Slovenská próza po roku 1945 – protifašistická literatúra

Slovenská próza po roku 1945 – protifašistická literatúra
 
1945 – 1948
· Spisovatelia sa snažia nadviazať na demokratické tradície medzivojnovej literatúry , uplatňujú sa rôzne literárne smery: naturizmus, existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus.
1948 – 1956
· V roku 1948 sa začala komunistická éra . Demokratický režim bol nahradený totalitným. Jedinou uznávanou umeleckou metódou sa stal socialistický realizmus.
· Avantgardné smery sa považovali za úpadkové, prerušil sa kontakt so západnou literatúrou.
· Romány zobrazovali život a charaktery zjednodušene, podávali nepravdivý, skreslený obraz skutočnosti, zamlčovali  ozajstné problémy. Prevládali tri témy: oslava SNP, budovanie socializmu, združstevňovanie dediny.
· Predstavitelia: F. Hečko, D. Tatarka, V. Mináč, L. Mňačko
1956 – 1969
· Skončilo sa obdobie kultu osobnosti, uvoľnila sa politická situácia, spisovatelia sa mohli vyjadrovať slobodnejšie.
· Nadviazali sa kontakty so svetom, uplatnil sa napr. nový román a existencializmus.
· Starší autori sa zamerali na pravdivé zobrazenie 2. svetovej vojny, SNP, kolektivizácie a kultu osobnosti.
· Mladší autori sa zaoberali súčasnosťou a jednotlivcom. Skúmali jeho psychiku, súkromie, krízy, ľúbostný život. Využívali postupy modernej prózy, nebáli sa experimentovať.
· Predstavitelia: J. Johanides, A. Hykisch, J. Blažková, A. Chudoba, V. Šikula, R. Sloboda, P. Jaroš, L. Ballek ...
1969 – 1989
· Začína sa obdobie normalizácie a konsolidácie. Mnohých autorov vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a zakázali im publikovať. Niektorí emigrovali a ich diela boli stiahnuté z obehu a vyčiarknuté z učebníc.
· Literatúra sa rozdelila na tri prúdy:
1. Oficiálna literatúra – bola pod kontrolou KSČ a slúžila jej zámerom
2. Samizdatová literatúra – disidentská, opozičná – rozširovala sa tajne, zameriavala sa na diela zakázaných autorov. Predstavitelia boli zastrašovaní a šikanovaní, sledovaní Štátnou bezpečnosťou. Vedúcou osobnosťou samizdatu bol D. Tatarka.
3. Exilová literatúra – rozvíjala sa v zahraničí – radia sa do nej autori, ktorí emigrovali zo Slovenska, ale aj diela, ktoré nemohli na Slovensku vyjsť.
 
Alfonz BEDNÁR
Prozaik, dramaturg, filmový scenárista, prekladateľ
Tvorba:
písal  poviedky a romány s tematikou SNP a 2. sv. v. Všímal si, ako vojna zasahovala do psychiky ľudí a do akej miery ovplyvňovala ich konanie. Najznámejšie diela:
novely: Hodiny a minúty, Kolíska, Cudzí, Zrub z kameňa, romány: Hromový zub,
SKLENÝ VRCH – autor  tu porovnal povojnový život s ideálmi SNP.
Román je napísaný formou denníka, v ktorom sa prelínajú spomienky na minulosť s prežívanou prítomnosťou na stavbe priehrady. Hlavnou postavou je Ema Klaasová. Dozvedáme sa o jej súkromnom i pracovnom živote, o citových vzťahoch k trom mužom :
k partizánovi Milanovi Kališovi, ktorého umučili fašisti, k snúbencovi Zolovi Ballovi, s ktorým sa rozišla, a k manželovi Ing. Jožovi Solanovi.
Denníkové záznamy sa viažu najmä na Tichú dolinu, kde Ema prežila najkrajšie okamihy svojho života – lásku k Milanovi, tu je aj jeho hrob. Tichú dolinu chce navštíviť aj so svojím snúbencom, neskôr so svojím manželom Jožom. Posledná cesta sa však neuskutočnila.  Ema tragicky zahynula na stavbe.
Denníková forma umožnila autorovi spojiť minulosť s prítomnosťou do jedného celku. Hlavná postava mala možnosť porovnávať charaktery ľudí. Veľa spoločných vlastností mali najmä  Milan a Jožo. Obaja boli čestní, obetaví, cieľavedomí.
Milanovým životným krédom boli tieto myšlienky :
„ Človek je len vtedy človekom, ak spraví niečo za svojho života. Niečo takého, po čom ľudia ako po moste budú môcť kráčať k ľudskej budúcnosti. A čo je to ľudská budúcnosť ? Vek, v ktorom človek nebude smietkou na divom oceáne prírody a ľudstva.“
 
