Slovenská realistická literatúra (1880 – 1918)

Slovenská realistická literatúra (1880 – 1918)

Historické okolnosti vzniku
V roku 1867 došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu. Vznikol štát dvoch rovnoprávnych a rovnocenných krajín: Rakúska a Uhorska. Zosilnela maďarizácia realizovaná predovšetkým prostredníctvom školstva, ale aj cirkvi.
 
Charakteristika slovenskej realistickej literatúry
- jej vývoj sa za Európou oneskoril takmer o polstoročie, nadväzovala na európsky realizmus;
- prednosť v nej mala stále národná tematika, ale aj problémy spoločnosti, kultúrny a spoločenský život ľudu;
- národnú otázku neskôr nahradila sociálna;
- autori riešia problém zemianstva, jeho zaradenie do spoločnosti, jeho úlohu v národnom živote, problém roľníctva, sociálny útlak, biedu;
- prvým vystúpením mladej generácie bol almanach Napred, ktorý zostavili P. O. Hviezdoslav a Koloman Banšel;
- slovenský realizmus delíme na opisný (1. vlna) a kritický (2. vlna).
 
Prvá vlna slovenského realizmu (1880 – 1900)
- predstavitelia: Svetozár Hurban-Vajanský, Pavol Országh-Hviezdoslav, Terézia Vansová, Martin Kukučín, Elena Maróthy-Šoltésová;
- v próze dominujú krátke útvary: poviedka, črta, novela, za vrchol tvorivého umenia sa považuje román, v dielach prevažuje hovorový jazyk, propagácia slovenčiny;
- najmenej sa rozvíja dráma.
 
Druhá vlna slovenského realizmu (1900 – 1918)
- predstavitelia: Božena Slančíková-Timrava, Jozef Gregor-Tajovský, Ján Čajak,
Ľudmila Podjavorinská, Janko Jesenský, Ivan Krasko;
- autori upúšťajú od národnej tematiky, viac sa venujú sociálnym problémom ľudu;
- do popredia sa dostáva rozpad patriarchálnej rodiny;
- vytratil sa záujem o zemianstvo a idealizáciu človeka, prehĺbil sa kritický prístup;
- diela podávajú pravdivý obraz o najnižších vrstvách ľudu (Tajovský), objavujú sa diela s výraznou psychologizáciou postáva (Timrava);
- zásluhou Tajovského sa rozvíja aj dramatická tvorba.
 
- Martin Kukučín, vl. menom Matej Bencúr (1860 – 1928)
Narodil sa v Jasenovej na Orave v roľníckej rodine. Jeho dielo je rozsiahle a vrcholí v ňom realizmus v našej próze. Písal poviedky, novely, romány, je autorom niekoľkých hier a cestopisov.
  Kukučínovo úsilie psychologicky prehĺbiť kresbu postáv najvýraznejšie predstavuje práca Neprebudený.
Poviedka, ktorá sa vymyká obvyklému bezproblémovému svetu jeho typickej tvorby. V Neprebudenom ide o tragický príbeh duševne zaostalého dedinského pastiera Ondráša Machuľu, ktorého otec zavrhol a matka mu umrela. Vychováva ho jeho totka – mamina sestra.
Ondráš si žije vo svojom vysnívanom detskom rozprávkovom svete, v ktorom ústrednú úlohu hrá Zuzka Bežanovie, ktorá mu nosieva obed. Zahráva sa s ním a Ondráš sa do nej zaľúbi. Zuzka Bežanovie sľúbila žartom Ondrášovi Machuľovi, že sa zaňho vydá. V Ondrášovej chorej mysli sa tým rozprávkový svet princezien zmení na blízku realitu a zo žartu sa stáva tragédia. Ondráš sa vážne pripravuje na svadbu, zalieča sa Zuzkinej matke, robí narážky na blížiaci sa sobáš so Zuzkou. Nešťastná Zuzkina hra vyvoláva rôzne zápletky a nedorozumenia a neodvratne speje k tragédii. Po čase sa Zuzka vydáva za svojho milého Jana Dúbravovie, a keď sa Ondráš dopočuje o svadbe, je presvedčený, že si bude brať jeho. Chystá si svadobné háby a nenechá si od totky nič vyhovoriť. Napriek tomu, že ho zavrie do komory, podarí sa mu odtiaľ dostať a na svadbu sa dostaví. Na Zuzkinej svadbe s Jankom Dúbravovie je veselo. Odrazu však vypukne požiar v neďalekej stodole, kde sú zavreté husi, a ten predznamenáva Ondrášov tragický koniec. Z podpaľačstva neprávom obvinia Ondráša. Ľudia hasia požiar a vyvádzajú zo stodoly zvieratá. Husi, ktoré sú ešte stále v stodole, sa však už nikto neodváži zachraňovať, pretože oheň sa príliš rozšíril. Vtedy vbehne do horiacej budovy Ondráš a v ohni zahynie.
Do popredia vystupuje priamo nevyslovená otázka, kto bol väčší duševný mrzák, slaboduchý Ondráš alebo nezodpovedná, samoľúba Zuzka. V Ondrášovi priniesol Kukučín nový typ hrdinu. Vznikla psychologická poviedka – ponor do duše zaostalého pastierika husí.
 
