Svetový realizmus

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: maturanti
Typ práce: Maturita
Dátum: 29.11.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 610 slov
Počet zobrazení: 12 713
Tlačení: 560
Uložení: 610
Svetový realizmus

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia prichádza v kapitalistickej spoločnosti k priemyselnej revolúcii a k veľkému rozvoju prírodných vied. V realizme (realizmus lat. realis – vecný, skutočný) ide predovšetkým o obraz človeka a prostredia, v ktorom žije a je s ním nielen v zhode, ale aj v ustavičných konfliktoch, je svojím prostredím formovaný i deformovaný.
Realizmus obracia svoju pozornosť ku konkrétnemu všednému životu, k objektívnemu obrazu človeka a spoločnosti. Spisovateľ-realista chce svojím dielom podať obraz danej sociálnej skutočnosti, chce byť objektívny a z toho vyplýva aj charakter realistického diela. Realizmus nie je len reakciou a popieraním predchádzajúcich umeleckých smerov, ale určitým vývinovým stupňom. Realizmus vznikol ako reakcia na predchádzajúce umelecké smery, najmä na romantizmus. Snaží sa popierať jeho estetické princípy, zároveň však na ne nadväzuje. Realizmus je ďalším stupňom vo vývine umenia a slovnej tvorby. Realistické postavy sú zo všetkých spoločenských prostredí a vrstiev, počínajúc podsvetím a končiac najvyššími kruhmi aristokracie a buržoázie. V realizme sú charaktery vytvárané skutočnosťou doby, stávajú sa dobovými typmi. Individuálne charaktery a osudy sú konkrétne spoločensky podmienené. Človek žije uprostred spoločnosti ľudí, formovaný aj deformovaný ich vzájomnými vzťahmi. Typickou postavou realistického umeleckého diela je obyčajný človek so všednými dennými starosťami, v súlade i v nesúlade so svojím životným prostredím.
 
Realistický autori nevideli východisko z krízy buržoáznej spoločnosti, stali sa jej kronikármi a kritikmi. Ich diela boli raz obžalobou, inokedy výsmechom, pričom vo svojich dielach často používali iróniu a satiru. V realistickej literatúre má prevahu próza a najčastejšie žánre sú román, novela a poviedka. V literatúre veľkých národov možno hovoriť o realizme už v tridsiatych rokoch 19. storočia. V anglickej literatúre je to predovšetkým dielo Charlesa Dickensa, vo francúzskej Honré de Balzaca, Stedhala a Gustava Flauberta, v ruskej N.V. Gogoľa, F.M. Dostojevského, L.N. Tolstého a A.P. Čechova.
Všetci veľkí realisti kládli na prvé miesto pravdivé zobrazenie človeka a prostredia, v ktorom žije. Od spisovateľa-realistu sa žiadalo, aby jeho postavy boli skutočné a pohybovali sa v skutočnom prostredí.
 
Realizmus vs. romantizmus
Pokým romantizmus je prejavom vízií do budúcnosti, fantázie a nádeje na lepšiu budúcnosť, realizmus sa zakladá na skutočnosti a overiteľných faktoch. Realizmus nachádza svoju tematiku v súčasnom všednom živote, zatiaľ čo romantizmus často hľadá námety v minulosti. Hrdinom romantických diel je niečím výnimočný človek, individualista, ktorý nezapadá do spoločnosti toho obdobia. Realistický hrdina je zdanlivo všedný človek, so svojimi problémami, ktorý sa nevymyká konvenciám doby. Romantici aj realisti majú kritický postoj k spoločnosti a spoločenskému systému.
 
· Anglická literatúra
V anglickej literatúre bol najvýznamnejším predstaviteľom Charles Dickens (1812 – 1870). Hrdinami jeho diel sú veľmi často ľudia, na ktorých spáchala spoločnosť krivdu. Typickým znakom Dickensovho diela je láskavý humor, ktorý sa proti malomeštiactvu a zaostalosti spoločnosti mení na iróniu a satiru.
Medzi Dickensove najlepšie diela patria romány Klub Pickwckovcov, Oliver Twist a David Copperfield.
 
Pamäti klubu Pickwickovcov - Dickensov prvý román je mnohými kritikmi považovaný za najlepší. Autor v ňom majstrovsky skĺbil sociálnu kritiku a humor. Pán Pickwick je postava podobná Donovi Quijotovi vo svojej naivite, neschopnosti orientovať sa v reálnom živote, je to však zároveň dobrý, humánny človek. Výraznou postavou je aj jeho sluha Sam Weller, ktorý priniesol do románu oživenie a popularitu medzi čitateľmi. Dickens v románe zachytil aktuálne spoločenské problémy.