Rudolf Jašík 
 
Narodil sa v Turzovke na Kysuciach. Prežil ťažké detstvo a mladosť.  Preto neukončil stredoškolské  štúdiá. Existenčné problémy ho prinútili ísť pracovať do Zlína. Počas 2. svetovej vojny bojoval na východnom fronte. Aktívne sa zúčastnil v SNP. Pôsobil v Partizánskom, v Nitre. Zomrel v Bratislave, pochovaný je v Partizánskom.
Najznámejšie dielo: Námestie svätej Alžbety.
Osnovu deja tvorí láska 18 – ročného Igora a mladej Židovky Evy.Ich láska nemá perspektívu vo svete krutého fašizmu. Končí tragicky – zastrelením Evy.
Autor uvádza román mottom : „ Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ona len ide do hrobu.“ Zmyslom ľudského života je láska. „Život je len jeden a krátky a všetko je v ňom nezmyselné, čo neslúži láske.“
Hlavné postavy:
Igor Hamar – mladý, chudobný chlapec, ktorý miluje židovské dievča Evu. Nechápe, prečo sa ľudia musia deliť na kresťanov a Židov. Miluje život, nenávidí smrť a ponižovanie.
Eva Weimannová – židovské dievča, ktoré miluje Igora. Túži po láske, po šťastí, ale osud je k nej krutý.
Obuvník Maguš – dobrý a čestný človek, ktorý pomáha Igorovi chápať krutú realitu.
Maxi – spoločník Evinho otca, má židovský pôvod, ale ignoruje všetky nezmyselné predpisy. Na vlastnom živote mu nezáleží, chce však pomôcť Igorovi a Eve.
Holič Flórik – muž, ktorý pre majetok vstúpil do gardistickej strany, udáva židovské rodiny a nezastaví sa ani pred vraždou .
Dej sa odohráva „v meste pod viničným vrchom“ – v Nitre koncom leta a na začiatku jesene 1941, „keď život zlacnel a smrť zovšednela“ – v tom čase sa po Európe šíril fašizmus ako  mor. Eva a Igor bývali blízko seba na Námestí svätej Alžbety. Stretávali sa často v kostolnej veži. Ich priateľstvo postupne prerástlo v lásku. Keď prišli do mesta  Nemci, Evy sa zmocnil strach a neistota. Igor nevedel pochopiť, prečo Nemci nútili Židov nosiť žltú hviezdu na prsiach. Zdalo sa mu to neľudské a kruté. Značkujú sa predsa kone a nie ľudia. Igor bol odhodlaný urobiť čokoľvek pre Evinu záchranu. Zašiel za obuvníkom Magušom, ktorý mu poradil, aby dal Evu pokrstiť a zosobášil sa s ňou. Igor sa ihneď vybral za farárom. Ten mu sľúbil krst i sobáš už o týždeň pod podmienkou, že prinesie 10 000 korún. Igor je nešťastný, lebo nevie zohnať peniaze. Nakoniec požiada o pôžičku Evinho otca Samka, ktorý však odmieta so slovami: „Eva sa narodila ako Židovka  a tak aj ostane.“ Igor si Evu odviedol domov. Obaja cítili, že ich láska je akási smutná. Igor napokon zohnal peniaze od Samkovho spoločníka Maxiho. Utekal za farárom, ale ten už nechcel Evu pokrstiť, lebo sa bál. Igor opäť vyhľadal Maguša, ktorý mu poradil, aby s Evou odišiel do bezpečia, k jeho bratovi horárovi. Na druhý deň nemeckí vojaci a gardisti, ktorých viedol Flórik, začali odvádzať zo židovských domov prvé obete. Medzi nimi bola i Eva. Keď sa Igor vrátil, už ju nenašiel doma. Židov sústreďovali v škole, potom ich hnali na železničnú stanicu, kde čakali na transportný vlak. Všetci sa báli, čo s nimi bude. Zrazu si dal nemecký major k sebe zavolať malého židovského chlapčeka. Ponúkol mu čokoládu a pomaranč.  Keď však urobil pár krokov k matke, zaznel výstrel a chlapček padol mŕtvy na zem. Ľudí sa zmocnila hrôza. Eva a zopár mladých chlapov odniesli telo mŕtveho chlapca. Nemci všetkých zastrelili. Eva posledný raz vyslovila Igorovo meno.  Evini rodičia zo strachu pred Nemcami spáchali samovraždu. Igor sa nevedel vyrovnať so stratou milovanej Evy. Túžil po pomste. Zabil holiča Flórika, ktorý mal na svedomí Evinu smrť. Napokon sa Igor rozhodol skoncovať aj s vlastným životom. Chcel sa utopiť v rieke, ale  v poslednej chvíli mu v tom zabránil jeho priateľ Maguš.
Dielo je idsúdením fašizmu, rasovej nenávisti a ľudského ponižovania.
 