- Jozef Gregor Tajovský (1874 – 1940)
Narodil sa v Tajove pri Banskej Bystrici v početnej remeselníckej rodine. Šťastné detstvo strávil u matkiných rodičov. Najmä starý otec Štefan Greško mal na neho veľký vplyv. Zažil s ním mnoho veselých chvíľ a do smrti mu utkvela v pamäti pracovitosť, statočnosť a životná filozofia prostých dedinských ľudí.
Tvorba: Maco Mlieč, Mamka Pôstková, Žliebky, Nové časy, Mišo, Statky-zmätky, Matka a iné.
 
Tajovského poviedka Maco Mlieč je obrazom nepreniknuteľného kontrastu sveta pánov a sluhov v kapitalistickej spoločnosti. Vystihuje tu sociálny útlak a vykorisťovanie drobného nemajetného človeka na dedine. Novela zachycuje protichodne kreslené postavy: bohatý dedinský gazda – jeho sluha.
  V Macovom gazdovi vidíme dedinského boháča, ktorý sa predovšetkým usiluje zabezpečiť si z práce svojej čeľade pokojný, blahobytný život. O svojich sluhov sa stará iba do tej miery, aby nestratil lacnú pracovnú silu.
  Najväčšiu pozornosť spojenú s hlbokým sociálnym cítením sústreďuje však Tajovský na dedinského sluhu Maca Mlieča. Jeho neobyčajne dojímavý obraz rozvíja s prenikavou a bohatou znalosťou života tejto početnej skupiny dedinskej chudoby. Jej osudy jedinečne vykresľuje na postave Maca Mlieča.
Kým boli jeho rodičia nažive, tak mu gazda platil, ale keď mu pomreli, tak slúžil iba za oblečenie, tabak a pálenku. V službe si zlomil nohu, gazda ho síce dal do nemocnice, ale noha mu zostala krivá. Nikdy nespával a ani nejedol s čeľaďou. Najskôr opatroval kone, keď už nevládal, dali ho k volom, a potom ku kravám. Spával v telinci, lebo tam bolo teplo a teliatka mu neublížili.
Na jeseň začal Maco polihovať, nepomáhali mu žiadne bylinky. Keď cítil, že sa blíži jeho koniec, zašiel za gazdom opýtať sa, či mu nie je niečo dlžný, a uistiť sa, či ho bude za čo slušne pochovať. Opustený a zanedbaný v tuhej robote pustne a zodiera svoje životné sily, až ho raz nájdu v maštali medzi dobytkom mŕtveho. Po Macovej smrti mu gazda vystrojil pohreb, ako sa patrí, ale ľudia dobre vedia, že, „...ho mal za čo pochovať!“. 
  Maco Mlieč je typickým hrdinom Tajovského próz. Pracovitý, poctivý, neuvedomuje si svoje poníženie a ani sa mu nezdá, že by bol mohol svoj život prežiť inak, lepšie.
V kresbe Maca Mlieča Tajovský zvýraznil nielen svoj osobitný životný záujem o dedinskú chudobu, ale aj svoj kladný vzťah k prejavu triedneho cítenia.
 