Príhody Olivera Twista – jedno z najpopulárnejších diel všetkých čias. Malo už filmovú, divadelnú aj muzikálovú podobu.
Téma: Zobrazenie života siroty v 19. storočí.
Idea: Kritika zaostalosti vtedajšej spoločnosti v sociálnych otázkach a problematika detskej výchovy.
Hlavné postavy: Oliver Twist, Fagin, Sikes, Nancy, Rose, pani Mayelieová, Monks, pán Brownlow...
Dej: Odohráva sa prevažne v Londýne, v 19. storočí.
Hlavný hrdina Oliver Twist sa narodí v obecnom chudobinci. Jeho matka hneď po pôrode umiera. Oliver vyrastá s ostatnými sirotami v sirotinci, kde je s nimi zle zaobchádzané. Odtiaľ sa dostáva do rodiny hrobára, kde pracuje ako učeň. Avšak ani tam s ním nieje zaobchádzané oveľa lepšie ako v sirotinci. Napokon odtiaľ utečie do Londýna. Po ceste sa stretáva s Fiškusom, ktorý mu sľúbi strechu nad hlavou v Londýne. Oliver však končí v brlohu zlodejskej bandy, ktorej vodcom je žid Fagin. Ten ho núti kradnúť. Pri nepodarenej akcií Olivera chytia.
Ujme sa ho starý pán, ktorému sa zdôverí so svojím smutným osudom. Faginová banda ho však z nového a láskavého domova unesie zo strachu, že by ich mohol prezradiť. Opäť ho nútia kradnúť. Pri vlámačke do domu starej vdovy Olivera postrelia a chytia. Stará pani Mayelieová a jej neter Rose uveria Oliverovmu príbehu a zachránia ho pred väzením. Ten v ich opatere začal žiť šťastný život. Nancy tajne vypočuje rozhovor medzi Faginom a Monksom, z ktorého sa dozvie o pravom pôvode Olivera.
Toto tajomstvo zverí Rose a jej priateľom, začo ju Sikes zabije. Vysvitá, že Oliver je synom najlepšieho priateľa pána Brownlowyho a jeho lásky Agnes, ktorú si nikdy nevzal, pretože zomrel, a tiež bratom Monksa, ktorý sa spolčil s Faginom, aby ho odstránil a zabral jeho dedičstvo. A že Rose je malá sestra Oliverovej mamy, ktorej sa ako dieťa ujala pani Mayelieová. Rose sa v závere vydá za Harryho Mayiela, Sikes a Fagin za svoje činy zaplatia smrťou. Monks sa odsťahuje do Ameriky. Oliver získa svoje dedičstvo a začne žiť spokojný život u pána Brownlowa.
Kompozícia: Dobrodružstvá Olivera Twista sú realistickým románom. Román je napísaný vo forme päťdesiatich troch kapitol. Realistické prvky možno badať v opisoch miest, či v charaktere postáv.
Znaky realizmu: hlavný hrdina je obyčajný človek – sirota, zobrazený je všedný svet s jeho problémami, námet príbehu je z vtedajšej doby, autor vniesol do diela aj nádych humoru (napr. obľúbené vyjadrenie pána Grinwiga. "zjem svoju hlavu").
Autor neodsudzuje postavy za ich prehrešky, pripisuje ich na vrub spoločnosti. Nesympatizuje ani s jednou stranou, sám seba nazýva iba dejepiscom, pozorovateľom.
 
Charakteristika postáv:
Oliver Twist: Hlavný hrdina – dieťa. Aj napriek ťažkému životu si Oliver uchoval svoju prirodzenú detskú dušu. Všetky útrapy znášal trpezlivo. Predstavuje typ silnej osobnosti. Bol milý, srdečný, ale hlavne vďačný za akýkoľvek prejav lásky voči jeho osobe, ktorý opätoval ešte vrúcnejšie. Aj napriek nepriazni osudu, bol stále silne veriaci človek. Na dieťa bol nesmierne odvážny, keď chcel radšej umrieť, ako by mal kradnúť. Vo svojej dobrote chcel pomáhať iným. Bol nesmierne sklamaný, keď sa mu nepodarilo zachrániť Dicka. Nakoniec sa jeho čisté srdce dočkalo lásky po ktorej tak veľmi túžilo.

Fagin: Predstavuje typ zápornej postavy. Nielenže bol zlodejom, ale pod rôznymi vyhrážkami nútil kradnúť aj iných. Bol bezcharakternou postavou, ktorej išlo len o svoje dobro. Neváhal vydať na šibenicu aj svojich najbližších, ak z toho mohol profitovať. Nakoniec však sám skončil na šibenici.

Nancy: Charakter tejto postavy nie je celkom jednoznačný. Na jednej strane pociťuje akúsi ženskú náklonnosť voči Oliverovi, na druhej strane je to práve ona, čo ho unesie od pána Brownlowa. Síce prezradí Rose tajomstvo, ale odmieta sa vzdať svojho života medzi zlodejmi a prosí ju, aby ich nezradila. Robí to všetko pre lásku k Sikeovi, ktorý ju nakoniec brutálne zavraždí.

Monks: Človek bez chrbtovej kosti. Je schopný zavraždiť svojho brata, len kvôli majetku. Avšak autor jeho nenávistnú povahu pripisuje jeho matke, ktorá ho tak vychovala, čím nastoluje problém výchovy dieťaťa. Oliver sa s ním podelí o svoj majetok vo viere, že zmení svoj život, avšak on opäť končí medzi vyvrheľmi spoločnosti.

Vedľajšie Postavy:
Brownlow – Oliverov opatrovateľ
Rose Maylieová Bumble Bumblová - rodená Corneyová
Nancy – Oliverova priateľka
Noah Claypole – pomocník u pána Soweberryho, ktorý Olivera bil
Monks – Faginov priateľ a nakoniec aj Oliverov zlý brat

