, času a deja; mala stálu kompozíciu: vonkajšia (dejstvo, obraz, výstup) a vnútorná (expozícia – úvod, konflikt – zápletka, kolízia – zauzľovanie, kríza – vyvrcholenie, peripetia – obrat deja, katastrofa – záver, rozuzlenie)
- základným znakom drámy je neprítomnosť rozprávača, predvádza sa na divadelnej scéne, s epikou má dráma spoločný dej, s lyrikou to, že postavy tvoria svoje myšlienky, city a nálady
Sofokles
- Kráľ Oidipus – tragédia hrdinu, ktorý sa za každú cenu usiluje uniknúť osudu, ktorý mu pripravili bohovia

Antigona
- veršovaná tragédia; prostredie: Théby – zámok a okolie; kompozícia: prológ, 5 dejstiev, epilóg

Euridipus – Trójanky, Ifigénia v Tauride, Medea
Aristofanes – komédie Oblaky, Jazdci, Lysistrata

Rímska literatúra (3.st. p.n.l. – 5.st. n.l.)
- zväčša prevzala už hotové formy gréckeho písomníctva
- popri helenizácii Ríma je dôležité aj zavedenie dramatických predstavení do programu rímskych hier (niekoľkodenné kultové slávnosti na počesť boha Jupitera)
- rozvíja sa lyrika, epika, dráma; najcennejšia je lyrika

Dráma
Titus Maccius Plautus – autor, herec, režisér
- námety čerpal z každodenného života, no ich dej sa odohrával v gréckom prostredí, najčastejšie v Aténach; spoločenská atmosféra deja bola výlučne rímska; platí to aj o Plautovej komike, humore, pôvod v domácom divadle
- Komédia o hrnci, Chvastavý vojak, Pseudolus

Epika
- na jej rozvoj mala osobitý vplyv intenzita spoločenského a politického života; tento rozvoj začal vzostupom rečníctva, dejepisectva

Marcus Tulius Cicero
- jeden z najväčších rétorov (O štáte, O zákonoch, O senáte)
Gaius Julius Cézar
- zápisky o vojne v Gálii
Titus Lucrétius Carus
- filozof; O podstate sveta – obhajuje Epikurovu filozofiu
Publius Cornelius Tacitus
- písal historickú prózu; dejiny ľudskej súčasnosti; Letopisy, Dejiny
Decimus Junius Juvenalis
- zachovalo sa 16 satír v podobe listov neznámym priateľom, písal satirickú prózu
Lyrika
- vrchol dosiahla za vlády cisára Augusta (1.st. p.n.l.) – „zlatý vek“; viac sa približovala k radostiam života ako grécka, ospevovala lásku, priateľstvo, mladosť, víno, prírodu, ľudské túžby a vášne, jednoduchý život pastierov a roľníkov
- vznikli nové žánre – idyla, óda, elégia, satira

Publius Vergílius Maro
- bol nazývaný aj „rímsky Homér“
- Georgica – roľnícke spevy (idyly), Bucolica – pastierske idyly
Aeneas – epická báseň (epos); venoval ju cisárovi Augustovi; v 12 knihách autor spracúva povesť o trójskom hrdinovi Aeneovi – praotcovi rímskeho národa; dielo je poprepletané myšlienkou o mieri, Aeneas uprednostňuje potreby spoločnosti pred osobným blahom, je to ideál dokonalosti
Epikuros
- materialista, videl šťastie človeka v rozumnom užívaní človeka a v cnosti; jeho básne majú spoločenský a poetický nádych, ideálom autora je osobná sloboda, život podľa vlastného uváženia, záujmov, záľub, stredná zlatá cesta
Horácius
- súčasník Vergília, prívrženec cisára Augusta, zástanca epikurovskej filozofie
- zbierka Ódy – oslavné básne, v ktorých Horácius vystupuje ako „kráľ múz“; mladú generáciu poúča o spoločenskom poriadku; hovorí o tom, ktoré mravné hodnoty sú základom rímskej sily; ukazuje ako má žiť občan, aby bol prospešný celku i sebe
- óda Kým si mladý
- zbierka Satiry – hovorí o tom ako žiť a ako sa stať šťastným
- zbierka Listy – zobrazuje seba ako človeka, ktorý si hľadá životnú cestu
Ovídius
- najčítanejší rímsky básnik
- zbierka Lásky – ľúbostné žalospevy, vyjadruje v nej vlastné city, čo je v literatúre nové, poúča o láske, pričom nejde o hlboký cit, ale o lásku dobrodružnú, zábavnú, ktorou si Rimania spestrovali život
- zbierka Listy heroín (hrdiniek) – ide o 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek, ktoré písali svojim vzdialeným mužom
- báseň Umenie milovať – autor sa prevteľuje do učiteľa lásky a usmerňuje mladých mužov a ženy ako si majú získať a udržovať lásku