Ľudovít Štúr

Ľudovít Štúr
Narodil sa v rodine učiteľa, študoval na gymnáziu, neskôr na lýceu v Blave. Presadzoval myšlienku všeslovanskej vzájomnosti. Neskôr študoval v Nemecku, bol Evanjelik, keď sa vrátil začal učiť na Katedre reči a lit. Česko-slovenskej, keď ho vyhodili začal sa venovať publicistike a politike.

Delenie tvorby:
1. Politická
2. Publicistická (novinárska)
3. Jazykovedná
4. Básnická

1. Politická
V Lipt. Mikuláši s Hurbanom a Hodžom vydal Žiadosť slovenského národa:
- Chceli, aby sa slovenčina používala v úradoch a na školách                 - Požadovali autonómiu Slovenska
Vydaný na nich zatykač. Vo Viedni založili Slovensku Národnú Radu, zorganizovali povstanie, ktoré bolo potlačené, Šťúr sa dostal pod policajný dozor a zomrel na zranenia z poľovačky.
Štúr bol ešte poslancom za Zvolen a na uhorskom sneme predniesol reč kde požadoval zrušenie poddanstva, šľachta mala platiť dane a rozšírenie národného školstva.

2. Publicistická
Vydával Slovenské Národné noviny s prílohou Orol tatranský.

3. Jazykovedná
Uzákonenie spisovnej slovenčiny r.1843, potrebu uzákoniť spisovný jazyk vysvetlil v diele: Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí – rozhodol sa ukázať nový jazyk vytvorený na základe staroslovienskeho nárečia, chce aby sa používalo, hovorí že je nám blízke.
Ďalšie dielo: Náuka reči slovenskej – jazykovedné dielo, sú tam vysvetlené zákonitosti spisovného jazyka.

4. Básnická
Básnická zbierka: Dumky večerní – je napísaná v staroslovienčine. Zobrazuje rozpor medzi snom a skutočnosťou, hovorí tam o láske.
-    v čítanke báseň: Rozžehnaní – Rozlúčka – Hovorí o svojej rozlúčke s milou kvôli vlasti.

1. kodifikácia slovenského jazyka
1787 – Anton Bernolák vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny a svojimi gramatickými dielami (filozoficko-kritická rozprava o slovenských písmenách, Slovenska gramatika, Etymológia slovanských slov; Slovensko-Česko-Latinsko-Nemecko-Uhorsky slovník) kodifikoval kultúrny jazyk – bernolákovčinu s fonetickým pravopisom. Slovenskí evanjelici však neprijali Bernolákovu slovenčinu, ďalej používali slovakizovanú češtinu.
Znaky bernolákovčiny:
-    mäkkosť spoluhlások sa vždy označovala mäkčeňom
-    nerozlišovali i / y
-    namiesto j používal g
-    v sa vždy písalo ako w

2. kodifikácia slovenského jazyka
1844 – Ľudovít Šťúr na základe stredoslovenského nárečia, ktoré pokladal za najčistejšie, kodifikoval novy spisovný jazyk. (Nárečia slovenské, alebo potreba pišania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej) Pravopis nebol dôsledné foneticky, rešpektoval pôvod s zlozenie slova. Šťúrova slovenčina zjednotila slovenskú inteligenciu, lebo ju prijali katolíci aj evanjelici.
Znaky Štúrovskej pohody slovenského jazyka:
-    mäkkosť spoluhlásky sa dôsledné označovali
-    nepoznal hlásky: ľ ä y é a dvojhlásku  iu
-    koncovka prídavných mien stredného rodu bola -uo