Stručný obsah:
Oliver mal smolu hneď od začiatku. Jeho matka pri pôrode zomrela, nikto nevedel, kto a odkiaľ je. A tak ho umiestnili do chudobinca a dali mu aspoň meno - Oliver Twist. V chudobinci sa ale o neho nestarali, a tak bol vychudnutý a špinavý.
Nakoniec ho predali za 5 libier výrobcovi rakiev pánovi Sowerberrymu. Pán Sowerberry sa o neho staral dobre. Ale jeden starší pomocník Noah, ktorého pán Sowerberry zobral z útulku, Olivera bil. Oliver už týranie nemohol vydržať a jedného dňa Noaha zbil. Za tento čin bol Oliver potrestaný, a preto ukrivdený utiekol z domu a smeroval do Londýna. Po ceste už unavený a vyhladnutý stretol Johna Dawkinsa, ktorý mu ponúkol nocľah a pohostenie. Vtedy ešte Oliver netušil, čo sa deje. Totiž John nebýval sám.
Bol v dome pána Fagina, kde bolo viacero detí. Neskôr zistil, že Fagin je zlodej, ktorý na svoje zločiny zneužíva deti. Prvýkrát to pochopil, keď ich poslal do ulíc Londýna, kde deti okradli postaršieho pána. Oliver sa preto rozhodol zutekať z miesta činu za nimi. Vtom to ten pán menom Brownlow zistil. Keď uvidel Olivera, ako uteká, myslel si, že to bol on. Podarilo sa ho chytiť a postaviť pred súd. Pán Brownlow sa ho však zastal a zobral ho k sebe domov.
Tam sa oňho spolu so ženou starali, ako o vlastného syna a Oliver sa cítil ako doma. Ale jedného dňa, keď išiel do kníhkupectva, ho Faginovi ľudia zajali a odvliekli do zločineckého štábu. Tam sa ho Fagin snažil dostať na ich stranu, ale nepodarilo sa mu to. Preto ho Fagin odviezol k zlodejovi Sikesovi, ktorý ho vzal na lúpež do jedného domu, ale Olivera pri úteku postrelili. Oliver vysvetlil majiteľke domu, pani Maylieovej, jeho príbeh a to, že bol v tom nevinne. Pani Maylieová to pochopila a snažila sa chlapcovi pomôcť.
No Fagin sa nevzdával a spolu s priateľom Monksom pripravoval na Olivera podlosti. Tu sa však prebudilo svedomie v jednom z Faginových detí, u Oliverovej priateľky Nancy. Tá sa rozhodla konať a navštívila pani Maylieovú. Pani Maylieová kontaktovala pána Brownlowa a zistila podozrenie, že Oliver nie je obyčajný chlapec, ale že mu prináleží veľké dedičstvo. Nancy sa im snažila pomôcť, ale Sikes, ktorý spoznal jej zradu, ju zavraždil. Ale zločincom sa našťastie nepodarilo ujsť a obaja skončili na šibenici. K objasneniu celej záhady prichádza až na konci diela, kedy pán Brownlow odhalil pána Monksa ako skutočného Oliverovho brata, ktorý chcel Olivera pripraviť o dedičstvo.

Oliver nakoniec zdedil svojich 3000 libier a ostal žiť s pánom a pani Brownloavcami, ktorí sa o neho naďalej starali s láskou ...
 
Malá Dorittka – román patril medzi najobľúbenejšie Dickensove diela. V centre románu sú Viliam Doritt a jeho dcéra Amy, inak nazývaná tiež malá Dorittka. Jej otec strávil vo väzení taký dlhý čas, že ho nazývali otcom väzenia Marchesil. Rodina Dorittovcov nečakane zbohatne, zdedí majetok. To zároveň zmení charaktery členov rodiny k horšiemu, s výnimkou malej Dorittky. Román ponúka obraz väzenia pre dlžníkov, ktoré Dickens poznal a zároveň je oslavou dobrého, láskavého srdca, ako ho prezentuje Dorittka.
David Copperfield – román nesie najviac autobiografických čŕt zo života Ch. Dickensa. Dávid je sirota, musí sa pretĺkať životom sám. Na svojej strastiplnej ceste k dospelosti stretáva množstvo ľudí, dobrých ako teta Peggoty, smiešnych a dobrých ako pán Micawber (má črty Dickensovho otca) alebo zlých ako Júlia Heep.
Mikuláš Nikleby (v origináli Nicolas Nikleby) je jedným z najsentimentálnejších príbehov, aké Dickens napísal. Hrdina – Mikuláš Nikleby sa po smrti otca s matkou a sestrou ocitnú v biede. Bohatý strýko im odmietne pomoc. Román je zároveň obžalobou zlého zaobchádzania sa deťmi v sirotincoch.
 
· Francúzska literatúra
Zrod realizmu vo francúzskej literatúre je úzko spojený so Stendhalom, vl. menom Henri Beyle (1783 – 1842). Stendhal je majstrom prenikavej psychologickej analýzy, štylistickej skratky a jasnosti. Bol zásadným odporcom kvetnatosti štýlu. K jeho najznámejším dielam patria romány Červený a čierny, Kartúza parmská, Lucien Leuwen.
 
V diele Honoré de Balzaca (1799 – 1850) vrcholí realizmus vo francúzskej literatúre. Balzac mal celý život jedinú túžbu: stať sa spisovateľom. Rodina však nemala pochopenie pre jeho záujmy. Pod rôznymi menami písal romány na objednávku a jediným jeho cieľom bolo zbaviť sa dlžôb a stať sa slobodným, na nikom nezávislým spisovateľom. Dlhov sa však nezbavil do konca života a prepracovaný, uštvaný spoločnosťou a prácou predčasne zomrel.
Jeho Ľudská komédia obsahuje takmer sto románov a poviedok, ktoré sám Balzac rozdelil na tri časti: Štúdie mravov, Filozofické štúdie, Analytické štúdie.
Nosnými piliermi Balzacových Štúdií mravov sú romány Otec Goriot, Stratené ilúzie a Lesk a bieda kurtizán.
Román Otec Goriot, jedno z najlepších diel Honoré de Balzaca, je obrazom chorobnej rodičovskej lásky a cynickej nevďačnosti detí voči rodičom. Otec Goriot, bývalý úspešný obchodník, celý život zhŕňal majetok, aby zabezpečil pokojný život svojich dcér, z ktorých jedna sa vydá za šľachtica a druhá za bankára. Ako sa však ukázalo, v manželstvách oboch dcér hrali rozhodujúcu úlohu peniaze a nie ľudské city. Goriotove dcéry nemajú vzťah k svojim mužom a manželská nevera sa im stáva celoživotným programom. Svojho otca poznajú iba natoľko, nakoľko môže financovať ich ľahkomyseľný, rozháraný život. Na smrteľnej posteli poznal Goriot krutosť svojich dcér a obľúbenému Rastignacovi adresuje trpké životné posolstvo: "Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú." Otrasný je obraz pohrebu otca Goriota. Na poslednej ceste ho odprevádza iba sluha Christophe a študent Rastignac. Dcéry, grófka de Restaudová a barónka de Nucingenová poslali na pohreb iba prázdne koče s erbami.
 