Mamka Pôstková, poviedka popisujúca ťažký život chudobnej ženy na dedine, ktorej hrdosť nedovolí pýtať si peniaze bez zásluh.
Chudobná stará ženička si v banke požičia malú sumu peňazí a z dlžoby jej ostáva vyplatiť 3 koruny. Príde do banky poprosiť o predĺženie splatnosti. Mamka Pôstková má 65 rokov, postavu dieťaťa, čiernu zmraštenú tvár, zoschnuté a upracované ruky, chodí v čiernych čižmách, ktoré sú jej zjavne priveľké. Úradníkovi je Mamky Pôstkovej ľúto a rád by smiešny zvyšok dlžoby vyplatil za ňu, ale nechce ju uraziť. Dobre pozná jej ťažký život. Muža mala lenivého, v práci nikde nevydržal, iba pil, jedol, polihoval a fajčil. K žene bol hrubý a bil ju. Podobne skončil aj ich syn. Odkedy Mamke Pôstkovej muž umrel a ostala žiť sama, poľahčilo sa jej.
V závere hovorí úradníkovi, že sa chystá robiť do repy a „čo si tam zarobím, tu by som si chcela odložiť na pohreb, na túto dlžôbku predala som perinku, čo ste mi v jeseni nechali.“
  Viac než v sociálnej kritike tu spočíva sila autorovej výpovede v prostom podaní dojímavého osudu a statočného charakteru starej ženy. Najmä v čase, keď bankovými podvodmi podaktorí prichádzajú k miliónom, vyznieva poctivosť Mamky Pôstkovej prinajmenej neuveriteľne, ak nie priam komicky.
 
Na chlieb
  Aj na túto poviedku získal autor námet z bankového prostredia. Jedného dňa prichádza do banky chudobný človek požičať si pár drobných na chlieb. Riaditeľ mu však odmietne dlžobný úpis, lebo ako ručiteľ je na ňom uvedený nemajetný človek. Keďže chlap nepozná nikoho, kto má nejaký majetok a mohol by mu ručiť, nakoniec sa mu zo súcitu podpíšu úradníci, ba i sám riaditeľ. Autor končí poviedku trpkou poznámkou: „A direktor si až do vyplatenia budú myslieť, že vykonali ľudomilný skutok.“
 
Dramatická tvorba:
Ženský zákon
  Živá veselohra o láske Aničky a Miška, ktorých vzťah prejde skúškou, lebo musí odolať intrigám, klebeteniu a túžbe po majetku. Stretávame sa tu s modelom klasickej patriarchálnej dediny, ako ju poznáme z Kukučínových poviedok. Aj v tomto prípade ženským pletkám urobí koniec hlava rodiny – Miškov otec.
 
