Kto chytá v žite - J. D. Salinger

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: studak
Typ práce: Referát
Dátum: 13.04.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 8 665 slov
Počet zobrazení: 11 839
Tlačení: 438
Uložení: 519
J. D. Salinger : Kto chytá v žite
 
Pôvod názvu
1. v diele sa spomína pieseň – Keď raz človek niekde v žite chytí človeka – v nasledujúcom úryvku zistíme, že ide len o Holdenov omyl
 
„Vieš, čím by som chcel byť?- povedal som. – Vieš, doboha, čím by som chcel byť? Keby som si tak mohol vybrať?-
-Čím? A prestaň hrešiť.-
-Poznáš tú pesničku Keď raz človek niekde v žite chytí človeka? Tak ja by som chcel…-
-To má byť Keď raz človek niekde v žite STRETNE človeka!- povedala Phoebe. – To je báseň. Od Roberta Burnsa. –
 
2.  Holden hľadá zmysel života, v rozhovore so Sally sa jej prizná, že len jedna predstava mu dáva zmysel
…-Proste, ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko-ďaleko ani jedného dospeláka, myslím teda okrem mňa. A ja ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím urobiť? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedíva sa, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale to je jediná vec, ktorú by som fakt rád robil. Viem, je to bláznovstvo.-“
 
– deti zosobňujú nevinnosť, morálnu čistotu, niečo, čo sa z tohto sveta akoby pomaly vytrácalo, Holden chce v metafore chytača v žitnom poli, túto situáciu zachrániť
 
Téma
– osud a púť šestnásťročného chlapca, ktorý sa programovo búri proti spoločenskému konformizmu (dogmám), morálnemu pokrytectvu a duchovnej prázdnote sveta dospelých (parafráza - Baštín Š.; Olexa J.; Studená Z.; Dejiny anglickej a americkej literatúry; Obzor; 1993; str.294)

– o hľadaní samého seba, zmyslu života a morálnych hodnôt
 
Žáner
pastiš román (fr. pastiche – dielo zostavené z úryvkov iných diel)
– v tomto prípade je dielo lit. odkazom na Bildungsroman, t.j. román, ktorý zachytáva osudy chlapca od detstva cez adolescenciu po dospelosť
 
Periodizácia
Zo soboty na pondelok – približne 48 h, obdobie Vianoc – sviatky radosti a pokoja (nič z toho Holden nepociťuje) v kruhu rodiny – aj týmto obdobím sa u Holdena stupňujú stavy depresie, umocňuje pocit samoty a nepochopenia
 
„Porozprávam vám len o tých bláznivých dňoch vlani okolo Vianoc, keď som sa zosypal, musel prísť sem a dať si pohov.“
„Dosť na tom, bol december a bolo zima…“
„Bol pondelok, Vianoce boli predo dvermi…“
 
Osnova
- Pred odchodom –
  futbalový zápas
  „kázeň“ u profáka Spencera
  rozhovor s Ackleym v izbe
  rozhovor so Stradlaterom v umyvárke
  bitka so Stradlaterom 

- Odchod zo školy –
  náhodné stretnutie s pani Morrowovou (matka spolužiaka)vo vlaku

- V New Yorku –
  v hoteli – pozoruje ľudí oproti
  v Lavender bare – tri katastrofálne blbé debilky
  v hoteli – spomína na Jane
  Ernieho podnik – náhodné stretnutie s ex-priateľkou jeho brata
  Sunny – stretnutie s prostitútkou
  Sunny a Maurice
  Stretnutie s mníškami – rozhovor o literatúre

  V parku – hľadá Phoebe, ale nenájde ju, stretne dievčatko
  Stretnutie so Sally Gallaghanovou – divadlo (Luntovci),
  korčuľovanie, hádka
  Wicker bar – stretnutie s Carlom Luceom, po jeho odchode sa
  opije
  Noc v parku
  Domov – rodičia nie sú doma, rozhovor s malou sestrou, príchod   rodičov
  Byt Antoliniovcov – rozhovor s Antolinim, nepríjemné prebudenie
  Stanica
  Prechádzka po Piatej Avenue
  V múzeu –malátnosť, čakanie na Phoebe, stretnutie s Phoebe
  V zoo
 
Prostredie
 
● Pencey - súkromná stredná škola v Agerstowne, Pennsylvánia
 
Reakcia na reklamný slogan jeho strednej školy –
„Od roku 1888 vychovávame z chlapcov skvelých, inteligentných mladých mužov. Finta na blbých. Na Pencey nevychovávajú ani o chlp lepšie ako na iných školách. A ja som tam, namojdušu, nepoznal nikoho, kto by bol skvelý inteligentný a tak. Možno dvoch. Ak vôbec. A tí už asi takí na Pencey prišli.“
 
„Bola to strašná škola, nech sa na to pozeráte tak či onak.“
 
„Na Pencey sa to hmýrilo zlodejmi. Fúra chalanov bola z veľmi bohatých rodín, ale aj tak sa to tam hmýrilo zlodejmi, vážne.“
 
Na intráku – každé dve izby mali spoločnú kúpeľňu, celkom útulne
 
„…bol som rád že som zasa doma…v našej izbe sa pre zmenu kúrilo. Bolo tam celkom útulne…V každej izbe boli dve kreslá. Jedno bolo moje a druhé môjho spolubývajúceho Warda Stradlatela…“
● U Spencera v izbe – v dome u obľúbeného profesora
 
„Ako som vkročil do izby, ihneď som oľutoval, že som prišiel. Spencer čítal časopis Atlantic Monthly, všade okolo neho pilulky a prášky a celá izba smrdela Vicksovými nosnými kvapkami. Ubíjalo ma to.“
 
 
● New York – je hodnotený ako center of phoneys – centrum pokrytectva a pretvárky
 
„New York je príšerný, keď sa niekto neskoro v noci smeje na ulici. Rozlieha sa to široko-ďaleko. Hrozne vás to ubíja a cítite sa takí opustení.“

Hotel –
 
 „…ten mizerný hotel sa úplne hmýril všelijakými úchylákmi a cvokmi. Plný barak cvokov. Dali mi hnusnú izbu, z okna nebolo vidieť nič, len druhú stranu hotela…hotelový sluha, čo ma zaviedol do izby, bol taký vetchý dedo, mohol mať tak šesťdesiatpäť. Ten ma ubíjal ešte väčšmi ako moja izba. Bol to jeden z tých plešatých chlapov, čo si všetky vlasy začesávajú na jednu stranu, aby im nebolo vidieť plešinu.“
 
„Videl som jedného chlapíka, bol to taký bielovlasý, veľmi distingvovaný pán, ktorý mal na sebe len krátke spodky, a čo ten vystrájal, to by ste neverili. Najprv položil na posteľ kufor. Potom z neho vytiahol dámsku bielizeň a obliekol si ju. Normálnu dámsku bielizeň, hodvábne pančuchy, topánky s vysokými podpätkami, podprsenku a taký korzet, čo z neho visia tie gumy. Potom si obliekol takú priliehavú čiernu večernú toaletu. Prisámbohu. Potom drobčil po izbe takými malinkými krôčikmi ako žena, fajčil cigaretu a obzeral sa v zrkadle.…Potom v okne, čo bolo skoro priamo nad oknom toho chlapíka, som videl muža a ženu, ako prskajú jeden na druhého z úst vodu. Možno to nebola voda, ale nejaký alkohol, nevidel som, čo majú v pohároch. Slovom, najprv si z tej tekutiny nabral do úst on a vyprskol to všetko na ňu, potom to zas ona urobila jemu. Normálne sa striedali, prisámbohu. Mali ste ich vidieť. A celý čas sa pritom hystericky smiali, akoby to bola tá najväčšia psina na svete. Namojdušu, ten hotel sa doslova hmýril všelijakými úchylákmi.
…Problém je, že človek sa na takéto prasačinky celkom rád díva, že ho to proti jeho vôli dokonca celkom rajcuje. Napríklad tá baba, čo si nechala prskať vodu do ksichtu, bola ohromne pekná. To je môj veľký problém. V duchu som možno ten najväčší sexuálny maniak, akého ste v živote videli. Niekedy myslím na úžasné prasačinky a nedbal by som ich aj robiť, keby sa mi naskytla príležitosť. Viem si dokonca predstaviť, že by to mohla byť svojím spôsobom ohromná sranda zbaliť tak nejakú kočku, poriadne sa s ňou opiť a potom si s ňou striedavo prskať vodu do ksichtu alebo čo. Ale fakt je, že sa mi to v podstate protivý. Keď si to poriadne rozoberiete, nemá to úroveň.“
 