Postavy
Otec Goriot - milujúci otec, obchodník s cestovinami
Anastasia de Restaud - grófka, dcéra Goriota
Delphine de Nucingen - barónka, dcéra Goriota
Eugéne Rastignac - študent, milenec barónky, priateľ otca Goriota
Pani Vauquerová - majiteľka penziónu
Vautrin - bývalý galejník, diabolský pokušiteľ
Bianchon - študent, Eugénov priateľ
Pani de Beauséant - vikomtesa, sesternica Eugéna

Obsah
Románom Otec Goriot vrcholí Balzacova tvorba 40-tych rokov. Balzac opustil fantastické, vymyslené deje a vracia sa k reálnemu životu. Kritizuje sociálne nedostatky a protiklady. V úvode románu nás autor oboznamuje s chudobným, špinavým penziónom pani Vauquerovej, kde obyvatelia jednotlivých poschodí predstavujú sociálne vrstvy nájomníkov. V penzióne sa odohráva príbeh nešťastného otca, ktorý pretavil všetky svoje city do lásky ku svojim dvom dcéram Anastasie a Delphine. Na začiatku románu vystupuje otec Goriot ako zámožný občan - mešťan. Býva v pekne zariadenej izbe, je bohatý, vážia si ho. Postupne však strieda poschodia, až končí ako najchudobnejší obyvateľ penziónu. Bohatstvo otca Goriota vyrástlo z biedy a sĺz chudobných. Za revolúcie sa nechal zvoliť náčelníkom štvrte, aby mohol lepšie brániť svoje obchodné záujmy. Potom včas vystihol blížiacu sa núdzu a zavčasu skúpil obilie a cestoviny, aby ich potom predal za desaťnásobnú cenu. Tento starý obchodník s cestovinami, manžel sedliackej dcéry, ktorú zbožňoval, vedel prelomiť spoločenské priehrady, vedel dobyť nedostupné svety. Zámožného otca Goriota však privedú na mizinu jeho dve dcéry.
Anastasie sa vydala za šľachtica, grófa de Restaud, druhá, Delphine si vzala bohatého bankára, pána de Nucingen. Boli to manželstvá uzavreté zo ziskuchtivosti a v oboch prípadoch sa končia neverou. Goriot nepokarhá dcéry za ich konanie, ale všetku vinu zvaľuje na zaťov. Ľudia pre neho neexistujú s výnimkou Rastignaca. Je to študent, ktorý zanechal v mestečku matku a dve sestry. Jeho sesternica, pani de Beauséant ho uvádza do vyššej spoločnosti. Mladý Rastignac si uvedomuje, že získať miesto v spoločnosti bankárov a maklérov môže iba bohatstvom a láskou. Rastignac si získal dôveru pani de Restaud a de Nucigen. Dozvedel sa, že život bankára je skromnejší ako predpokladal.
Otec Goriot sa necháva okrádať svojimi dvoma dcérami. Aby im zaistil miesto na výslní v najlepšej spoločnosti, postupne predáva svoj majetok. Otec Goriot si veľmi obľúbil mladého Rastignaca, pretože miloval jeho dcéru. Kvôli nej sa vzdal štúdia, aby mohli spolu navštevovať opery. Takýto ľahkomyseľný život sa nepozdáva Vautrinovi. Tento bývalý trestanec vystupuje v penzióne ako obľúbený a zámožný občan. Je to človek ohromnej energie, ktorý vie veľa o živote a ešte viac o svete intríg. Pozná zákony kapitalistickej spoločnosti, ale nebojuje proti nej, snaží sa ju podrobiť. Ide chladnokrvne vpred, neodradia ho ani zločiny. Navrhne Rastignacovi inú cestu k bohatstvu. Cestu cez zločin. Rastignac sa mu ubráni aj vďaka svojej naivnosti a vidieckej ťažkopádnosti, ktorou pomalšie chápe zlo a so strachom sa díva, ako až treba klesnúť, aby si človek zaistil miesto hore. Posledné scény románu sa odohrávajú v paláci pani de Beauséant a v izbe otca Goriota. Slávnostný ples u pani de Beauséant je po sklamaní v láske jej posledným plesom na rozlúčku s parížskym svetom. Zatiaľ, ošetrovaný Eugénom, úbohý otec Goriot umiera. Veľmi nešťastný a trpiaci hovoril namáhavo hlasom podfarbeným hnevom:" Neprídu. Ani jedna. Človek musí umrieť, aby poznal čo sú to deti.. Ach priateľ môj nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte deti, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú."
Anastázia nakoniec predsa prišla. Vtedy však už otec zápasil so smrťou v agónii. Pohreb otca Goriota bol ako pohreb jedného z najposlednejších bedárov. Takto sa končí život otca Goriota, ktorý ľúbil svoje dcéry po celý život a urobil pre ne všetko.

Hlavná myšlienka
Tragédia meštiaka Goriota je svedectvom o morálke spoločnosti, v ktorej moc peňazí narušila najzákladnejšie ľudské vzťahy. Autor útočí na ľudské city, ktoré sú aj v tých najdôležitejších situáciách tlmené vedomím, že len úspešní ľudia sú naozaj ľudia.
Taký bol vo francúzskej spoločnosti príkaz doby. Dielo je zároveň neľútostnou kritikou spoločenských pomerov i upevňujúceho sa kapitalizmu.
 