Statky – zmätky
  Tajovského najvydarenejšou dramatickou prácou sú Statky – zmätky. Ide o päťdejstvovú drámu, pričom námet čerpal zo spoločenskej situácie na dolnozemskej dedine – napísal ju v čase svojho pobytu v Nadlaku.
V centre deja sú bohatí bezdetní manželia Palčíkovci, ktorí už nevládzu robiť na statku a chcú nahovoriť Ľavkovcov, aby im dali syna za paholka so sľubom, že Ďuro potom zdedí celý majetok. Ľavkovci neodolajú, Ďuro poslúchne a privedie si aj ženu Zuzku. Zuzka sa vydávala hlavne na radu svojej matky, ktorá v svadbe videla možnosť Zuzkinho zbohatnutia.
Ďuro sa nevie dočkať, kedy Palčíkovci na neho prepíšu majetok, ale čoskoro zisťuje, že všetko boli iba prázdne sľuby. A tak začínajú rozbroje – Ďuro sa nestará o robotu, k Zuzke je hrubý, bije ju, a navyše ju aj podvádza s bývalou frajerkou Betou. Zuzka však nerepce, zmieri sa so svojím osudom a snaží sa robiť aj za Ďura. Nakoniec to však nevydrží a odchádza k rodičom, aj keď čaká s Ďurom dieťa.
  Ďuro si k Palčíkovcom privedie Betu, ale tá keď vidí, že z tohto prameňa nič nepotečie, odchádza a starý Palčík v zlosti vyženie Ďura z domu. Ďuro nakoniec pochopil svoj omyl a prosí Zuzku o odpustenie. Zuzka mu síce odpúšťa, ale nevráti sa k nemu, hoci má s ním syna.
 
  Tajovský sa usiluje dokázať, že majetok ešte nemusí zaručiť človeku šťastie. Celým svojím dielom poukázal na vysoké mravné hodnoty obyčajných statočných ľudí a podával tak ďalej odkaz, ktorý jemu samému ešte v detských rokoch zanechal starý otec Greško. Vážil si a osobne, i prostredníctvom svojho diela, celý život stál na strane takýchto ľudí. A vari v tom je jeho najväčší zástoj, ktorým však už zároveň prekročil hranice literatúry.
 

- Božena Slančíková–Timrava (1867 – 1951)
Patrí k zakladateľom slovenského kritického realizmu patrí aj. Pochádzala z početnej rodiny evanjelického farára.
Obraz zaostalosti našej dediny vykreslila v Ťapákovcoch. Tu rozpráva, ako sa v jednej chyži tlačia štyria bratia so svojimi rodinami a žijú starým patriarchálnym životom.
Základný konflikt poviedky vytvára napätie medzi Iľou a ostatnými príslušníkmi jej rodiny, vrátane jej nerozhodného muža Paľa. V jednom dome ich žije šestnásť, kŕčovite sa držia toho, čo im zanechali dedovia. Sú malovravní, každú odpoveď si musia dôkladne zvážiť. Novoty ich veľmi nezaujímajú. Z ťapákovskej  rodiny sa vymykajú dve postavy. Iľa-kráľovná a tridsaťročná stará dievka Anča-zmija. Iľa je mladá žena. Snaží sa zmeniť spôsob života rodiny. Núti svojho manžel, aby sa od bratov odsťahoval. Poháňa ich do roboty. Jej snaha je márna. Dostáva sa aj do konfliktu s Ančou-zmijou. Po dlhšom uvažovaní sa rozhodne ísť za slúžku do učiteľov. Takýmto spôsobom chce vytrucovať svojho muža a dokázať, že je nenahraditeľná. Anča-zmija patrí k najtragickejšej postave v dielach Timravy. Za mladi utrpela ťažkú chorobu – ochrnuli jej nohy. Túžy po láske, vlastnej rodine, deťoch, ale zostáva jej len vyšívanie čepcov pre nevesty. Vo svojom vnútri je nežná, citlivá, ale nešťastie ju robí drsnou. Prežíva veľkú lásku k Janovi Fuzákovie, hoci ho predtým veľmi nenávidela. Veĺmi ju raní okríknutie najmladšieho brata, ktorého mala najradšej. Znenávidel ju, lebo mu bránila zobrať si za ženu slúžku Katu.
Iľa slúžila u učiteľov, ale veľmi sa jej to nepáčilo. Nikdy nemala voľný čas, nebola si svojou paňou. Dúfala, že Paľo si po ňu príde a odvedie domov. K  tomuto činu primel Paľa Jano Fuzákovie. Keď však začala Iľa veľmi kričať a skočila do muža, ten sa zobral domov. Zo služby Iľu vyslobodil notár. Mala si vybrať. Buď bude slúžkou, alebo babicou v dedine. Vybrala si druhé. Hneď v ten deň sa odsťahovala do svojej komôrky u rodičou.  O týždeň sa k nej presťahoval i Paľo. Postavili si nový dom, hotový palác. Všetkým je dobře, povôli. I Mišo sa upokojil. Z vojenčiny už píše veselšie listy. Iba mrzáčka je nespokojná. Mysliac na Jana Fuzákovie, preklína svoje narodenie a život.
Táto poviedka vyniká predovšetkým dobrou charakteristikou hlavných postáv, z ktorých ako pokrokovú vykreslila Iľu. Psychologicky veľmi jemne zachytila chromú Anču, ktorá stojí na strane svojich bratov a veľmi strpčuje Ili život.
Timravina kritika zaostalého života dediny má svoj jasný ideologický zámer: zbaviť našu dedinu zaostalosti a ukázať jej cestu k lepšiemu životu.
Tvorba: Všetko za národ, Skúsenosť, Tá zem vábna, Skon Paľa Ročku, Hrdinovia, Páva a iné.
 