– autor sex neberie ako tabu, poukazuje aj na rôzne úchylky sexuálneho života, Holden priznáva, že človeka môžu vzrušovať veci, ktoré by za normálnych okolností prezentoval ako zvrátené
 
V Lavender bare –
 
„Nebol tam veľký nával, ale dali mi mizerný stôl až celkom vzadu…Muzika bola pod psa. Buddy Singer. Samý plech, ale nanič plech, fušerina. A bolo tam veľmi málo ľudí môjho veku. Vlastne tam nebol v mojom veku nikto. Poväčšine starí, ulízaní poprdáci so svojimi pipíškami.“
 
Ernieho podnik –
 
„Hoci bola už dosť pokročilá hodina, Ernieho podnik bol úplne natrieskaný. Zväčša kreténmi zo stredných a vysokých škôl…ale zato tam bolo ticho ako v kostole, lebo drahý Ernie práve hral.…Konečne som dostal taký mizerný stôl až celkom vzadu pri stene za akýmsi sprostým stĺpom, odkiaľ som videl starú belu.…Bol som obklopený kreténmi.…Nedalo sa tam robiť nič, len fajčiť a piť.“
 
 
V parku –
 
„V parku bolo hnusne. Nebolo veľmi zima, ale slnko sa ešte stále neukázalo a vyzeralo to, akoby v tom parku nebolo nič, len psie hovienka, pľuvance a cigaretové špaky po penzistoch, a všetky lavičky vyzerali také vlhké, že človek nemal chuť si na ne sadnúť. Ubíjalo ma to všetko, a ako som tak šiel po tom parku, každú chvíľu mi ktovieprečo naskakovala husia koža. Človek vôbec nemal dojem, že idú Vianoce. Človek mal dojem, že už nikdy nepríde nič.“
 
Wicker bar –
 
„…Wicker bar je v jednom nóbl hoteli, v hoteli Seton. …Má to byť taký veľmi exkluzívny podnik, kde sa schádzajú umelci, intelektuáli a podobne, ale zliezajú sa tam samí snobi.“
  
Jazyk
– hovorový, slangový, expresívny, časté pejoratíva a vulgarizmy
– slovná zásoba zodpovedá 16-ročnému chlapcovi
– medzi rozprávačom a postavou nie je rozdiel
 
● Expresívnosť –
„Taxík, do ktorého som vliezol, bol taká stará kraksňa a celý smrdel, akoby v ňom bol práve niekto vyšablil večeru.“
 
● Slang –
na bratovo auto – „Práve si kúpil jaguára. To malé anglické fároBohovsky drahý špás, dal zaň skoro štyri tisícky. Má fúru prachov, teraz…“
 
„Zabudol som vám to povedať. Vyliali ma…“
 
Využíva slová ako – šrac, poondiaty, štigro (šťastie), profák, hic, hisáky (hysterické záchvaty)…
 
● Humor – výsmešný, ironický, sarkastický a cynický, aj to je spôsob ako zvládať situáciu
 
  „…z toho blbého článku, čo som začal čítať, mi bolo tuším ešte horšie. Celý bol o hormónoch. Opisovalo sa v ňom, ako má vyzerať človek, tvár, oči a tak, keď má hormóny v poriadku, a ja som tak vôbec nevyzeral. Vyzeral som presne ako ten chlapík z článku, čo mal hormóny v kýbli.“
 
Sarkazmus –   „Bol to posledný zápas v roku a od našinca sa čakalo, že prinajmenšom spácha samovraždu či čo, ak naša milovaná škola nevyhrá.“
 
„Neznášal, keď mu niekto nadával do debilov. Nijaký debil neznáša, keď sa mu nadáva do debilov.“
 
Cynizmus –  „…ruka ma ešte niekedy pobolieva, keď prší a tak, a nemôžem riadne stisnúť päsť, viete, tak silno, ale inak mi na tom figu borovú záleží. Nejaký poondiaty chirurg alebo huslista zo mňa aj tak nebude, tak čo.
 
Irónia –
  „-…Človeče, ja toho hajzľa nemôžem ani cítiť, Fakt, ani cítiť.-
  -Zato on je do teba blázon. Vraví, že si úžasný grand,- povedal som.
 
  „-Počuj, a kam s ňou pôjdeš?- opýtal som sa ho. – Už vieš?-
  -Neviem. Do New Yorku, ak budem mať čas. Vzala si priepustku len do pol desiatej, no uznaj! –
  Nepáčilo sa mi, ako to povedal, tak som dodal:
  „Asi nevedela, že bude mať do činenia s takým neodolateľným krásavcom ako si ty. Vedieť to, asi si vezme priepustku až do poldesiatej ráno.

  Alebo všetky tri dokopy -
  „-Tak prečo ste sa bili?- opýtal sa Ackley už asi päťdesiaty raz. Vedel byť strašne otravný, fakt.
  -Pre teba, - povedal som.
  -Ježiš, pre mňa?-
  -Hej. Bránil som tvoju česť. Stradlater povedal, že si odporný typ. To som mu predsa nemohol len tak darovať.-
  Úžasne ho to vzrušilo.
  -To že povedal? Nekecáš? To že povedal?-
  Povedal som, že som len kecal, potom som išiel k Elyho posteli a ľahol si na ňu.
 
„Dosť na tom, som vlastne skoro rád, že vynašli atómovú bombu. Ak bude ešte niekedy vojna, tak si na ňu sadnem, celkom navrch. Prihlásim sa dobrovoľne, prisámbohu.“
 
Postavy
 
● Holden Caulfield –
– hlavná postava i priamy rozprávač
– tretiak, kapitán šermiarskeho družstva
– nenávidí pokrytectvo, pretvárku a snobstvo, filmy (pokladá ich za afektované, plné falošného a núteného sentimentu) tak trochu je nervák (za ten jeden deň v New Yorku vyfajčil tri škatuľky cigariet), provokuje a rýpe a veľmi účinne oblbuje svoje okolie, uznáva humánnosť a obetavosť ľudí (pri rozhovore s mníškami), nezaujíma ho, čo by na jeho názory povedali iní
– postava - vysoký, chudý, slabý – veľmi slabý jedák (vypije ráno len džús)
– Najobľúbenejšie slová – nenávidím, ubíja ma to, skoro som sa pogrcal, filcka
– v jeho prehovoroch je častý sled reflexií
 
Prečo sa zložil – (trapas so šermiarskym družstvom, keď zabudol výbavu v metre, ukradli mu kabát z izby, vyhodenie zo školy, bitka so Stradlaterom, sám v New Yorku, myslí si, že je jediný tupec v rodine, znechutený ľuďmi okolo seba…
 
„Aby som vám pravdu povedal, ja som jediný tupec v rodine.“
 
Som zbabelec. Snažím sa to nedať najavo, ale som. Napríklad keby som bol na Pencey zistil, kto mi ukradol rukavice, asi by som bol šiel za tým zlodejom na izbu a povedal: -Počuj, čo keby si mi tak vrátil moje rukavice?-…by som tomu chalanovi mal streliť po papuli alebo čo, vyraziť mu zuby, ale nemal by som na to odvahu. Len by som tam stál a mračil sa. Namiesto toho, aby som mu jednu strelil, asi by som mu ešte povedal niečo veľmi pichľavé a protivné, aby som ho vyhecoval. Slovom, keby som mu naozaj povedal niečo veľmi pichľavé a protivné, ten chalan by asi vstal, pristúpil ku mne a povedal: -Počuj, Caulfield, tak ty tvrdíš, že som zlodej?- A ja namiesto toho, aby som odpovedal: -To si myslím, že si, ty špinavá zlodejská filcka!-, asi by som len povedal: - Ja len viem, že moje rukavice boli v tvojich galošiach. – Takto by to mohlo pokračovať hodiny. Nakoniec by som z jeho izby odišiel a ani mu jednu nestrelil. Asi by som šiel do umyvárky, tajne si zapálil cigu a obdivoval sa v zrkadle, ako sa viem mračiť.…Byť zbabelcom nie je žiadna slasť. Ale možno nie som stopercentný zbabelec. Neviem. Možno som tak trochu zbabelec a tak trochu typ, čo kašle na to, keď stratí rukavice.“
 