Hodnotenie postáv
Otec Goriot - je to nezabudnuteľný typ obetavého otca, ktorý nachádza zmysel svojho života
v spoločenskom vzostupe svojich dcér v prepychovom živote vysokej parížskej spoločnosti. Bol veľmi sporivý a zručný, vyznal sa skrátka vo všetkom. V tomto románe Balzac analyzuje tragiku ľudskej vášne, bezhraničnej otcovskej lásky, schopnej najväčšej obete pre svoje dcéry. Hoci je stelesnením bezhraničnej lásky, predsa možno badať, že jeho charakter nie je celkom čistý, pretože kladie dôraz na nízke ľudské ciele a hodnoty.
Delphine a Anastasie - dcéry otca Goriota, sú nakazené nízkou morálkou spoločnosti. Hoci nie sú voči otcovi bezcitné, ich city prerastajú a utláčajú nepísané spoločenské zákony, ktoré im bránia priznať sa
k vlastnému otcovi.
Eugéne de Rastignac - študent, ktorý je v jadre citlivý a dobrý, ale spoločenské pomery ho zmenia natoľko, že si zvolí cestu postupu aj za cenu toho, že ľudsky klesne. Rastignac jediný poznáva, že deti otca Goriota sa za neho hanbia a je mu až do smrti priateľom.
Vautrin - bývalý galejník, človek ohromnej energie, ktorý vie veľa o živote a o svete intríg. Nemá vlastné ambície: jeho ctižiadostivosťou je dopomôcť k spoločenskému vzostupu mladíkom, ktorých si zvolil. No nie vždy to pre nich skončilo úspešne. Vautrin šiel cestou otvoreného zločinu.
Pani Vauquerová - majiteľka penziónu, vdova, ktorá je lakomá a bezcitná
Gróf de Restaud - manžel Anastasie - človek povrchných citov, ktoré sú nízke, uhladené a falošné
ako spôsoby spoločnosti, v ktorej žil.
Pán de Nucigen - manžel Delphine - odráža sa v ňom bieda vysokej francúzskej spoločnosti.
 
Dielo Gustava Flauberta (1821 – 1880) zavŕšilo prvú etapu vývinu realizmu vo francúzskej literatúre. Pochádzal z rodiny bohatého chirurga a začal študovať právo proti svojej vôli. Po otcovej smrti sa však začal celkovo venovať literatúre.
Medzi jeho najčítanejšie diela patria romány Pani Bovaryová a Citová výchova.
Jeho dielo Pani Bovaryová (Madame Bovary) patrí medzi najvýznamnejšie realistické diela. Verne sa v ňom odzrkadľuje psychický stav mladého autora, rozpor medzi vysneným a skutočným životom, ktorý vedie k hlbokej duševnej kríze. Hrdinka túži po niečom veľkom, povznášajúcom, ale nemá schopnosť, ani silu to dosiahnuť a napokon tragicky umiera. Román bol najskôr kritizovaný, neskôr ho literárni kritici považovali za vzor realistického diela.
 
Flaubertovým žiakom bol Guy de Maupassant (1850 – 1893). Je majstrom poviedok s veľkou znalosťou ľudskej psychológie v najrôznejších situáciách. Z Maupassantových románov patrí k najlepším Miláčik. Spoločenský satirický román Miláčik je najvýznamnejším Maupassantovým dielom. Je o karieristovi, ktorému cesty do najvyšších kruhov otvárajú ženy svojou láskou a vplyvom. Satira s viacerými autobiografickými prvkami má rýchly dejový spád. Posilnená výstižnými opismi Maupassantovi dôverne známych novinárskych finančných a politických kruhov, je adresnou kritikou práve tejto časti spoločnosti.
Všetky Maupassantove diela prezrádzajú autorov pozorovací talent a vyznačujú sa výraznou psychológiou postáv.
 
Hlavný hrdina - bývalý vojak Georges Duroy sa po náhodnom stretnutí s priateľom stáva lokálkarom v parížskom denníku. A keďže neoplýva prílišnou bystrosťou, nevie napísať článok, tak prichádza za Forestierom. On ho pošle za Madelein. Spolu napíšu úspešný článok. Je pozvaný k nim na večeru a zoznamuje sa s pani de Marelle. Stáva sa jej milencom, hoci je vydatá. Forestier ochorie a vydá sa so ženou na juh. Duroy príde na prosbu Madelein za nimi. Forestier zomiera a Duroy neváha nad mŕtvym telom priateľa uchádzať sa o ruku vdovy, lebo od zväzku s ňou si sľubuje rýchly a úspešný vzostup vo vládnucej parížskej spoločnosti. Po čase sa vezmú.
Georges si mení meno z Duroy na pán du Roy de Cantel. Rozum však Duroy „nahrádza“ bezohľadnosťou, strieda milenky a kolotoč jeho kariéry sa krúti čoraz rýchlejšie, stáva sa šéfom tlačového koncernu a s titulom baróna, pýšiac sa stužkou Čestnej légie, sa ženie za perspektívou ministerského kresla.
Prichádza nové volebné obdobie. K moci sa dostane poslanec Laroche – Mathieu. Večeriava u Duroyovcov a správa sa v byte ako druhý pán domu. Du Roya to nesmierne ponižuje. Uvedomuje si, že vzťah so svojou ženou mu už nie je prospešný. Hľadá z neho cestu von. Popri krásnych vášnivých stretnutiach s pani de Marelle postupuje v redakcii stále vyššie a vyššie. Pani Walterová mu prezrádza politické machinácie a Du Roy vďaka nej zarobí veľké peniaze. Stále ňou však opovrhuje. Nachytá Larocheho so svojou ženou. To je pre neho konečne zámienka, vyvliecť sa z manželstva.
Medzitým sa zoznamuje so Suzanne. Mladé dievča je ním očarené. Du Roy si ju natoľko pripúta, že je schopná s ním újsť. Takto dostáva starého Waltera na lopatky. Walter nechce škandál, tak so svadbou súhlasí. Pani Walterová sa nervovo zrúti.
Du Roy vypočítavo dobýval srdcia žien, aby ichvzápätí surovo pošliapal. Maupassant nemoralizuje, ale skratkou kreslí prenikavo videnú skutočnosť. Nemárni čas epickým opisovaním charakteru svojich hrdinov. Dáva im hovoriť a konať tak, že čitateľ jasne vidí, kam ich treba zaradiť. Pokiaľ sa v románe dostanú k slovu drobný ľudia, Maupassant ich obraz a konanie prehrieva chápavou sympatiou, kým tých druhých šľahá ostrou iróniou, obnažuje ich prázdnotu a skazenosť ich sveta.
 