Skon Paľa Ročku
  Témou tejto novely je dezilúzia vzťahu rodičia – deti i vzťahu medzi manželmi. Bohatá Zuzina rodina odmieta chudobného Paľa Ročku za zaťa, hoci „takej lásky na troch dedinách nikto nepoznal“.
Dej novely je minimálny. Tvoria ho vlastne spomienky umierajúceho Paľa Ročku. Paľo, i keď je ešte mladý, je zatrpknutým človekom, plným nenávisti, ale i výčitiek svedomia. Na smrteľnej posteli uvažuje o svojom živote, najmä o vzťahu k manželke a k matke, o svojom ťažkom životnom osude, túži zmieriť sa so sebou i so svetom.
Paľo Ročka a jeho žena Zuza sa brali z veľkej lásky. Zuzina rodina bola bohatá, a preto bránili Zuze, aby sa vydala za nemajetného bedára Paľa Ročku. Kvôli Paľovi ju doma neustále trápili, dokonca i bili. Zuzina a Paľova láska však bola silnejšia. Paľo si dokonca aj ruku dokaličil (odťal si dva prsty), len aby nemusel ísť na vojnu, lebo sa bál, že kým bude vojakom, vydajú Zuzu za iného.
Odvtedy uplynulo iba päť rokov, Paľo leží na smrteľnej posteli a uvedomí si, že z ich veľkej lásky nezostalo nič. Zmenila sa na zlobu, výčitky, zatrpknutosť, ba až nenávisť. Chudoba a každodenná drina načisto zničili lásku medzi dvoma ľuďmi. Zuza sa vidí Paľovi odporná, načisto stratil cit voči nej, ale i voči svojej matke, ktorá mu odmietla pomôcť pri stavbe domu. Paľovi už „je odporný jej hlas, jej smiech i celá ona...“ Paľo až teraz pochopí, že to bola bieda, ťažká drina, ktorá z neho urobila takéhoto človeka. Nezostalo v ňom ani kúska lásky, lebo „láska pri biede sa minula“.
Zuza chcela svojej rodine dokázať, že sa zaobídu aj bez ich pomoci, po svadbe si zobrali pôžičku a začali stavať dom. Obaja pracovali až do úmoru, Zuza stále hnala Paľa do roboty, ale nešetrila ani samu seba. Ťažko chorý Paľo vyčítal žene, že s ním nemala zľutovanie, že hlavné bolo pre ňu bohatstvo.
Paľo mal ťažké srdce i na matku. Hneval sa na ňu, a vyčítal jej, že v detstve musel žiť kvôli otcovi- pijanovi v biede a pohŕdaní. Matke zazlieval aj to, že mu nepomohla pri stavbe nového domu, dokonca ju tak posotil, že spadla a zranila si hlavu. Vtedy matka prekliala vlastného syna, aby Boh aj jeho vyhnal z domu, tak, ako on, Paľo, vyhnal ju.
Všetky tieto spomienky a ťažké duševné útrapy mučia chorého Paľa Ročku. Cíti, že už z postele nevstane, a že čoskoro zomrie. Trápia ho strašné výčitky svedomia, stále sa mu zjavuje matkina zakrvavená tvár. Napokon to už nevydrží a požiada Zuzu, aby išla po matku. Zuza, aj keď veľmi nerada, ide a s plačom prosí svokru, aby prišla za Paľom, lebo bez jej odpustenia nemôže zomrieť. Ale matka je neoblomná, svojmu synovi neodpustila. Nepríde za ním ani vtedy, keď v Paľovom mene prídu prosiť aj ďalší. Paľo však stále čaká na matku, díva sa na dvere, dúfajúc, že sa v nich objaví. A matka nakoniec predsa len príde – zvíťazí jej materinská láska. Navzájom si odpustia, Paľo sa ešte rozlúči so ženou i s malým synom a navždy zatvorí oči.
  Záverečný tragický obraz umierajúceho Paľa zmiernila autorka motívom slnečného lúča, ktorý dopadá na kolísku s dieťaťom, akoby znamenal istú nádej, že plod niekdajšej lásky Paľa a Zuzy bude mať šťastnejší osud. Koniec novely tvoria Timravine úvahy o príčinách celej tragédie: „ľahko je bohatému dobrým byť, ale keď chudobný nemá to najpotrebnejšie, rýchlo do hriechu upadne.“
 
