Slovenský romantizmus

Slovenský romantizmus

V 30-tych a najmä 40-tych rokoch 19. storočia preniká aj do Uhorska kapitalizmus a začína sa vytvárať trieda buržoázie. Revolučné nálady a politické boje vyvrcholili v revolúciách r. 1848, ktoré znamenali koniec feudalizmu v Európe. Aj na Slovensku sa formuje mladá pokroková generácia, tzv. Mladé Slovensko. Činnosť mladej slovenskej generácie sa sústreďovala v študentských samovzdelávacích spolkoch. Najvýznamnejšou z nich bola Spoločnosť česko-slovanská na bratislavskom evanjelickom lýceu. Najbohatšiu činnosť vyvinula spoločnosť pod vedením Ľudovíta Štúra. Keďže Ľ. Štúr aj ako profesor viedol mládež k vlastenectvu, roku 1843 ho odvolali z katedry a zbavili profesúry. Jeho najhorlivejší prívrženci demonštratívne odišli z Bratislavy na štúdiá do Levoče. Pri tejto príležitosti zložil J. Matúška text hymnickej piesne (na melódiu ľudovej pesničky Kopala studničku, pozerala do nej) Nad Tatrou sa blýska.

Ľ. Štúr sa stal vedúcou osobnosťou mladej generácie. Podarilo sa mu vychovať uvedomelú generáciu, ktorú nazývame štúrovcami.

Najvýznamnejším kultúrnym činom mladej generácie bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny. K rozhodnutiu došlo r. 1843 na schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu v Hlbokom. Za základ spisovnej slovenčiny si zvolili stredoslovenské nárečie a fonetický pravopis (píš ako počuješ). Štúrovci nevytvorili len jazyk, ale aj modernú slovenskú literatúru. Slovenská romantická literatúra je obsahom i formou národná, spätá s ľudom. Najvýznamnejšími predstaviteľmi Štúrovej školy boli básnici Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto a prozaici Jozef Miloslav Hurban a Ján Kalinčiak. Vo svojich dielach uplatňovali estetiku romantizmu. Ich vzorom už nebola antická literatúra, ale ľudová slovesnosť. Z ľudovej slovesnosti prevzali rýmy, reč, štylistické prostriedky, tematiku, žánre (napr. balada, ľudová pieseň). Dôraz kládli na národný charakter literatúry, postavy si volili z ľudu. Hrdinov literárnych diel často idealizovali a venovali sa takým témam, pomocou ktorých mohli vyjadriť svoje túžby a ideály. Takýmito témami boli napr. revolučné nálady, idea vlastenectva, boj za slobodu, kladné hodnoty ľudu a pod. Hlavným literárnym druhom sa stala poézia. Typickým žánrom sa stala lyrickoepická básnická skladba. Vznikajú tiež nové žánre (duma, krakoviak), ale aj ponášky na ľudovú pieseň a balady. Spolu s jazykom ľudovej piesne preberajú štúrovci aj jej veršovú výstavbu, obrazy a námety z ľudovej slovesnosti. V menšom rozsahu sa rozvíja i próza, najmä historické povesti (Jozef Miloslav Hurban) a kratšie prózy zo súčasnosti so satirickým tónom (Ján Kalinčiak). Dráma oproti iným literárnym druhom nezaznamenala podobný rozvoj.
 
Romantizmus uprednostňoval a zdôrazňoval city, obrazotvornosť, idealizmus, fantáziu a veľké vášne. Uviedol do literatúry ľudí z nižších spoločenských vrstiev a prvky hovorovej reči. Európska romantická literatúra vytvorila nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so súčasnou spoločnosťou. Cítil sa ako osamelý cudzinec a zostal nepochopený. V porovnaní so západnými literatúrami v dielach našich autorov prevažuje nad osobnými citmi láska k vlasti a zdôrazňovanie významu ľudovej slovesnosti. Zo slovenských romantických básnikov sa vo svojich dielach najviac priblížil tomuto typu nového hrdinu Janko Kráľ.