„Radšej by som chlapíka vyhodil z okna alebo mu odťal hlavu sekerou, ale streliť mu po papuli, to nie. Nenávidím bitky. Ani by mi príliš nevadilo, keby som pri tom aj ja niečo vyfasoval, hoci po tom, pochopiteľne , bohvieako netúžim, ale čo ma najväčšmi desí, je tvár toho, s kým sa bijem.“
 
„Aby som vám pravdu povedal, som ešte panic. Fakt. Mal som už kopu príležitostí stratiť panictvo a tak, ale akosi som sa k tomu ešte nedostal. …Zväčša to býva tak, že keď ste s dievčaťom, ktoré nie je prostitútka alebo čo, a keď sa s ňou dostanete tak ďaleko, že by ste to už-už mohli urobiť, začne vás to dievča prosiť, aby ste prestali. Mojím nešťastím je, že naozaj prestanem. Väčšina chalanov neprestane. Ja za to nemôžem. Nikdy neviem, či dievča naozaj chce, aby som prestal, alebo sa len príšerne bojí, alebo to vraví len preto, aby celá zodpovednosť, ak to predsa len spravím, padla na mňa, a nie na ňu. Dosť na tom, ja vždy prestanem.…Keď ich potom odprevádzam domov, vždy si za to nadávam, ale pri najbližšej príležitosti to spravím znova.“
 
„…ženské telo je ako husle…len veľký majster vie na ňom dobre hrať.“
– typický postoj panica, bojí sa že neuspokojí svoje dievča, Holden preto považuje skúsenosť s prostitútkou za užitočnú
 
Rozhovor s Carlom Laceom -
 „-…Môj sexuálny život nestojí za nič,“ povedal som.
-Jasné. Intelektuálne si na to ešte nedozrel.
-Fakt, človeče. Ja to viem, - povedal som. – Vieš, čo mi robí najväčšie problémy? Nikdy sa neviem rozrajcovať, tak riadne rozrajcovať, keď som s babou, ktorú nemám veľmi rád. Chápeš, ja ju musím mať rád. Ak ju nemám veľmi rád, odpadne mi od nej všetka chuť. Bohatstvo, to je peklo, aký je môj sexuálny život zadrôtovaný. Je to na figu.“
 
Sedí v hale, čaká na Sally (dievča s ktorým chodil) a pozoruje dievčatá v hale -
„Fúra škôl bola už doma na prázdninách, a tak tam sedelo a stálo milión báb a všetky čakali na chalanov, s ktorými tam mali rande. Boli tam baby, ktoré mali skrížené nohy, a baby, ktoré nemali skrížené nohy, baby so svetovými nohamibaby s nemožnými nohami, baby, ktoré vyzerali ako fajn kočky, a baby, z ktorých by sa asi vykľuli pekné potvory, keby ste ich bližšie poznali. Bol na ne fantastický záber, ak viete, ako to myslím. Ale dosť ma to ubíjalo, lebo som musel stále myslieť na to, čo sa asi s nimi všetkými stane. Teda keď vyjdú zo stredných a vysokých škôl. Dalo sa čakať, že sa zväčša povydávajú za nejakých tupcov. Za chlapíkov, ktorí v jednom kuse rozprávajú o tom, koľko benzínu žerie to ich sprosté auto. Za chlapíkov, ktorí sú otrávení a zlostní ako malé deti, keď ich nabijete v golfe alebo dokonca aj v obyčajnom blbom pingpongu. Za chlapíkov, ktorí sú hrozní škrobi. Za chlapíkov, ktorí nečítajú knihy. Za chlapíkov, ktorí sú strašne nudní…“
 
– Holden vníma všetko a všetkých okolo seba, dievčatá sú pre neho pútavým objektom, na jednej strane, keďže je panic, má o nich zasnenú predstavu, na druhej strane, nie je naivný a uvedomuje si realitu, aj dievčatá sú len ľudia.
– Tým, že sa zamýšľa nad ich osudom, trošku uniká od vlastnej situácie, ale stále je to o človeku, o jeho existencii, o vrtkavosti osudu – Kto sme? Čo z nás bude?
 
Holdenov postoj k ženám a dievčatám je vykreslený najmä vo vzťahu k Jane Gallagherovej
„Poznal som ju fakt dôverne. Nemyslím telesne a tak, vôbec nie, proste sme boli stále spolu. Aby ste poznali nejaké dievča, nemusíte hneď myslieť na sex alebo čo.…Tá Jane vám bolo podarené dievča. Nepovedal by som, že bola vyložená krásavica, ale ja som bol do nej úplne paf. Mala ohromne srandovné ústa. Viete, keď niečo hovorila a trocha sa pritom rozčuľovala, krútila ústami tak, že jej išli asi päťdesiatimi smermi.…Jane v jednom kuse čítala, a to samé dobré knihy. Hodne čítala poéziu a tak. Iba jej – okrem členov našej rodiny – som ukázal Allieho bejzbalovú rukavicu so všetkými básničkami, čo boli na nej napísané. Ona Allieho nepoznala, lebo to bolo jej prvé leto v Maine, predtým letovala na Cape Code, ale veľa som jej o ňom rozprával. Ju také veci zaujímali.“
 
„Stále sme sa napríklad držali za ruky. Viem, že to nie je bohviečo, ale držať sa za ruky s Jane, to malo, ľudia zlatí, šmrnc.“
– spomína na ňu s obrovskou nehou, citlivosťou a nevinnosťou, práve taký bol aj ich vzťah
 
Baby majú jednu veľkú chybu – keď sa im nejaký chalan páči, môže byť neviemaké veľké hovädo, povedia o ňom, že má komplex menejcennosti, a keď sa im nepáči, môže byť neviemaký sympaťák a môže mať neviemaký komplex menejcennosti, a ony o ňom povedia, že je nafúkaný. Robia to dokonca aj celkom inteligentné baby.“
 
„To ma vždy otrávi. V jednom kuse hovorím, teší ma, že vás poznávam, hoci ma to vôbec neteší. Ale ak chcete prežiť, musíte také veci hovoriť.“
 
„Ak niečo na svete nenávidím, tak je to film. Ani mi ho nespomínajte…Skvelí. Nenávidím to slovo. Znie strašne falošne. Je mi na grcanie, keď ho počujem.“
- slovo nenávidím ma v tomto diele častý výskyt J
 
„Zabudol som vám to povedať. Vyliali ma. Po prázdninách som sa už nemal vrátiť, lebo som prepadol zo štyroch predmetov, nesnažil sa a vôbec. Často ma napomínali, aby som sa už konečne začal snažiť, ale ja nič. Tak ma vyrazili. Z Pencey každú chvíľu niekto vyletí. Pencey je veľmi náročná škola. To je fakt.
– skôr ako by ospravedlňoval sám seba, akoby to bola pravda, hoci netvrdím že stredná súkromná škola nemôže byť ťažká
Mám nanič pľúca, aby som vám pravdu povedal. Po prvé, som ťažký fajčiar – teda bol som. Tu som musel prestať. Po druhé, vlani som vyrástol o šestnásť a pol centimetra. Preto som fakticky aj dostal tuberu a musel prísť sem na všelijaké tie vyšetrenia a podobné somariny. Ale inak som úplne zdravý.“
- prísť sem – najskôr je v nejakom ústave, z ktorého vykresľuje svoj príbeh
 
„Obyčajne sa strihám na ježka, takže sa nemusím nikdy veľmi česať.“
 
„Toto je už asi štvrtá škola, do ktorej chodím. – Pokrútil som hlavou. Ja veľmi často krútim hlavou. –Bohatstvo!- povedal som. Aj to bohatstvo často hovorím. Jednak mám mizernú slovnú zásobu, a jednak sa na svoj vek správam príšerne detsky. Vtedy som mal šestnásť, teraz mám sedemnásť a občas sa správam, akoby som nemal viac ako trinásť. To je teda fakt irónia osudu, lebo meriam 189 cm a mám šedivé vlasy. Fakt. Na jednej strane hlavy, na pravej, mám asi milión šedivých vlasov. Mal som ich vždy, už ako decko. Každý to hovorí, najmä otec. Je v tom síce kus pravdy, ale nie je to stopercentná pravda. Ľudia si vždy myslia, že niečo je stopercentná pravda. Ja na to v podstate kašlem, ale občas ma otrávi, keď mi ľudia povedia, aby som sa správal, ako sa na môj vek patrí. Niekedy sa správam, akoby som bol oveľa starší, než som, fakt, ale to si už ľudia nevšimnú. Ľudia si nikdy nič nevšimnú.“
 