Hrdinovia
Timraviným ironickým šľahom neušla ani 1. svetová vojna, presnejšie, reakcia slovenskej dediny na ňu. Jej výsmech smeruje tentoraz najmä do radov prisluhovačov vládnucej vrstvy či dedinskej honorácie (notár Baláň, obchodník Moller, boháč Štepka), ktorí vyhlasujú účasť vo vojne za vlasteneckú povinnosť, ale sami sa jej zo všetkých síl usilujú vyhnúť. Ostatných chlapov vyprevádzajú na vojnu s veľkou slávou a presviedčajú ich, že budú konať hrdinské skutky. O skutočnej podobe vojny si však málokto robí ilúzie.
V Timravinej novele nevystupuje ľud ako jednoliata masa postihnutá vojnovými udalosťami, ale je rozmieňaný na drobné, a tak sa dozvedáme o individuálnych konkrétnych osudoch žien, ktoré majú mužov na vojne, ale ich postoj k tejto skutočnosti sa líši. Zuza Pekovka, napríklad, sa teší, že vzali na vojnu Ďurka, ktorý ju ešte pred vojnou  nechal a vzal si Anku Matvejovie. Keď príde zvesť, že padol, Zuza cíti zadosťučinenie.
Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať.
Aj Katke Stoličovej urobila vojna dobrú službu – zbavila ju muža pijana, ktorý ju bil a týral.
„Všetkých zlých mužov by mali pobrať na vojnu. Nech by ich tam čert vzal,“ mienia ženy. „Jano Koniar prišiel pred troma dňami na týždeň. Ten sa vraj polepšil. Taký je k žene ako anjel,“ povie jedna. „Tak tá má osoh z vojny. Veď vravím, že by mali všetkých planých mužov zahnať tatam, nech by alebo padli, alebo sa napravili.“
  Z dedinskej vrchnosti vojnu nahlas nevychvaľuje iba podnotár Širický. Považuje ju za svinstvo a panské pokrytectvo sa mu hnusí. Napokon aj on musí narukovať. Jeho dobré srdce mu je ale aj na fronte skôr na príťaž, vlastne zaviní aj jeho smrť. Širického zastrelia, keď sa pokúsi zachrániť raneného nepriateľského vojaka, ktorý volá o pomoc.
 