Dominik Tatarka
 
Prozaik, učiteľ, redaktor, filmový scenárista.
Narodil sa v Drienovom. Študoval na FFKU v Prahe, na Sorbonne v Paríži. Pôsobil v Martine, v Žiline ako stredoškolský učiteľ, zúčastnil sa v SNP. Za jednoznačný odmietavý postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v auguste 1968 bol vylúčený zo všetkých organizácií a bol pod dozorom štátnej bezpečnosti. Presťahoval sa do Prahy, kde nadviazal kontakt s českým disidentským hnutím. Koncom 70. rokov sa vrátil do Bratislavy, tu aj zomrel.
Do literatúry vstúpil zbierkou poviedok V úzkosti hľadania. V nich analyzuje vnútorné mravné a existenčné otázky človeka, ktorý hľadá stratené istoty. V novele  Panna zázračnica čerpá námet zo študentských čias. Opisuje život mladých umelcov. Hlavná postava – výtvarník Peter Durdík, ktorý objaví raz na stanici neznámu ženu Anabellu a zoznámi s ňou svojich priateľov- umelcov. Anabella vyvoláva v nich nepokoj, inšpiruje k tvorivosti. Všetci sa usilujú o jej priazeň,  no ona im stále uniká. Autor tu vyjadril túžby mladých ľudí po umeleckej slobode. Pred hrôzami vojny unikajú do vysnívanej krajiny lásky, porozumenia, harmónie. V novele splýva skutočnosť s fantáziou.
Román  Farská republika zachytáva osudy slovenskej inteligencie  v období  Slovenského štátu. Hlavná postava – stredoškolský profesor Tomáš Menkina. Je to citlivý, vnímavý mladý muž s vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť. Nesympatizuje s fašizmom, avšak spočiatku je nerozhodný a pasívny. Neskôr sa otvorene stavia na odpor. Jedného dňa sa náhodou, a to zo sympatie ku komunistovi  Pavlovi Lyčkovi  zapletie do akcie s letákmi. Dostane sa do väzenia. Román sa končí správou o vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom. Na Tomáša čaká povolávací rozkaz.
V roku 1950 vyšiel výber poviedok a fejtónov Ľudia a skutky – celý náklad tejto knihy bol zničený. Ďalšie romány z 50. rokov – Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá – sú poznačené schematizmom. Zlom v jeho tvorbe znamená cestopisná próza  Človek na cestách, v ktorej autor hovorí  o živote vo viacerých krajinách, porovnáva západný a východný blok.
Reflexívna próza Rozhovory bez konca obsahuje dve novely: Kohútik v agónii, Ešte s vami pobudnúť – sú to tragické rodinné príbehy z obdobia SNP.
Komorná novela Prútené kreslá  vychádza z autorových osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Na príbehu lásky slovenského študenta Bartolomeja Slzičku a Francúzky Daniely chcel vyjadriť vzájomné ľudské porozumenie bez ohľadu na národnosť.
Démon súhlasu. Je to satira, v ktorej autor uvažuje o medziľudských vzťahoch, o spoločenských pomeroch v 50. rokoch. Kritizuje dvojtvárnosť, falošnosť politických činiteľov, funkcionárov, ktorí sú v súkromí iní ako na verejnosti – zastávajú ideologické zásady, ktorým v podstate neveria.
Rozprávač Bartolomej  Boleráz má viaceré autobiografické črty. Jeho osobnosť je rozpoltená na dve protichodné časti: prvá sa chce riadiť vlastným rozumom a názormi, druhá sa však prispôsobuje  všeobecnému pokrytectvu a súhlasu s názormi tých, ktorí sú pri moci.
Písačky, Sám proti noci, Navrávačky  -  denníkové záznamy a sebareflexie,ktoré boli vydané v samizdazdatovom období.
 