· Ruská literatúra
Éru francúzskeho realizmu vystriedal ruský realizmus, ktorý svojou veľkoleposťou a umeleckou silou predstavuje v istom zmysle vrchol svetového realizmu. Nástup ruského realizmu sa začína dielom N.V. Gogoľa a vrcholí v geniálnom diele F.M. Dostojevského a L.N. Tolstého.
 
Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809 – 1852) vyrastal na Ukrajine, ktorá sa odráža v celom jeho diele, no najviac v krátkej próze Taras Buľba (obraz hrdinského kozáckeho vodcu a bojovníka za slobodu ukrajinského ľudu, ktorý vlastnou rukou zabije svojho syna Andreja za zradu národných záujmov z lásky k poľskej dievčine).
Na svete sa stal známym svojou komédiou Revízor a nedokončeným románom Mŕtve duše.
Po neúspešnej prvotine napísal Gogoľ zbierku poviedok Večery na dedine neďaleko Dikaňky. Veselé a fantastické príhody, inšpirované ukrajinským folklórom svedčili o nevšednom autorovom talente a dobová kritika ich prijala s nadšením.
Ďalšia zbierka poviedok Mirhorod obsahuje poviedky Starosvetskí statkári, Povesť o tom, ako sa povadil Ivan Ivanovič s Ivanom Nikiforovičom, hororový príbeh o strašnom Vijovi a historickú romantickú novelu Taras Buľba.
Nasledovala zbierka Arabesky, v nej medzi najznámejšie poviedky patria Nevský prospekt, Portrét, Zápisky choromyseľného. Spolu s prózami Nos a Plášť, napísanými neskôr, tvoria cyklus o živote bezvýznamných a biednych ľudí vo veľkomeste Petrohradské poviedky.
Okrem prózy sa Gogoľ venoval dramatickej tvorbe, jeho najúspešnejšou hrou je Revízor, krutá satira na spoločenské pomery v Rusku. Námet na hru získal od Puškina, založená je na sociálnej problematike, nie na ľúbostnej zápletke. Autor ňou otvoril novú cestu pre ruské divadlo a vydobyl si jedno z popredných miest medzi svetovými dramatikmi.
Jeho ďalšou známou divadelnou hrou je Ženba – komédia z kupecko-meštiackeho prostredia.
Najvýznamnejším Gogoľovým prozaickým dielom sú Mŕtve duše – román o úpadku feudálov a raste buržoázie, ktorú v diele predstavuje najmä hlavná postava Čičikov. Čičikov skupuje „mŕtve duše“ nevoľníkov, aby ich mohol založiť v banke a získať tak pôžičku. Kniha, ktorú Gogoľ nazýva poémou, bola prijatá ako satira na dobové pomery, na cársku byrokraciu. Pokračovanie románu sa Gogoľovi nepodarilo napísať.
Pozoruhodná a za Gogoľovho života kritizovaná bola jeho práca Vybrané miesta korešpondencie s priateľmi z roku 1847, v ktorej sa zriekol spoločenskej kritiky.
 
Maliarom ruskej krajiny v próze bol Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883). Pochádzal zo statkárskej rodiny, ale odpor k poddanstvu si priniesol už z domu. Bol veľmi dobrým priateľom G. Flauberta a častým návštevníkom Paríža. Prvý veľký úspech dosiahol Poľovníkovými zápiskami. Ďalšie diela sú Otcovia a deti, Rudin.
Románom Rudin začal písať diela o problémoch ruskej inteligencie. Vtedajším spoločenským životom sa zaoberal v románoch Šľachtické hniezdo, V podvečer, Otcovia a deti. Psychologický román Otcovia a deti je Turgenevovým vrcholným dielom. Hrdinom románu je „nihilista“ Bazarov, ktorý odmieta predsudky a skostnatené tradície šľachty. V diele sa odzrkadľujú aj Turgenevove názory na spoločenský vývin v Rusku.
 
Realizmus v svetovej literatúre vrcholí uchvacujúcim umeleckým dielom dvoch predstaviteľov ruskej literatúry F.M. Dostojevského a L.N. Tolstého (Detstvo, Chlapčenstvo, Junošstvo, Sevastopoľské poviedky, Kozáci, Satkárovo ráno, Vojna a mier, Anna Kareninová) .
 
Literárne dielo Fiodora Michailoviča Dostojevského je poznačený ťažkou chorobou, ale aj strašnými životnými skúsenosťami. Narodil sa v Moskve v lekárskej rodine. Už v ranej mladosti osirel a krutým životným úderom bola najmä smrť otca, ktorého zabili nevoľníci.
Vo svojom literárnom diele obrátil pozornosť na svet ľudskej biedy, zaujímal ho predovšetkým vnútorný svet človeka. Vo svojich románoch odkrýva choroby ruskej spoločnosti a s neobyčajnou citlivosťou zobrazuje stavy ľudskej duše.
 
