Slovenská a česká literárna moderna

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: diana
Typ práce: Referát
Dátum: 27.11.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 998 slov
Počet zobrazení: 7 533
Tlačení: 541
Uložení: 613
Slovenská a česká literárna moderna 
I. Krasko,  J. Jesenský, P. Bezruč
 
Slovenská literárna moderna (1905 - 1918) sa zrodila na rozhraní 19. a 20. storočia. Nastupujúca generácia mladých básnikov bola ovplyvnená modernými umeleckými smermi, najmä symbolizmom - symbolisti nepomenúvali predmety a javy priamo, ale prostred-níctvom symbolov, znakov (holubica - mier, čierna - smútok, ...). Básnici:
-  kládli dôraz na zvukovú výstavbu verša
-  zaslúžili sa o zhudobnenie poézie
-  písali prevažne reflexívnu (úvahovú) lyriku, ale i tzv. básne v próze 
-  využívali voľný verš: verše sa nerýmovali, mali rôzny počet slabík (dĺžku), dochádza k ver-šovému presahu (myšlienka nekončí v jednom verši, ale pokračuje v ďalšom).
  Prvým vystúpením modernistov je zbierka Janka Jesenského: Verše (1905) a kolektívnym je Zborník slovenskej mládeže (1909). Modernisti nadväzovali na romantizmus - využívali autoštylizáciu a vyjadrovali rozpor medzi snom a skutočnosťou.
Predstavitelia: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Ivan Gall, Vladimír Roy
 
Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto) bol vedúcou osobnosťou slovenskej literárnej moderny, a preto sa toto obdobie nazýva aj Kraskova literárna škola. Narodil sa v Lukovištiach, študoval v Prahe a ako chemický inžinier pôsobil v Čechách niekoľko rokov. Neskôr žil v Piešťanoch a Bratislave, pochovaný je v rodisku.
  Prvá básnická zbierka má názov Nox et solitudo (Noc a samota) 
-  zamýšľa sa nad zmyslom ľudského života: Quia pulvis sum (Pretože som prach);
-  spomína na staručkú opustenú matku: Vesper dominicae (Nedeľný večer);
-  odhaľuje národný a sociálny útlak a privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu: Jehovah
-  vyjadruje svoje ľúbost. pocity, pocit osamelosti, sklamania: Už je pozde, Zmráka sa, Topole.
  Smútok, ktorý cítiť z jeho básní, je zapríčinený i tým, že vznikali ďaleko od domova. Prvá zbierka je zbierkou osobných, intímnych, subjektívnych básní.
  Druhá zbierka Verše obsahuje aj sociálne básne. Autor prechádza od osobných problémov  k celonárodným. Svedčia o tom básne Otrok, Otcova roľa a Baníci.
  V básni Otrok hovorí v prvej časti o pocite neslobody, útlaku, strachu narovnať sa po ranách z biča otrokára, no v druhej časti nájdeme vzdor, odhodlanie pomstiť krivdy "bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná". Burcuje trpiaci ľud k pomste za spáchané krivdy.
  V Otcovej roli si vyčíta, že opustil svoju vlasť, ktorá stratila obrancu. V závere sa pýta, či bude mať kto brániť slov. národ. Tulák je symbolom slovenskej inteligencie, ktorá opúšťa vlasť.
  V básni Baníci predstavuje utláčateľa zlý démon, ktorý svojou prefíkanosťou, bohatstvom a mocou chce získať na svoju stranu baníka aj za cenu zrady. Nepodarí sa mu to však dosiahnuť.
 
