Milo Urban (1904 – 1982)

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: maturanti
Typ práce: Maturita
Dátum: 29.11.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 431 slov
Počet zobrazení: 10 739
Tlačení: 550
Uložení: 535
Milo Urban (1904 – 1982)
Narodil sa v Rabčiciach na hornej Orave v rodine hájnika, štúdium na gymnáziu pre finančné problémy po smrti otca nedokončil. Stal sa pomocným redaktorom v denníku Slovák, neskôr redaktorom v Slovenskom národe a šéfredaktorom v denníku Gardista.

Po oslobodení emigroval do Rakúska, a keď sa v r. 1947 vrátil, bol odsúdený na verejné pokarhanie, počas socializmu nesmel publikovať a jeho knihy vyradili z knižnice, Žil v Chorvátskom Grobe a Bratislave, kde aj zomrel,
Diela: Jašek Kutliak spod Bučinkynovela, Za vyšným mlynomnovela, predloha opery Eugena Suchoňa Krútňava, Z tichého frontuvýber poviedkovej a novelistickej tvorby, Živý bičromán, najvýznamnejšie slovenské prozaické dielo o prvej svetovej vojne a jej dopade na obyvateľstvo. Dej sa neodohráva na fronte, ale v zázemí, v dedine Ráztoky, kde vojna bez rozdielu psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. Ilčíčka – najprepracovanejšia, najdynamickejšia postava, je prítomná v deji od prvých strán, je to tragická postava, lebo jej milovaného syna odviedli na vojnu, tam nezvládol nadriadeného týranie a zabil ho rýľom, popravili ho. Matka sa nedokáže zmieriť so smrťou syna, preto sa u nej najviac z celej dediny prejavuje živelnosť a prudkosť, bojuje proti bezpráviu svojím spôsobom. Ako jediná z dediny pomáha Eve Hlavajovej a stará sa o sirotu Adamka. Adam Hlavaj – prchký človek, ktorý niekedy koná pudovo, dezertuje z frontu, vráti sa domov a dozvedá sa o Eve, uvedomí si, že niekto jej musel ublížiť, inak by si nezvolila taký koniec. Chce potrestať notára, ale nechce ho zabiť. V závere podpaľuje krčmárov dom. Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietorvoľné pokračovania románu Živý bič.
 
Živý bič
Dej románu sa odohráva počas 1. svetovej vojny v hornooravskej dedine Ráztoky, ležiacej ďaleko od frontu. Skladá sa z dvoch častí – prvá časť má názov Stratené rukydruhá časť má názov Adam Hlavaj. Obidve časti pozostávajú z dvadsiatich štyroch pomerne samostatných kapitol.
Obyvatelia Ráztok spočiatku celkom nechápali, čo je to vojna. Okrem toho, že mnohí mladí muži museli narukovať, sa vojna ich dediny a okolia ešte nedotkla. Postupne však začali prichádzať prvé oznámenia o smrti synov a manželov, polia nemal kto obrábať, bol nedostatok potravín, hrozil hlad. Rekvirácie boli stále častejšie, ľuďom pobrali aj kone a dobytok. Na dedinu doľahol strach. Hrôzy vojny si dedinčania uvedomili vtedy, keď sa z frontu vrátil Ondrej Koreň. Vrátil sa ako mrzák, bez pravej ruky, nemý, so znetvorenou tvárou. (Ondrejova uťatá „stratená“ ruka je symbolom vojny i bezmocnosti ľudí.) Vojna trvala už tri roky. Stále viac mladých mužov z dediny muselo narukovať. Povolávací rozkaz dostal aj jediný syn vdovy Ilčíčky, Štefan. V kasárňach sa dostal pod velenie krutého čatára Rónu. Róna vojakov ponižoval, bil a urážal, čo Štefan Ilčík znášal veľmi ťažko. Začal sa búriť, odmietal splniť nezmyselné príkazy, za čo bol trestaný väzením. Napokon nevydržal šikanovanie a ponižovanie a lopatou udrel čatára Rónu. Róna bol na mieste mŕtvy. Štefana odsúdili na smrť zastrelením. Keď sa Ilčíčka dozvedela o smrti svojho jediného, milovaného syna, takmer sa zbláznila. Bola plná smútku a nenávisti. Odteraz ešte viac poburovala ľudí v dedine proti pánom, proti vrchnosti a proti vojne.