„-Nemáš žiadne výčitky svedomia, že odchádzaš z Pencey?-
-No, také menšie výčitky mám, jasné…ale ani veľmi nie. Aspoň zatiaľ nie. Myslím, že mi to ešte poriadne nedošlo. Mne vždy chvíľu trvá, kým mi niečo dôjde. Teraz myslím iba na to, ako pôjdem v stredu domov. Asi nie som celkom normálny. –
-A na svoju budúcnosť vôbec nemyslíš, chlapče?“
-Ale áno, myslím aj na svoju budúcnosť, čoby nie. Jasné. Jasné, že myslím.- Chvíľu som o tom uvažoval. –Ale tuším dosť málo. Tuším dosť málo.“
 
„Z Elkton Hills som odišiel hlavne preto, lebo som tam bol obklopený pokrytcami.“
 
„Väčšieho klamára, ako som ja, ste jakživ nevideli. Je to hrozné. Keď si len odskočím do obchodu kúpiť časopis a niekto sa ma opýta, kam idem, normálne odpoviem, že do opery. Je to strašné.“
 
„Viem byť bohovsky ironický, keď som vo forme.“
 
„Býval som v novej internátnej budove, v takzvanom Ossenburgerovom krídle. Dávali ta len tretiakov a štvrtákov. Ja som bol tretiak.“
 
„Ja som vcelku analfabet, ale prečítam toho fúru. Môj najmilší spisovateľ je môj brat D. B. a po ňom Ring Lardner. …Mne sa kniha ozaj ráta vtedy, keď ju dočítam a chcem, aby som bol s autorom, čo to napísal, ohromný kamoš a aby som mu mohol hocikedy zavolať.“
 
„Na hlave som mal tú červenú poľovnícku čiapku otočenú šiltom dozadu. Mal som z nej obrovskú radosť, fakt.
…baví ma napodobňovať hercov…robí mi dobre, keď mám obecenstvo. Som exhibicionista.“
– čiapka a ešte stepovanie na dlažbe v umyvárke mu v tejto blbej situácii prinášajú radosť
 
V živote som sa bil len dva razy a oba razy som prehral. Nie som bohvieaký bitkár. Som pacifista, aby som vám pravdu povedal.“
 
„Cítil som sa taký opustený a bolo mi tak mizerne, že som sa dokonca rozhodol zobudiť Ackleyho“
– pocit opustenosti, mizérie až depresívne stavy, zúfalstvo
 
 
 
 
 
„Z ničoho nič som sa rozhodol, čo spravím. Zmiznem z Pencey, a to hneď, ešte tej noci. Nebudem čakať až do stredy. Už sa mi tam proste nechcelo tvrdnúť. Bolo mi tam príšerne smutno a cítil som sa taký opustený. Tak som sa rozhodol, čo spravím – pôjdem do New Yorku, vezmem si v nejakom hoteli, takom lacnejšom, izbu a do stredy si dám pohov. V stredu prídem domov odpočinutý a úplne fit. Rátal som, že rodičia dostanú list od starého Thurmera, že ma vyliali, najskôr tak v utorok alebo v stredu. Nechcel som sa ukázať doma, kým to nedostanú a dôkladne nestrávia.“
 
„Keď som už bol celkom na odchode, s kuframi v rukách a tak, postál som chvíľu pri schodisku a naposledy sa poobzeral po našej chodbe. Tuším som aj plakal. Neviem prečo. Nasadil som si poľovnícku čiapku, otočil ju šiltom dozadu, ako som to mal rád, a zareval som, čo mi hrdlo stačilo: - Spite sladko debili!-“
 
„Mohla mať takých štyridsať alebo štyridsaťpäť, ale bola veľmi pekná. Ja na baby dosť letím. Fakt. Nechcem tým povedať, že som nejaký sexuálny maniak alebo čo, ale baby ma priťahujú.“
 
„Ja sa nemôžem modliť vždy, keď chcem. Po prvé, som tak trochu ateista. Ježiša mám rád, ale to ostatné v biblii mi môže byť ukradnuté. Napríklad apoštoli. Na tých mám hroznú zlosť, aby som vám pravdu povedal. Po Ježišovej smrti boli celkom fajn, ale kým žil, nehli preňho ani prstom. Sústavne ho nechávali v štichu.“
- aj Holden má pocit, že ho všetci nechali v štichu
 
Potom, čo mu Maurice (pasák) uštedril ranu do brucha, Holden nemôže spať.-
„…najradšej by som bol spáchal samovraždu. Fakt. Mal som chuť vyskočiť z okna. Možno by som to bol urobil, keby som bol mal istotu, že ma niekto prikryje, keď dopadnem na zem. Nechcel som, aby na mňa zízal dav idiotských obsmŕdačov, keď tam budem ležať v mláke krvi.“
 
„Dobre sa mu so mnou debatovalo o tenise a tak, ale bolo vidieť, že by sa mu debatovalo so mnou o tenise ešte lepšie, keby som bol katolík. Také niečo ma štve. Nehovorím, že to našu debatu zabilo alebo čo. To nie. Ale je jasné ako facka, že jej to ani neprospelo.“
 
„…riadne som sa naplašil, že od tých kúskov ľadu, čo som mal vo vlasoch, dostanem zápal pľúc a zomriem. Strašne mi bolo ľúto mamy aj otca. Najmä mamy, lebo tá sa ešte vždy nespamätala z Allieho smrti, Predstavil som si ako nevie, čo si má počať s mojimi oblekmi, športovým výstrojom a ostatnými haraburdami. Jedno ma na celej veci utešovalo. Vedel som, že Phoebe na môj sprostý pohreb nepustia, lebo je ešte decko. To jediné ma na tom utešovalo. Potom som si predstavil, ako ma celá ta banda pichne na nejaký blbý cintorín a ako tam budem ležať pod nejakým náhrobkom, na ktorom bude vyryté moje meno a tak. Obklopený samými umrlcami. Bohatstvo, keď je raz človek mŕtvy, tak má na večné veky po chlebe. Keď raz naozaj umriem, pevne dúfam, že sa nájde nejaký rozumný človek, ktorý ma jednoducho hodí do rieky alebo kam. Hocikam, len nech ma nepichnú na nejaký blbý cintorín. V nedeľu ta chodia ľudia a kladú vám na brucho kvety a podobné somariny. Kto stojí o kvety, keď je mŕtvy? Nikto.“
 
Odmieta vtedajší životný stereotyp:
„…budem sedieť niekde v úrade a zarábať ťažké prachy a chodiť do úradu v taxíkoch a autobusoch, čo jazdia po Madison Avenue, a čítať noviny a každý deň hrať bridž a chodiť do kina a pozerať kopu debilných krátkych filmov, prehľadov o programe a týždenníkov…“
 
Autor sa cez Holdenove spomienky na brata vyjadruje aj k vojne -
„Bol aj vo vojne, vylodil sa v Deň invázie a tak, ale ja si vážne myslím, že armádu nenávidel väčšmi ako vojnu…Raz povedal mne a Alliemu, že keby bol mal niekoho zastreliť, tak by nevedel, ktorým smerom má obrátiť pušku. Povedal, že v našej armáde je práve toľko gaunerov ako medzi nacistami.“
 
„Dosť na tom, som vlastne skoro rád, že vynašli atómovú bombu. Ak bude ešte niekedy vojna, tak si na ňu sadnem, celkom navrch. Prihlásim sa dobrovoľne, prisámbohu.“
 
Mrzne na tribúne a pozerá zápas, ktorý ho vôbec nezaujíma –
„Trčal som tam hlavne preto, lebo som sa chcel s tým všetkým rozlúčiť. Viete, predtým som z každej školy a vôbec odvšadiaľ odchádzal tak, že som si to ani poriadne neuvedomil. To neznášam. Nezáleží na tom, či sa lúčim rád, alebo nerád, ale keď odniekiaľ odchádzam, chcem vedieť, že odchádzam. Ak to človek nevie, je mu o to horšie.“
– rozlúčime sa s niečím na čo radi spomíname, Holden nemal asi dobré skúsenosti s predošlými školami, a hoci aj túto svojím spôsobom neznášal, predsa len sa mu v mysli vybavila spomienka ako hral spolu s kamarátmi z internátu futbal, touto spomienkou sa rozlúčil so školou
 