  Vladimír Mináč
Významný prozaik
Narodil sa V Klenovci. Študoval na FFUK v Bratislave. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP, za čo bol väznený v koncentračnom tábore.Po vojne pracoval ako novinár, filmový scenárista. Bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, členom SNR, profesionálne sa venoval literárnej tvorbe. Posledné obdobie živote prežil v Bratislave.
Tvorba:
Námety čerpal z vlastných skúseností – najmä z obdobia 2. svetovej vojny a SNP. Do literatúry vstúpil románom Smrť chodí po horách.
Dejovú osnovu tvoria životné osudy dvoch bratov – Jána a Petra Lotárovcov, ktorí bojovali v SNP. Po zatlačení povstania do hôr sa Peter dostáva do koncentračného tábora. Autor zobrazuje bratov v krajných životných situáciách, vo chvíľach, keď sa musia rýchlo rozhodovať a konať. Obaja sú presvedčení o nevyhnutnosti boja proti fašizmu, ale zároveň prežívajú strach, neistotu, obavy o budúcnosť. Často uvažujú o zmysle života.
Román Včera a zajtra nadväzuje na predchádzajúce dielo. Aj tu ide o hľadanie zmyslu života, ale v odlišných spoločenských podmienkach. Peter sa vracia z koncentračného tábora a zmysel života nachádza v práci a v kolektíve. Autor vykreslil hlavnú postavu presvedčivo a pravdivo. Napriek tomu je román poznačený určitým schematizmom – zjednodušeným videním skutočnosti.
Zbierka noviel Na rozhraní – sú to príbehy dedinských ľudí, ktorí sa na rozhraní času /včerajška a dneška/  musia rozhodovať medzi starým a novým spôsobom života ne dedine.
Vrcholné dielo: románová trilógia Generácia.
1. časť: Dlhý čas čakania
2. časť: Živí a mŕtvi
2. časť:  Zvony zvonia na deň
Autor tu chcel vyjadriť životné názory, myšlienky, pocity a skúsenosti svojej vlastnej generácie. Je to umelecký obraz novodobej slovenskej histórie od tzv. Slovenského štátu cez SNP po február 1948.
Dlhý čas čakania: Mináč tu zachytáva  dusnú  a ťaživú atmosféru v období Slovenského štátu. Zobrazuje krutosť fašizmu a vojny, obmedzovanie ľudských slobôd, ale i sily, ktoré sa dokážu postaviť na odpor. Podľa postoja k fašizmu môžeme aj románové postavy rozdeliť do 3 skupín: 
 1. skupinu tvoria ľudia, ktorí nechcú mať s fašizmom nič spoločné, chránia si vnútornú slobodu a očakávajú zmeny, napr. študent Marek Uhrín a kapitán Labuda.
Do 2. skupiny patria ľudia, ktorí sú rôznym spôsobom spojení s fašizmom – prisluhovači režimu – fašisti, gardisti alebo jednotlivci, ktorí chceli ťažiť z účasti v SNP – továrnik Krempašský.
3.skupinu tvoria ľudia, ktorí otvorene vystupujú proti fašizmu, pripravujú SNP – komunista Janko Krap, partizáni.
Živí a mŕtvi – opisuje priebeh SNP. Dej je dramatický. Postavy nevystupujú ako hotové, nemenné typy. Pod tlakom udalostí sa menia, vyvíjajú, kryštalizujú sa ich charaktery. Problematickou postavou  je  Marek Uhrín – váhavý, nerozhodný, večne uvažujúci,pritom mravne vyspelý a čestný. Jeho protikladom je kapitán Labuda –človek činu, výborný vojak, ktorý zmysel života vidí v boji proti fašizmu.
Zvony zvonia na deň –dej sa odohráva od februára 1946 do februára 1948. Autor na pozadí historických udalostí zachytil ďalšie osudy svojich postáv. Niektoré sa v novom živote uplatnili – Marek Uhrín, iné prežívajú trpký pocit zbytočnosti – kapitán Labuda.
Generácia je dielo filozofické, mysliteľské a politické. Mináč sa prejavil ako  vynikajúci rozprávač, majster dialógu, veľmi
Generácia je dielo filozofické, mysliteľské a politické. Mináč sa prejavil ako  vynikajúci rozprávač, majster dialógu, veľmi citlivo spája autorskú reč s rečou postáv.