Zločin a trest
Petrohradský študent, či už len bývalý študent, a na začiatku deja opustený chudobný mladík Rodion Romanovič Raskoľnikov, ktorý stvárňuje úlohu hlavnej postavy románu, je skutočne povšimnutiahodný, ale reálne celkom možný typ človeka. Dostojevskij v skutočnosti ani neopisuje samého Raskoľnikova, viac sa zameriava na ľudské postoje a psychológiu osobnosti v jednej určitej situácii. Do hlavnej dejovej nite sa však postupne vpletajú i vedľajšie postavy a ich osudy, čo román činí napínavejším a zaujímavejším. Na začiatku románu sa Raskoľnikov predstavuje ako nezhovorčivý, zádumčivý, pochmúrny a tajuplný. Počas čítania románu sa čitateľ s ním vždy lepšie zoznamuje, vždy sú tu nové pokusy o jeho pochopenie, no onedlho sa znovu myšlienky samého hrdinu menia.
Kým bol ešte študentom práva, Raskoľnikov svoj postoj vyjadril v článku, v ktorom sa zmieňuje o zločine a práve k zločinu. Mieni totiž, že sa ľudia delia do dvoch základných skupín. Tí obyčajní žijú akoby z príkazov iných a musia sa riadiť zákonom, no druhý typ tvoria výnimoční, ambiciózni ľudia, ktorí v prípade potreby smú dokonca i krv prelivať-veď čo znamená jeden život, ak po jeho odstránení toho dokážu pre ľudstvo omnoho viac.
Po čase študent zostáva celkom bez peňazí a je prinútený zastaviť štúdiá, no sebadôvera v ňom rastie a mylné presvedčenie, že i on patrí k tým výnimočným, ho neopúšťa, ba ešte len silnie. Veď potreboval iba tritisíc rubľov na začiatok vlastnej kariéry. Dlho rozmýšľal a do detailov plánoval, niekedy v dumaní trávil celé dni, ba ani na hlad si nepomyslel. Prišiel totiž na myšlienku, že vraždou bohatej stareny Aľony Ivanovny, večne dávajúcej zálohy študentom, by sa dalo všetko vyriešiť. „Tak som sa rozhodol, že keď získam starenine peniaze, použijem ich na prvé časy, nebudem trápiť matku a zabezpečím si štúdium i prvé kroky po skončení univerzity - a že to urobím všetko s veľkým rozmachom, radikálne, aby som si celkom zabezpečil aj budúcu kariéru a vykročil po novej, nezávislej ceste...“ Napokon sa to odhodlal urobiť. „Ja... som zatúžil odvžáiť sa, a zabil som... chcel som sa iba odvážiť, to je celá tá príčina!“.

Keďže i sám starenu párkrát navštívil z dôvodu záloh, bez problémov sa k nej dostal, zabil ju sekerou, no načakane sa stretol zoči-voči s Lizavetou, stareninou sestrou a tak sa nezmohol na nič iné, len zabiť aj ju. Čo - to si z ich majetku i zobral, no v tej chvíli už nebol schopný urobiť všetko podľa plánu a ako hádam každý človek, chcel sa z miesta činu čo skorej dostať na slobodu. Ani presne nevedel, čo ukradol, pretože to ihneď skryl pod ohromný kameň a ani sám si nebol istý, či sa po korisť niekedy vôbec vráti. A len čo zavraždil, jeho trest sa začal. „Mal pocit, ako keby práve v tej chvíli nožnicami odstrihol seba od všetkých a všetkého.“ A čitateľovi sa hneď nastoľuje myšlienka: je vôbec nejaký človek schopný len tak zabiť a ísť ďalej? Dokáže zdravý človek žiť ďalej bez stáleho prenasledovania vlastných výčitiek svedomia? A čo sa vôbec stáva v hlave podobného zločinca? Aj Raskoľnikov „Zacigánil bezchybne, no svoju ľudskú povahu už premôcť nevedel.“ Hneď po spáchaní zločinu vážne ochorel a aj keď sa časom vyliečil, jeho myšlienky ešte dlho neboli celkom prijateľné normálnemu svetu. Často hlboko a dlho premýšľal, blúdil ulicami Petrohradu, ba často sa i budil niekde na ulici a ani sám nevedel, ako sa tam dostal. Preľakol sa každého styku s políciou, no o chvíľu už znovu viedol vnútorný monológ o tom, či by nebolo lepšie priznať sa. V jednej chvíli to považoval za svoju povinnosť, v inej sa už zasa vôbec necítil ani vinným.
Akoby zámerne, vždy opustenému Raskoľnikovovi sa odrazu do života a ohromných starostí vpletajú i matka so sestrou Duňou. Duňa sa tu mala vydať za bohatého Petra Petroviča Lužina, no ešte načas pochopila, že jej voľba nebola správna a Lužin s ňou nemá práve najstatočnejšie úmysly. Vtom sa v živote matky a sestry javí Dimitrij Prokofjič Razumichin, takmer jediný Raskoľnikov kamarát z univerzity, skromný a vytrvalý mladík šľachetného srdca. Po celý čas stál pri svojom kamarátovi, aj keď ani sám dlho nevedel o jeho zločine. Onedlho ho Raskoľnikov požiadal, aby sa staral o Duňu a matku, čo s radosťou a láskou robil, keďže ich vlastný syn a brat s nimi celkom prestal komunikovať a uzavrel sa do seba. O Duňu sa začal zaujímať i Arkadij Ivanovič Svidrigajlov, šľachtic, u ktorého dakedy slúžila a ktorému sa už páčila i skorej. Teraz, po smrti jeho manželky, o ktorej sa hovorí, že ju zapríčinil on sám, sa znova snažil získať Dunino srdce, a keď sa mu to nepodarilo, spáchal samovraždu. Napokon sa Duňa vydáva za Razumichina, no pre matku sa to končí nešťastne, lebo i keď jej Raskoľnikov, ba ani sama Duňa nikdy nehovorili o vražde, ako každá matka, vedela toho o synovi viac, než si niekto mohol myslieť a svojim myšlienkam nakoniec celkom podľahla - umierala dopoly pomiatnutá.