Ľudovít Štúr (1815 – 1856)

Bol vedúcou osobnosťou slovenského národného života a výraznou mierou ovplyvnil národné dianie a politický život svojej doby. Pôsobil ako politik, novinár, básnik, jazykovedec, literárny teoretik a kritik. Uvedomoval si, že len osvetovou prácou neodstráni príčiny biedy a zaostalosti. Došiel k presvedčeniu, že najväčším zlom a príčinou biedy je feudalizmus, preto bojoval za jeho odstránenie. Požadoval zrušenie robôt, zdanenie šľachty, zveľadenie obchodu a priemyslu, rozšírenie školstva a iné. V roku 1847 sa stal poslancom za mesto Zvolen na uhorskom sneme. Vo svojich pamätných snemových rečiach (Reč na uhorskom sneme) prvý žiadal zrušenie poddanstva a slovenské národné školstvo.

Mimoriadny význam majú najmä Štúrove jazykovedné diela, ktorými sa zaslúžil o uzákonenie spisovnej slovenčiny – Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Náuka reči slovenskej (1846).
Sklamaný neúspechom revolúcie sa utiahol do ústrania v Modre, kde žil pod policajným dozorom. Tu sa nešťastne zranil pri poľovačke a na následky zranenia zomrel. Po jeho smrti vyšlo dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré napísal po nemecky (v slovenčine vyšlo až roku 1994). Dielo obsahuje sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku rakúskej monarchie a vieru v jej rozpad.

Jazykovedná a literárno-teoretická činnosť

Potrebu uzákonenia nového spisovného jazyka odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo a potreba písňja v tomto nárečí. V ňom dokazoval, že za samostatný národ možno považovať iba ten celok, ktorý má vlastnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť. Ako vynikajúci jazykovedec sa prejavil v diele Náuka reči slovenskej, v ktorej podal novú gramatiku. V literárno-teoretickom diele O národných piesňach a povestiach plemien slovanských sprostredkoval štúrovským básnikom vzor a inšpiráciu v ľudovej slovesnosti.

Publicistika

Začiatkom roka 1845 dostal Štúr povolenie vydávať noviny. Jeho Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski sa stali aktuálnym odrazom národného života. Boli to prvé slovenské politické noviny, ktoré ponúkali informácie o hospodárskych a kultúrnych problémoch. Na ich stránkach sa objavili požiadavky na zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, zveľadenie obchodu a priemyslu a rozšírenie národného školstva.

Politická činnosť

Príčinu biedy slovenského ľudu videl vo feudálnom zriadení a neúmerných poddanských povinnostiach. Za ich zrušenie bojoval i ako poslanec za mesto Zvolen na Uhorskom sneme.

Na podnet Štúra, Hurbana  Hodžu sa v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši zišli predstavitelia národného hnutia a vypracovali Žiadosti slovenského národa, v ktorých žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a na školách a autonómiu Slovenska v rámci Uhorska. Keď sa situácia zradikalizovala a Maďari sa rozhodli ozbrojene vystúpiť za svoje práva (rovnocenné postavenie Uhorska a Rakúska), Štúr predložil slovenské požiadavky Kossuthovi a navrhol mu spoločný postup pod podmienkou, že Uhorský snem vyhovie slovenským požiadavkám. Maďari to odmietli a vydali na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač, pred ktorým utiekli do Prahy, kde sa konal Všeslovanský zjazd. Na zjazde sa mal dohodnúť spoločný postup Slovanov v revolúcii. Viedenská vláda dala zjazd rozohnať a Štúr na čas odchádza do Chorvátska, kde sa pokúša získať prostriedky na vyzbrojenie slovenských dobrovoľníkov.

V septembri 1848 vznikla vo Viedni Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom, ktorej úlohou bolo zorganizovať povstanie. Slováci sa postavili na stranu Viedne proti Maďarom, pretože viedenská vláda Slovákom za lojalitu prisľúbila splniť ich požiadavky. Ukázalo sa však, že to bol zo strany Viedne iba šikovný taktický ťah. Maďarské povstanie bolo potlačené, no slovenské požiadavky splnené neboli. Naopak, nad Štúrom, Hurbanom a Hodžom bol vyhlásený policajný dozor. Pre Štúra to bolo obrovské sklamanie. Stratil vieru v to, že slovenský národ bude v budúcnosti sám schopný uplatniť svoje národné práva. V diele Slovanstvo a svet budúcnosti očakáva pomoc od ostatných slovanských národov, najmä od Ruska, a stavia sa za ich politické zjednotenie.
Aj keď Slováci nedosiahli v revolúcii splnenie svojich Žiadostí, bolo to naše prvé vystúpenie za národné požiadavky so zbraňou v ruke.