Prechádza sa po Piatej Avenue-
„…šiel som po Piatej Avenue stále ďalej a ďalej, bez kravaty a tak. Potom sa vám naraz začalo so mnou robiť čosi strašidelné. Keď som došiel na koniec bloku a schádzal z obrubníka, mal som naraz pocit, že sa jakživ nedostanem na druhú stranu ulice. Zdalo sa mi, že budem padať čoraz hlbšie a hlbšie, až zmiznem a nikto ma už nikdy neuvidí. Strašne ma to naplašilo, neviete si predstaviť. Potil som sa ako kôň. Košeľa, spodná bielizeň, všetko bolo na mne mokré. Potom som na niečo prišiel. Keď som došiel na koniec bloku, vždy som sa robil, že sa rozprávam s bratom Alliem. Hovoril som mu: - Allie, nedovoľ, aby som zmizol, Allie, nedovoľ, aby som zmizol, Allie, nedovoľ, aby som zmizol. Prosím ťa, Allie.- Keď som sa potom dostal na druhú stranu a nezmizol som, normálne som sa mu poďakoval. A len čo som došiel na ďalší roh, všetko sa začalo odznova. Ale ja som len šiel ďalej. Tuším som sa bál zastať či čo…Rozhodol som sa, že odídem z New Yorku. Že sa už nikdy nevrátim domov a nepôjdem už do žiadnej školy. Že sa ešte stretnem s Phoebe, rozlúčim sa s ňou a tak, vrátim jej prachy a potom vyrazím autostopom na Západ.…Pomyslel som si, že by som mohol dostať zamestnanie pri nejakej benzínovej pumpe a tanovať do áut benzín a olej. Bolo mi úplne fuk, aké zamestnanie to bude. Len aby ma nikto nepoznal a aby som ani ja nikoho nepoznal. Najlepšie bude, myslel som si, ak sa budem robiť hluchonemý. Takto aspoň nebudem musieť s nikým viesť žiadne blbé, idiotské, zbytočné reči.…Nechajú ma, aby som tankoval do ich idiotských vozov benzín a olej, budú mi za to platiť a ja si za zarobené prachy postavím niekde pri lese, nie priamo v lese, lebo by som chcel, aby tam od rána do večera svietilo slnko. Všetko jedlo si budem variť sám a potom, keď sa budem chcieť oženiť alebo čo, stretnem nejakú krásnu kočku, tiež hluchonemú, a zoberieme sa. Príde do mojej chatky a bude tam bývať so mnou, a keď mi bude chcieť niečo povedať, tak to bude musieť napísať na papier ako každý iný. Ak budeme mať deti, niekam ich schováme. Nakúpime im fúru kníh a naučíme ich čítať a písať sami.“
 
– Holden si takto predstavuje svoju ideálnu budúcnosť, rozhodne sa odísť, predtým sa však chce ešte naposledy stretnúť so sestrou Phoebe, preto jej napíše odkaz.
 
Čakanie v múzeu –
 
„Bolo už niečo po dvanástej, tak som sa vrátil, postavil sa do dverí a čakal na Phoebe. Pomyslel som si, že ju dnes možno uvidím naposledy v živote. Tak ako ostatných z rodiny. Možno ich ešte niekedy uvidím, myslel som si, ale až po mnohých a mnohých rokoch. Možno prídem domov, keď budem mať tak okolo tridsaťpäť, v prípade, že niekto ochorie a bude ma chcieť pred smrťou ešte vidieť. Jedine v tom prípade budem ochotný opustiť svoju chatku a vrátiť sa domov. Začal som si dokonca predstavovať, aké to bude, keď sa vrátim. Vedel som, že mama bude príšerne nervózna, že sa rozplače a bude ma prosiť, aby som už ostal doma a nevracal sa do tej svojej chaty, ale ja aj tak odídem. Budem neoblomný ako skala. Poviem jej, aby sa upokojila, potom prejdem na druhý koniec obývačky, vytiahnem tak úžasne chladnokrvne tabatierku a zapálim si cigaretu. Pozvem všetkých, aby ma niekedy navštívili, ak sa im bude chcieť, ale nebudem na nich bohvieako naliehať ani nič. Jedine Phoebe dovolím, aby ma v lete a cez vianočné a veľkonočné prázdniny pravidelne navštevovala. Aj D. B. dovolím, aby ma prišiel na nejaký čas navštíviť, ak by mal záujem o pekný, tichý kútik na písanie, ale nesmie písať v mojej chatke žiadne filmy, len poviedky a knihy. Zavediem také pravidlo, že kým bude niekto u mňa, nesmie sa venovať žiadnym oblbovačkám. Ak sa niekto bude venovať oblbovačkám, nebude môcť u mňa zostať.“
 
 
 
Nakoniec prichádza Phoebe a za sebou ťahá kufor:
„-Myslel som, že už neprídeš, - povedal som. – Čo za haraburdy vlečieš v tom kufri? Ja nič nepotrebujem. Idem tak, ako som. Neberiem si ani kufre, čo mám na stanici. Čo za hraburdy v ňom máš?-
Postavila kufor na zem.
-Moje šaty,-povedala. –Idem s tebou. Môžem? Hej?-
-Čože? – Skoro som odpadol, keď to povedala. Prisámbohu. Zakrútila sa mi hlava a myslel som, že zase zamdliem alebo čo.
-Zviezla som ho zadným výťahom, aby ma Charlene nevidela. Nie je ťažký. Mám v ňom len dvoje šiat, mokasíny, bielizeň, pančuchy a ešte nejaké drobnosti. Skús. Nie je ťažký. No, skús. Nemôžem ísť s tebou? Holden! Nemôžem? Prosím ťa!-
-Nie! Zavri zobák.-
Myslel som, že odpadnem a už nevstanem. Vlastne som jej nechcel povedať, aby zavrela zobák a tak, ale myslel som, že zase zamdliem.
-Prečo nemôžem? Holden, prosím ťa, nebudem ti zavadzať…Len pôjdem s tebou, nič viac! Ani šaty si nevezmem, ak nechceš. Vezmem si len…-
-Nič si nevezmeš, lebo nikam nepôjdeš. Pôjdem sám. A zavri zobák.-
Zobral som jej kufor. Skoro som jej jednu struhol. Fakt, v jednej chvíli som si myslel, že ju vyfliaskam.
Rozplakala sa.
-Myslel som, že máš hrať v škole divadlo a tak. Že máš hrať v tej hre Benedicta Arnolda a tak. – Povedal som to dosť protivne. – Čo ti to napadlo? Nechceš hrať, prepánajána?- To ju rozplakalo ešte väčšmi. Bol som rád. Z ničoho nič som si želal, aby plakala a plakala, kým si načisto nevyplače oči. Skoro som ju nenávidel. Myslím, že som ju najväčšmi nenávidel preto, že by už nemohla hrať v tom divadlo, keby odišla so mnou.
…-No tak poď. Odprevadím ťa do školy, - povedal som.
-Ja nejdem do školy.-
Nevedel som, čo na to povedať. Len som tam zopár minút stál. –Musíš sa vrátiť do školy. Veď chceš hrať v tej hre, nie? Chceš hrať toho Benedicta Arnolda, nie?-
-Nie.-
-Ale chceš. Nabetón. Tak poď, ideme, - povedal som. –Po prvé, ja nikam nejdem, vravím ti. Pôjdem domov. Pôjdem domov, len čo sa vrátiš do školy. Najprv pôjdem na stanicu, vezmem si kufre a potom pôjdem rovno…
-Povedala som, že do školy nejdem. Ty môžeš robiť, čo chceš, ale ja do školy nejdem, - povedala. – Tak zavri zobák. –
Povedala mi zavri zobák prvý raz v živote. Znelo to príšerne. Ľudia, to znelo príšerne! Horšie, ako keby bola zahrešila…“
 
Phoebe je na Holdena nahnevaná, ale nasleduje ho do zoo, kde sa nakoniec zmieria:
„-Myslel si naozaj vážne, čo si povedal? Že nikam neodídeš? Naozaj pôjdeš domov? – spýtala sa ma.
-Hej,-povedal som. A myslel som to vážne. Neklamal som. Naozaj som potom šiel domov.“
 