Narukovať musel aj Adam Hlavaj. Doma zanechal svoju mladú, peknú manželku Evu a malého synčeka Adama. Eva veľa plakala za svojím manželom, ktorého mala veľmi rada. Žilo sa jej veľmi ťažko, sama musela robiť všetky práce na poli. Napokon zašla za notárom Okolickým, aby ho poprosila o pomoc. Chcela ho požiadať, aby „vyreklamoval“ jej muža z vojny. Notár, bezcharakterný, bezohľadný a podlý človek, prinútil Evu, aby sa mu oddala. Okolický, samozrejme, svoj sľub, že reklamáciu napíše, nesplnil (reklamácia = žiadosť o oslobodenie branca od brannej povinnosti) – najmä, keď sa po dedine rozchýrilo, že Eva Hlavajová čaká dieťa. Notár sa naľakal a pohrozil Eve, že ak prezradí meno otca dieťaťa, nevybaví Adamov návrat z vojny. Eva sa zaprisahala, že bude mlčať. Slovo aj dodržala, hoci celá dedina sa od nej odvrátila. Pohŕdali ňou, ponižovali ju, nikto – okrem Ilčíčky a Ondreja Koreňa – jej nechcel pomôcť. (Pritom však mnohé ženy, a to práve tie, ktoré ju najviac ohovárali, sa počas vojny mravne spustili.) Eva bola bezbranná, zúfalá a osamotená. Už nemala čo dať jesť ani svojmu synovi. Musela sa pokoriť a prosiť ľudí o almužnu. Keď sa dieťa narodilo, Eva ho prijala so slzami. Ťažko je padlo i pozrieť naň, kaplán odmietol nemanželské dieťa pokrstiť. Eva bola stále zúfalejšia a bezradnejšia. Najviac ju trápilo, že i Adam prestal písať. Nevedela, čo sa s ním stalo. Napokon si zvolila dobrovoľnú smrť v rieke.

Druhá časť románu sa začína návratom Adama Hlavaja do dediny. Adam sa vzbúril, odmietol ďalej bojovať. Zbehol z frontu a trvalo mu celé týždne, kým sa vysilený dostal domov do Ráztok. Už sa vopred tešil na stretnutie s Evou a so synčekom. Ich dom však bol tmavý, tichý. Po Evinom pohrebe si malého Adama vzala k sebe Ilčíčka. Od nej sa potom dozvedel o tom, ako zomrela jeho manželka. Spočiatku sa hneval na Evu a chcel sa pomstiť tomu, kto zavinil ich nešťastie. Nikto však nevedel, kto to bol. Až neskôr sa dozvedel pravdu od notárovho sluhu, ktorý si náhodou vypočul rozhovor Evy a notára. Keď sa to dozvedeli i ostatní obyvatelia Ráztok, vzbúrili sa proti nenávidenému notárovi. Notár sa naľakal a dal zavolať do dediny žandárov a vojenský oddiel. Vojaci sa usadili v budove školy.

Okolický od strachu začal piť. Strach a alkohol z neho urobili ľudskú ruinu. Chcel dať chytiť Adama, ale tomu sa vždy podarilo ujsť. Celá dedina pomáhala ukrývať ho. Keď sa konečne osamote stretol s notárom, prinútil ho, aby sa priznal. Notár dostal porážku a ochrnul na polovičku tela. V dedine vypukla epidémia červienky (dyzentérie). Chorobe podľahli najmä deti, v dedine nebola taká rodina, ktorá by nepochovala jedno alebo i viac detí. Niektoré ženy, aby zabudli, začali piť v krčme zarovno s chlapmi. Medzi deťmi, ktoré zomreli, bol aj Evin nepokrstený a nikým nechcený syn. Vojna skončila. Do Ráztok i do okolitých dedín a miest sa začali vracať vojaci s puškami. Notár Okolický sa zľakol a dal príkaz odzbrojiť vracajúcich sa chlapov. V dedine vypukla živelná vzbura. Ľud na čele s Ilčíčkou napadol strážnicu, pričom jeden zo žandárov zabil Ilčíčku (prepichol ju bajonetom). Vzbura sa už nedala zastaviť. Notár sa snažil ujsť z dediny, ale chytili ho. Rozzúrený dav ho poopľúval a potom presne tam, kde Eva skočila do rieky, ho posadili do vody až po bradu, podopreli doskami a nechali tam, aby rozmýšľal o sebe. Dosky sa však uvoľnili a notár sa utopil. Zúriví ľudia najskôr prepadli krčmu a potom, už posmelení alkoholom, obchod a notárov dom. Plienili, rozbíjali, odnášali, čo sa dalo. Adam napokon krčmu – príčinu mnohého zla – podpálil. Zdalo sa mu, že po dlhom utrpení dosiahol konečne slobodu.
 