Timrava nemá čierno-biele postavy. Ľudia, ktorých stvárnila vo svojich novelách, nezastupujú nejaké abstraktné princípy dobra alebo zla, ale žijú skutočným životom, zmietaní množstvom vnútorných protirečení, ráňaní a trpko skúšaní osudom. Žiadny pred ňou a máloktorý slovenský spisovateľ po nej s takou psychologickou vernosťou a majstrovstvom zobrazil vnútorný svet svojich postáv. Vajanský precestoval temer celú Európu, ale ako spisovateľ z toho nevyťažil nič. Timrava sa skoro celý život nepohla z Ábelovej, ale videla a poznala mnohonásobne viac, pričom toto poznanie neopakovateľným spôsobom dokázala pretaviť do svojich próz. Jej štýl bol kostrbatý, pravopis, podľa vlastných slov, nezvládla do svojej smrti. Avšak obsah toho, čo sa z jej textov dozvedáme o človeku, poľahky zastrie tieto formálne nedostatky.
 
· Janko Jesenský (1874 – 1945)
Slovenský kritický realizmus završuje svojou prozaickou tvorbou Janko Jesenský. Vyštudovaný právnik, pôsobil pred prvou svetovou vojnou ako advokát v Bánovciach. Práve dôverná znalosť bánovských pomerov ho viedla k napísaniu Malomestských rozprávok, v ktorých sa terčom jeho satiry stali malomeštiacke neduhy bánovských obyvateľov. Tento súbor krátkych próz vyvolal nevôľu maďarónskej smotánky, pretože sa v Jesenského poviedkach vzhliadla ako v zrkadle. Vplyvní mešťania sa mu na oplátku neskôr postarali o to, aby po vypuknutí vojny medzi prvými narukoval na ruský front. Jesenský využil prvú príležitosť na prebehnutie k Rusom a spolu s Jozefom Gregorom Tajovským sa aktívne zapájal do národnej a kultúrnej činnosti medzi československými zajatcami.
Po vzniku Československej republiky (1918) pôsobil Janko Jesenský na viacerých významných úradníckych miestach, istý čas bol i predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Spolu s Tajovským zorganizovali podpisovú akciu pod antifašistickú výzvu Verní zostaneme!.

Malomestské rozprávky
  Kompozične sú postavené na vzniknutej humornej situácii, ktorej rozuzlenie umožní autorovi poukázať na rôzne malomeštiacke neduhy. Väčšinu postáv súboru týchto poviedok  tvoria sčasti remeselníci a obchodníci, najmä však úradníci, advokáti, učitelia, lekári a farári, teda práve tí, ktorí tvorili elitu vtedajšieho malomesta.
  V poviedke Pani Rafiková vykreslil Jesenský karikatúru starej klebetnej baby, ktorej malicherné životné záujmy sú zúžené na zbieranie a rozširovanie klebiet, a ukázal typ malomeštiackej rodiny s jej morálnymi a výchovnými defektami.
Poviedka pod názvom Štvorylka zasa odhaľuje ženskú povrchnosť a márnomyseľnosť.
 
V rokoch 1934 – 37 vychádza Jesenského román Demokrati. Prostredníctvom humoru a satiry demaskuje pomery v spoločnosti a politike prvej Československej republiky, kde majú osobné záujmy, kariéra a spoločenská prestíž jednotlivca prednosť pred spoločenským prospechom a obecným blahom. Byrokracia, úplatkárstvo, falošné vlastenectvo i demokratizmus, nekalé metódy politických strán i osobné chyby jednotlivcov sú v románe odhaľované a vysmiate s presvedčivosťou skutočného znalca pomerov.