Holden sleduje Phoebe ako sa veselo vozí na kolotoči, sedel v lejaku a len sa díval a cítil sa šťastný:
„Riadne som zmokol, napršalo mi za golier a nohavice ste na mne mohli žmýkať. Tá poľovnícka čiapka ma síce dosť chránila, ale aj tak som zmokol. Ale bolo mi to fuk. Odrazu som vám bol taký šťastný, keď som videl, ako sa Phoebe na tom kolotoči krúti stále dokola a dokola. Skoro som sa od šťastia rozplakal, aby som vám pravdu povedal. Neviem prečo. Tuším len preto, že bola strašne pekná, ako sa tam v tom belasom kabátiku krútila stále dokola a dokola. Ľudia, ten pohľad stál za to. Škoda, že ste tam neboli.“
 
– v septembri, po absolvovaní sedení s psychoanalytikom, sa vracia do novej školy
 
„…D. B. sa ma spýtal, čo si myslím o tom všetkom, čo som vám práve rozprával. Nevedel som, čo mu má na to povedať, namojdušu. Aby som vám pravdu povedal, ja neviem, čo si o tom myslím. Ľutujem, že som o tom rozprával toľkým ľuďom. Tuším viem len to, že každý, o kom som rozprával, mi akosi chýba. Dokonca aj Stradlater a Ackley, napríklad. Ba myslím, že mi chýba aj ten sviniar Maurice. Sranda. Nikdy nikomu o tom nerozprávajte. Lebo vám potom bude každý chýbať.“
 
● Rodičia – citliví na súkromný život, mama má po smrti Holdenovho brata nanič nervy, opätovné vyhodenie Holdena zo školy je pre nich sklamaním
 
„Môjho otca môžete rachnúť stoličkou po hlave, a nezobudí sa, ale moja mama, tej stačí, ak zakašlete niekde na Sibíri, a začuje vás. Má nanič nervy. Hocikedy je celú noc hore a fajčí.“
 
● D. B. – Holdenov brat, len sa v diele spomína, spisovateľ
 
„Napísal perfektnú knihu poviedok Tajná zlatá rybka…Teraz je D. B. v Hollywoode a robí tam zo seba prostitúta.“
 
● Holdenov brat Allie – o jeho rukavici písal sloh pre Stradlatera, zomrel na leukémiu 18.7.1946, o dva roky mladší ako Holden a 50 ráz inteligentnejší, červenovlasý, skvelá povaha, pre Holdena je istým vzorom, často naňho spomína
 
Phoebe – Holdenova 10-ročná sestra, nemá rada svoje stredné meno Josephine, preto si stále vymýšľa iné (Weatherfield…), píše poviedky o dievčatku Hazel Weatherfield, Phoebe napriek istej názorovej zrelosti predsa len predstavuje detský nevinný naivný svet, vníma všetko okolo seba inými očami, Holden vidí všetko čierne, vďaka Phoebe, ktorá je jeho veľkou oporou, mení svoj postoj
 
„…mali by ste vidieť našu Phoebe. Má vám také červené vlasy, skoro ako Allie, a v lete ich nosí veľmi krátke. V lete si ich zahŕňa za uši. Má také chutné drobné ušká. Ale v zime má vlasy dosť dlhé. Mama jej ich niekedy zaplieta do vrkôčikov, niekedy nie. Ale ohromne jej to pristane. Má len desať rokov. Je dosť chudá ako ja, ale figúrku má tip-top. Takú štíhlu figúrku krasokorčuliarky…keď jej niečo rozprávate, vie presne, o čo ide. Môžete ju dokonca hocikam zo sebou zobrať. Keď ju napríklad zoberiete na nejaký nemožný film, ona vie, že je to nemožný film.…Jediný problém s ňou je, že je veľká citlivka. Fakt, na také decko je príliš citovo založená.“
 
Holden tají, že ho vyrazili zo školy. Phoebe však svojho brata pozná a hneď ho prekukne -
„Ak si myslíte, že Phoebe je hlúpa, ste vedľa.
-Ako to, že si prišiel už dnes?- opýtala sa ešte raz. –Nevyrazili ťa náhodou zo školy alebo čo?-
-Veď som ti povedal. Pustili nás skôr. Pustili celú…-
-Vyrazili ťa! Vyrazili!- povedala Phoebe. Potom ma udrela päsťou po stehne. Tá má silu, keď ju niečo naštve.“
 
So sestrou má úprimný a otvorený vzťah, taký je aj ich rozhovor -
„-Ach, prečo si to urobil?“
Myslela tým, prečo som znova prepadol. Povedala to tak, že mi z toho bolo nanič.
-Ježišmária, Phoebe, nepýtaj sa ma na to. Už som z toho chorý, čo sa ma každý na to pýta, -  povedal som. – Má to milión príčin. Bola to jedna z najhorších škôl, do akých som doteraz chodil. Hmýrila sa pokrytcami. A chrapúňmi. V živote si nevidela toľko chrapúňov…Stále sa tam pred niekým zamkýnali dvere. A bolo tam to poondiate bratstvo, do ktorého som vstúpil aj ja, lebo som zbabelec. Bol tam jeden nudný chalan, čo mal uhry, Robert Ackley, a ten sa tiež chcel dostať do toho bratstva. V jednom kuse sa ta snažil dostať a myslíš, že ho vzali? Nevzali. A to len preto, lebo bol nudný a mal uhry. Ani sa mi o tom nechce hovoriť. Bola to hnusná škola. Môžeš mi veriť.
…Ešte aj tí dvaja-traja slušní profáci, čo tam boli, robili zo seba šašov…By si sa pogrcala, prisámbohu…Pánaboha, Phoebe! Ja to neviem vysvetliť. Proste som na tej škole nemal nič rád. Ja to neviem vysvetliť.-
Nato Phoebe niečo povedala, ale nepočul som ju dobre. Ústa mala čiastočne pritisnuté na vankúš, a tak som ju dobre nepočul.
-Čo? Odtiahni si ústa od toho vankúša. Nepočujem ťa dobre.-
-Ty nemáš rád vôbec nič.-
To, čo povedala ma zdrvilo.
-Ale áno. Ale áno, mám! To mi nehovor. Doboha, prečo mi to hovoríš?-
-Lebo nemáš. Nemáš rád žiadnu školu. Nemáš rád milión vecí. Nemáš!-
-Mám! V tom sa náhodou mýliš…-
-Povedz jednu vec.-
-Jednu vec? Jednu vec, ktorú mám rád?- povedal som. –Dobre.-“
 
– Holden tvrdí, že sa nemôže sústrediť, ale v skutočnosti sám nevie, čo a koho vlastne má rád, spomenie si len na mŕtveho brata Allieho a na tieto debaty so sestrou, ale čo mu vlastne v živote prináša radosť?! To práve nevie…
 
Holden sa Phoebe zdôverí so svojimi plánmi, tá chce Holdenovi dať nejaké peniaze na cestu, sú to jej peniaze odložené na vianočné darčeky, Holden ich nechce prijať, ale ona mu ich nanúti s tým, že jej ich vráti-
„-Koľko je to, prepánajána?-
-Osem dolárov a osemdesiatpäť centov. Šesťdesiatpäť centov. Niečo som už minula.-
Nato som sa z ničoho nič rozplakal. Nemohol som si pomôcť. Plakal som tak, aby ma nikto nepočul, ale plakal som. Phoebe sa hrozne naľakala, prišla ku mne a snažila sa ma utíšiť, ale keď raz človek začne, tak nemôže len tak z ničoho nič prestať…“
 
– Holdena trápi mnoho vecí, po rozhovore so sestrou je trošku otrasený, pretože ona jediná sa s ním porozprávala na rovinu; on je jej starší brat, on by ju mal chrániť a prípadne sa o ňu postarať, tým, že mu ponúka peniaze, sa stará Phoebe o neho, je dojatý a zároveň sa cíti úboho
 
 
● Spencer – profesor dejepisu, okolo sedemdesiat rokov, chce mu pomôcť, vyberie si však zlý spôsob – kázeň
– Spencer zosobňuje všetky prejavy staroby a senility – má veľa skúseností, nedokáže počúvať druhých, i jeho vlastné myšlienky mu unikajú, časté kyvkanie hlavou
 
„…mal na sebe hrozne ubohý, starý zodratý župan, hádam sa v ňom už narodil alebo čo.“
 
