Jozef Gregor Tajovský - Poviedky

Vo svojich poviedkach Tajovský opisuje príbehy z dedinského života. V krátkych príbehoch sa nezameriava na zložitý dej, ale na vykreslenie dedinských ludí a chudoby. Vyskituje sa tu i kritika spoločenského a národného útlaku. V niektorých poviedkach sa autor priamo účastní deja, alebo aspoň niektorých scén, ale často sa stavia do pozície rozprávača a rozpráva príbeh na základe vlastných zážitkov z detstva.

Jozef Gregor Tajovský bol najstarší z desiatich detí, a tak sa dostal do opatery k starým rodičom. Tu prežil detstvo a vytvoril si silné citové puto na svojho starého otca. To ho ovplyvnilo a vo svojich poviedkach sa často vracia do týchto čias. Dojímavý opis svojich starých rodičov, hlavne starého otca, podal v poviedke Do konca.

Do konca:
Poviedka nemá hlavnú dejovú líniu, je to rozprávanie o živote Tajovského stáreho otca. O jeho zvykoch, vlastnostiach a práci. O tom ako Tajovského starí rodičia začínali hospodáriť temer z ničoho, lebo starý otec ako aj stará mama pochádzali z chudobných rodín. Poctivou usilovnou prácou sa im podarilo nadobudnúť skromný majetok, malý dom a kúsok poľa. Pre starého otca znamenala práca všetko.

“…, že len práca a len práca bola celý jeho život až do konca. “

Tajovský svojho starého otca v poviedke opísal takto:
“ Postavy bol nízkej, ale svalovitej, čelo okrúhle. Zpod čiernej obrvy dobrácky zieralo dvoje malých modrých očí. Bradu si holil, fúzy strihal a i keď zomrel ako 76 ročný starec, mal ešte všetky zuby a iba na vrchhlave trocha zrednuté, ale predsa dosť tmavé vlasy. ”

Starý otec bol pravým gazdom. Nikdy sa nezastavil a neodtrhol od nejakej práce. V zime, keď sa na poli nedalo pracovať, našiel si nejakú prácu doma.

“ V lete – oj, a leto, to bol jeho svet ! Ani nespával ! O deviatej sa prišlo z poľa, do desiatej sa riadil statok, potom sa šlo ľahnúť, ale plánom nebolo konca-kraja a starý otec pred polnocou málokedy dal nám zaspať. O tretej ráno už vstal a budil starú mater… ”

Starí rodičia Tajovského vychovali a dali mu základné morálne a sociálne životné hodnoty. Postava starého otaca sa vyskituje aj v poviedke Žliebky

Žliebky:

V tejto poviedke opisuje Tajovský jednu zo svojich príhod, ktoré zažil zo starým otcom. Tak ako aj v iných poviedkach stredobodom je postava starého otca.

V zime sa starým rodičom definitívne podlomily, už beztak dosť staré, prehnité, žliebky ( drevený odkvapový kanálik ). Bol treba nové a tak sa starý otec rozhodol, že treba ísť “ukradnúť” drevo do panského lesa. Všetky lesy boli toťiž v tej dobe panské, a tak poddaný nemali ani len drevo. V tomto smere Tajovský poukázal na vdetajšie nespravodlivé spoločenské vsťahy. V tej dobe sa to medzi ľuďmi nepovažovalo za kráďež.

“ Lebo, viete, u nás je to nie žiaden hriech v hore kradnúť, lebo je vraj hora božia, rastie sama a v nej drevo, ako v potoku voda … pi ! ”

Starý otec bol skúsený v takýchto veciach a tak priúčal aj vnuka. Na jar šikovne podťali 6,8 štíhlych jedlí a na jeseň ich bolo treba, už celkom uschnuté, odniesť z hory domov. A to bol najväčší problém. Nepozorovane sa sa vkradnúť do hory a podťať jedľu bolo oveľa ľahšie ako ju potom odniesť späť.

“ ... Svrbí ma pravé oko a od samej polnoci štiepalo ma v pravej nohe – bude pršať,... “

V najväčšom nečase sa vybrali z hory priniesť drevo, aby ich hájnik náhodou nevidel. To bola náročná robota, lebo celý kmeň bolo treba niesť vo vzduchu, aby nezanechával stopu. Po malej nehode sa nakoniec podarilo žliebky dostať až domov. Tajovský to opisoval ako vzrušujúce dobrodružsto.

