Medzníky vo vývine spisovnej slovenčiny

Hlavné medzníky vo vývine spisovnej slovenčiny Od bernoláka po súčasnosť
 
Slovenčina sa vyvinula z praslovančiny. Z jazyka, ktorý rozprávali predkovia Slovákov v 6. st. v oblasti medzi Karpatami, Dunajom a Moravou. V 9. st. vzniká staroslovenčina, ktorú vytvorili pred príchodom na VM Cyril a Metod. Základ si zobrali reč Slovanov z okolia Solúna. Okrem slov praslovanského pôvodu boli tam slová Gréckeho pôvodu. A neskôr pribudli slová z domáceho jazyka obyvateľov VM najstarším písmom u nás bola hlaholika, vytvoril ju Cyril, vychádzal z malej Gréckej abecedy, ktorú doplnil hebrejskými písmenami. Staroslovenčina mala E, O, tvrdý a mäkký znak.

V 10. st. bola hlaholika zjednodušená použitím veľkých písmen gréckej abecedy na cyriliku. Používa sa dodnes v Bulharsku, Rusku, Srbsku, Bielorusku a na Ukrajine. po rozpade VM (začiatkom 10. st. staroslovenčina sa prestala používať) nahradila ju latinčina ako jazyk. Slovakizmi sa vyskytovali v latinských alebo v českých listinách (napr. žilinská mestská kniha, ktorá bola písaná po česky a sem- tam sa našli Slovenské slová). V 15. st. zásluhou husitov a slovenských študentov študujúcich v Čechách preniká na Slovensko čeština koncom 16. st. evanjelici začali používať biblickú češtinu až do konca 18. st. Biblickú češtinu používali pri bohoslužbách (slovakizovaná čeština).
Od konca 18. st. vznikajú pokusy o spisovný slovenský jazyk. Ako prvý sa o to pokúsil Jozef Ignác Bajza. Zaviedol označovanie ď, ť, ň, ľ, písanie ú, e, r, namiesto ů ě ř jazyk sa neujal.

Prvým uzákoniteľom spisovnej slovenčiny bol Anton Bernolák. V diele fylozoficko-kritická rozprava o slovenských písmenách odôvodňuje pravopis, založená píš ako počuješ (foneticky). Napísal prvú slovenskú gramatiku gramatica slavica. Základom jazyka bolo západoslovenské nárečie doplnené prvkami oravského nárečia a dvojhlásky. Nemali y písmeno j sa rovnalo g, namiesto v používalo w.

Bernolákovčinou písali napr. Fándly, Hollý, Palkovič, vyučovalo sa ňou aj v školách. Napr.: v Spišskej kapitule na učiteľskom ústave. V polovici 19. st. zanikla. Štúrovská slovenčina 1843 - štúr vychádzal zo stredoslovenského nárečia, bola najčistejšia. Štúrovčina nemala: ľ, y, ä, iu = ú, é = jé, neplatil ani rytmický zákon. Reformu spisovnej slovenčiny v roku 1852 uskutočnil Martin Hattala vydal krátku mluvnicu slovenskú. Rozlišoval i, y namiesto uô používal é, dobruo - dobré, prestal používať mäkkčené v slabikách ď, ť, ň ľ. Nový jazyk z jednotil bernolákovcov a štúrovcov a stal sa východiskom pre súčasný jazyk. Ďalej k úprave pravopisu došlo koncom 19. st. a to zásluhou Samuela Czambela. Ustálilo sa písanie i, y, ä, ľ, a upravil normy rytmického krátenia. Po vzniku ČSR (1918) sa presadzovala myšlienka ČS - národa a jazyka. V tomto duchu vydával český jazykovedec a pracovník matice slovenskej Václav Vážny - pravidlá slovenského pravopisu, ktorú predstavitelia slovenskej kultúry odmietli, pretože tam bola snaha počeštiť slovenčinu (dopis - list). Jeho oponenti sa stali Puristi, ktorí boli proti preberaniu slov z češtiny. Presadzovali čistotu SJ.

Počas 2. sv vojny vyšli nové pravidlá slovenské pravopisu. Odstránili sa dvojtvari, ale pravopis sa nezmenil. Po 2. sv. vojne nové pravidlá slovenského pravopisu vyšli v 50 rokoch. Zjednodušilo sa písanie i  v slovenských tvaroch mn. č.: dety, deti, pracovaly, pracovali.