Básnická tvorba

Najznámejšia je jeho zbierka Spevy a piesne, ale treba objektívne priznať, že jeho básne mnohokrát nedosahujú ani priemernej úrovne a v nijakom prípade nedosahujú kvalitu vrcholov romantickej básnickej tvorby, povedzme, Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča či Jána Bottu.
 
Posledné roky života prežil Štúr v Modre, kde i zomrel na následky nešťastného zranenia pri poľovačke. Napriek mnohým chybám a omylom, ktorých sa pri svojej mnohostrannej činnosti dopustil, môžeme len obdivovať jeho neuveriteľnú vytrvalosť a nezlomnosť v boji za slobodu národa, ktorý, žiaľ, pravdu povediac, v mnohých prípadoch o ňu ani nestál a vystačil si s fľašou slivovice či s onou povestnou misou šošovice, za ktorú by neraz predal aj vlastné korene. Štúr zaiste nebol ideálnou postavou našich národných dejín, ale bezpochyby výnimočnou a svojím životom si zaslúžil našu úctu.
 
- Janko Kráľ (1822 – 1876) je tvorcom slovenskej romantickej balady.
Bol najosobnejším a súčasne najrevolučnejším básnikom Štúrovej školy. Svojou básnickou tvorbou sa najviac priblížil európskemu romantizmu.
  Literárne začal tvoriť počas štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu. Jeho prvé básne v slovenčine boli uverejnené v Hurbanovom almanachu Nitra a vzbudili veľkú pozornosť a obdiv. Po zosadení Ľudovíta Štúra z katedry bol medzi tými študentmi, ktorí podpísali protest a odišli z Bratislavy.
  Janko Kráľ bol zložitou osobnosťou a podobne zložitá bola aj jeho poézia. Vrstovníci ho nechápali, zdal sa im príliš tajomný, radikálny, preto ho volali "divným Jankom".
Dielo Janka Kráľa sa nezachovalo celé, mnohé jeho básne sa stratili alebo sa zachovali iba pozmenené.
V tvorbe nadviazal na slovenský folklór, opisoval nálady romantického samotára i rebela, spojil osobný zážitok s osudom národa. Pre jeho básne je typické, že zachytával svoje vlastné pocity a myšlienky, ktoré sú myšlienkami štúrovskej generácie.

Básnickú tvorbu Janka Kráľa môžeme rozdeliť na:

-  piesne a balady inšpirované ľudovou slovesnosťou (Zverbovaný, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko – hrdina zomiera pre rozpor medzi vidinou a skutočnosťou; citovosťou je balada romantická, zobrazením života realistická; Janko je typický romantický hrdina – samotár, vnútorne rozorvaný, v kontraste s jeho pocitmi stojí príroda a jej idylický pokoj; zdrobneninami vyvoláva pocit lásky k rodnému kraju; jeho najbližší ani dedinčania ho nechápu, toto nepochopenie spôsobuje jeho samotu a úteky do prírody, v závere prvej časti sa mení na baladického hrdinu, ktorý sa rozhodne zachrániť zakliatu pannu vo Váhu; v druhej časti panna láka Janka do váhu a on sa doň vrhne, aby ju zachránil a v zápase o svoj sen zomiera; vo vodách Váhu nachádza smrť a splýva s prírodou; ideou balady je šľachetná obeť za blížneho);

-  subjektívnu a reflexívnu lyriku (Duma bratislavská, Orol, Orol vták);
-  básne s jánošíkovskou tematikou (Janko Žobrák, Zbojníkova balada);
-  revolučnú a politickú lyriku (Šahy, Krajinská pieseň, Jarná pieseň, Slovo).