Maco Mlieč:
V poviedke Maco Mlieč, Tajovský vytvoril jednu zo svojich najkrajších postáv. Do kontrastu tu stavia Mliečove charakterové vlastnosti, čestnosť, skromnosť, pracovitosť a jeho odpudzujúci vzhľad.

“ Je pravda, že Maco čela ani skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknnutý, len líca ako by ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, ako by ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako ježa a hrdzavé voľaké, uší skoro nič... “

Náplňou poviedky je rozprávanie o Mliečovom živote. Od malička podctivo a usilovne pracoval u gazdu ako paholok. Po smrti svojej matky na seba zanevrel a prestal sa o seba starať. U gazdu robil veľa, ale nedostával skoro žiadnu plácu. Miesto toho dostal najesť, trochu tabaku do fajky a občas trochu pálenky. To mu stačilo, aby bol spokojný. Na staré kolená však začali prichádzať rôzne choroby a tak Maco Mlieč už nemohol vykonávať tú istú prácu, čo dovtedy. A tak postupne prechádzal k lahšej a ľahšej práci. Ešte aj na sklonku života uvažoval či nieje gazdovi, ktorý mu sľúbil mimoiného aj slušný pohreb, niečo dlžný a to ho sužovalo.

“ ´Gazda...,´ a zakašľal i zapišťalo mu na prsiach a stiahlo hlas, ´ja sa už ďaleko nepovlečem... prišiel som sa porátať... ak som vám dĺžen, koľko by som vám to teda ešte mal dosluhovať ?´ “

Aby Tajovský ešte lepšie opýsal charakter Maca Mlieča, zapojil do poviedky aj jeho priamy rozhovor z Mliečom. Potom sa autor stavia do polohy rozprávača a pridáva poviedke na skutočnosti.

Prvé hodinky:
V poviedke Tajovský rozpráva jeden zo svojich príbehov z detstva. Vystupujú tu opäť už známe postavy starého otca a starej mamy. Mladý Tajovský by veľmi chcel, aby mu kúpili hodinky, a tak mu starý otec slúbil, že ak si aj on niečo prigazduje tak na najbližšom radvanskom jarmoku mu pozrú hodinky. Prišiel čas jarmoku, ale skôr než sa na jarmoku ukázali starí rodičia stihol mladý Tajovský minúť všetky nagazdované peniaze na sladkosti. Už pomaly strácal vieru, že by sa mu hodinky predsa len dostali. Jeho posledná nádej bola jalovica, ktorú išli starí rodičia na jarmok predať a za peniaze, ktoré dostanú si starý otec potreboval kúpiť zimný kabát.

“ Myslel si, že už zomrie aj v tom starom, a tak odkladal, ale keď devať zím nezomieral, musel kúpiť kabát nový, čo mu ako tvrdo prišlo pre obavu, že ho uz nezoderie... “

Rýchlo predali jalovicu a odbavili oldomáš. Teraz prišlo na rad kupovanie kabátu. Poprezerali množstvo kabátov, a keď si konečne jeden vybrali začalo sa veľké zjednávanie. Keď sa prišlo ku kompromisnej cenne, nemal už kto zmeniť návrh okrem mladého Tajovského, ktorý však tak neučinil. Kabát sa teda kúpil “draho“ a tu sa už mladému načisto rozplynuli predstavy o hodinkách. Za zlatku čo im zvýšila sa bol starý otec, aj napriek ostrému protestu starej mamy napiť a najesť do krčmy. Ako odchádzali z jarmoka, zbadal alkoholom podpružený starý otec, akého si komedianta, ktorý ukazoval zlaté hodinky. Sluboval ich ako výhru tomu, kto premôže ich zápasníka. Starý otec, ktorý mal v tom čase okolo 65 rokov, sa odhodlal, že zápasníka premôže. Stará mama ho však za žiadnu cenu nechcela pustiť. A tak vznikla menšia roztržka. Nakoniec starý otec nezápasil, ale just kúpil mladému vnukovi, nejaké, hoci aj lacné, hodinky.

“ Ja som mu hneď na mieste ruku bozkal, od radosti mi slzy tiekli, a starej materi som ich už odďaleka vytŕčal...“