Janko Jesenský - ako básnik je predstaviteľom literárnej moderny; ako prozaik je predstaviteľom kritického realizmu. Narodil sa v Martine, vyštudoval právo, počas 1.sv.vojny bojoval na východnom fronte, kde zbehol do ruského zajatia. Ako advokát pôsobil v Bánovciach nad Bebravou a neskôr v Bratislave, kde zastával vysoké štátne funkcie. Zomrel na Vianoce v r.1945 a ako prvý slovenský umelec získal titul Národný umelec – in memoriam.
Jeho prvá zbierka Verše (1905) naznačila, že do slovenskej literatúry vstupuje mladá generácia, ovplyvnená modernými prúdmi svetovej literatúry. Vyjadril v nej svoje dojmy z veľkomesta (Pešť - štúdia), no väčšina básní je ľúbostného charakteru. Z ďalších zbierok sú to: Verše II., Zo zajatia, Po búrkach, Jesenný kvet... . Známa je jeho báseň Slovenčine napísaná vo forme sonetu (2 štvorveršia + 2 trojveršia), v ktorej vystúpil na obranu materinského jazyka.
Jesenský sa venoval aj písaniu prózy. Odhaľuje v nej tienisté stránky života maloburžoáznej spoločnosti, život v malom meste tak, ako ho spoznal počas svojho pôsobenia v Bánovciach  nad Bebravou. Kritizuje úplatkárstvo, karierizmus, intrigánstvo, pokrytectvo, ohováranie a namyslenosť mestskej "honorácie" (lekári, notári, bankoví úradníci, podnikatelia), pričom využíva humor a satiru. Poviedky zhrnul napr. v zbierke Malomestské rozprávky:
Pani Rafiková - karikatúra malomestskej paničky;
Slnečný kúpeľ - kritizuje nevedomosť ľudí; zápletka je založená na zámene troch príslušníkov mestskej honorácie, ktorí cvičili a kúpali sa za mestom za bláznov;
Štvorylka - sladká pomsta domácich mládencov, ktorých odmietli ich slečny na bále a venovali sa oficierom;
Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí - o prefíkanom sedliakovi, ktorý síce využije nešťastie, do ktorého sa dostal, ale jeho lož bude odhalená;
  Jesenský napísal aj dvojzväzkový román Demokrati; vytvoril v ňom vynikajúcu satiru na vysokú byrokraciu z čias prvej ČSR - tento život spoznal ako vysoký štátny funkcionár počas svojho pôsobenia v Bratislave. Ostro kritizuje buržoáznu demokraciu a aj názov je satirický, dvojzmyselný. Ústredné miesto zaujíma mladý úradník Landík, ktorý predstavuje kladné mravné ideály. Jeho opakom je advokát a poslanec Petrovič, ktorý zneužíva svoje postavenie a jeho karierizmus a pokrytectvo autor odhalí v období predvolebnej kampane. Ďalšie postavy: mäsiar Tolkoš, slúžka Hanka, Želka Petrovičová, statkár Dubec.
 
V českej literatúre je predstaviteľom literárnej moderny Petr Bezruč. Je autorom jedinej básnickej zbierky Slezské písně. Zaoberá sa tu jednak základnými národnými a sociálnymi otázkami (útlak, vykorisťovanie), jednak osobnými problémami (Jen jedenkrát). Autor sa postavil na stranu národnostne a sociálne najviac utláčanej skupiny - sliezskeho ľudu (severná Morava - Ostrava).
  Najznámejšia je jeho balada Maryčka Magdonova, označovaná ako sociálna balada, pretože príčinou tragiky nie je morálny priestupok hrdinky, ale zlá spoločenská situácia. Na jeho balady nadviazal Jiří Wolker a zbierka Slezské písně sa stala základom proletárskej poézie. V ďalších básniach nám približuje autor ťažký život baníkov, ktorí veria, že raz príde deň a zúčtujú so svojimi vykorisťovateľmi - napr. v básni Ostrava.

I. Krasko:  Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky padal,  Celý deň slnko, predsa je vlhká
na sivé polia.  otcovská roľa.
V poslednom lúči starootcovská Stáletia tiekli poddaných slzy
horela roľa.  na naše polia,
Z cudziny tulák kročil som na ňu  stáletia tiekli - nemôž byť suchá
bázlivou nohou. poddaných roľa,
Slnko jak koráb v krvavých vodách darmo ich suší ohnivé slnko,
plá pod oblohou. dnes ešte bolia.

Strnište suché na vlhkých hrudách  Z cudziny tulák pod hruškou stál som
pod nohou praská.  zotlelou spola.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča - Poddaných krvou napitá pôda
na čele vráska, domov ma volá ...
v láskavom oku jakoby krotká A v srdci stony robotných otcov
výčitka nemá: zreli mi v semä ...
- prečo si nechal otcovskú pôdu? Vyklíčia ešte zubále dračie
Obrancu nemá!  z poddaných zeme?

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.020 s.
Zavrieť reklamu