Napokon sa tu javí ešte jedna zaujímavá rodina, rodina Marmeladovcov. So Semionom Zacharyčom Marmeladovom sa Raskoľnikov náhodile stretá v krčme a tento mu hneď vyrozpráva celý nešťastný osud svojej chudobnej rodiny. Bol to bývalý úradník, ktorý sa poddal alkoholu a aj napriek veľmi starostlivej a svedomitej manželke, celá rodina zostala chudobná, tri malé deti hladné, a najstaršia dcára Soňa sa pri všemožnej snahe dostať do rodiny nejaký peniaz začala poddávať nešľachetným činom, no v súkromí aj naďalej predsa zostala tichá a dobrá, ba aj obdivujúco veriaca dievčina. Marmeladov onedlho nešťastne umiera a pri jeho smrti sa aj napriek príznakom pobláznenia, v Raskoľnikovi javí humánnosť a dobrota, keď Marmeladovovej manželke Katerine Ivanovne daroval posledné peniaze. Ani táto však dlho po smrti manžela nevydržala a skonala. Našťastie, práve sa u nich našiel bohatý Svidrigajlov, ktorý sa postaral o budúcnosť detí, a Soňa zase zapadla do budúcnosti Raskoľnikova, aj keď si to on sám ešte dlho neuvedomil. Práve ju si zvolil za osobu, ktorej sa prvej zdôverí o svojom strašnom čine a práve ona pri ňom stála do samého konca, až si napokon celkom naplánovali spoločnú budúcnosť. Vo chvíli priznania však Raskoľnkov o svojej budúcnosti nevedel ešte vôbec nič a ani si netrúfal nad ňou sa zamýšľať.

O páchateľovi zločinu sa ľahko dovtípil aj Porfirij Petrovič, policajný vyšetrovateľ, ktorý však bol z časti na Raskoľnikovej strane a neudal ho, v čom sa Dostojevskij zastavuje i pri kritike vtedajšej, ba aj dnešnej spoločnosti. Napokon, po dlhom, často i pomiatnutom rozmýšľaní, sa Raskoľnikov predsa rozhodol, že sa prizná aj napriek tomu, že iní podozriví už boli zatknutí. „Áno, v tomto jedinom uznával svoju vinu: iba v tom, že pri ňom neobstál a že sa dobrovoľne priznal.“
Odsúdili ho na osem rokov nútených prác na Sibíri, a sem s ním odcestovala aj Soňa. Často ho navštevovala, no aj tu, na samom konci románu, keď by už malo byť všetko jasné, sa čitateľ na chvíľu dostáva do pomykova, keď ochorie najprv jeden, a potom aj druhý z nich. „Nahanbil sa však za oholenú hlavu a okovy: jeho hrdosť strašne zranili; zo zranenej hrdosti aj ochorel.“ Epilóg sa nakoniec predsa však končí šťastne. Raskoľnikov prišiel na myšlienku, že „Môže byť, že život má pred sebou, že jeho život nevyhasol zároveň so životom tej stareny.“ „Vskriesila ho láska, srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého.“ Sám dej románu sa veľmi nezaoberá citmi podobnými láske, zvlášť nie tými medzi mužom a ženou, no predsa práve táto v samom závere víťazí a po namáhavom premýšľaní o zločine a treste, čitateľ zatvára knihu spokojný a upokojený pozitívnym myslením hrdinov v ťažkej situácii.

Miesto a čas
Svojho hrdinu Dostojevskij vmiestnil do Petorhradu, veľmesta ruskej inteligencie, ale aj korupcie a najrozličnejšieho nepráva. Opisuje tu petrohradské ohromné námestia, parky, ulice, no zameriava sa zvlášť na tú najchudobnejšiu spoločnosť a priestory, ktoré sa ťažko dajú i nazvať príbytkami. Ľudia totiž žijú v podnájme, v tej najmenšej a najbiednejšej izbičke, iba s nevyhnutným náradím a množstvom potravy a šatstva. I napriek tomu však sami seba považujú za vyššie postavených a veria, že raz sa im bude žiť lepšie. Takmer všetci totiž predstavujú akoby vyšší stupeň-úradníkov, študentov. Snažia sa verne zachovávať maniere chvania sa vo vyššej spoločnosti, i keď sa na takýchto ľudí výhľadom ani zďaleka nepodobajú.
Román vyšiel roku 1866 a politické, spoločenské, i súkromné situácie, mnohé dialógy, monológy a opisy v diele sú prispôsobené práve tomuto obdobiu, takže môžu byť detailne a pravdivo reprodukované, na základe skúsenosti a povšimnutí samého autora.
 
Hlavná myšlienka
Dosotjevskij sa zaoberá ľudskou psychológiou a rozmýšľaním vo veľmi špecifickej situácii, v prípade naplánovanej vraždy. Z jeho názorov sa dá celkom jasne uzavrieť, že spáchať neľudský čin, čin proti zákonu, viere a základným ľudským princípom, nie je nikdy možné chladnokrvne, celkom bezcitne a bez výčitiek svedomia. Je to v ľudskej povahe a nik sa proti tomu nemôže postaviť. Ľudia majú niekedy potrebu dokázať svoje presvedčenia, ubezpečiť sami seba, že niečo dokážu, no nakoniec sa v nich predsa prejavuje ľudská slabosť a všeobecné charakteristiky obyčajného človeka.
 
Bratia Karamazovovci, Idiot sú ďalšími Dostojevkého dielami, plné dynamiky a zvratov.
Dostojevský patrí i dnes k najčítanejším autorom na svete a svojím psychologickým románom mal veľký vplyv na vývin modernej svetovej prózy.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.061 s.
Zavrieť reklamu