„Starý Spencer začal znovu kyvkať hlavou. Pritom si začal ak vŕtať v nose.“
– starý pán, u ktorého si môžeme povšimnúť príznaky senility, avšak i niekdajšieho intelektuála
 
„Nepočúval ma. On skoro nikdy nepočúval, keď ste mu niečo hovorili.“
 
„-Rád by som ti nalial do hlavy trocha rozumu, chlapče. Chcem ti pomôcť. Chcem ti naozaj pomôcť, ak je to možné.-
Fakt chcel. To bolo vidieť. Ale to celé malo jeden háčik: názorovo sme stáli na úplne opačných póloch a tým to haslo.“
 
– Holden je znechutený tým, čo vidí – starý chlap s ovisnutými prsiami v spráchnivenom župane. Je znechutený kázňou, ktorú mu dáva i tým, že mu ho je vlastne ľúto, ubíja ho to
 
 
● Antolini – Holdenov profesor, mladý vtipný intelektuál
 
„Ten Antolini bol tuším najlepší profák, akého som kedy mal. Bol ešte dosť mladý, nie oveľa starší ako brat D. B., a človek s ním mohol blbnúť a pritom vôbec k nemu nestratiť rešpekt.“
 
„Bol ťažký sveták a pil ako dúha.“
 
Myslím si, že profesor Holdenovi pozrel priamo do duše –
„Tá priepasť, do ktorej sa podľa mňa rútiš, je zvláštna, strašná priepasť. Človek, ktorý do nej padá, nie je schopný pocítiť ani si uvedomiť, že už dopadol na dno. Len padá a padá. To je osud ľudí, ktorí v tom či onom období svojho života hľadali niečo, čo im ich okolie nemohlo poskytnúť. Alebo si mysleli, že im to ich okolie nemohlo poskytnúť. A tak prestali hľadať. Prestali skôr, ako vôbec začali.…Nechcem ťa strašiť…ale viem si ťa živo predstaviť, ako vznešene umieraš, takým či onakým spôsobom, za nejakú vec, ktorá za to vonkoncom nestojí.“
 
„…Napísal to psychoanalytik, istý Wilhelm Stekel.…Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešene zomrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť.“
 
– tešiť sa z toho, čo máme, čo nám bolo dané - pokora
 
„…nie si prvý, v kom ľudské konanie vyvoláva zmätok, hrôzu, ba hnus.…Mnoho, veľmi mnoho ľudí prechádzalo podobnou morálnou a duchovnou krízou, ako teraz prechádzaš ty.“
 
„Z ničoho nič som sa zobudil. Neviem, koľko bolo hodín, len som sa zobudil. Cítil som niečo na hlave, nejakú ruku. Ľudia, ale som sa naľakal! A čo to bolo? Antoliniho ruka. Predstavte si, sedel na dlážke pri gauči, potme a tak, a normálne ma hladkal po hlave, ako keby sa so mnou maznal alebo čo. Bohatstvo, stavím sa, že som vyskočil aspoň tristo metrov do výšky.
-Bohatstvo, čo to robíte? – povedal som.
-Nič! Proste tu sedím a obdivujem…-
-Čo tu robíte?- povedal som ešte raz. Nevedel som, čo, dočerta, mu mám povedať, príšerne som bol z toho zošokovaný.
-Čo keby si hovoril trocha tichšie? Proste tu sedím a…-
-Ja aj tak už musím ísť,-povedal som. Bohatstvo, ale som bol nervózny. Začal som si potme naťahovať nohavice. Ledva som do nich trafil, taký som bol nervózny. Poznal som dosť perverzných ksichtov, na školách a tak, viac ako ktokoľvek iný, tí hnusáci si vždy museli vybíjať svoje perverzné chúťky práve na mne…potil som sa. Keď ma obťažujú tieto perverzné typy, vždy sa začnem potiť ako kôň. Od detstva sa mi to stalo už najmenej dvadsať ráz. To je na nevydržanie.“
 
Keď sa zobudil na stanici –
„…Trápilo ma niečo iné. To, ako som sa zobudil na to, že ma hladká po hlave a tak. Rozmýšľal som, či som sa náhodou nemýlil, keď som si myslel, že na mne skúša nejaké teplošské finty. Rozmýšľal som, či to neurobil len preto, že proste rád hladká ľudí po hlave, keď spia. Môžete niečo také vedieť naisto? Nemôžete. Rozmýšľal som dokonca, či by som nemal zobrať kufre a vrátiť sa k nim, ako som sľúbil. Myslel som si, že aj keď je teplý, v podstate sa ku mne zachoval veľmi pekne. Myslel som na to, ako mu vôbec nevadilo, keď som mu zavolal tak neskoro, a ako mi povedal, že ak chcem, môžem k nim prísť aj hneď.…A čím dlhšie som o tom rozmýšľal, tým väčšmi ma to ubíjalo.“
 
 
● Carl Luce – inteligentný, rád reční o sexe, zaujíma sa o klebety, možno prihriaty, tvrdí, že má rád zrelé ženy
 
„Ten Luce, to vám bolo číslo! Keď som chodil do Whootonu, bol konzultantom našej skupiny. Ale iné nerobil. Len chalanom, čo sa večer uňho zišli na izbe, rečnil o sexe a podobných veciach. O sexe vedel toho strašne veľa, najmä o všelijakých úchylákoch, čo to robia s ovcami, a o typoch, čo si do podšívky klobúka zašívajú dámske nohavičky a tak. A o teplošoch a lesbičkách. Luce vedel o každom teplošovi a lesbičke v celých Spojených štátoch…Niekedy človek ani nechcel veriť, kto všetko sú podľa Lucea teploši a lesbičky, napríklad filmoví herci a tak.…Hovoril, že nezáleží na tom, či je niekto ženatý alebo nie. Vraj polovica ženáčov na svete sú teplí a ani o tom nevedia. Vraj človek sa môže stať teplým prakticky cez noc, ak má k tomu sklony a tak. Obyčajne nás tým poriadne vydesil. …Sranda je, že sám Luce bol tuším trochu prihriaty. Občas som mal fakt taký dojem. Často vravieval: -Poďme si ho zmerať,- a keď ste išli po chodbe, šteklil vás ako blázon.…Takéto fóry smrdia buzeranstvom, normálne. Preto som o Luceovi mal vždy isté pochybnosti. Ale inak to bol ohromne inteligentný chalan, fakt.“
 
„…naozaj vedel toho o sexe veľa a tak. On bol jeden z mála chalanov, čo o tom naozaj niečo vedeli. Stratil panictvo už ako štrnásťročný v Nantuckete. Fakt.“
 
 
● Sally Gallaghanová – šialene pekná, vždy hovorila nenormálne nahlas, vždy chodila neskoro, taká pipka s pekným zadočkom
 
„Konečne sa na schodoch objavila Sally a ja som jej išiel naproti. Vyzerala fantasticky. Normálne fantasticky. Mala čierny kabát a čiernu baretku. Klobúk skoro nikdy nenosila, ale baretka jej sekla. Smiešne bolo, že v momente, ako som ju zazrel, som mal sto chutí sa s ňou oženiť. Som cvok. Dokonca som ju ani nemal veľmi rád, a predsa som mal z ničoho nič pocit, že ju milujem a chcem sa s ňou oženiť. Prisámbohu, som cvok. Bez debaty.“

„Všetky tie sprosté karikatúry v Saturday Evening Post, na ktorých nejaký chlapík stojí na rohu ulice a je naštvaný ako čert, lebo jeho kočka sa oneskorila na rande, to je všetko kravina. Keď vám na rande príde kočka, ktorá vyzerá ohromne, komu záleží na tom, že prišla neskoro? Nikomu.“
 
„Cestou do divadla sme sa v taxíku trochu bozkávali a tak. Sprvu nechcela, lebo mala namaľované pery a tak, ale zvádzal som ju ako besný, takže jej nič iné nezostávalo…Potom – to vám hovorím len preto, aby ste vedeli, aký som cvok – keď sme sa vymotávali z toho vášnivého objatia, som jej povedal, že ju milujem a tak. Nebola to, samozrejme, pravda, lenže vtip je v tom, že keď som jej to hovoril, myslel som to úplne vážne. Som cvok. Prisámbohu.
-Och, miláčik, ja ťa tiež milujem,- povedala. Nato jedným dychom zahlásila: - Sľúb mi, že si necháš narásť vlasy. Ježko začína byť nemoderný. A ty máš také pekné vlasy.“
 