Ladislav MŇAČKO
Spočiatku bol komunistickým žurnalistom, propagujúcim nový režim. Avšak v 50. rokoch sa stal nemilosrdným kritikom dobových pomerov. Písal len o tom, čo videl a zažil, skutočnosť neprikrášľoval, neidealizoval.
Narodil sa vo Valašských Kloboukoch na Morave. Detstvo a mladosť prežil v Martine. Cez vojnu bol uväznený v koncentračnom tábore. R. 1944 sa mu podarilo ujsť, stal sa členom partizánskej skupiny. Tesne pred koncom vojny utrpel ťažké zranenie. Po uzdravení pracoval v rôznych redakciách časopisov. Po obsadení republiky vojskami Varšavskej zmluvy emigroval do Rakúska. Koncom 80. rokov znova nadviazal kontakty so slovenským literárnym životom. Zomrel v Bratislave.
Písal romány, novely, eseje, reportáže.
K prvým významným dielam patrí román Smrť sa volá Engelchen – hl. hrdina – partizán Voloďa, ktorý má autobiografické črty, po ťažkom zranení leží v nemocnici a vracia sa k dramatickým udalostiam nedávnej minulosti. Spomína na svoju partizánsku skupinu, ktorá bojovala na slovensko – moravskom pomedzí. Vyslovuje pravdu o násilnom zániku obce Ploština, ktorú vyvraždili a vypálili fašisti. Ústredným motívom románu sa stáva motív viny. Partizáni sa rozhodnú opustiť Ploštinu, ktorej obyvatelia im celé týždne poskytovali stravu, prístrešok, domov. Niekoľko hodín po odchode ju obsadí nemecké trestné komando a zaživa upáli 27 chlapov. Partizáni, uvedomiac si, že nechtiac spôsobili túto tragédiu, cítia ťarchu zodpovednosti, trápia ich výčitky svedomia. Popri hlavnom hrdinovi autor najviac pozornosti venuje Marte, ktorá pôsobí medzi nemeckými dôstojníkmi ako „dáma na večer a noc“, aby získavala cenné správy pre partizánsky oddiel a celý odboj. Marte berie vojna naozaj všetko, i úctu k sebe samej. Nemôže ju zachrániť ani opravdivý ľúbostný vzťah k Voloďovi. Únik nachádza v samovražde. Pred smrťou svojmu milému  prezradí meno nemeckého dôstojníka /Engelchen/  zodpovedného za vypálenie Ploštiny. Román je napísaný pútavým štýlom. V niektorých častiach sa dej rozvíja chronologicky, v iných retrospektívne. Jazyk tejto prózy je drsný, ale nie naturalistický.
Otrasné svedectvo o politických procesoch v 50. rokoch poskytol Mňačko v cykle Oneskorené reportáže. Zobrazil v nich obdobie kultu osobnosti u nás a jeho záporný dosah na život ľudí. Podal neprikrášlený obraz spoločnosti a ukázal, ako stalinské procesy mrzačili osudy ľudí.
Posledným doma vydaným dielom bol román Ako chutí moc. Autor v ňom konkretizuje filozofickú tézu, podľa ktorej moc kazí ľudí a absolútna moc kazí absolútne. Samotný dej sa odohráva v rozlúčkovej sieni pri katafalku s telesnými pozostatkami popredného politického činiteľa. Fotoreportér Frank má jediný povolenie zachytiť na film smútočnú atmosféru a pompéznu rozlúčku s významným mŕtvym. V mysli sa mu odvíjajú spomienky a vo svojich  úvahách hodnotí životné osudy bývalého revolucionára a odbojára, neskôr dôležitého predstaviteľa straníckeho a štátneho aparátu. Mňačko ukázal, ako neobmedzená a nekontrolovateľná moc rozkladá človeka mravne, ľudsky a politicky.
V exile Mňačko vydal politické eseje Agresori, Siedma noc, román Súdruh Munchhausen – je to satirická próza o absurditách politického vývoja v Československu v období normalizácie, historická exkurzia povojnovými dejinami KSČ. Satirický charakter majú aj reportáže z krajín tzv. reálneho socializmu, ktoré vyšli pod názvom  Na východ od Inturistu.
Mňačko patrí medzi najvýraznejšie osobnosti našej povojnovej žurnalistiky a literatúry. Svojím dielom sa vždy vyjadroval k najaktuálnejším a najhorúcejším problémom nášho spoločenského a politického života.
 