Návrat Ondreja Baláža
Návrat Ondreja Baláža je krátka novela pojednávajúca o návrate Ondreja Baláža z vojny po 17 rokoch. Autor tu používa prvky expresionizmu (silné emócie). Jediné postavy sú Ondrej Baláž a jeho žena (nepomenovaná). Novela začína tak, že Ondrej Baláž, mrzák, ktorému chýba časť ľavej nohy od kolena sa
v hmle vracia späť do svojej domovskej dediny.
Kedysi, keď pred 17 rokmi odišiel ako 27-ročný rovno na front, to bol zdravý, červený chlap s plavými vlasmi a širokými prsami. Mal mladú a peknú ženu, ktorá mu rok pred odchodom na front dala dcéru Milušku. Keď sa Baláž vracia do dediny, uvidí tam pomník obetiam svetovej vojny, na ktorej je spolu s dvomi ďalšími uvedený aj on. Prechádza prstom po kríži, ktorý je vyrytý za jeho menom a vidí, že tam nie je uvedený presný dátum smrti. Tu si prvýkrát uvedomuje, že Ondrej Baláž umrel, viac nežije.

Ondrej Baláž sa narodil 16. februára 1887 (podľa nápisu na pomníku), do vojny odišiel ako 27-ročný (teda v roku 1914), vrátil sa po 17 rokoch, takže dej novely sa zrejme odohráva v roku 1931, hoci to nie je nikde špecifikované. Taktiež nie je uvedené, čo sa spomínaných 17 rokov dialo, pozornosť sa sústreďuje iba na motív návratu. Ako tak Ondrej stojí pred pomníkom, hovorí si v duchu: „Stojí tu síce ktosi pred pomníkom, pretiera si oči, vracia sa odkiaľsi, no nie je to viac on, Ondrej Baláž, ale ktosi neznámy, nepotrebný, nečakaný prišelec.“  Ondrej sa vydáva k vlastnému domu a vstupuje. Jeho žena práve varí, poprosí ju o jedlo. Ona vyhovie, ale musí počkať, kým sa dovarí. Nespoznáva ho. Medzitým má už druhého manžela a v druhej miestnosti je kolíska s malým dieťaťom (Balážova dcéra zomrela v mladom veku na španielku). Ondrej sa vydáva za niekoho iného: vojaka, ktorý ide zo Sibíra a bol s Ondrejom Balážom na fronte aj v čase smrti. Keď muž začne jesť, všimne si žena jeho nožík a spoznáva ho: je Ondrov, veď mu ho sama bola kúpiť v meste. Tento nožík mu vraj Ondrej daroval. Vracia žene hodinky po Ondrejovi. Žena ho zdržiava, nech jej ešte porozpráva o Ondrovi. Za to, že dostal jedlo, ešte opraví pletený košík. Pri viacerých príležitostich sa zdá, že žena ho spozná (napr. podľa očí), ale nakoniec sa tak nestane. Ani Baláž neodhalí, kým skutočne je. Novela končí tak, že Ondrej Baláž s pozdravom „Zdraví ostaňte“ odchádza zo svojho bývalého vlastného domu. Vonku sa hmla dvíha a svieti slnko.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.029 s.
Zavrieť reklamu