„Drahá Sally sa rozplývala nad Luntovcami, ale inak nehovorila veľa, príliš ju zamestnávalo to, že musela okolo seba hádzať očami a tváriť sa očarujúco.“
 
„Odrazu som prestal škrtať zápalkami a naklonil sa k nej ponad stôl. Mal som toho veľa na srdci.
-Ty Sally,- povedal som.
- Čo je?- Pozerala na nejakú babu v druhom kúte bufetu.
-Mala si už niekedy všetkého plné zuby?- povedal som. – Mala si niekedy strach, že to s tebou pôjde čoraz väčšmi z kopca, ak niečo nepodnikneš? Napríklad, máš rada školu a tak?-
-Je to strašná otrava.-
-Ale nenávidíš ju? Viem, že je to strašná otrava, ale nenávidíš ju? To chcem vedieť. Či ju nenávidíš.-
-No, nedá sa povedať, že ju nenávidím. Človek predsa musí…-
- No vidíš, a ja ju nenávidím. Bohatstvo, ako ja školu nenávidím! A nielen školu. Všetko. Nenávidím život v New Yorku a vôbec. Nenávidím taxíky a autobusy na Madison Avenue so šoférmi, čo večne na teba revú, že sa vystupuje vzadu, nenávidím, keď ma niekto predstaví nejakému frajerovi, čo hovorí o Luntovcoch, že hrajú ako bohovia, nenávidím výťahy, v ktorých sa musím voziť, ak chcem ísť von, predavačov u Brooksa, čo ti donekonečna skúšajú nohavice, ľudí, čo vždy…-
-Nekrič, prosím ťa,- povedala Sally. Čo bolo prinajmenšom smiešne, lebo som vôbec nekričal.“
 
„Mala by si chodiť do chlapčenskej školy. Skús to niekedy, - povedal som. – Sú tam samí kreténi a nerobíš tam nič iné, len študuješ, aby si sa naučila vyznať v tlačenici a mohla si jedného dňa kúpiť nejakého poondiateho cadillaca, a musíš sa v jednom kuse tváriť, že ti hrozne záleží na tom, aby futbalový mančaft neprehral, a nerobíš nič iné, len od rána do večera debatuješ o babách, alkohole, sexe, a každý tam patrí do nejakej odpornej malej bandy, čo drží spolu. Basketbalisti držia spolu, katolíci držia spolu, blbí intelektuáli držia spolu, bridžisti držia spolu. Dokonca aj chalani, čo sú v klube Dobrá kniha, držia spolu…Ja skoro z ničoho nič nemám. Som v nemožnej situácii. V katastrofálnej situácii.“
 
– Holden chce od života viac, čakal od neho viac, cíti sa ako outsider – nepatrí nikam, preto sa mu všetko zdá také nezmyslené  - každý zažije obdobie, kedy všetko to, čo sa mu zdalo také zaujímavé, zmysluplné, dôležité je zrazu tak triviálne (sex, alkohol, partia) a začne mať pocit, že chce predsa len niečo viac – hovorí sa tomu dospelosť?! Čo sa však stane, ak takýto pocit nadobudne 16-ročný chlapec – stane sa z neho Holden Caulfield. 
● Robert Ackley – štvrták, čudák, chalan z vedľajšej izby
– zosobňuje všetky fyziologické zmeny v období dospievania
– v jeho správaní je značná dávka nezrelosti - detinskosť
 
„Bol to taký strašne vyhúknutý chalan s ovisnutými plecami – výška asi 193 cm – a mal otrasné zuby. Za celý čas, čo býval vedľa mňa, som ho ani raz nevidel čistiť si zuby. Mal ich povlečené akousi plesňou alebo čím, bolo to odporné a skoro vám prišlo zle, keď ste ho tak videli v jedálni s ústami napchatými zemiakovou kašou, hrachom alebo čím. Okrem toho mal tvár plnú uhrov. Nemal ich len na čele alebo na brade ako väčšina chalanov, ale po celom ksichte. A nielen to, on vám bol aj strašná povaha. A vedel byť hrozne protivný. Nedá sa povedať, že by som ho bohvieako miloval, to je teda fakt.“
 
„…Ackley bol vždy špinavý ako prasa…“
 
„Ten chalan mal tuším všetko. Trable s nosom, uhry, otrasné zuby, špinavé nechty a páchlo mu z úst. Človek musel to hovädo božie tak trocha ľutovať.“
 
- Holden je znechutený Ackleyho pomalým vedením, stupiditou a špinou.
 
● Stradlater – Holdenov spolubývajúci, štvrták, trochu namyslený, ale dobrosrdečný syn boháčov, dobre stavaný, silný chalan, zaujímal ho len sex
– Stradlater chce navodiť pocit vlastnej zrelosti, je pekný a dobre oblečený, ale Holden zistí, že za touto „kuklou“ je to stále rozmaznaný malý chlapec
– stretávame sa tu s prvkami narcizmu, niekedy až autoerotiky, keď sa zamilovane díva na vlastný obraz v zrkadle
 
„…Stradlater bol normálne tiež prasa, ale prasa zakuklené. Vyzeral vždy perfektne, ale mali ste napríklad vidieť jeho britvu. Príšerne hrdzavá, oblepená holiacim mydlom, chlpmi a kadejakým svinstvom. Nikdy si ju nečistil…Potrpel si na svoj zovňajšok, lebo bol sám do seba šialene zamilovaný. Namýšľal si, že je najväčším krásavcom na celej západnej pologuli. A fakt bol pekný, to pripúšťam…bol taký typ pekného chlapca z ročenky. Poznal som na Pencey kopu chalanov, ktorí sa mi zdali oveľa krajší ako Stradlater, ale tí by na fotke v ročenke tak dobre nevyzerali.“
 
„Stradlater od vás vždy žiadal nejakú veľkú láskavosť. Títo krásavci alebo chalani, čo sa pokladajú za veľkých frajerov, vždy chcú od vás nejakú láskavosť. Myslia si, že keď sú oni do seba zamilovaní, musíte byť do nich zamilovaní aj vy, a že nepoznáte väčšiu slasť, ako im slúžiť do roztrhania tela. To je proste smiešne.“
 
„Má obstojný zmysel pre humor.“
 
„Ten chalan strávil pred zrkadlom polovicu života.“
 
– Holden ho odsudzuje, pretože Stradlater je zahľadený len sám do seba…nezáleží mu na nikom, jeho správanie k dievčatám i k ľuďom, na ktorých si spomenie len vtedy, keď niečo potrebuje.
 
● Pani Morrowová – pekná, 40-45-ročná žena, matka Holdenovho spolužiaka, uprimný úsmev, príjemný hlas, milá
 
„Jej syn bol bez debaty najväčšie hovädo, aké do tej všivavej školy v celej histórii Pencey chodilo. Vždy keď sa osprchoval, behal po chodbe a každého plieskal mokrým, studeným uterákom po zadku. Také to bolo číslo.“
 
„Všetky matere sú rovnaké, každá chce počuť len to, aký je jej synáčik úžasný…po všetkých tých kravinách, čo som do nej nahustil, si pani Morrowová bude myslieť, že má naozaj ohromne plachého a skromného syna, ktorý sa nechcel dať zvoliť za predsedu triedy. Možné to je. Človek nikdy nevie. Matky v týchto veciach nie sú veľmi geniálne.“
 
● Sunny – prostitútka, mladučká, chudá, prefarbená na blond, Holden jej vyká, ona mu tyká 
 
– denný režím – spí, chodí do kina a večer pracuje
 
„Zobral som šaty a zavesil ich do skrine.…Bolo mi trocha smutno. Predstavil som si, ako šla do obchodu a kupovala ich a ako nikto v obchode nemal ani potuchy, že je prostitútka a tak. Predavač si pravdepodobne myslel, že je to poriadne dievča. Bolo mi z toho strašne smutno, neviem prečo.“
 
„-Tak načo si, dokelu, hovoril tomu bláznivému Mauriceovi, že chceš babu, keď ti práve operovali ten tvoj posratý oný? Há?!“
 
– Holdenovi je Sunny ľúto a jej správanie naňho pôsobí skôr znervózňujúco ako vzrušujúco, čo Sunny nevie pochopiť, preto Holden opäť hľadá oporu v klamstve - vymyslí si historku o operácii
– Sunny rozpráva ako dieťa ulice – drzo, priamo, bez sebakontroly

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu