Obraz slovenskej dediny v tvorbe

Obraz slovenskej dediny v tvorbe f. Hečku, V. Mináča, j. Jonáša a p. Jaroša
 
Po 2. svetovej vojne boli základom našej prózy z dedinského prostredia najmä diela autorov lyrizovanej prózy z medzivojnového obdobia.. Hoci v centre ich pozornosti stál dedinský človek, problémy, ktoré stvárňovali, boli príliš individuálne, odtrhnuté od reálneho života, mýtické, rozprávkové. Literatúra socialistického realizmu, ktorá vznikla po roku 1948, uplatňovala už realistické postupy, ale prístup k téme bol príliš povrchný, schématický. Romány a poviedky z tohto obdobia majú skôr agitačnú funkciu.
 
Život ľudí na dedine na začiatku 50. rokov bol silne poznačený úsilím vtedajšieho systému skolektivizovať a združstevniť dedinu. Najprv ľudí len presviedčali, potom používali násilie. Mnoho gazdov a sedliakov, ktorí vlastnili polia a dobytok po celé desaťročia, nedôverovali novým metódam hospodárenia, ktoré sa zavádzali. Ťažko sa vzdávali majetkov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie a pre ktoré sa ľudia sobášili, nenávideli a súdili. Mnohí spisovatelia sa snažili toto búrlivé obdobie zachytiť vo svojej literárnej tvorbe.
 
František Hečko
Aj keď začal písať poéziu, svoj rozprávačský talent lepšie uplatnil v próze. Napísal tri romány: Červené víno, Drevená dedina a Svätá tma.  Červené víno - je to generačný román napísaný metódou kritického realizmu.Dej sa odohráva na západnom Slovensku vo vinohradníckej oblasti v prvých troch desaťročiach 20. storočia. Ide o dielo pomerne silno poznačené autobiografickými prvkami. Ústrednými postavami sú príslušníci troch generácií rodiny Habdžovcov. Mladí Habdžovci, Urban a Kristína (Hečkovi rodičia), opúšťajú starootcovský dom, pretože starý Habdža, zámožný a hrdý gazda, nechce prijať chudobnú nevestu. Sťahujú sa do Vlčindolu, prenajímajú si kus vinohradu a do úmoru pracujú. Nakoniec však prichádzajú o všetko, dlžoby pohltia majetok, ktorý sa rozpredá na dražbe. Ich syn Marek študuje na poľnohospodárskej škole a stáva sa správcom na veľkostatku. Tu sa postaví na stranu robotníkov a je z práce prepustený. Marek je autobiografická postava.

Na pozadí spoločenských udalostí sleduje autor i osobné tragédie ďalších postáv (babenka, Bolebruch, ....).  Drevená dedina - je typickým budovateľským románom napísaným metódou socialistického realizmu s vývinovou postavou. Autor v ňom zachytáva kolektivizáciu oravskej dediny Stodolište. Jej názov je symbolický, pretože podľa autora tu boli drevené nielen domy, ale aj myslenie ľudí. Svätá tma - v tomto románe autor kritizoval pomery v Slovenskej republike (1939 - 1945).
 
Vladimír Mináč
Po prvých románoch, v ktorých zobrazil svoje skúsenosti a poznanie z vojny a najmä z SNP, vyšla jeho kniha poviedok Na rozhraní. Sú to poviedky o slovenskej dedine 50. rokov, o sed-liakoch a ich vnútorných konfliktoch v ťažkých chvíľach rozhodovania medzi tradičnými a novými formami hospodárenia. Ide tu o rozhranie medzi starým a novým spôsobom myslenia a konania. V poviedke Skaliny je hlavnou postavou bohatý gazda Jano Kompan. Jediným zmyslom jeho života je majetok, pôda a robota na nej. Pre majetok si nevšíma iných ľudí, ani svojich najbližších. Pomaly ničí seba, svoju ženu i dcéru Uľku. Kruto zaplatí za poznanie, že všetko bolo zbytočné. Počas cesty domov z nemocnice mu Uľka zomiera v náručí a on si zbytočne navráva, že nemá na tom vinu. Uvedomí si, že "zem nie je všetko, človek je prednejší ..."
  V poviedke Na rozhraní sa búri syn proti otcovi, ktorý nechce pripustiť, že časy sa zmenili a je treba hospodáriť po novom. V závere si však starý gazda Šindliar s prekvapením pripúšťa myšlienku, čo by sa stalo, keby naozaj vstúpil do družstva.

Ján Jonáš
  Hlavný zdroj svojej literárnej práce našiel na dedine. V románe V znamení panny hovorí  o bývalých sluhoch, ktorí pri parcelácii dostali kus pôdy a snívali o tom, že sa stanú pánmi. Kolektivizácia im však skrížila plány. Autor kladie dôraz na psychiku človeka, ktorý ťažko zvláda túto situáciu.
  Témou združstevňovania sa zaoberá aj v románe Jedenáste prikázanie. Dej je situovaný na západné Slovensko do dediny Drienkovce a odohráva sa od konca 2. svetovej vojny do po-lovice 50. rokov. Jedenástym prikázaním roľníka bolo: "zemi slúžiť budeš" - a v duchu toho sa ľudia ťažko lúčili s majetkom a pôdou, ktorú nadobúdali celé generácie pred nimi. V centre stojí rodina zámožného gazdu Adamicu, hlavne jeho nevesta, ktorá veľmi mladá ovdovela a prevzala gazdovanie po mužovi, a paholok Šimon, z ktorého sa stáva aktivista za kolektivizáciu.

Peter Jaroš
Tvorba tohto autora predstavuje návrat k dedinskej tematike v 70. rokoch. Úspešný je jeho sociálny generačný román Tisícročná včela. Dej sa odohráva od konca 19. storočia po koniec 1. svetovej vojny. Rozvíja v ňom príbeh a osudy troch generácií Pichandovcov, roľníkov a sezónnych murárov z liptovskej dediny Hybe (autorovo rodisko). Reálny dej sa tu strieda s fan-táziou, vážnosť s humorom a satirou. Jaroš vychádza z presvedčenia, že Slovákov zachránila vždy ich pracovitosť, porovnateľná so včelami. Román bol úspešne sfilmovaný  v réžii Juraja Jakubiska.

Voľným pokračovaním tohto románu je Nemé ucho, hluché oko. Dej je viac sústredený na politické otázky, ktoré súviseli so vznikom ČSR. Autor sprostredkuje aj nové skúsenosti, ktoré hrdinovia z Liptova získali v USA (návrat "Amerikánov" na Slovensko).