Ladislav Ťažký
 
prozaik, publicista.
Narodil sa v Čiernom Balogu. Študoval na Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave, stal sa kartografom. Bojoval na východnom fronte. Po vojne absolvoval Vysokú školu politických a hospodárskych vied v Prahe. V 70. rokoch bol za svoje politické názory a postoje vyradený z aktívneho občianskeho i literárneho života. V 80. rokoch opäť vstupuje do spoločenského a kultúrneho diania, začiatkom 90. rokov sa stáva čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a členom predsedníctva MS.
Do literatúry vstúpil poviedkou Vojenský zbeh s tematikou 1. sv. vojny.
Námety z 2. sv. v. stvárnil v 5 dielach:
1/ Amenmária s podtitulom Samí dobrí vojaci. Je to autobiografický román o svedomí a o morálnom testovaní slovenských vojakov na východnom fronte. Autor zobrazuje osudy „stratenej divízie“, ktorá sa postupne morálne rozkladá. Vojaci odmietajú spolupracovať s fašistickými vojskami, a tak napokon nemecké jednotky celý oddiel odzbroja. Hl. hrdina Matúš Zraz otvorene nenávidí Nemcov, avšak neprebehne na ruskú stranu, hoci o tom často uvažuje. Autor si kladie rôzne otázky, v ktorých sa zamýšľa nad konaním hl. postavy, ale nenachádza priamu odpoveď. Formálne má román podobu nepravidelných denníkových zápiskov o prebiehajúcich udalostiach. Tie sú rámcované odchodom hrdinu na front na začiatku a rozčarovaním, sklamaním, skepsou voči vojenskej povinnosti v závere diela.
2/ Evanjelium čatára Matúša – 2-zv. román je voľným pokračovaním predchádzajúceho diela. Autor v ňom sleduje ďalšie osudy príslušníkov „stratenej divízie“, ktorých Nemci po vypuknutí povstania odzbrojili a odsunuli do zajateckých táborov v Rumunsku a v Rakúsku.
3/ Kŕdeľ divých Adamov –je to poetická a filozofická próza. Skladá sa z 3 noviel: Divý Adam, Dunajské hroby, Hriešnica žaluje tmu.
Dunajské hroby – je to príbeh slovenského vojaka Jozefa Zvalu, ktorý tesne pred koncom vojny ujde z nemeckého zajatia a pokúša sa dostať domov. Na brehu Dunaja natrafí na ďalších troch mužov s podobným osudom. Všetci sústreďujú svoje konanie, myslenie a cítenie na jediný cieľ – dostať sa cez zamrznutý Dunaj do Bratislavy.Traja Zvalovi druhovia postupne nájdu v Dunaji svoj hrob. Pre neho jediného sa zúfalý boj o život končí záchranou. Trápia ho však výčitky svedomia: „Som vinný, že žijem.“ V tomto diele sa prvýkrát v našej literatúre objavuje psychológia „viny“ vojaka, ktorý sa vďaka šťastnej náhode dostáva zo zajatia do vlasti ešte pred koncom vojny.
4. Pochoval som ho nahého – je to zbierka 5 noviel, ktorá zachytáva osudy slovenskej rodiny v pohnutých vojnových časoch / Otec, Matka, Syn, Sestra, Brat/.
5. Pivnica plná vlkov – 2 – dielny román. v 1. časti autor hovorí o vojnových udalostiach v malej slovenskej dedine, v 2. časti sa zameriava na tematiku kolektivizácie – združstevňovania po vojne.